Rozkvet, vlk a tiene 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Reakcie na smrť. Plán.

09.11.2014 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 468×

5. kapitola - Niekedy je bláznovstvo neputovať vôbec

Na oblohe nakoniec predsa len rozkvitlo ráno.

Rozkvetovi to pripadalo ako večnosť. Stovka rokov, pokiaľ sa obloha zmenila z temnej na sivú. Potom sa na nej konečne začali mihať prvé ružovkasté záblesky nového dňa, postupne bledli, menili sa na žltú. Na deň.

Rozkvet tú večnosť presedel pri Samuelovi. Pri jeho tele. Spoločne s Vlkom mlčky prečkávali stáročia zimného vetra a tmy. Odvliekli Samuela... Samuelovo telo dovnútra a čakali.

A pritom to bolo len pár úbohých hodín. Boh však vie, že čas sa vie naťahovať a skracovať ako sa páči len jemu samotnému. Nie je skutočnou konštantou.

Deň mal vniesť do toho všetkého trochu zrozumiteľnosti, odplašiť strach a smrť. Lenže nič také sa mu tentoraz nepodarilo.

Samuelov zmiznutý tieň bol za bieleho dňa ešte okatejší. Hrozivejší.

Rozkvet sa napokon odhodlal oznámiť novinky Amare. Tá prehorko zaplakala. Trasúcimi prstami sa dotýkala jeho, už teraz mŕtvej, tváre, ani čo by mu mohla do žíl naspäť vliať aspoň kúsok strateného života.

A potom už len nariekala.

Rozkvet nevedel, čo robiť... nevládal niesť na svojich bedrách iný smútok ako svoj vlastný. Samuel. Chlapec, ktorý zomrel. Mládenec, ktorý dostal slnečnicu, ktorá ho pripravila o snúbenicu. Muž, ktorý by na tento hrad neprišiel, ak by nebolo Rozkveta. Samuel. Samuel. Samuel.

A tak už len plakal spolu s ňou, bez jediného vzlyku ronil horké slzy, ktoré mu rovnako ticho stekali po tvári. Obidvoch ich kolísal a bojoval s vlastnou vinou. Veď on bol predsa Rozkvet. Ten mocný, ktorého sa dedinčania báli, pretože bol iný. Bol starší ako ľudia, putoval dlho a videl veľa, mal moc. Mal niečo spraviť. Mal mu pomôcť, mal ho ochrániť. Mohol. Mal. Ale teraz už bolo neskoro.

Čas nebol konštantou. Zrýchlil – odrazu bola polovica dňa nenávratne preč.

Rozkvet sa rozhodol Samuela pochovať.

Bolo mu jedno, že zem je skrehnutá a tvrdá a že dňom stále bičuje vietor. Našiel si prosto lopatu a bez povolenia Besatta začal kopať hrob. Amara to všetko potichu pozorovala, lúčila sa so Samuelom po svojom.

Práca bola ťažká a tak sa s Vlkom striedali. Jeho laby boli často šikovnejšie ako stará lopata.

Nakoniec však prácu dokončili. Rozkvet zabalil telo do plachty a uložil ho. Vlk začal zhadzovať hlinu na telo. Amara priniesla drevený kríž, ktorý mohli zapichnúť ku hlave.

Práca bola dokonaná. No o to to bolo všetko smutnejšie a konečnejšie. Už nemohli urobiť nič.

A po tom všetko sa konečne objavil Besatt. Po celom dni smútku a kopania sa konečne prišiel pozrieť, čo sa to deje. Nepozrel na hrob- len na bledú Amaru, ktorá sa trasúc schovávala v Rozkvetovom pevnom objatí.

„Odíďte,“ povie len.

„Odídeme,“ pristal Rozkvet tak, ako to už mal vo zvyku, „ale všetci. Vy, my aj Amara. Na tomto hrade sa dejú zlé veci – ľudia umierajú a prichádzajú o tiene. Nikto tu nemôže zostať.“ Na dôkaz svojich slov si k sebe privinie princeznú ešte pevnejšie. Chce jej pomôcť. Ochrániť ju, keď už stratil mladého chlapca.

„Princezná Amara?“ osloví ju Besatt jemne. „Toto je náš domov.“

„Býval ním. Teraz pôjdeme, nemôžeme zostať na takomto mieste. Aj keď patrilo mojej rodine tak dlho.“

„Princezná!“ protestuje Besatt horlivo, stále však prívetivo – k princeznej ani iný byť nevie. „Doteraz sa nám tu nič nestalo. Myslím, že každému sa tu dostane len toho, čo mu náleží. My sme dobrí. Nemôžeme zbabelo opustiť to, čo je naše!“ vyhlási Besatt sebaisto.

Odpoveďou sú mu tri odmietavé tváre. Teda dve – tej Vlkovej Besatt nerozumie.

„Ty pôjdeš tak či onak, že?“ vydýchne Besatt porazenecky, jeho drahý odev vyzerá zrazu akosi povädnuto.

„Áno.“ Besattove zaťaté ruky a sánka. Ľútosť a jemnosť zmenené na hnev.

„Tam, kde pôjdete vy, pôjdem aj ja. Vždy, Amara,“ vyhlási. Vykanie miesto tykania je ako päsť do žalúdka - vyráža dych. „Nepôjdeme však dnes – stmieva sa. Putovať tmou je bláznovstvo.“ Na to sa na opätku otočí a odíde si za svojim. Nedopraje im luxus odpovede. Hnev za ním tiahne ako verný pes.

A Rozkvet mu odpovie: „Človeče, niekedy je väčším bláznovstvom neputovať vôbec.“

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování