OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 27. časť

04.07.2014 (15:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 709×

Časť dvadsiata-siedma

Moje telo vykonávala všetko mechanicky, pretože moja myseľ... tá bolo niekde úplne inde.

Celý môj život bol jedna veľká lož. A pretvárka. Žila som v domnienke, že môj otec miloval mňa aj mamu a hoci to nedával najavo, záležalo mu na nás. Chcela som byť ako on. Chcela som ísť v jeho stopách. Avšak on ma zradil. A nielen mňa. Čo by urobila mama, keby sa to dozvedela? Tajil to pred ňou celú tú dobu?

Vo chvíli, keď som vstúpila do Darkovho domu, som zastala. Nielenže som bola oklamaná, zničená... chcela som plakať, kričať. No moje telo ma neposlúchalo. Ani sa nepohlo.

„Acelynn!“ Doľahol ku mne niečí hlas, ale to som sa už rútila k zemi. Všetko mi odrazu vypovedalo službu. Až v poslednej chvíli som zacítila mohutné ruky, ktoré ma pevne uchopili a potiahli do svojej náruče. Oči sa mi mimovoľne zatvorili a ja som mala čo robiť, aby som ich počula.

„Je v poriadku?“ Ozval sa jeho hlas, no nie ku mne. Pýtal sa niekoho iného.

„Stratila veľa krvi, plakala, utekala... je vysilená. Jej telo vypovedalo službu,“ odvetil ženský hlas, ktorý mi bol až pridobre známi. „Polož ju tu!“ prikázala mu ešte a ani nie o minútu som pocítila niečo tvrdé. Možno stôl alebo niečo iné...

„Nájdem nejaké anestetiká?“ zaujímalo Darka a za túto otázku som bola naozaj vďačná. Ak pocítim ešte niečo viac než už teraz, rozskočí sa mi hlava!

„Nie!!“ zarazila ho okamžite. „V tomto stave by ju to mohlo zabiť. Neviem, koľko toho jej srdce ešte vydrží. Nie je nepremožiteľná. Ver mi, že bolesť je to jediné, čo jej teraz pomôže. Ak zaspí, nemusí sa prebudiť.“

Chcela som protestovať, chcela som sa s ňou hádať. Kto si myslí, že je?

„Vanessa, si si tým istá?“ kontroloval jej Dark a v hlase mal obavy. Obavy o mňa. Tak počkať! To bola Vanessa? Nie Lydia?

„Áno!“ zahriakla ho a ja som pocítila, ako mi s nožnicami roztrhla vrch oblečenia. Vyzliekli ma a už mi niečo liala na tú ruku. Bolelo to ako čert a mne sa z hrdla vydral ston. Adrenalín sa dostavil a ja som sa začala mykať. Chcela som otvoriť oči, potrebovala som ich otvoriť, avšak nedalo sa. Bolo to nad moje sily.

Onedlho sa dostavila ďalšia bolesť, hneď vo chvíli, keď mi chcela vybrať guľku. Všetko sa mi rázom rozmazávalo a točil sa so mnou celý svet. Cítila som bolesť v nohe a dokonca aj v oblasti brušnej dutiny.

„Acelynn, ostaň hore!“ okríkla ma odrazu, až som sa znova trhla.

Nedokázala som to. Nemohla som ju poslúchnuť. Ani keď som sa snažila. Bolelo to a mala som pocit, že spánok a čierňava, ktorá ma chcela bola oveľa lákavejšia ako bolesť, ktorú mi spôsobovala kamarátka. Tak som sa tomu všetkému poddala...

„Acelynn!“

***

Všade bolo tak veľa svetla. Akoby ma aj spánok chcel zabiť. Ako je niečo také možné? Nemala by to byť len tma? Nikdy sa nekončiaca tma až do doby, kým otvorím oči?

Do nosa mi udrela prudká zmes vôní, aj keď som nemala najmenšieho poňatia, odkiaľ sa ku mne dostávali. Hlava sa mi točila a cítila som na sebe takú tiaž, až sa mi ani dýchať nechcelo. No ak som chcela prežiť, nemala som na výber.

Ako náhle som to ale urobila, ucítila som bolesť a neušetrila som si syknutie. Bolelo to.. neskutočne to bolelo. Prečo?

Opatrne a hlavne veľmi pomaly som otvorila oči, aby som si dokázala urobiť presný obraz miesta, kde som sa nachádzala. Za ten čas, čo som bola v bezvedomí, sa toho očividne udialo veľa.

Už som nebola niekde na stole. Ležala som v mäkkej posteli v niečej izbe, kde nebol zatiahnutý ani jeden záves a zvonka sem cez veľké okno prenikali slnečné lúče. Avšak bola tu jedna vec, ktorú som aj tak nedokázala rozlúštiť.

Tá vôňa.

Taká známa a zároveň tajomná... úplne ma opantávala. Čo alebo kto tak vonia? A odkiaľ to sem vlastne ide?

Zvonku som začula akési kroky a pre istotu som radšej zavrela oči, keď tá osoba otvorila dvere. Trocha ťažšie kroky sa niesli pomaly ku mne, až kým sa môj narušiteľ neposadil na kraj postele. Behom chvíle som pocítila jeho ruku na mojej tvári. Začal ma hladiť po líci.

Prudko som otvorila oči a môj pohľad sa stretol z jeho!

„Čo...“ zachripela som úplne prekvapene. „Čo tu robíš?“ V hrdle ma nepríjemne škrabalo, ale ani to mi nezabránilo hovoriť.

„Hneď, ako mi Victor povedal, čo si sa chystala urobiť a čo si podľa všetkého aj urobila...“ Prehliadol si ma s naštvaným pohľadom. „Musel som tu prísť...“

„Prečo...“ Chcela som sa oprieť na rukách. „Prečo ti to povedal?“

„Nemal na výber,“ usmial sa.

„Ja... musela som to urobiť. Nemala som inú možnosť, Ryan,“ vydýchla som sťažka. On to, samozrejme, zaregistroval a u ma zatláčal do vankúša. Prečo vždycky všetci chceli, aby som ležala? Vedia, aký môže byť spánok škodlivý?

„Teraz musíš oddychovať.“ Nahodil tón otecka a ja som len pozdvihla obočie. Naozaj si myslí, že to na mňa platí? „Potom, čo sa ti stalo... nemôžeš sa namáhať. Tvoje telo je prepracované a potrebuješ pár dní voľna...“

„Ale ja nemám čas!“ vyskočila som na neho ostrejšie, než som pôvodne plánovala. No aj tak to bola pravda. Môj život závisel doslova na minútach a on mi tu ide vravieť o čase a o odpočinku?

Doktor si ale stál pevne za svojím a aby mi dokázal, že má pravdu, ľahol si ku mne a pevne ma objal. Týmto mi zamedzil hocaký pohyb. Vyhral.

Nespokojne som sa s menšími bolesťami pomrvila, avšak keď som dokázala zabudnúť na to, čo musím všetko urobiť, táto chvíľa bola... Ešte nikdy som s ním neležala v jednej posteli! Bol tak blízko, ako ešte nikdy. A ja som mala to šťastie, že ma bolel aj sebe menší pohyb.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtal sa po chvíli a rukou mi prešiel po odhalenom ramene. Až vtedy mi vlastne došlo, že jediné, čo ma zahaľuje je tenká biela deka. Pod ňou som od pása vyššie nahá. Vďaka, Vanessa!

„Potrebujeme sa dostať čím skôr naspäť,“ zaklamala som.

Ryan si smutne povzdychol. Dvihla som k nemu hlavu a rozmýšľala, nad čím uvažoval on. Myslel na to, na čo v skutočnosti ja?

„Je to kvôli tomu defilé?“ vyhŕkol odrazu. Nechápavo som nakrčila čelo, pretože o žiadnom defilé som nič nevedela. Hoci... to mohlo meniť isté skutočnosti.

„Čože? Má byť niekde defilé?“ zopakovala som po ňom a keď som si všimla, ako si zahryzol do pery, uvedomila som si, že o tomto mi určite nemal v pláne povedať. Myslel si hádam, že by som to prešvihla? Alebo že by som sa to nedozvedela?

„O tri dni v meste,“ zamrmlal skôr pre seba než pre mňa. Nechcel mi to povedať, to bolo jasné. Tak prečo si myslel, že to viem? Čakal, že mi to povie profesor?

„Tam musíme ísť,“ vyhlásila a rozhodne som sebou chcela trhnúť. Ryan to vycítil a ešte pevnejšie si ma privinul na hruď. Rozhodne ma nechcel pustiť. Snažil sa ma udržať za cenu všetkého.

„Vieš, že ak by som nebola dolámaná, bolo by to celkom... príjemné?“ Stisla som pery a pozrela na neho. Jeho oči sa smiali a bolo mi jasné, že teraz zdieľame rovnaké myšlienky. Nakoniec však len pokrútil hlavou a snažil sa tváriť vážne.

„Potrebuješ oddych, Acelynn.“ Znova ten oteckov tón. Mal by s tým prestať. Veľa úspechu mu to neprinesie.

„Nemôžem si dovoliť oddych!“ oponovala som takmer okamžite. „Včera som našla spisy... do šľaka, kde sú?“ Príliš silno som sa mykla a v ramene mi niečo prasklo. Ryan okamžite povolil objatie a ja som znova klesla na vankúš. „Kde sú tie spisy?!“ Dožadovala som sa. Ak som ich stratila... ak ich nenájdem... „Kde ste dali spisy?!“

„Pokojne, Acelynn. Hlavne nepanikár. Som si istý, že ti ich Alistair niekde odložil. Alebo Vanessa. Mimochodom, musím uznať, že na tebe odviedla dobrú prácu.“

Hoci sa ma snažil rozptýliť, ja som nebola schopná uvažovať. A stačila mi na to jediná spomienka, ktorá ma dostala do kolien už včera.

„Mám brata,“ hlesla som takmer nečujne.

„Ako prosím?“ nerozumel doktor. Skúmavo si ma premeral a ja som mu pohľad opätovala.

„Mám brata,“ zopakovala som úplne prekvapene.

„Ale to predsa... to nie je možné...“

„Je.“ Skočila som mu d reči. „Je nevlastný. Máme rovnakého otca. A on... on to celý čas vedel. A to som sedela vedľa neho na hodine, Ryan!“

Všetko to na mňa začínalo doliehať. Bolo toho veľa, čo som ešte nevedela. Tie zložky boli mojou jedinou šancou, ako sa o tom dozvedieť viac. A k tomu sa musím vrátiť a stihnúť to defilé. Rozhodne tam budem.

Vtom som dostala celkom dobrý nápad. Opatrne som sa posadila na posteli s dekou na tele a chcela som sa postaviť.

„Acelynn, nie..“ Chcel ma zastaviť, avšak ja som sa nedala odbiť. Tentoraz už nie. Odpočinku bolo dosť. Aj tak som zmeškala to, na čo som sa prisľúbila... komuže? Danielovi alebo ako sa to volal...

„Prestaň, prosím ťa.“ Seriózne som na neho pozrela. „Práve preto som ťa nechala doma.“

„Prečo? Pretože sa o teba starám alebo preto, že nechcem, aby ťa zabili?“ Chytil sa toho a začínal byť naštvaný. Možno taký už vlastne bol a ja som len prilievala olej do ohňa. No niekto to musel povedať. Môj cieľ mi bude vždy prednejší ako hocaké city. To je príliš slabošské.

„Presne,“ prevŕtala som ho. „Si príliš zaujatý a nevidíš dopredu. Dívaš sa na mňa, ale neuvažuješ že to, čo robím má význam...“

Ryan naštvane rozhodil rukami a začal sa prechádzať po izbe. To mi stačilo na to, aby som sa postavila.

„Tak ja?“ Zvýšil hlas. „Myslel som, že na to, aby si došla do budúcnosti potrebuješ prežiť dnešok! Alebo sa mýlim?“

Nasala som do pľúc čo najviac vzduchu a rozhodla sa mlčať. Asi po prvýkrát za celý môj život. No ak by som prehovorila, jediné, čo by som docielila by bolo to, že by som ho ranila. A na to mi bohato stačila pravda. Bolo mi nad slnko jasné, že ku mne prechováva isté city, aj keby nemal. To bol ale kameň úrazu pre nás oboch. Nechápal to, že riziko, ktoré podstupujem je nevyhnutné. Nebol ako profesor.

Ten, aj keď si myslel, že je dokonalý a opatrný, chápal, čo chcem a nebráni mi v tom. Hoci aj on mal neraz svoje prednášky. Snáď s nimi už skončí, keď štafetu prebral úspešne jeho mladší brat. Alebo majú nejakého tretieho brata, o ktorom neviem?

Snažila som sa dôjsť až k dverám, ale nohy sa rozhodli, že ma v tomto nepodporia a ja by som spadla, keby pri mne už nestál Ryan a nedržal ma.

„Vďaka,“ šepla som a chcela som vyjsť von. „Potrebujem... potrebujem hovoriť s Darkom.“

Našťastie pre mňa bol hneď dole, kde sa snažil pripraviť niečo na raňajky. Ako som si stihla všimnúť, Vanessa nebola nikde nablízku, tak asi ešte spala. A Lydiu som tiež nezaregistrovala.

„Dark...“ oslovila som ho a ten, keď ma zbadal, úplne zbledol ako ten bielok z vajca, ktoré sa mu pripekalo na panvici.

„Čo do čerta..“ zanadával, ako náhle mu došlo, že sa mu to pripečie. Všetku svoju pozornosť venoval už len omelete so šampiónmi a ja som si medzitým prešla sadnúť na stoličku.

„Čo tu robíš, pre boha?! Nemala si ešte ležať?!“ rozčuľoval sa. Mne neuniklo, ako spomenul to, čo nemal. Čo by vlastne nemal nikto. Povedal to len tak alebo to malo nejaký skrytý význam?

„Je trocha podráždený,“ prezradil mi Ryan a vyzeral, že sa na ňom celkom dobre baví. Mne ale niečo unikalo.

„Prečo?“

„Zašpinila si mi koberec! Vieš o tom, ako ťažko ide dole krv z bieleho koberca, ktorý ma vysoký vlas, Acelynn?“

„To naozaj?“ kontrolovala som mu a pretočila nad tým oči. „Keď je koberec jediné, čo ťa trápi... kúpim ti nový. Teda... hneď, ako budem mať svoje peniaze späť.“

V miestnosti po tomto nastalo menšie ticho, aj keď som mala toľko otázok. Potrebovala som si ale môj plán premyslieť trocha lepšie. Viac ako len lepšie. Musela som ho doviesť do dokonalosti.

Vtom do miestnosti vpochodovala Vanessa, ktorá si nás na začiatku ani nevšimla a zamierila hneď k Darkovi. Oblečená bola len v nohaviciach a na sebe mala podprsenku.

„Čo to bude dnes?“ Usmiala sa.

Potom sa ale otočila a nasledoval šok. Zbadala nielen Ryana, no aj mňa. A mne konečne došlo, čo bolo v stávke. Prečo nás Dark nikdy nezradil. Konečne som si uvedomila, prečo sa o ňu tak zaujímal.

Pohľad, ktorým som sa na ňu dívala, jej dal jasne najavo, že mi všetko došlo. Sklonila hlavu a bez všetkého odišla. Postavila som sa a chcela ísť za ňou, avšak Ryan ma chytil.

„Nechaj to tak,“ žiadal ma.

„Nemôžem!“ Vytrhla som sa mu. „Je to moja priateľka,“ dodala som tichšie a zamierila si to za ňou do izby. Zbehla som po troch schodoch, prešla okolo stočeného bieleho koberca a do nosa mi udrel pach zaschnutej krvi, ktorá ešte teraz bola na stole a až potom som si uvedomila, že ešte pred pár hodinami som bojovala o život. Radšej som nad tým už ani nechcela uvažovať a preto som len otvorila dvere do izby a uprela zrak na Vanessu, ktorá už preťahovala cez hlavu červené tričko s krátkym rukávom.

„Prečo si to urobila?“ vyzvala som ju bez okolkov. Na chodenie okolo horúcej kaše som nemala čas.

Kamarátka sa však zatvárila presne tak, ako som čakala. Vytrieštila na mňa nechápavé oči a myslela si, že jej na to skočím.

„Neviem, o čom to hovoríš,“ zasmiala sa, no dosť napäto.

„Neklam mi, prosím. Nikdy som ti neklamala ja a preto si niečo také od teba vyprosím! Pýtam sa znova. Prečo si na to pristúpila, Vanessa? Prečo si sa s ním vyspala?!“

Hneď, ako som to vyslovila sa až trhla a videla som, ako je po chrbte naskákali zimomriavky. Nebola schopná pozrieť mi do očí.

„To bolo to, čo od teba chcel? Nechcel peniaze, ale tvoje telo?! Prečo si to urobila? Nestálo to za to!“

„Mýliš sa,“ šepla kamarátka a pomaly dvihla zrak. Videla som, ako sa jej v oku zaleskla slza. „Bola to jediná šanca, ako ti pomôcť. Zomrela by si bez jeho pomoci a to nemôžeš poprieť. A naviac... malo to byť len jediný raz. Nerátala som s tým, že ho budeme potrebovať...“

„Takže s ním stále spávaš?“ zdesila som sa. „Ja toho smrada zabijem.“

„Nie, A! Čo to nechápeš?“ krútila hlavou. „Ja.. myslím... myslím, že ho milujem,“ vyslovila a ja som dúfala, že to bol len zlý vtip.

Po chvíli som si uvedomila, že to myslí naozaj. Nemohla som inak, než sa začať smiať. To ju akurát tak vytočilo.

„Si hrozná,“ precedila pomedzi zuby.

„Ja?“ zasmiala som sa. „To ty si! Vraj že ho miluješ. Ale no tak, Vanessa, to nemôžeš myslieť vážne! Veď je to len chlap!“

„A čo čakáš?“ Skočila mi do reči. „Možno sme kamarátky, ale ja nie som ako ty. Ja nechcem skončiť sama.“

Síce sa ma to dotklo, rozhodne som nemala v pláne dať to najavo. Veď mala v podstate pravdu, hoci sa to rozhodne nepočúvalo najlepšie.

„Pozri sa na seba, A. Stále rovnako nad vecou, no jedna ti uteká. Ak sa takto staviaš k týmto veciam, čo je pre teba Ryan Wilden? Doktor? Profesorov brat? Alebo ho miluješ?“ Naklonila hlavu nabok.

Zahryzla som si do pery a zhlboka sa nadýchla. Nakoľko to bola dosť zložitá otázka, radšej som si ešte medzitým prezrela túto obrovskú miestnosť, aby som bola schopná vymyslieť niečo racionálne.

„Nemilujem ho,“ vysvetlila som. „Akoby som aj mohla?“ pokrčila som plecami. „Sama si to vravela. Som to len a len ja. Nikdy niekto iný.“ Otočila som sa na odchod a s menšími problémami vychádzala.

„A, ja... nechcela som...“ ozývalo sa za mnou, no ja som nepočúvala. Sústredila som svoju myseľ na podstatnejšie veci. Napríklad ako defilé.

„Ako to šlo?“ spýtal sa Ryan hneď, ako ma uvidel. Ja som len pokrútila hlavou a sadla si rovno oproti Darkovi.

„Budem potrebovať pomoc.“

„Naozaj?“ Usmial sa. „Tak to som ani nečakal.“

„To si nechaj na potom,“ zahriakla som ho. „Budeš sa musieť nabúrať do všetkých vysielačov hneď, ako sa vrátim späť. Každý jeden pohyblivý bilboard budeš musieť mať pod palcom. Rovnako ako televíziu a rozhlas. Zvládol by si to?“

Bola to výzva. Dosť veľká na to, aby ukázal svoje schopnosti.

„Srdiečko, hovoríš s počítačovým géniom. Ak by som chcel, behom sekundy by som vlastnil všetky peniaze sveta. Nejaké mesto a médiá mi nerobia problém.“ Mávol rukou.

„Tak potom sme dohodnutí.“ Na perách sa mi usadil spokojný výraz. „O tri dni bude v meste defilé. A to sa nezaobíde bez všetkých dôležitých. Nakoľko projekt ATRAUMATICUS X. bude zameraný presne na vojakov, určite tam budú všetci zástupcovia farmaceutického priemyslu rovnako ako výskumníci...“

„A ty sa chceš nabúrať do systému...“ prerušil ma Ryan.

„Nie,“ odvetila som. „Len im chcem poslať správu. Varovnú správu.“

„Čože?“ spýtali sa jednohlasne.

„Počuli ste. Poviem im, čo mám v pláne a dám im šancu tomu zabrániť.“ Pokrčila som ledabolo plecami, ale oni dvaja mi nerozumeli. Aj naďalej sa na mňa dívali, akoby som bola z iného vesmíru. Jasné, chlapi!

„Poviem im, ktoré firmy vyhodím do vzduchu.“

„Ale to nie je zlý nápad,“ zamýšľal sa Dark. „A ktoré? Taká ambasáda...“

„Všetky moje firmy,“ ozrejmila som a oprela sa.  

Tentoraz to bol Ryan, ktorý vyskočil zo stoličky.

„To predsa nemôžeš!“ protirečil mi. „Je to tvoje! Prečo by si to robila? Vieš, čo tým spôsobíš?“ krútil neveriacky hlavou.

Ja som prikývla.

„Vyhodím ich do povetria. Ak má moje impérium padnúť, tak nech padne mojou rukou.“ 

Veľa noviniek, všakže? Ale nebojte, ešte ich bude. 

Acelynn má viac-menej samovraždené sklony, no najprv sa musí dostať domov a informovať profesora. Čo myslíte, ako zareaguje ten? :D 

Každopádne Ryan je späť! :D Millie, špeciálne kvôli tebe som mu našla úlohu už teraz. 

Zároveň by som sa vám touto časťou chcela poďakovať, že tento príbeh ešte čítate a ste mu verní. Moje ďakujem patrí: MillieFarglot, Kitty, Kristin, mima33 a SpiderV. Ďakujem vám ženy, že ste to ešte nevzdali. :) 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 27. časť: