OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Rozkvet, vlk a tiene 3. kapitola

02.11.2014 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 518×

3. kapitola - Kráľ mŕtvej krajiny

A tak kráčali nocou a dňom a radšej už o kvetoch nepreriekli ani slovka.

Teda, Vlk o nich už radšej nehovoril. Nepýtal sa, papuľu mal pevne zlepenú Rozkvetovou dobrou radou – niekedy je lepšie nevedieť. A keďže sa Vlk po prvýkrát od ich stretnutia zvládol nepýtať, Rozkvet mu o kvetoch nič nepovedal. Nehovoril vlastne vôbec – len hľadel do diaľav, zachmúrený a stratený. Dušou stále pripútaný k Samuelovi a svojmu podielu na jeho nešťastí.

Obidvaja si však i cez to všetko užívali ticho. Pretože toto ticho nebolo hluché, ani prázdne či trápne. Vždy bolo počuť ich dych a našľapovanie láb a nôh. A možno hlasnejšie ste mohli začuť priateľstvo medzi tými dvomi. Ako postupne silnelo. Pulzovalo a rástlo. Pretože len s tými bytosťami, ktorým dôverujete, dokážete mlčať a zároveň sa cítiť príjemne.

A takto to šlo ďalej a ďalej. Spánok, chôdza, oheň. Ulovené králiky, nebezpečné kvety. Počítanie hviezd. A ticho. Pravečné ticho.

Až jedného dňa les postupne vymizol. Vytratil sa nenápadne - najsamprv zastali stromčeky rednúť, potom krpatieť. A zrazu ho proste nebolo. Vystriedali ho holé plochy zeme a horúce slnko páliace im na hlavy. A nad tým všetkým sa týčil hrad ani z rozprávky, ktorá hravo strčí do kapsy všetky ostatné.

„Nádherný,“ pochváli ho Vlk – zviera, ktoré si na ľudské stavby rozhodne nepotrpí - pravdivo. Je veľkolepý, veľký a udržiavaný. Elegantný a predsa mohutný.

„No pozri sa na okolie,“ zamrmle Rozkvet a pritiahne si svoje kvety bližšie k telu. Je to trochu zvláštne gesto – Rozkvet rozpráva o kvetoch ako o príťaži, ako o niečom nebezpečnom. A predsa ich nosí stále so sebou a opatruje ich.

A Vlk tak učiní. V okolí hradu niet stromov a Vlkovi, ktorý veľmi nepozná ľudské potreby až po chvíli dôjde prečo. Ľudia spotrebovali drevo na stavbu. A polia zas potrebovali na obživu.

Lenže na poliach ničoho a nikoho niet.

„Kráľ mŕtvej krajiny. Čoho je potom kráľom?“ zamrmle opäť Rozkvet, no vyberie sa dlhým krokom k hradu, Vlk verne po jeho boku.

Ledva prejdú cez hradný most a vysušené zákopy a už sa pred nimi brána otvára dokorán. Aj keď je nutné podotknúť že veľmi pomaly.

Po chvíli naši spoločníci zistia prečo – otvára ju totiž len jediný muž. Trápi sa s obidvoma krídlami, aj keď by im bohato na prechod stačilo len jedno.

„Zdravím vás, prišelci,“ zahrmí otvárač. Teda, zahrmel by, ak by nebol tak zadýchaný od otvárania brány. Rozkvet a Vlk sa na neho poriadne zahľadia – je jedinou známkou života, hrad je inak pustý. Zvláštne.

„Dobrý deň, aj vám, pane,“ odvetí zdvorilo, aj keď trochu kostnato, Rozkvet. Ukloní sa. „Bolo by priveľmi trúfalé žiadať nocľah pre dvoch pútnikov vo vašom veľkom príbytku?“

„Veď pútnik je predo mnou len jeden,“ zarazí sa otvárač. Vlk protestne zavrčí a vyštekne niečo neslušné. Otvárač sa však zatvári zmätene – Vlkovým slovám nerozumie.

„Toto je Vlk, pane. Preputoval rovnako, koľko ja. Preto je taktiež pútnikom,“ objasní Rozkvet.

„Nuž dobre. Ale nech tu to zviera niečo nezožerie. Držte si ho skrátka!“

„Ja ti dám skrátka, človeče!“ štekne opäť Vlk. V očiach otvárača je to len šteknutie – nič viac.

„Budiš, pane. Takže, prijmete nás?“

„Áno,“ pristane otvárač a dôležito sa vystrie. „Princezná potrebuje spoločnosť – je smutná po tom, čo jej posledný pytač neočakávane zmizol. Inak by som vás ako majiteľ hradu neprijal,“ vysvetlí.

„Majiteľ?“ spýta sa Rozkvet a Vlk naraz. Majiteľ však rozumie len Rozkvetovi.

„Presne tak. Starý kráľ zomrel a princezná ešte nie je dospelá. Preto som majiteľom ja,“ zdôrazní. „Poď za mnou, pútnik.“

A tak ich ten majiteľ, ten otvárač, viedol. Pyšný ako páv, draho oblečený – priam vyšperkovaný od hlavy po päty, trochu telnatý, no i tak pekný.

Až neskôr im všetkým došlo, že sa ani navzájom nespýtali na mená.

*** ***

Ešte v ten večer zasadli do nádhernej siene.

A keď poviem všetci, myslím skutočne všetci. Pripojila sa k nim totiž i už spomínaná princezná. Prišla na večeru, ktorú im naservíroval osobne pán majiteľ len pár chvíľok po tom, čo si sadli. Teda, priam vbehla. Mladá, nevinná a oblečená do žltých nazbieraných šiat, ktoré vážili nepochybne viac, ako ona sama. Kučery farby ohňa ledabolo siahnuté, no pery úprimné a usmievavé.

„Amara, na večeru sa neskoro nechodí,“ pokára ju majiteľ a predloží pred ňu tanier. „Obzvlášť nie, keď máme hostí.“

„Prepáč, Besatt^[1] ,“ povie princezná a posadí sa, viac mu však nevenuje pozornosť. Vďaka vysokej stoličke vyzerá ešte menšia, ako v skutočnosti je. Až potom sa pozdraví Rozkvetovi, ktorý sedí na druhom konci dlhočizného nalešteného stola. Stola určeného pre celý hrad ľudí, nie len pre štyroch.   

Teda pre troch – Vlk je z misky, ktorú ma na zemi. Princeznej Amari si nevšíma.

„Je mi potešením, princezná. Moje meno je Rozkvet. Môj priateľ je Vlk,“ predstaví ich galantne.   Princezná sa im predstaví tiež, i keď trochu hanblivo.

Hanblivá je však len chvíľu. Niekde medzi predjedlom a polievkou začne hompáľať nohami. Potom začne s Rozkvetom rozprávať. Najprv o maličkostiach. Potom o kvetoch. A potom sa reč rozbehne akosi prirodzene a bez zastavenia, kráča, beží, valí sa. Ona sa smeje a on tiež – po dlhom čase čisto, bez chmúr a zábran, ako si Vlk s uspokojením povšimne. Nezaťažený svojimi kvetmi i keď je košík stále na jeho chrbte tak, ako inokedy. Vlasy sa Amare vo svetle sviečok lesknú ako pravý oheň. Rozkvet sa až bojí, aby ten oheň neponičil jej bledú krásnu pokožku.

Knôty sviečok pomaly dohorievajú, ani jeden si už spiaceho Vlka či rozhnevaného Besatta nevšíma. Majiteľ nakoniec rozuzlene vyženie princeznú do postele. A ona napodiv poslúchne – Besatta poslúchne vždy, aj keď Rozkvet nepochybuje o tom, že je už dávno schopná rozhodovať sama za seba. Ale tak sa stane až potom, čo jej náš pútnik v cylindri zdvorilo vtisne na chrbát ruky bozk na rozlúčku. Dlhý bozk.  

„Zajtra odídeš. Ty aj tvoj Vlk,“ nariadi Basatt celý červený v tvári hneď, ako sa za princeznou zavrú dvere. Potom sa otočí na drahom opätku a už ho niet.

„Pôjdeme,“ potvrdí rozhodne Rozkvet už len vzduchu. Potom sa poberie spoločne s Vlkom do svojich izieb.

*** *** ***

Obidvaja ležia v tme. Rozkvet stočený na posteli do klbka, pod hlavou opäť miesto vankúšov košík s kvetmi. Vlk je uložený pri jeho nohách. Páčila sa mu mäkkosť postele, aj keď by to nahlas nikdy nepriznal. Bol predsa vlk.  

Otázka visí vo vzduchu. Vedia to obidvaja – ani jeden z nich nedokáže prinútiť myseľ k spánku. A otázka len visí a visí... Vlk sa už predsa naučil, že niekedy je lepšie nepýtať sa. Ale nevedel, že niekedy sa prosto človek opýtať musí.

Rozkvet sa nad ním však zľutuje a odpovie sám. „Áno, mám ju rád. Ale nechcem zostať. Pretože potom by som jej musel dať kvet.“

*** *** ***  

Ďalšie ráno zaklopalo na dvere akosi priveľmi skoro. A neočakávane.

To však nebránilo Rozkvetovi, aby už pri východe slnka stál spoločne s Vlkom pred bránou. Pripravení odísť.

Človek by si povedal, že tí dvaja sa mohli aspoň spoločne s princeznou naraňajkovať. Že jej Rozkvet mohol darovať dlhý bozk na rozlúčku, správcovi zdvorilé kývnutie – síce ich vyháňal, ale na jednu noc ich k sebe prichýlil. I za málo by človek mal byť vďačný.

Rozkvet však bol človek striktne zásadový – a to na ňom bolo tak trochu desivé. Pokiaľ sľúbil, že odíde, odišiel. Pokiaľ vám sľúbil kvet, tak vám ho aj dal – i cez to, že vedel, že tieto mocné rastlinky vám mohli zničiť budúcnosť. Pokiaľ by musel sľúbiť že zabije, zabil by.

Na druhej strane však jeho zásadovosť bola niečím upokojujúca. Ukazovala, že i cez moc a váženosť, ktorú získal vďaka kvetom, je stále ešte človek. Koľkokrát sme už videli bohov, ako si menia pravidlá v prostriedku hry len preto, že sú mocní a môžu?

Správca Besatt už k nim svižne kráčal a popiskoval si. Očividne bol veľmi rád, že sa zbaví nechcených hostí ešte pred prvým jedlom. Zastal pred nimi v naleštených čižmách, vyšperkovaný tak, ako vždy, doslova bolo vidieť, ako sa mu prsty rúk chveli nedočkavosťou, len aby mohli otvoriť bránu.

„Výborne, pútnik. Som rád, že ťa môžem vyprevadiť tak skoro a že si nebudil princeznú – čaká ma veľmi veľa dôležitej roboty a moja zverenkyňa by bez dostatku spánku bola celý deň mrzutá.“ Pokyvkával si spokojne hlavou. Rozkvet sa poobzeral ešte raz so zdvihnutým obočím vôkol seba – bola to jeho jediná forma rozlúčky s týmto prázdnym a tichým miestom.

Basatt bol veľmi precízny a presný vo všetkom, čo robil. Nikdy nezanedbal ani ten najmenší detail. Jeho príprava bola perfektná, jeho práca taktiež. Ale jeho cieľ? Triviálny. Zbytočný. Načo vynakladať toľko energie na zaobstarávanie opusteného hradu?

Rozkvet však radšej nepovedal nič. Pretože niekedy sa proste neoplatí pýtať. Stiahne si cilinder trochu hlbšie do očí a s Vlkom verne po boku čaká, až ten pyšný a pekný správca otvorí bránu. Už sa mu aj napínajú svaly na chrbte pod tiažou vrát, keď v tom...

Nestane sa vec jedna, ale rovno dve.

Ozve sa mocné zadunenie a výkrik.

Zadunenie patrí k dverám – niekto na ne mocne búcha päsťami. Výkrik zas ľahko možno prisúdiť tenkému hlásku princeznej.

Zabúchanie je razantné, Basatt razom otvára vráta rýchlejšie. Naproti tomu k Rozkvetovi ledva oblečená princezná Amara dobehne potichučky. Nepovie ani slovíčka – a i cez to sa ten tak vysoký muž, Rozkvet, pod silou jej výčitiek prikrčí.  

Ako si len mohol pomyslieť na odchod bez rozlúčky? Dotkne sa striešky cylindra v náznaku ospravedlnenia a princezná to vidí, on vie, že to vidí, ale i cez to sa mu otočí nahnevane chrbtom. Prepáč mi to, princezná Amara. Ale takto by to bolo omnoho ľahšie. Pre nás oboch.

„Tak sa prizrime, koho ďalšieho nám tu vietor zavial,“ vyriekne svojmu správcovi. Ten si len niečo hnevlivo zamrmle popod nos.

Rozkvet však to mrmlanie nezaujíma – oveľa dôležitejšia mu totiž príde tá zaviata osoba.

Za bránou totiž stojí Samuel.

[1] Amaranthus (fin.) – Láskavec

Besatt (fin.) – posadnutosť

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozkvet, vlk a tiene 3. kapitola: