OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 5. part

12.07.2013 (14:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1133×

5. part

Povýšenecky sa mi vysmeje do tváre, ovanú ma alkoholové výpary, keď mi vraví do líca: „To mám rád... bolesť... aj tvoju bezmocnosť. Pôjdeme teraz spolu ku mne. Niečo ťa priučím o bolesti. Toto celé vypi! A žiadne scény cestou von!“ Prisunie mi svoj pripravený pohár, zrejme s dajakou omamnou drogou. 

Kurva drát! Really? Hajzel jeden! Je mazaný, má to premyslené, zatiaľ si nikto nič nevšimol. Takto chytá obete?! 

Hlava vyhodnotí situáciu v môj absolútny neprospech. 

Tak teraz som sa už zľakla naozaj. Nedám sa odvliecť úchylom. 

Prvý a posledný pokus o oslobodenie a potom spustím sirénu. Budem vrešťať ako Viktorka u splavu. 

Moment prekvapenia, aktivizujem svaly, chystám sa z celej sily trhnúť väznenou rukou aj za cenu, že si vykĺbim rameno...

...keď náhle nasajem korenenú kolínsku, dostredivé nervy rýchlosťou blesku podsunú novú informáciu mozgu, synapsie zablikajú a mne sa vráti pozitívna odpoveď, rozsvietim sa poznaním. 

Luke! Kde je? Ešte ho nevidím, ale cítim... jasne cítim jeho osobný odér a navyše moje vybičované telo bolesťou, adrenalínom a nebezpečenstvom je teraz vysoko citlivé. 

Sláva, sloboda sa blíži.

Zavibrujem ako sonar, Luke mi prichádza od chrbta a zdanlivo ležérne prehodí: „Kitty, problém?“ 

Ach, ďakujem ti, Bože, najkrajšie dve slová večera!

Zastaví sa za mnou tak na šírku tela, ale mne je to málo, akútne potrebujem pocit bezpečia a ochrany, potrebujem záchranné lano, fyzický kontakt. Kráti sa mi dych, nastupuje mierna triaška, začínam sa potiť, bojím sa. 

Panika! Jasné, nastupujúca panika, koľko ráz som čítala, že ľudia podľahnú panike v medzných situáciách, vypnú mozog a vzdajú to, hoci by sa mohli zachrániť. Ja tiež? 

Tak to, kurva, ani omylom! 

Andy mi stále prešuje schované zápästie pod barovou doskou, podráždene zazerá na Luka a vyčkáva. Určite sa nechce prezradiť, ale ani sa nemieni vzdať! Je to možné? On si fakt myslí, že ma odtiaľto dostane, odvlečie? Alebo snáď áno?! A ja sa mýlim??? Má ešte šancu? 

Musím konať. Všetko akoby sa spomalilo a ja mám zrazu kopec času.

Luke pristúpi bližšie k boku, mierne sa nakloní ku mne: „ Kitty? Si ok?“ 

„Ako sa to vezme. Vieš, tlak je fyzikálna veličina vyjadrujúca pomer sily F kolmo na plochu S. Základnou jednotkou tlaku je pascal... teda v sústave SI... no a pascal je tlak, ktorý vyvoláva sila jedného newtonu na plochu v obsahu jedného štvorcového metra... a ten tlak už začína byť veľmi, veľmi veľký.“ Vychŕlim zo seba rýchlosťou blesku, spokojná s výsledkom, predsa som situáciu objasnila presne.

No pre Luka asi nie, nechápavo prižmúri oči, prikloní sa ešte bližšie. 

Lenže Andy pochopil, že vravím o väznenej ruke a v snahe zachovať si naše malé tajomstvo a jeho podvraťácky úmysel mi začal ruku doslova drviť. 

„Určite si v poriadku?“ Luke sa nevzdáva. 

„Jasné, že je! Kľudne sa vráť, odkiaľ si prišiel.“ Presladene milo poznamenal Andy. 

„Teba sa nepýtam.“ Luke sa na Andyho ani nepozrel. 

„A ty si?!“ Opitá hlava násilníka vyrazila do útoku.

„Pýta sa kto?!“ Hrozivo zamrmlal Luke, natočil sa telom k Andymu.

„Gentleman na rande, ktorý by rád pokračoval v konverzácií so slečnou, ale nemôže. Prekážaš nám!“ Prskol Andy, verí si, že má navrch a situáciu so mnou pod kontrolou. Hajzel prašivý! 

„Kitty, je to tak? Mám odísť?“ Asi posledný pokus Luka pred zatrúbením na odchod.

Ochromená  bolesťou, neúspechom a strachom, že Luke naozaj odíde myknem uväznenou rukou, ale v zlom uhle, bolestivo narazím chrbtom ruky i prstami do hrany pultu a zároveň vyzradím môjho žalárnika. Andy určite nečakal takú razanciu, podcenil moju túžbu po slobode. 

Voľná, ľavá ruka mi vystrelí k telu Luka, zadrapím sa z celej sily do košele, do ktorej neohrabane naberiem aj časť kože z boku a riadne ho poštípem. Zakvačená do odevu i časti tela, surovo začnem ťahať k sebe. 

Stihnem iba zavyť: „Bolí to!“

Visím na ňom ako opičie mláďa na matkinej bradavke a už sa zaboha nepustím. V prípade najvyššej núdze použijem aj zuby a zahryznem sa do Luka, čo to dá. Je mi to egal! Budú ma musieť omráčiť, sknokautovať, zlomiť mi ruku, vylámať čeľusť, zabiť ma! 

A opäť sa mi spomalí svet.

Luka na kratučký moment prekvapí môj útok, vypleští na mňa veľké okále, chce čosi povedať, ale iba zamrká. Jasne cítim ako napne svaly, keď zbadá moje väznené zápästie, potemnie mu pohľad, zatne zlosťou sánku. Nevšíma si bolesť na boku a reaguje takmer okamžite. 

Drapne po predlaktí Andyho, neviem presne čo spraví, ale Andy mi neochotne pustí ruku, som voľná. 

Drvené zápästie mi pulzuje bolesťou... heuréka! Konečne sloboda a to sa večerné predstavenie iba začína! 

Zúrivý Andy sa nechce vzdať, snaží sa striasť Luka z rúk, chniape po mne, funí. Lukovi sťažujem situáciu v zápase, keďže na ňom visím a nie som ochotná odstúpiť bokom, hoci ma Luke dvakrát posunul, aby som mu nezavadzala v boji a samozrejme sa ma snaží chrániť a brániť. 

No v boji... Luke eliminuje výpady Andyho, odstrkuje ho čo najďalej odo mňa, krúti mu ruky, mňa posúva po sebe ako malého orangutana a v rámci možností si ma hádže za chrbát. 

Už pochopil, že sa ma nezbaví, že budem v tomto chumli s ním až do skonania sveta.

Konečne si šarvátku všimol Peter a zavolal vyhadzovača. Chlap ako hora sa zjavil vo vchode, s istotou Golema kráča k nám, tvár tvrdá, ľadový pohľad, gáni na Andyho už z diaľky. 

Kristušát, ja by som už teraz zdrhala, hoci aj kanálom.

Ale Andy nie! Určite v ňom úraduje alkohol a samozrejme pokorené ego! 

Naša komická trojica v zložení Andy, Luke a moja maličkosť poskakuje pri bare, chlapci sa strkajú, sáču, hrajú podivnú hru „kto šikovnejšie chmatne po súperovi, dostane Ivicu“. 

Visím na Lukovi, rúčkujem po ňom ani makak, občas sa dostanem do palebnej zóny a Luke ma musí zasa šikovne vystrnadiť bokom. 

Verili by ste, že mi nepovedal za celú dobu boja ani jediné slovko?! Čo slovko, ani písmenko. Len sústredene sledoval Andyho, taktizoval, hádzal si ma na hrb, ako prekážajúce dredy! 

A s vyhadzovačom sa blíži finále nášho skeču, zaznel džingel... ta dááá... vážené publikum, toto si nenechajte ujsť, nacvičovali sme to celé dni! Hovno, robím si srandu.

Andy sa vzoprel k poslednému pokusu, vymrštil ku mne ruku, Luke mu ju odrazil z uhla, ale v rámci otočky vzal aj mňa so sebou. Odstredivá sila ma vymrštila do strany, krásne som si nabehla a zohnutý Andyho lakeť, BTW dobre rozbehnutý, mi pristál priamo pod okom. 

Drb! Rana, cvakli mi zuby, zatmelo sa pred očami, stratila som rovnováhu, ale Luka som nepustila. 

Knokautovaná padám dozadu, strhávam so sebou tanečníka a ten v snahe nezabiť ma pri páde vzad, hľadá kotviaci bod pre naše rútiace sa telá. Stihne už iba chmatnúť po Andyho saku... a práca je dokonaná! 

Luke sa snaží ešte stlmiť pád na mňa, stáča sa bokom a tlačí odo mňa aj Andyho, ale má málo času. 

Fyzika, je neoblomná kurva, mne budete o tom niečo hovoriť! Newtonove zákony pohybu si precvičujeme v praxi.

Výsledok? Padla som vzad ako galota, praštila hlavou o niečo hranaté, neznáme, predmet neudržal stabilitu, ďalší pád bokom aj s predmetom a druhý náraz hlavou na zem. Luke mi pripučil bok a pochrámal zdravé, ľavé zápästie – keďže som ho celú dobu nepustila. 

A aby nebolo srande koniec – Luke pri páde vzad chmatol Andyho za sako, ten sa snažil prichytiť ťažkej, barovej stoličky, no iba čiastočne, katapultoval ju do druhej strany. Mohutná kovová opacha spadla s rachotom, narazila do baru a skončila na mojich kolenách.

Au!! 

Ostrá bolesť hlavy mi oznamuje, že sa mi nesníva, že som skutočne v bare, vykotená potupne na zemi, zmlátená ako žito. Stovky hviezdičiek, či iskričiek mi vybuchlo v očiach, pálčivá bolesť pod okom, obe zápästia pulzujú bolesťou a kolená sa pridávajú. 

Podrbaná robota! Kde sú všetci?! Plný klub ľudí a nevedia spacifikovať jedného úchylného chlapa? Kde je vyhadzovač, goriláč? Skočil si cestou k nám na strom pre banány?!

Ó, nie, slečna Ivica! Goriláč s hnevlivou iskrou v oku kmasol váľajúceho sa protivníka za ramená, zdvihol ho ako handrovú bábiku a už ho vlečie do zabudnutia dejín. Darmo Andy šermuje ručičkami, čosi kvíka o ľudských právach! Narazil na iný kaliber ako som ja. Natiahne mu goriláč aspoň zopár po papuli? 

Mohol by, pár sýtych, výživných, šťavnatých...

 Pá, pá, Andy a dúfam, že dakde raz narazíš na dobrú štetku, čo ti statočne priškrípne chlípne gule a priučí ťa čosi o bolesti zverákom v rozkroku! 

S vhodným prianím pre Andyho sa môžem konečne venovať sebe, vlastnému zmrzačenému telu a Lukovi.

„Kitty, môžeš vstať? Hej, čo ťa bolí? Pozri na mňa!“ Luke pri mne kľačí, nakláňa sa, skenuje ma pohľadom, zrejme hľadá zranenia.

„Mein Gott! Tak už niečo povedz! Si ok?“ Obavy v hlase Luka prinútili moje hlasivky k činnosti.

„Hmm.“ Ale, viac zo seba nedostanem.

„Hmm... áno som v poriadku, či hmm bolí ťa niečo?! Hovor so mnou, prosím!“

Ou... chlapče môj, hlas máš plný starostí, poľakaný výraz v tvári, vyzerá to so mnou zle?

Čo sa to deje? Mala by som vyskočiť na nohy ako rybička a odpáliť odzemok! Burana vyvliekli preč z baru, som voľná.

Nevládzem. Som snáď z olova?

Len sa nemo dívam na Luka, už pribehla aj Barbi, ďalší zvedavci očumujú.

„Ivica! Otca jeho, prašivého! Čo sa stalo?“ Barbi si kliesni cestu, hodila sa k nám na kolená a začína ma vyšetrovať. Zbežne, ma oskenuje, premaká, vyrúti sa na okolie: „Ustúpte! Tu nie je žiadny tyáter!“

A masa ju poslúcha.

„Tak čo sa stalo? A toto je čo?“ Barbi sa začudovane zahľadí na moju ruku, ktorá ešte stále zviera košeľu Luka.

Jéj, ja ho ešte stále držím v osídlach, preto sa chlapec nestavia na nohy.

Luke sa len pousmeje: „To je ok. Kitty má zanovité drápky. Mačiatko sa takto cíti lepšie. Barbi, v skratke...“

Luke jej vysype, čo vie o šarvátke, hlas má napätý, občas sa zahľadí na mňa, snaží sa úpenlivo čosi vyčítať z mojej tváre, mimiky a stále mi hladí ruku, ktorou ho väzním. Ona počúva, len prikyvuje, už pribehol aj Peter.

„Ivica, si zranená, zavolám sanitku?“

„Nie. Netreba, dajte mi ešte chvíľku... budem dobrá.“ Vyklopím zo seba ochraptelo a stojí ma to dosť síl.

„Určite?“

„Áno.“ Sama sebe zniem nepresvedčivo.

„Spadla si, udrela hlavu. Mali by sme ísť do nemocnice. Treba röntgen. Krvácanie do hlavy ťa môže zabiť. Luke, o čo sa praštila?“ Barbi začína byť prísna doktorka a vyšetrovateľka zároveň.

Luke zapátra, načiahne sa po cestovnej taške, alebo čo to je. Nazrie dnu a podráždene precedí: „Tlsté bichle a NB. Ťažké, ostré. Mohla sa zabiť! Čo za kreténa si nosí toto do klubu?!“

Znechutene odstrčí nepriateľský predmet, akoby mal lepru.

„Nič mi nie je. Som len otrasená.“ Snažím sa spamätať, ale akosi sa mi nedarí.

„Preboha, Ivica! Čo sa tu deje?“ Dobehol Henry a ďalší adept kľačí pri mne.

Výborne! Pridá sa ešte dakto?! Tucet by mi vyhovoval! Začína mi byť trápne!

Teraz dostupné info podáva Barbi, Luke ju dopĺňa. Radia sa čo so mnou podniknúť, akoby som tu nebola. Lekárske konzílium uzavrie poradu a oznámi mi, že sanitku teda nie, ale zajtra pôjdem na prehliadku hlavy a Barbi si dá na to osobne majzla. 

„Zajtra pôjdem akurát do prdele. Je sobota, musím sa učiť na utorňajšiu skúšku. Už teraz riadne meškám.“

Zakontrujem chabo z polohy ležiaceho strelca.

Oči mi padnú na strop klubu...

Nikdy som si neuvedomila koľko vecí je tam nalepených. Svetlá, zrkadlové gule, kamery, obrazovky! Lesklý povrch a milióny odleskov, požiarne hlásiče, klíma, káble, dajaké čidlá, čo nepoznám a tisícky mihotavých svetiel... heh, pán profesor, mohli by sme si niekedy na cvikách vyrátať pohyb zrkadlovej disko gule, intenzitu odleskov v závislosti na rýchlosti otáčania predmetu, uhla jeho nasvietenia a... pán profesor, kam odchádzate... svetielka sú čoraz bližšie a bližšie a hudba sa vzďaľuje... už mi je akosi lepšie, bolesť mizne... Luke, aj ty odchádzaš? 

- - -

„Ahoj, Kitty. Vitaj späť.“ Luke sa tíško prihovára.

„Čo? Aké ahoj...“ Vyplašene zíram.

„Nič sa neboj. Som pri tebe. Teda sme. Je tu Barbi, Peter aj Henry. Trošku si sa s nami pohrala a tvoja hlávka sa rozhodla zariadiť veci po svojom.“ Objasňuje Luke a ja nič nechápem.

„Čo to... neviem. Aká hra? Koho hlávka?“

„Tvoja, Kitty. Na chvíľku si stratila vedomie. Neboj, Barbi obtelefonovala už polovicu zemegule, má to pod kontrolou, dá nám vedieť ako ďalej.“

Stratila vedomie? Odpadla? No do riti materinej! To bude tou ranou do hlavy. 

„Ako dlho? Kde som?“

„Pár minút, preniesol som ťa sem... a sme stále v klube, zadná miestnosť pre personál, šatne. Peter nám pomohol a Henry musel za kapelou, ale vráti sa.“

Až teraz som si uvedomila, že ležím na akomsi gauči, Luke sedí pri mne na zemi, z povzdiali počujem typický zvuk klubu, hudbu a mumlanie, basy. Hej, aj Barbi telefonuje poblíž... má naliehavý hlas a asi aj strach o mňa. Henryho je tiež počuť. Ktosi trieska s pohármi, možno Peter. Pološero. 

„Nezľakni sa, trošku to zabolí a bude chladiť.“ Lukovi zašušťalo plné vrecko ľadu v rukách, pomaly mi ho prikladá na tvár, teda pod oko, kam ma trafil v rámci boja Andy.

„Dík.“ Hlas mi zaškrípe. Chcem si pridržať ľad na tvári, ale moja pravá ruka je obviazaná. Poplašene vzhliadnem a Luke mi beží na pomoc.

„Ošetrili sme ťa, krvácali ti prsty a chrbát ruky máš tiež rozseknutý.“

„Aha... čo mám ešte?“ Už sa aj bojím pohnúť, Luke mi teda sám pridŕža ľad na tvarí.

„Priateľa, čo ti sedí pri boku, ochotného vykonať čokoľvek, na čo si spomenieš. Kitty, budeš ok, vážne.“ Dajako kľučkuje, nepáči sa mi to.

„Čo ešte?“ Nedám sa odradiť.

„Pohmoždené obe zápästia, narazené kolená a asi slabý otras mozgu. Vyšetrenie ťa neminie. Je to pre tvoje dobro. Barbi to už asi zariadila, Henry súhlasí. Kitty, máš skvelých priateľov.“

„Mám! No, poteš koště! Nevyhnem sa tomu, že? Ďakujem ti, Luke.“

Vzdychnem a úplne mi vypadne, že meno Luke je moje osobné, vymyslené oslovenie pre mladého tanečníka, ktorý mi teraz robí ošetrovateľa.

„Ehm, Luke?“ Prekvapene zažmurká.

„Ááá, som sa prekecla? Už to tak vyzerá. Sorry. To tá narazená kečka.“ 

„Prekecla? Nič to. Vlastne... prepáč, nemal som čas sa predstaviť. Ale jeden sa pri tebe nemá čas nudiť, Kitty. Konvencii zrovna neholduješ.“

Luke sa šibalsky usmieva, vracia ma do života a mne okamžite naskakujú nedávne spomienky na jeho horúci tanec, moju záchranu a boj. Vyfasujem pohladenie po zdravom líci.

„Takže, mladá slečna, dovoľte, rád by som sa predstavil.“

„Nie, nehovor.“ Vybafnem nečakane.

Prečo vlastne? Prečo nechcem počuť jeho pravé meno? Sama som mu priradila oslovenie Luke, už som si zvykla a presne mi k nemu pasuje. Aj keď je to blbosť, poznám ho pár hodín... možno práve preto, vytvorila som si o ňom ilúziu a teraz mi hrozí... čo?... že o ňu prídem, rozplynie sa mi a ja ho stratím?

Veď tu kľačí pri mne, ešte nedávno som sa triasla na každú informáciu o ňom a teraz sa zdráham?

Luke ma uprene pozoruje, jemne hladí líce, zvažuje: „Nechceš počuť moje meno? Opäť nekonvenčné, ako všetko doposiaľ, čo som s tebou zažil. Ok. Hmm... ááá... čo ten Luke?“

Mladý dancer sa zoširoka usmial, žmurkol a mňa premkol pocit, že mi vidí až do hlavy, do tej mojej uderenej hlavy, ktorá ma bolí ako črep a asi sa mi rozskočí!

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 5. part: