OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 22. časť

17.03.2014 (14:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 704×

Časť dvadsiata- druhá

Ako som ho tam tak videla, ako sa na všetkých usmieva tým falošným úsmev, žalúdok sa mi tele začal obracať a robilo sa mi na vracanie. Bodaj by aj nie, keď tam tak stál! Tlak mi stúpal každou sekundou a jediné, na čo som dokázala myslieť bol Victor, ktorý tam niekde pomaly umiera a ja neviem, čo mu je! Ale Robert mi to povie, aj keby som mu mala tú tvár rozkopať!

„Dobrý večer, dámy a páni!“ Dvihol ruku hore, aby sa všetci utíšili. „Ani neviete, ako sa  teším, že tu dnes môžem byť spoločne s vami, ktorí ste prišli z mnohých krajín!“ Ako tak ďalej rozprával, zlosť vo mne vystúpila až natoľko, že som sa začala predierať davom k pódiu.

Rozprával o veľkých prekvapeniach, tak ja mu ukážem to najväčšie!

„Acelynn, čo to robíš?!“ zasipel na mňa Ryan, ktorý sa očividne hackol na bezpečnostné kamery. „Musíš pomôcť Victorovi, nie sa nechať zabiť!“ zasipel.

„Ja? Ty si predsa doktor,“ zamrmlala som si pod nos.

„Ale ty si tu tá dokonalá!“ zdôraznil a nedalo mi neusmiať sa nad tým. Mal čistú pravdu. Naozaj som dokonalá! Tak potom prečo sa o mňa toľko bojí? Viem, čo robím.

Niekedy.

„No nakoľko viem, ako ste sa všetci tešili, že konečne uvidíte Acelynn Whiteovú, je mi naozaj veľmi ľúto, že vám musím oznámiť, že tento rok...“

Ako úžasne mi nahral! Pomyslela som si a vystúpila som na prvý schod. Prví ľudia si ma všimli. A potom stačili už len ďalšie tri, aby sa ku mne otočil aj Robert. A ten jeho pohľad s vytrieštenými očami a otvorenými ústami bol na nezaplatenie.

Sebavedome som napochodovala až k nemu a vystrela sa, takže som vďaka opätkom nebola nejako nižšia ako on. S úsmevom som mu pozrela do očí, ktorých mohol jasne vidieť môj výsmech.

Otočila som sa na mikrofón.

„Že tento rok som tu konečne s vami!“ vyhlásila som a všetci začali tlieskať. Ja som sa väčšmi usmiala, pretože som si uvedomila, že títo ľudia nemajú ani tušenie, čo sa deje v uliciach. V Európe nevedia, že sa ma chcú zbaviť. To je len výhoda. Práve preto ma uznávajú. Je preto mojou úlohou, aby ma vypočuli oni. Doma to už pre mňa nie je bezpečné, avšak ich krajiny by o rozume ako mám ja mohli len snívať.

Na chvíľu som odstúpila od mikrofónu a pozrela na Roberta.

„Nechceš odísť? Vyzeráš, akoby si potreboval čerstvý vzduch,“ poradila som mu a žmurkla na neho.

„Vieš, že odtiaľto živá neodídeš, všakže?“ nadvihol posmešne obočie. „Práve si urobila najväčšiu a poslednú chybu, vo svojom živote, srdiečko.“

Podišla som ešte bližšie a naoko sa usmiala. Silno som ho objala, aby to nevyzeralo, že sa spolu hádame.

„Ak pôjdem dolu, tak vy všetci so mnou,“ pošepla som mu do ucha  a odstúpila od neho.

Hľadel na mňa s prižmúrenými očami, no nakoniec odo mňa odišiel a postavil sa do úzadia.

Teraz nastala moja šanca. Mala som príležitosť prehovoriť. Verejne. Pred ľuďmi, ktorí nežijú tak, ako my. Alebo aspoň nie tak hrozne. Predsa len veľvyslanec z Poľska tu nebol práve dobrovoľne.

„Takže...“ Odkašľala som si a snažila sa na rýchlo vymyslieť si nejaký prehovor. To mi predsa vždycky šlo. Vymýšľať veci na poslednú chvíľu. Alebo improvizovať.

„Ešte raz by som vám chcela zaželať dobrý večer, snáď sa všetci dobre bavíte,“ začala som pomaly a zreteľne. „Som veľmi rada, že tu môžem byť tento rok s vami a musím povedať, že zatiaľ to prekonáva všetky moje očakávania...“

„Naozaj si myslíte, že to zaberie?“ Ozval sa mi v hlave Victor a ja som sa musela držať, aby som mu niečo neodvetila. Asi by ma mali za blázna, kebyže sa ním nechám vytočiť.

„Verím, že všetci ma poznáte a preto tu nebudem dlho rečniť, nakoľko si myslím, že nie práve kvôli tomu ste tu...“

„Budete teda prítomná aj zajtra na konferencii?“ Skočil mi niekto do reči a ja som si nestihla všimnúť, kto to bol. No bolo mi jasné, že to bol ženský hlas.

„Dúfam, že ak nezaspím, tak sa tam aj dostavím,“ zasmiala som sa na odľahčenie a venovala pohľad Robertovi vzadu, ktorý škrípal zubami. Potom som sa otočila k davu, ktorí bol mnou úplne zaujatý. Ani som sa im nečudovala. Veď ma v živote osobne nevideli. Ani ja ich. Všetci ma dobre skrývali pred svetom. Aspoň si to mysleli.

„Takže budete pokračovať vo výskume?“ Znela ďalšia otázka a odrazu akoby som ani nemala prejav, no akoby som bola pri výsluchu.

Táto otázka ma však zarazila najväčšmi. Či budem pokračovať vo výskume? A v akom?

„Na všetky otázky vám odpoviem, no teraz by som vám ale chcela všetkým zaželať príjemné prežitie dnešného plesu a snáď sa zajtra stretneme všetci živí a zdraví,“ zasmiala som sa a pomyslela na to, že som si dosť skomplikovala isté veci. No zároveň som sa aj posunula o krok ďalej.

Robím nejaký výskum. Lepšie povedané... niekto robí výskum. A za všetko pchajú mňa. Myslia si, že im to prejde. Chcú zneužiť moje meno. A preto... prečo ma chcú zabiť? Veď ak budem mŕtva, môžu dať tomu projektu zbohom. Alebo čo to robia. Na to ešte musím prísť.

Niekto ma chytil za lakeť a odsunul dozadu. Mikrofón znova prebral Robert a jeden z ochranky ma ťahal preč. Naozaj si myslí, že sa ma zbaví tak jednoducho? Zničím ho a všetkých, ktorí mu pomáhajú pôjdu tiež.

„Poď za oponu a nič sa ti nestane,“ zamrmlal mi pri uchu a ja som ohrnula pery. To skôr on by sa mal báť. Snáď si nemyslí, že sa bude rovnať so mnou?!

Odtiahol mi trocha oponu a ako náhle ju za nami zatiahol, na opätku som sa otočila a spoza ozdôb vo vlasoch som behom sekundy vytiahla celkom tenkú ihlu, ktorá by za normálnych okolností bola neškodná. No táto bola napustená neurotoxínom. Nedala som tam množstvo, aby som ho zabila, no koncentráciu som vypočítala natoľko presne, aby ho to ochromilo na dosť dlho. A keď sa z toho dostane, bude potrebovať sanitku.

S úsmevom na perách som sa prekradla zo zákulisia znova do davu a kráčala naprieč miestnosťou. No nebolo by to ono, kebyže ma za každým krokom niekto nezastaví.

„Slečna Whiteová, je mi cťou spoznať vás.“ Vošiel mi do cesty akýsi muž. Bol vysoký, urastený a, na moje počudovanie, celkom sexy. Mohol mať okolo tridsiatky a tie modré oči... vyzeral proste dokonalo.

Pobozkal ma na chrbát ruky a ja som na neho len vytriešťala oči.

„Nuž, poznáte mňa, ale ak mám byť úprimná, netuším, kto ste vy.“ Bola som celkom zmätená a netušila som, komu a čomu mám veriť.

„Prepáčte, volám sa Daniel Kozlowsky...“

„Takže Rus?“ Nadvihla som obočie.

„Z časti. Som tu ale za Škótsko,“ vysvetlil a ja som bola totálne mimo. S priezviskom Kozlowsky mi ide nahovoriť, že je Brit? Svet sa očividne mení veľmi rýchlo.

„Aha.“ Bolo všetko, na čo som sa zmohla.

„Som veľmi rád, že sa zajtra pridáte k našej konferencii. Už dlho som sa chcel dozvedieť viac o vašom projekte...“

Naklonila som hlavu na bok a usmiala sa na neho. Nemala som inú šancu, len sa pokúsiť trocha ho namotať.

„Musím uznať, že vám to celkom ide,“ prehodil Victor akoby nič. Samozrejme. Keď si človek myslí, že sa ho konečne zbavil a Ryana tiež, oni o sebe vždy dajú vedieť. Je to trocha stresujúce byť pod takýmto neustálym dozorom.

„Teraz mám ale rozpracovaných viac projektov,“ zaklamala som presvedčivo. „Nechcete mi pripomenúť, o ktorom sa chceme zajtra porozprávať? Predtým, než vám poviem o ďalších.“

Daniel sa na sekundu zatváril možno trocha podozrievavo, ale našťastie potom len vyjasnil pohľad a zasmial sa.

„Musíte byť veľmi unavená, slečna. Taký mozog ako váš je dar pre ľudstvo. Každopádne...“ odkašľal si a snažil sa zakryť červeň, ktorú mal v lícach. Bol taký zlatý! „Myslíme hlavne na novú zbraň pre vojakov, ktorí o mesiac pôjdu potlačiť vzburu do Ruska. Predsa sa snažíme predísť väčším stratám na životoch šudí, ktorí chcú zabrániť vojne,“ špecifikoval.

Musela som sklopiť pohľad, pretože ináč by videl moje vytrieštené oči a rozhodne by mu niečo došlo. Takto som sa snažila čím skôr upokojiť a tváriť sa vyrovnane. Hoci to, čo mi práve povedal ma totálne vyviedlo z miery.

„Aha. Už viem. Čo sa tohto projektu týka, zajtra vám poskytnem nové informácie a budete mať možnosť všetko prehodnotiť...“

„Poskytnete nové informácie?“ Uťahoval si Victor. „Ani netušíte, o čom ten chlap hovorí! Je naozaj pekná tvár všetko, čo vám stačí, Acelynn?“

Zaškrípala som zubami a najradšej by som mu vrazila. Má jedno šťastie že je chorý a na míle ďaleko. Veď ak by bola pekná tvár všetko, čo mi stačí, pravdepodobne by som skočila aj po profesorovi. Nevyzeral totiž nejako zle, ale to bolo jedno z posledných hľadísk, ktoré by som si na chlapovi všímala.

„Tak to sa teším.“ Znova ma pobozkal na chrbát ruky a ospravedlnil sa s tým, že ide za zástupcom Belgicka.

Ja som si len povzdychla, ale hneď som sa začala predierať davom k východu. Samozrejme, že ma musel zastaviť niekto ďalší. Tentoraz to bola akási žena z Rakúska. Tvárila sa zvláštne, no nebola zas nepríjemná.

„Slečna Whiteová, čomu vďačíme za tú poctu?“ Nahodila presladený úsmev, ktorým ma v jednom kuse obdarovávala. Ja som len prižmúrila oči.

„Nemohla som si to predsa nechať ujsť. Mám už osemnásť, takže to beriem ako povinnosť zúčastňovať s na takýchto podujatiach a rokovaniach a mojich myšlienkach,“ vysvetlila som vecne, ale zavádzajúco. Keby len vedeli, že nič z toho nikdy nebol môj nápad.

„Za to sme všetci radi. Avšak.... nemohla som si nevšimnúť, že ste tu akosi sama....“

„Nie je tu sama.“ Ozvalo sa odniekiaľ a potom trvalo už len sekundu, kým som zbadala, kto to povedal.

Dych mi na sekundu v krku zamrzol a ja som neverila vlastným očiam. Čo tu, do šľaka, robí? Vie, v akom nebezpečenstve sa nachádza?!

Bez všetkého podišla ku mne a vlepila mi bozk na líce. Na sekundu som mala pocit, že budem vraždiť a ona bude prvá. Naozaj zo mňa urobila to, čo urobila? To snáď nemyslí vážne!

„Ja som jej doprovod,“ objasnila bez všetkého.

Žena predo mnou si premerala jej topánky na opätku, ktoré zahaľovali dlhé, dole rozšírené čierne nohavice s bielymi prúžkami, ktoré siahali až po pás. V nich mala zastrčenú bielu košeľu a všetko jej držali čierne traky. Dámska kravata ešte krajšie zvýraznila jej dlhý krk a vlasy zopnuté hore len nechali priestor pre veľké náušnice, ktoré mala.

„A vy ste kto?“ prižmúrila oči žena a ohrnula nos.

„Vanessa Mastersová, teší ma,“ predstavila sa moja kamarátka a s úsmevom na tvári jej potriasla rukou.

Bolo mi jasné, že tá si to asi užíva. Bolo tu síce zopár homosexuálnych párov, pretože to bolo normálne, ale Vanessa to trocha nedomyslela. Očividne nepomyslela na to, čo asi urobím, keď sa budem rozprávať s nejakým chlapom, ktorý si o mne bude myslieť, že som na dievčatá.

„Mastersová?“ Nadvihla prekvapene obočie. „Dcéra Roberta Mastersa?“

„Presne,“ prikývla a aj naďalej sa pretvarovala. Ja som len mala chuť zaúpieť a to už len z toho dôvodu, že Victor sa na druhej strane dobre zabával.

„Tak toto mal počuť Ryan.“ Odkašľal si a snažil sa upokojiť.

Keby ste len vedeli, ako to s ním je. Pomyslela som si s úsmevom. Potom by mu už do smiechu nebolo.

„Ospravedlňte ma,“ vycúvala tá ženská a odišla. Konečne som si vydýchla. Len na sekundu.

Okamžite som sa postavila pred Vanessu a hodila po nej naštvaný výraz.

„Zbláznila si sa?! Čo tu robíš?!“ zasipela som pošepky. „Nebola si predsa pri Alistairovi?“

„Nemohla som si to nechať ujsť. Povedala som ti, čo urobím, Acelynn. A mám to v pláne dodržať.“

Chytila som ju za lakeť a pevne ju zovrela.

„Nezabiješ svojho otca! Vanessa... toto nie si ty. Teraz z teba hovorí len tvoj hnev...“

„A z teba čo hovorilo, keď si vyšla na javisko? Alebo máš len rada melodramatické vstupy? Publikum a aplauz, ktorý zakaždým zožneš?“

„O tomto nehovorím, Vanessa. To bolo niečo iné. Potrebujem sa dostať k tvojmu otcovi. V počítači mal vloženú baktériu alebo vírus, alebo neviem čo a teraz niekomu hrozí možno aj smrť!“ Ako dôkaz toho mi bol Victorov kašeľ a náhly náraz.

Odstúpila som krok dozadu a snažila sa počuť viac. Z diaľky ku mne doliehal Ryanov krik.

„Vic! Victor, vstávaj!“ vrieskal po ňom a okamžite som pocítila, ako mi zovrelo hrudník. Akoby... akoby som ani nedýchala. A aj napriek tomu, že som chcela kričať, nemohla som. Ináč by si ma všimli.

„Si v poriadku?“ prihovorila sa mi Vanessa.

„Musím ísť za Robertom,“ vydýchla som vo všetkom zhone a začala sa otáčať na všetky strany. Nič nevyzeralo dobre. Moje nádeje, že sa mi podarí niečo vyriešiť a dozvedieť sa boli preč. Mala som dôležitejšiu prácu.

„Acelynn, nemôžeš ísť za ním. Si na jeho pôde. Ublíži ti,“ zadržala ma kamarátka. Naštvane som pozrela na jej ruku a dala jej dostatočne najavo, nech ma pustí.

„Ty si ho sem prišla zabiť. A teraz ti vadí, že to urobím ja?! Vanessa, máš na viac, no nechápeš, o čo tu ide. Prosím, nestavaj sa mi do cesty.“

Ona ma však ešte silnejšie zovrela a pristúpila bližšie.

„Myslíš si, že je to všetko len o tebe? Mám pre teba novinku, A. Toto všetko... je väčšie, ako si len ty.“

Neprestajne sme na seba hľadeli a mala som sto chutí jej tú ruku odtrhnúť. Záchrana Victora je dôležitejšia. On zachránil mňa. A ja ho len tak nenechám zomrieť!

„Pusti ma!“ precedila som pomedzi zaťaté zuby.

Nakoľko jej zovretie nepovoľovalo, snažila som sa jej vykrútiť, avšak ona sa ma neprestajne snažila zadržať. Všetci okolo nás začali cúvať a keď som si po chvíli uvedomila, aká hudba hrala, vyzeralo to, akoby sme spolu tancovali.

„Takto nás prezradíš!“ sykla som.

Vtom urobila niečo, čo som nečakala. Chytila ma za ruky a pritiahla k sebe. Ona naozaj začala tancovať. Na to som len vytrieštila oči a došlo mi, že nemám na výber. Boli sme stredobodom pozornosti.

„A teraz sa obzeraj,“ poradila mi a zatočila ma.

Oči mi lietali zo strany na stranu... a bol tam aj on. Stál hneď vedľa Daniela a prekvapene na mňa vytriešťal oči. Daniel ale tiež. Asi nečakal, že tu budem mať doprovod. Teda... nie ženský. No na moju obranu... to som nečakala ani ja.

Vrátila som sa k Vanesse a pokračovali sme v tanci, až kým nedohrala pesnička. Hneď, ako sa tak stalo, všetci začali tlieskať, no ja som sa otočila k Robertovi a všimla si, že sa dal na odchod.

„Ideme po ňom,“ šepla som smerom k Vanesse a tá len prikývla. Obe sme sa dali do pohybu k východu, no my sme šli spredu. Ak mám odísť, tak vo veľkom štýle, nie?

Akosi sa nám podarilo prepchať sa medzi všetkých tých ľudí a vyšli sme z haly.

„Poď zozadu,“ kývla hlavou Vanessa. „Otec odíde spredu, aby si bol istý, že sa mu nič nestane. Ale nás nesmú vidieť. Inak to bude podozrivé.“ Páčilo sa mi, ako rozmýšľala  a musela som uznať, že niečo na tom bolo.

„Tak poď.“

Na konci chodby sme zahli doľava a keď sme už nikoho nevideli na chodbe, dali sme sa do mierneho behu. Predsa len keby som po chodbe utekala v týchto lodičkách, asi by si mysleli, že mi preskočilo.

Hneď, ako sme vyšli zo zadných dverí do garáže, kde boli zaparkované všetky autá, jedno sa k nám blížilo a osvietilo ma svetlami. Bolo to nepríjemné na oči, až som ich musela prižmúriť.

Auto však bolo jedno z najnovších modelov, ktoré sa sem dovážali z Európy. Vďaka svojej striebornej farbe by sa s ním dalo pekne splynúť v uliciach, pretože teraz boli strieborné autá tie najlepšie.

„Kto to je?“ nechápala som.

„Náš odvoz,“ zamrmlala Vanessa a vtom som niečo pocítila. Bodnutie v chrbte. Zatajila som dych a vystrela sa. Hoci som sa k nej chcela otočiť... akosi som... nemohla. Neodkázala som to.

Medzitým už pri nás zastavilo auto a otvorili sa zadné dvere, do ktorých ma Vanessa hodila. Ja som postupne slabla a všetko sa mi začalo rozmazávať.

„Čo to....“ hlesla som a snažila sa ostať pri vedomí. Ale bolo neskoro. To, čo mi pichla ma nielenže paralyzovalo, no zároveň to boli aj sedatíva. A dosť silné.

„Nečakal som, že sa ti to podarí.“ Začula som nejaký mužský hlas spredu. Potom sa už všetko ponorilo do tmy. 

Ďalšia kapitola sa bude volať: Nebezpečenstvo

A obrázok Daniela nájdete na mojom zhrnutí. 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 22. časť: