OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 4. časť

20.10.2013 (18:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1189×

Časť štvrtá

Vyrazila som vchodové, dvojkrídlové ťažké dvere a spadla som na zem. Teraz som si to už mohla dovoliť, nakoľko som ležala v hale môjho sídla.

Sťažka som oddychovala a aj napriek tomu, že ostať ležať na zemi bolo príliš lákavé, nechcela som si zasviniť nový koberec.

Nejako sa mi podarilo vstať a krok po kroku som prešla až k malému stolu, kde som mala položený ovládač od domáceho kina, na ktorom keď som pustila nejakú pesničku, bolo ju počuť v celom panstve. A že môj dom nie je práve najmenší.

Hudba začala hrať a ozývať sa na každom poschodí. Pridala som hlasitosť a vyzliekla si zakrvavené, roztrhané tričko. Vyšla som veľkými schodmi a zamierila do západného krídla po ďalšom schodisku. Na konci chodby sa nachádzala kúpeľňa.

Keď som sa zadívala na svoj obraz v zrkadle, akoby som to ani nebola ja. Spodná pera bola roztrhnutá a nos celý zakrvavený. Podľa jeho nepravidelného tvaru a bolesti mohol byť aj zlomený. Roztrasenou rukou som si odhrnula vlasy z tváre a zadívala sa na široký červený pás, ktorý sa mi ťahal celou pravou stranou tváre.

Zhlboka som sa nadýchla a mykla sa od prudkej bolesti. Odstúpila som teda od zrkadla a prezrela si zvyšok svojho tela, ktoré bolo ešte pred pár hodinami bezchybné.  Na pravej strane sa už začala tvarovať veľká fialová modrina a cítila som, že niektoré rebrá budem mať určite zlomené. Ak si teraz ľahnem, ráno sa nebudem schopná postaviť bez pomoci z postele.

Vtom niekto zazvonil.

Spozornela som. Kto to, preboha, môže byť o pol dvanástej v noci? Bez akýchkoľvek úprav som s bolesťami zbehla rýchlo dole po schodoch. Pozrela som na monitor a vydýchla si.

S úľavou som otvorila bránu. Muž vošiel dovnútra a po štrkovej cestičke si to namieril ku vchodovým dverám, ktoré už boli otvorené.

„Dobrý večer, Jospeh,“ pozdravila som mu, keď už bol vo vnútri.

„Dobrý...“ Zasekol sa a s otvorenými ústami na mňa hľadel. „Čo... čo sa vám...“ koktal.

Mávla som rukou a zasmiala sa, no hneď ma rozbolelo celé telo.

„Očividne si v dnešnej dobe nikto necení úprimnosť,“ vysvetlila som odľahčene.

Postarší pán, ktorého vlasy už boli skoro všetky prešedivené, na mňa hodil ustaraný pohľad a zopäl ruky.

„Slečna Whiteová... prosím vás, dávajte si na seba pozor. Môže sa vám niečo stať... môžu vám ublížiť. Nemôžete...“

„Tak dosť!“ zahriakla som ho autoritatívne. „Nehovor mi, čo nemôžem!“

Jeho sivé oči boli naplnené smútkom a tak radšej sklonil hlavu, aby som mu do nich nevidela.

„Dnes je iná doba, ako kedysi. Teraz vás za slobodný názor zabijú,“ zamrmlal takmer nečujne.

„Nie.“ Krútila som nesúhlasne hlavou. „Nie, ak predo mnou budú mať rešpekt. Potom si na mňa nedovolia. Strach bude silnejší.“

Joseph trúfalo dvihol ku mne zrak a pozrel mi do očí.

„Ale potom sa vás predsa budú báť,“ hlesol.

„Tak nech sa boja,“ pokrčila som nezaujato plecami a prešla k schodom. Joseph upriamil svoj pohľad na zem, ktorá bol do značnej miery od krvi.

„Keď príde ráno personál, povedzte, nech to upracú. Ale teraz už domov nechoďte. Vezmite si hosťovskú izbe. Vo východnom krídle ich je zo desať.“

Išla som hore, ale tento raz som zamierila do posilňovne aj napriek tomu, že horšie som na tom už asi byť nemohla.

Hudba stále hrala a ja som prešla k boxovaciemu vrecu. Vedľa na stole síce boli položené rukavice, ale ja som ich ignorovala. Namiesto toho som zaťala ruky do pästí a udrela do vreca.

Na pravej strane môjho tela automaticky niečo zapraskalo. Asi ďalšie rebro. Napadlo ma. Na chvíľu som zavrela oči a akoby to bolo včera... videla som pred sebou môjho otca.

„No tak, Acelynn, do toho!“ kričal na mňa prísne a tvár mal úplne nečitateľnú. Mala som vtedy len štyri roky a predsa som sa už učila boxovať. Rodičia boli posadnutí mojou ochranou, pretože neustále sa im niekto vyhrážal, že ak neprestanú, tak ma chytia a zabijú. A práve preto medzi prvé veci, ktoré som sa vždy učila bol boj.

„Musíš sa viac zaprieť v nohách,“ pridala sa mama.

Na chvíľu som prestala a otočila sa k nim. Dlhé, brčkavé vlasy, ktoré mi siahali až po zadok som viac utiahla v mojom cope a mlčky na nich hľadela. Nikdy ma ani nenapadlo protestovať alebo urobiť čokoľvek iné, než mi povedali.

„Znova, Acelynn!“ skríkol otec a obaja sa spoločne pozerali, ako sa učím.

Pokrútila som hlavou a vrátila sa do prítomnosti. Cítila som zlosť a toľkú krivdu. Vždy ma len buzerovali. Aspoň čo sa práce a povinností týkalo. Nikdy so mnou nejednali ako s dieťaťom.

Zrazu som sa otriasla, keď sa sálou rozozvučala nejaká „vypaľovačka“ ešte z otcových čias. Zhlboka som sa nadýchla a rozhodla sa pokračovať. Teraz predsa nemôžem prestať!

„Slečna...“ ozvalo sa spoza mňa. Keďže som jasne vedela, o koho ide, neunúvala som sa prestať a venovať sa mu.

„Nemali by ste boxovať. Zraňujete sa. Potrebujete ísť do nemocnice,“ začal mi kázať.

„Nie!“ zarazila som ho automaticky. „Ja nič nepotrebujem! Cítim sa fajn“ A naviac... keby to bolo vážne, vedela by som o tom viac.“

Starec pokrčil čelo a v očiach mal pohľad... ktorému som nerozumela.

„Je mi vás ľúto,“ šepol a otočil sa na odchod.

Zaškrípala som zubami a snažila sa tú vetu nebrať v úvahu. Joseph zmizol a nechal ma samú. Prečo sa vo mne snaží vyvolať výčitky? Čo z toho má? Myslí si, že keď budem cítiť niečo iné ako nenávisť k celému svetu tak sa všetko zmení?!

Znova som teda začala boxovať a aj cez tú pálčivú bolesť som neprestávala. Bolo mi jasné, že nejaké zlomené rebro mi kedykoľvek môže prepichnúť pľúca, ale mňa to netrápilo.

Kto by sa staral, keby som zomrela? Koho by to trápilo?

Ani som si to neuvedomila, no hudba ustala. Prestala som cvičiť a pozrela na hánky, ktoré už boli od krvi.

Dnešný deň bol jeden z najhorších, aké som kedy zažila. Napadli ma, zbili a ponížili... kde v tom všetkom mám nájsť nejaký záchytný bod? Kde nájdem oporu?

Hlava sa mi začínala krútiť a preto som šla do sprchy. Nechala som na seba tiecť prúd horúcej vody a snažila sa už o ničom neuvažovať. Ako som si priala vypnúť všetko a nemyslieť. Aspoň na chvíľu. Ale bolo to viac ako nemožné!

Zmyla som zo seba všetku krv, pozrela na rameno a keď som vyšla von, šla som si obviazať rameno. Vedela som, že to musím vyčistiť a tak som na to naliala to najostrejšie, čo som našla. Z očí mi vytryskli slzy, avšak ja som vedela, že to je len tou reakciou. Ja by som nikdy neplakala. Načo by som sa znížila na takú úbohú úroveň, ako je plač?

Neskôr som ešte rýchlo zavolala Josepha a pomohol mi obviazať celý hrudník kvôli rebrám. Samozrejme, musela som mu najprv sľúbiť, že pôjdem za doktorom. Ako keby nevedel, že ja svoje sľuby už len zo zásady nedodržím.

Zazvonil mi mobil a prudko som sa posadila. No škaredo som na to doplatila, pretože moje telo okamžite zaprotestovalo.

„Do šľaka!“ zanadávala som si sama pre seba a pozrela sa na číslo volajúceho.

Samozrejme. Kto iný ako Vanessa?

„Haló?“ spýtala som sa ospalo a rozbolene.

„Aké haló?“ ozvala sa hlasnejšie, ako som čakala. „O chvíľu po teba prídem a  ideme do školy!“ zavelila a skôr, ako som jej stihla povedať, že som zaspala a nikam sa nechystám... zložila.

Super. Pomyslela som si. Naozaj nádhera. Keď tu príde Vanessa, nijako ju nedonútim dať mi pokoj. Ona jediná mi je skoro ako rodina, tak sa o mňa snaží postarať. Keby len vedela, že ja som jednoducho stratený prípad!

Podarilo sa mi dostať sa do kúpeľne pred zrkadlo a keď som zbadala svoj obraz v ňom, na sekundu som sa až preľakla. Moje ľavé oko zdobila krásna tmavomodrá až fialová farba.

„Skvelé,“ vzdychla som si a rebrá o sebe dali znova vedieť. Možno som to v noci v posilňovni predsa len trocha prehnala.

Vanessa sa ale nesmi dozvedieť, čo sa mi stalo. Napadlo ma odrazu.  Rýchlo som si naniesla na tvár make-up a špeciálne na monokel som pridala ešte jeden výťažok, ktorý mal zrýchliť jeho hojenie a blednutie.

Keď som sa na seba pozrela teraz, znova som vyzerala úžasne ako vždy, až na peru. Na ňu som naniesla karmínový rúž a pridala k tomu ešte očné tiene.

Ale čo urobím so zvyškom tela? Prebleslo mi hlavou. Nedokázala som prísť ani s jedným dobrým nápadom.

Vtom niekto zazvonil a ja som vedela, že je to ona.

„Do šľaka!“ zanadávala som si a rýchlo prebehla naspäť do izby. Aj navzdory tomu, že ma všetko bolelo, v tom zmätku mi to bolo jedno. Potrebovala som utajiť včerajší incident. Keby sa to dozvedela, začala by totiž vystrájať, aké to je všetko nebezpečné a že už si mám konečne zatvoriť ústa.

Rýchlo som si obliekla blúzku s dlhými rukávmi a zapínaním až ku krku, aby si nikto nemohol všimnúť tie obväzy, ktoré som pod ňou mala. K nej som si obliekla čierne priliehavé rifle. Nič by pre mňa už nebolo problémom, keby som sa tak nemusela ešte obuť. A keď som pozrela na svoje topánky, došlo mi, že žiadne nemám bez opätkov.

„To hádam nie,“ zaúpela som.

Zdola som už začula hlasy a bolo mi jasné, že Joseph Vanessu určite nezadrží a ona tu bude každú chvíľu.

Odrazu sa len otvorili dvere do mojej izby a ja som si obula červené lakované lodičky a s úsmevom na tvári sa otočila k Vanesse.

„Ahoj,“ pozdravila som ju.

Tmavovláska prižmúrila oči a pozorne si ma prehliadla. Hľadala hocaký náznak a preto som len stála priamo vystretá a zadržiavala tú bolesť v sebe, hoci som sa chcela objať a prinútiť telo, aby sa vyliečilo.

„Ahoj,“ povedala nakoniec. „Ako vidím, príprava ti netrvala nejako dlho,“ zhodnotila pri pohľade na moju blúzku.

Pokrčila som plecami.

„Necítim sa dnes nejako najlepšie. Po tom včerajšku už Lydiu nechcem ani vidieť a nie dnes sedieť na dvoch jej hodinách.“

„Máš dve angličtiny?“ začudovala sa kamarátka.

Pokrútila som hlavou.

„Keby tak. To by bol môj najmenší problém. Mám s ňou hodinu obrany.“

Vanessa vytrieštila oči a potom sa len spokojne usmiala.

„Aspoň ju môžeš nakopať a nikto ti nič nepovie.“

Nad tým som sa musela pousmiať.

„Tak poď. Ide sa.“

Do školy sme dorazili celkom na čas, ale celú cestu v aute som bola ako stuhnutá a nedokázala som ani dýchať.

Vo vestibule sme mali zavesený rozpis miestností, kde sme sa mali dnes učiť a keď som sa pozrela, že mám prehodenú obranu s hodinou prípravy jedov, nedokázala som sa udržať pokojná a chcela som do niečoho udrieť.

„No tak, Acelynn, pokoj!“ napomenula ma Vanessa. „To prežiješ. Ja mám prípravu jedov prvú a tak obranu, takže s tebou nebudem,“ vysvetľovala. „Ale pokús sa jej nejako neublížiť.“

Štuchla ma do rebier a ja som len stisla pery a snažila sa na ňu usmiať.

Do čerta! Ako mám v takomto stave robiť to, čo mi nakáže?

Nejakým zázrakom sa mi podarilo dôjsť do šatne, kde ešte nikto nebol a tak som sa mohla prezliecť skôr, akoby ma niekto zahliadol s obviazaným telom. Keď zazvonilo, všetci sme vošli do telocvične a profesorka na nás už čakala. Hnedé vlasy mala zopnuté a svojím prísnym pohľadom si prezrela každú z nás.

Nemali sme totiž v našom odbore ani jedného jediného chlapca. Keď som si predstavila, že Akvatisti zas nemali ani jedno dievča... aké by to bolo pekné, keby sme sa mali pomiešať?

„Dnes sa zameriame na vašu ohybnosť,“ zahlásila odrazu. „Nakoľko sa môžete ocitnúť v nebezpečenstve aj keď budete v práci, musíte sa vedieť prispôsobiť aj priestorom. Potrebujete vedieť liezť v šachtách, alebo kanalizáciami, ktoré sú pod firmami...“ vysvetľovala dnešnú pointu hodiny a mne to odrazu prišlo až veľmi podozrivé. Prečo chce robiť niečo také presne deň po tom, čo ma napadli?

„A spojíme to s bojom,“ dodala ešte a jej pohľad sa stretol s mojím zádumčivým.

„Acelynn, poďte,“ vyzvala ma a ja som nemala na výber. Hoci by som jej veľmi rada zmaľovala tú jej tvár, teraz ma premôže.

„Doniesli ste nejaké chrániče?“ podpichla som do nej a odfúkla si jednu kučeru z tváre.

„Netušila som, že ich ešte potrebujete,“ vrátila mi to a všetci sa na tom zasmiali.

Ja som len pretočila očami a vykopla som nohu mieriac na jej tvár. Profesorka sa mi šikovne uhla a než som stihla útok opakovať, podkosila ma a ja som dopadla na tvrdé parkety.

S bolesťami som zasyčala a odrazila sa na rukách. Nenechám ju ponížiť ma aj keby som mala ísť do tej prekliatej nemocnice!

„To je všetko, čo dokážete?“ nadvihla som obočie. „Som sklamaná, pani profesorka.“

Bolo mi jednoznačné, že teraz jej stúpol adrenalín a nebude taká opatrná, ako by mala byť. Zaútočila jej typickým krokom a mne to krásne hralo do karát. Vyskočila som a vo vzduchu urobila salto a tak sme si vymenili pozície. Jediné, čo mi teraz stačilo bolo kopnúť ju do chrbta. Nečakala som ale, že to bude predpokladať a tak zachytila moju nohu.

Pevne mi ju držala a keď  som ňou šklbla, vykrútila mi ju a ja som urobila vo vzduchu špirálu.

Dopadla som našťastie na všetky štyri a nemala som v úmysle prestať, kebyže na zem nekvapla krv.

„Acelynn!“ ozvala sa profesorka a hneď ku mne pribehla. Dvihla som k nej hlavu a došlo mi, že to musí byť moja pera. Asi som si do nej zahryzla a nakoľko dostala svoje už včera, teraz to nevydržala.

Vtom ale niekto zaklopal a do telocvične vošla Katherine Wildenová! Hneď, ako ma zbadala, pobehla k nám a pomohla mi postaviť sa. Ja som len zasyčala, lebo ma neskutočne bolel celý človek.

„Acelynn, čo sa vám stalo?“

Pokrútila som hlavou.

„Som v poriadku,“ trvala som na svojom a chcela som sa im obom vymaniť.

„Katherine...“ ozvala sa Lydia, „nevzala by si ju prosím hore? Pozrieš sa na tú peru? Nemôžem teraz odísť.“

„Jasné,“ prikývla. „Myslím, že Victor má v kabinete všetko, čo potrebuje.“ Pozrela na to a pokynula mi, aby som šla k dverám.

„Choďte sa prezliecť, slečna Whiteová,“ povedala ešte  a ja som nemala na výber. Musela som poslúchnuť.

S veľkým povzdychom som zamierila do šatne a pridŕžala si ruku na pravej strane tela. Nemohla som poriadne dýchať. Vtom mi došlo, prečo asi.

Do pľúc sa mi dostáva krv. 

Neviem prečo, ale vždy, keď som si to prečítala, tak sa mi na tom niečo nepáčilo a aj preto to tak dlho trvalo. Dúfam ale, že sa vám to aspoň trocha páčilo. 

Pri predchádzajúcej kapitole ma veľmi potešili vaše komentáre a preto by som vám chcela veľmi poďakovať. A hlavne: mima33, lysithea20, domi99, tvojLendacik, Nikki, Anulinek, Trisha. 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 4. časť: