OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 2. časť

08.10.2013 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 958×

Časť druhá

Keď zazvonilo, v duchu som až poskočila. Avšak tu to bolo akoby ani nezvonilo. Profesor ďalej rozprával a všetci ho počúvali.

Porazenecky som si vydýchla a ďalej som si čmárala v zošite. Veď čo iné mi ostáva? Ak by som sa len tak zobrala a odišla, určite by po mňa poslal a ja by som s ním musela tráviť viac času, ako je nutné.

„Môžete ísť, slečna Whiteová,“ ozval sa odrazu a ja som dvihla hlavu od mojich kresieb na zadnej strane zošita z patológie.

Prižmúrenými očami som si ho premerala, pretože som mu akosi neverila. Len tak by ma pustil. No čo už.

Postavila som sa a prešla tesne popri tom sexy chlapcovi.

„Ešte sa uvidíme,“ povedala som za nimi a mávla rukou.

Nečakala ma žiadna reakcia. Ako inak. Ak som si doteraz myslela, že moji spolužiaci sú na nič, tak očividne som našla triedu, ktorá ich na sto percent prekoná.

Kráčala som po chodbe a všade navôkol vládlo ticho. Miestami to bolo až desivé na to, že bola prestáva. Nedokázala som si predstaviť, ako to vyzeralo asi pred štyridsiatimi rokmi, keď študenti vystrájali a naháňali sa po chodbách. Muselo to byť oveľa zaujímavejšie, ako teraz, keď všade vládne strach.

Celý život mi všetci hovorili, aby som bola ticho a robila to, čo sa odo mňa očakáva. Ale prečo by som mala byť ako každý druhí, keď môžem byť iná? Aj tak mojou jedinou nádejou na život je práve to, čo mám v hlave. Jedine to mi vie zabezpečiť bezpečné zajtrajšky. Ináč by som bola pre všetkých len príťažou. To mi bolo na sto percent jasné.

Zazvonilo na hodinu a to ma dostalo do reality. Mala som ísť na angličtinu, avšak vôbec sa mi nechcelo počúvať nudnú profesorku a všetky jej reči. Aj tak sme sa neučili nič, čo by neprešlo kontrolou vedením. A to znamenalo, že všetka literatúra bola vo väčšine zakázaná, nedalo sa ju kúpiť nikde v štátoch a jediné, čo mal hocikto povolené boli knihy, ktoré hovorili o rozvoji sveta a v škole sme čítali aj o mojej rodine, ktorých veľa ľudí pokladalo za zakladateľov tejto modernej doby.

Je preto mojou povinnosťou pokračovať v ich práci a doviesť svet do „dokonalosti“?

Vošla som do triedy na poschodí a sadla som si úplne dozadu, kde som už mala svoje stále miesto. Chvíľku po mne, vošla do triedy mladá profesorka, ktorá sem nastúpila pred pár týždňami. Myslela si, že vie všetko a nám dávala jasne pocítiť, že sa jej nikde nevyrovnáme. Teda... aspoň ona si to myslela.

„Dnes sa budeme venovať moderne po roku 2050,“ začala svojím odmeraným hlasom. „Chcem vám preto pripomenúť, že za týždeň vás čaká test, ktorý preverí vaše schopnosti nielen z oblasti gramatiky, ale aj našej literatúry...“

„Akej literatúry, prosím pekne...?!“ odfrkla som si.

Jej smaragdové oči ma hneď našli a prebodla ma nenávistným pohľadom. Vlastne to robila skoro vždy, takže som už ani veľmi nereagovala. Bola to taká jej rutina.

„Slečna Whiteová, ako je možné, že ste vydržali byť ticho až tri a pol minúty?“

Pokrčila som plecami.

„Do triedy ste totižto prišli o minútu a šestnásť sekúnd neskôr,“ namietla som s úsmevom.

Všimla som si Vanessu, ako krúti hlavou, ale bolo mi to jedno. Veď čo mi tá profesorka môže urobiť?

Prehrabla si hnedé vlasy a zhlboka sa nadýchla.

„Ako vidím, určite nás všetkých chcete o niečo obohatiť,“ poznamenala.

Oblizla som sa pery a oprela sa o lavicu, aby som sa mohla postaviť.

„Prečo nie?“ mykla som plecami. „Čo keby sme aspoň raz venovali pozornosť niečomu pred rokom 2020?“

Prižmúrenými očami si ma premerala.

„Takúto literatúru je zakázané preberať. Jediné, s čím sa môžete z tejto doby stretnúť je odborná literatúra pre hodiny s doktorom Wildenom, nakoľko trval na tom, že kniha: Patológia  a klinika chorôb 20. storočia od britského autora Streneyho. Vyšla v roku 2016, ak by vás to zaujímalo.“

Pretočila som nad ňou očami a naštvane som buchla po lavici, tak ma vytočila.

„Koho zaujímajú odborné veci!“ zvreskla som po nej ostrejšie, ako som plánovala. „Čo tak umenie a kultúra?! Alebo nejaká iná tvorba vtedajšej doby?! Vyučujete niečo, o čom nemáte ani najmenšie poňatie!“

Zobrala som si do rúk plášť, ktorý som mala ešte pred chvíľou pri Akvatistoch a zamierila som preč z hodiny.

„Slečna Whiteová!“ zakričala za mnou profesorka Andersonová. Ignorovala som ju a kráčala ďalej. „Za toto pôjdete do riaditeľne na koberček!“

„Tak nech,“ zamrmlala som si pod nos a zabuchla za sebou dvere, letmo sa usmievajúc. Nedokážem byť ticho a ani nebudem! Táto škola je moja! Založil ju môj pradedo, mamin starý otec Mathew. Keď zomrel, školu odkázal mojej mame, avšak keď zomrela tá... nemala nikoho iného, okrem mňa. No vtedy som mala tri, štyri roky. Asi ťažko by som riadila školu a ostatné rodinné podniky, nie?

Bolo mi nad slnko jasné, že môj výstup sa nevyhne následkom. Každopádne, teraz mi to už mohlo byť ukradnuté.

Možno navonok nevyzerám ako človek, ktorý rád číta, ale je to tak. Jediné, čo mi pripomína rodičov a staré dobré časy sú knihy. No nie tie, ktoré nám dovolia čítať. Najlepšie sú tie, čo sú zakázané.

Je v nich jasne vidieť, ako ľudia žili kedysi. Boli slobodní. Mohli písať, čítať a hovoriť všetko, čo chceli. Nie ako my teraz. Oni ale nevideli, čo mali a preto to takto dopadlo.

Zbehla som dole do šatní, hodila som plášť do skrinky a vytiahla si svoju kabelku,spolu so slnečnými okuliarmi. V škole neostanem už ani o minútu dlhšie. A to mi, samozrejme, zaručí jednosmerný lístok k riaditeľovi.

„Slečna Whiteová,“ zastavil ma niečí hlas, keď som stála už v hale a chcela som sa odpípnuť pomocou karty a odísť.

Do čerta! Zanadávala som si v duchu a s nevôľou sa otočila.

Hľadela som do naoko pokojnej tváre zástupcu. Ruky mal prekrížené na hrudi a jeho „nenápadné“ podupkávanie pravou nohou ma len utvrdilo v tom, čo som vedela. Premáhal sa, aby nezačal funieť a vrieskať po mne. To jediné mu totiž išlo vždy dokonale. A najmä vtedy, keď som mu nedokázala odpovedať na otázku.

„Pekný deň aj vám, Simon,“ silene som sa usmiala.

Nakoľko som s ním zvykla často tráviť moje detstvo, lebo rodičia plne dôverovali škole a akoby ma odkázali práve im, nedokázala som ho volať pán Hastings.

„Chystáte sa niekam? Pretože ak ma pamäť neklame, mali by ste mať teraz angličtinu, nie je tak?“

Stisla som pery a tvárila sa, akoby som o ničom nevedela.

„Potrebujem ísť súrne domov. Osobné dôvody a navyše si myslím, že ja a profesorka Lydia sa vôbec nechápeme,“ prehovorila som mierne.

„Do mojej kancelárie, Acelynn,“ zasipel a rukou mi ukázal cestu.

Zaškrípala som zubami a mala som chuť niekoho udrieť. Ak ma tu zastavil a mám ísť do kancelárie, znamená to len jedno. On vie, čo sa stalo hore. A z toho sa len tak jednoducho nedostanem.

S veľkou nevôľou som ho nasledovala a vošla do kancelárie zástupcu, ktorú som už dobre poznala, nakoľko som tu zvykla tráviť veľa času, keď som tu ešte len začínala študovať.

„Sadni si,“ pokynul mi.

Poslúchla som ho a usadila sa na moje stále miesto, do veľkého bieleho koženého kresla. Oprela som si hlavu a čakala, kedy spustí svoju kázeň.

„Viem, čo sa stalo na angličtine, Acelynn,“ začal.

A je to tu. Povzdychla som si v duchu, oči upierajúc do stropu. Zvykla som to robiť pri všetkých prednáškach. Naozaj si myslí, že ho budem počúvať? Kedy títo tupci pochopia, že mám svoju vlastnú hlavu?!

„Ako sa opovažuješ hovoriť o dobe, ktorá bola predtým, než tvoja rodina vybudovala takéto impérium? Chápeš, že na seba vrháš veľa pozornosti a v nie peknom svetle? Preboha, Acelynn, veď si ich dcéra!“ zvýšil na mňa hlas. „Ideš sama proti sebe!“ vrieskal po mne, pretože dobre vedel, že nás nikto nebude počuť. Miestnosť vedenia školy bola totiž tak zabezpečená, že nikto zvonku by nepočul ani slovko a to aj vtedy, keby mal ucho na dverách.

Chcela som mu toho toľko povedať, avšak neverila som mu. Nikomu som neverila a preto som si asi po prvýkrát za celý deň zahryzla do jazyka a mlčala som.

„Predsa len by ste nám mohli dovoliť viac,“ povedala som odrazu viac-menej ospravedlňujúco, čo neprekvapilo len mňa, ale aj Simona. Bol zvyknutý, že som vrieskala a jednala impulzívne, no tichý rozhovor sme nikdy neviedli.

Nadvihol obočie a zasmial sa mi.

„Tak to rozhodne nie! Nemôžeme nič riskovať! Tie knihy sú zakázané a bodka! Už nikdy...“ pozrel mi do očí. „Nikdy sa o tom neopováž hovoriť. Keby sa to dozvedel riaditeľ, vieš, čo by sa stalo.“

To som už ale nechcela počúvať. Postavila som sa z kresla a napochodovala k dverám.

„Aj keby sa to dozvedel... mne ublížiť nemôže! Hneď po dokončení štúdia to všetko preberiem ja a on pôjde preč!“ vyhlásila som sebavedomo.

„Som veľmi rád, že to takto vidíš, ale na tvojom mieste by som sa nikam neponáhľal. Za ten incident na angličtine stráviš zvyšok dňa s Victorom.“

Vytrieštila som oči.

„Čože?!“

„Počula si! Bude tu asi do siedmej večera opravovať testy. A ty mu pomôžeš,“ zapichol do mňa pohľad. „Je ti to jasné?“

Zaťala som ruky do päste, ale na toto som bola aj ja krátka. Jediný, kto ma nikdy nebral vážne bol Simon. Pre neho som bola len jedno decko, s ktorým si nikto nevie rady.

„Dovidenia,“ precedila som pomedzi zuby a vyšla som naštvane von.

Mala som chuť vrieskať, mlátiť do niečoho alebo... aj napriek zákazu utiecť odtiaľto. Potrebovala som sa s niekým tiež aj rozprávať. No s kým, keď nikoho nemám?

Vyčerpane som si vzdychla a šla dole do šatní k svojej skrinke. Bola úplne posledná v celej zadnej miestnosti, kde mali skrinky Ignitici spoločne s niektorými mladšími Arismi. Menšiu miestnosť so skrinkami pre seba mali samostatne Akvatisti a ostatné skrinky boli pre všetkých, ktorí sa zvýšili.

Posadila som sa na lavičku a oprela si hlavu o chladné tehly. Nikdy sa neunúvali to tu omaľovať alebo trocha poopraviť. Táto budova bola totiž ešte z 20. storočia, ale to im nevadilo. To, kde sme mali prístup len my... s tým nechceli nič robiť. Zbytočne by míňali peniaze. Ako inak?

Objala som si kolená, zatvorila oči a čakala do zvonenia. Prečo len môj každý deň musí byť komplikovaný? Nemohol by aspoň raz prebehnúť v poriadku?

„Acelynn!“ ozvalo sa zo začiatku chodbičky a hneď ku mne pribehla Vanessa. Tuho ma objala, avšak keď si uvedomila, čoho sa dopustila, rýchlo sa odtiahla.

„Ja... prepáč... nechcela... nechcela som...“ habkala na svoju obhajobu.

„Kašli na to,“ zamrmlala som.

„Ideš na ďalšiu hodinu?“ spýtala sa ma miernejšie.

Pokrčila som nezaujato plecami.

„A čo vlastne máme?“

„Svetové dejiny.“

Pozrela som na Vanessu a pár krát zaklipkala očami.

„Tie svetové dejiny sú tak svetové...“ neodpustila som si, no v tom k nám niekto prišiel. Nejaký chlapec, očividne jeden z Arisov. Otvoril si skrinku, navliekol sa do plášťa, zobral si veci a bez slova odišiel. Ani si nás poriadne nevšimol.

Zhlboka som sa nadýchla a postavila sa na nohy.

„Tak poďme. Nech to máme čím skôr za sebou,“ predniesla som, akoby sa nič nestalo a s hlavou hore som kráčala hore. Kamarátka ma v tichosti nasledovala a na nič viac sa nepýtala. Aj napriek tomu, že to bola jediná osoba, ktorej som ako-tak dokázala dôverovať, aj pred ňou som mala veľa tajností a jediné, čo vedela bolo to, čo nevyhnutne potrebovala.

Na hodine svetových dejín som sa rozhodla hľadieť celú hodinu na biely papier s ceruzkou v ruke. Nechcela som vnímať, čo hovoril, avšak nedalo sa to. Každé jedno slovo, ktoré hovoril o mojej rodine a základoch moderného sveta, ktoré položili...

Mojím vyslobodením sa stal zvonček, ale keď som si uvedomila, že tu ešte strávim dosť času s doktorom Wildenom, rozmýšľala som, že ani tie svetové dejiny neboli také zlé.

„Ty nejdeš?“ zaujímalo Vanessu, keď som sa vybrala opačným smerom ako ona.

Pokrútila som hlavou a porazenecky si vzdychla.

„Musím ostať pomáhať Victorovi ako trest za to, čo som vyviedla na angličtine,“ objasnila som. „Očividne tu nie je povolené sa k niečomu vyjadriť.“

„Očividne?“ nadvihla Vanessa obočie. „Vieš, čo sa môže stať, keď sa o tom dozvie niekto vyšší?“

Nezaujato som mávla rukou.

„Je mi to jedno.“ Naklonila som sa k nej bližšie, aby ma nikto nepočul.„Ja už nemám čo stratiť,“ pošepla som sakramentsky vážne a na päte som sa otočila smerom k Victorovmu kabinetu. 

No a ďalšia časť je tu. Dúfam, že sa páčila a neodradila vás. Nakoľko je tento svet iný, ako poznáme, tak aj vysvetľovania a opisu tu bude viac, než akoby niektorí z vás chceli. 

Túto časť by som chcela venovať všetkým, ktorí mi u prvej kapitoly zanechali komenár. Ani neviete, ako to človeka nakopne do písania ďalšej časti.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 2. časť: