Punk is my life prológ • OurStories.cz ~ naše povídky

Renáta bola vždy trochu iná vnútrom a výzorom. Nežná kvetina navonok, no v srdci žena, milujúca punk. Jeden koncert jej zmení celý život. Vždy ho mala usporiadaný do poslednej bodky. No jeden punkáč jej ho otočí naruby. Na koncerte "modrých bastardov" sa stretáva s bláznivým Lukym. Mužom, ktorý ju vždy dokáže rozosmiať. Začnú spolu naväzovať pozoruhodný vzťah, priateľstva... podfarbený silnou dávkou vášne...

18.04.2011 (14:00) • Vany • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 690×

"Reni... sľúbila si to! Povedala si, že na nich pôjdeš s nami. No ták... už nevycúvaš... máš kúpený lístok,“ presviedčala ma Nika, zavesená na mojej ruke po telocviku.

„Áno... sľúbila si to!“ pritakala Eva a navliekla si tričko.

„Ale mne sa nechce... ja...“ začala som, ale Eva sa divoko zasmiala.

„Povedala si... Pôjdeš, vezmi si lístok!“ prerušila jej smiech Nika a obe na mňa hodili prosebný pohľad.

„Dobre... idem... ale budem nenávidieť každý okamih, ktorý tam strávim. Nech už je to za mnou a smiem ísť domov“! povedala som a rozpustila si vlasy, doteraz stiahnuté do vrkoča.

„Vidíš, že to ide... môžeme ísť.“ Spokojne prikývla Eva a aj s Nikou ma vytiahli pred šatňu.

Pred školou sme sa rozlúčili a ja som sa vybrala na zástavku. Baby odišli domov po svojich, pretože bývajú pri škole v podstate blízko. Zato ja... bývam na okraji mesta v rodinnom dome. Pešo je to asi pol hodinku cesty, ale to sa mi rozhodne nechce. Nečakala som veľmi dlho... iba pár minút a nasadala som do električky.

Do uší som si dala slúchadlá a zapla hudbu. Málo ľudí to o mne vedelo, ale mám obrovskú záľubu v punku. Vraj je to dosť divné... všetci mi hovoria, že som skôr taká „kvetinka“.

Niekto ma chytil za ruku a ja som sa prudko strhla. Za mnou stál Martin a oplzlo sa usmieval.

„Renka...“ usmial sa a z ucha mi vybral slúchadlo.

„Maťo?“ zašepkala som a on si sadol vedľa mňa.

„Renka... prečo mi neberieš telefón, snažím sa ti dovolať už od včera...“ Prisunul sa ku mne, ale ja som sa odsunula o ďalej.

„Ja, som mala veľa práce,“ povedala som sebavedome, ale vedela som, že oči prezrádzajú môj strach.

„Aspoň neklam! Vystrašil som ťa minule?“

„Ja... nie... je to v poriadku... už vystupujem...“ Zbabelo som ušla z električky o dve zastávky pred tou, na ktorej som mala vystúpiť. Počula som, ako po mne kričí, ale vybehla som z električky, ako najrýchlejšie som vedela. Znudene som vydýchla a odišla domov pešo. Akoby to nestačilo, do toho všetkého začalo pršať. Keď sa darí, tak sa darí.

***

Už pol hodinu som stála pred zrkadlom a rozmýšľala, čo si vezmem na seba. Vlastne, mi to bolo jedno. Ale vedela som, že Evu by asi veľmi nepotešilo, že som prišla v teplákoch a bielom tričku. Je to strašne posadnutá módou...

Nakoniec som zvolila tesné džínsy, modré tričko a koženú bundičku.

„Baby sú tu!“ zakričala na mňa mama a ja som vybehla z izby. Stáli v predsieni a nervózne prešľapovali.

„No konečne,“ zatiahla Eva, keď som sa obula a vyšli sme pred dom. Stálo tam čierne auto Sárinho frajera. Sára je Evina sestra, takže asi musia ísť tiež.

Všetky tri sme sa natrepali dozadu a ja som pozdravila Sáru. Kývla mi, že počula a auto sa pomaly rozbehlo. Bolo mi až zle, keď som si predstavila ten dav a cigaretový dym. Takéto prostredie mi vždy spôsobovalo migrénu.

„Tak, sme tu,“ usmial sa do spätného zrkadielka Sárin frajer a všetci sme vystúpili.

Bolo to tam presne také, aké som očakávala. Všade plno cigaretového dymu a hluk. Hľadali sme nejaký voľný stôl, ale bolo to vcelku ťažké. Všade skákali punkáči šialeného vzhľadu. Za tých pár minút mi bolo jasné, že ráno budem samá modrina.

„Tam je voľný stôl...“ zakričala na mňa Nika a zdrapila ma za ruku. S úľavou som sa zviezla na stoličku a pozrela sa na pódium. Stáli tam štyria chalani a chystali sa na koncert. Ani jednému by som netipovala viac, ako dvadsaťdva.
“Ako sa volajú?“ naklonila som sa k Eve a kývla smerom k hudobníkom.

„Modrí Bastardi,“ zasmiala sa a ja som zdvihla obočie. Naozaj originálne meno. Chalani sa pomaly postavili na svoje miesta a začali hrať.

Hneď som vedela, že sa mi páčia. Ich hudba mala v sebe niečo viac. Malo to hlavu aj pätu.

Ale zároveň to bolo puknáčsky zmätené...

Autor: Vany, v rubrice: Povídky » Na pokračování