OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 25. part

02.10.2013 (09:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 971×

  25.part

„Nazdar, Iuka, konečne som sa vymotala od primára.“

„Ahoj, mami. Dobre vyzeráš.“

„No, rada by som to isté povedala o tebe, dieťa... asi ťa nepoteším. Nemôžeš ísť dnes domov. Musíš vydržať do pondelka, čakajú ťa nové vyšetrenia a potom sa lekárske konzílium rozhodne, čo s tebou.“

„Do riti, riťovatej! Čo tu budem robiť celý víkend? Počkaj, mám vypísané rehabilitácie a ešte dajaké infúzky. Ok, budem tu trčať aj ďalej. Mami, mňa tu už asi drbne! Hovno vidím, bolí ma celé telo, som nervná... dones mi... nič, nemôžem čítať.“ Ivica skočí na posteľ, hodí si paplón na hlavu a zúrivo funí.

„Dieťa, prosím, venuj svojej matke pár minút kvalitnej priazne.“

„A veď hej. Čo to máš? Čo mi to podávaš?“ Ivica nedôverčivo zazerá na objemnejšiu krabicu.

„Nazri, prosím.“ Matka sa usmieva, spokojná, že zabaví dcéru na chvíľku.

„Nie, nevidím dobre a nechcem žiadne prekvapenia,“ pacientka začína byť protivná.

„Ivica! Ovládaj sa, potlač mrzutosť, lebo to spravím za teba,“ prísne zavelila mamina.

„Povedala si mi Ivica? Sorry, mami. Tak veľmi som ťa nahnevala? Ivicu používaš len mimoriadne. Ok, daj.“

Krotké dievča skromne siahlo po krabici, sňalo vrchnák. Vnútro boxu rozdelené na dve časti, v jednej dominuje vysoká plastová nádoba na potraviny a vedľa nej sa vyvaľuje prenosný CD prehrávač so sadou cédečiek.

„Ďakujem, na diskoch je určite angličtina. Čo je v boxe?“

„Ponúkni sa, dieťa, mám to odobrené od primára, môžeš.“

„Robila si to sama?“

„Pochybuješ?“

„Už nie.“ Ivica opatrne odníme vrchnák, zasvietia jej oči.

„Hami-ňami! Ježiši, vyrazila si mi dych! Ďakujem, mami, vždy vieš prekvapiť. Vonia prekrásne... ako moje spomienky na detstvo. Ponúkneš sa?“

„Nie, je celý tvoj. Nakrájala som ho, aby si mala menej starostí. Daj si, potrebuješ cukor a ovocie, si pochudnutá. Môžeš denne dva plátky.“

Ivica neodolá, vezme si kúsok koláča, po malých kúskoch hryzie.

„Pamätáš sa, ako sme začali piecť hami-ňami? Mala si okolo štyroch rokov. Moje pripravené cesto na bábovku ležalo na stole, len ho vložiť do rúry, odbehla som a ty si zatiaľ do formy vmiešala takmer kilo lesného ovocia. Spomínaš? Už sa s tým nedalo nič robiť, spolu sme to upiekli, prišiel tvoj otec, pýtal sa čo robíš a ty, že pečieš hami-ňami. Bála som sa, čo z toho bude, ale ty si skvelá kuchárka! Bábovka vykysla, upiekla sa, vyzerala nádherne farebne a tak aj chutila. A tebe, zlatá moja, to bolo ešte málo, vyžadovala si na ňu tvoju obľúbenú citrónovú polevu.“

„Pamätám si len útržky, ale otcovi chutila... alebo to len hral.“

„Nie, vždy mu chutila, aj mne. Spojila si na tú dobu nevšedné prísady a podaril sa ti dokonalý koláčik.“

„Veď sa aj stal rodinnou tradíciou. Len to meno by sme mali upgradovať.“

„V žiadnom prípade, práve to meno je dôležité.“

„Ok, mami, čo máš nové?“
„Zajtra priletí Edvard, budúci týždeň mám rande s tvojim otcom a keď sa nedohodneme po dobrom a na prvýkrát, poštvem na neho Edvarda, aj s celou Európou a jej právnym systémom. Iuka, prenajala som pre nás dom, je dosť veľký, keď by si chcela bývať so mnou a Edvardom, budem rada. Daj mi vedieť. Aha, už si rozmýšľala nad výletom po odchode s nemocnice?“

„Áno, mami, letieť do Vegas by ma teraz zabilo. Chcela by som navštíviť južné Anglicko na pár dní. Túlať sa útesmi nad kanálom LaManche, pozrieť Cornwall.“

„Ok. Som za. Môžem sa pridať?“

„Jasné, že hej.“

„Dobre, Iuka, musím ísť. Papkaj, oddychuj, zavolám ti.“

„Ahoj a díky za cédečka.“

Piatok plný cukru s hami-ňami, sluchátka v ušiach, angličtina lieta hlavou.

Ivica pochoduje chodbou, opakuje nehlučne anglické frázy, Nezábudka obtočená okolo ruky. Pristaví sa na konci chodby, čelo oprie o sklo.

Ako sa darí mojej poslušnej pacientke? Poslúcha pána primára, poslúcha maminku, poslúcha Henryho, poslúcha Barbi, poslúcha Beatrix.

Len na Luka neostalo miesto pre poslúchanie?!

Čo si to zasa vymyslela za stupídnosť? Má byť na tri metre od teba?
Fakt si myslíš, že to pomôže? Chlapec po tebe túži, robí všetko možné, aby si ťa naklonil a ty zavalíš... na tri metre!

Odohnala si ho a predsa sa vrátil. Teraz staviaš medzi vás múr a sama seba ničíš! Dobre si rozmysli, čo bude ďalej! Chlapi nie sú dvakrát trpezliví, empatia často chýba!

Aby si si nedala vlastný gól!

Wow, moja hlavička opäť prehovorila. Dnes celkom mierne a k veci.

Dokonca pravdivo.

Pochodujem ďalej, otočka, v zornom poli sa ukáže usmievavá Barbi, vlečie za sebou Henryho. Super, ďalšie hodiny zabijem tláchaním.

„Vítam vás. Ostaňme na chodbe, je tu lepší vzduch.“

Putujem z objatia do objatia, Barbi spustí dlhý monológ, Henry občas čosi zabručí, nervózne teká očami.

Nepočúvam, nemám miesto v hlave, nemám chuť, ani náladu. Keď sa Barbi nadýchne, využijem pauzu: „A vy dvaja ako? Už ste sa spolu milovali?“ S kľudom Angličana sledujem vyorané tváre, pootvorené ústa.

„Čo prosím?“ Barbi zakokce.

„Ktorej časti otázky si nerozumela?“ sarkasticky ďobnem.

„Forme rozumiem, len obsahu nie.“

„Milovať, to je keď sa dvaja jedinci...“

„Prestaň, viem, čo je milovať, neviem prečo sa pýtaš!“

„Pravdu?“

„Jasné, že hej.“

„Pretože vlečieš Henryho za sebou, on sa nechá, poslušne trpí tvoj dlhý monológ, nervózne pri tebe pokukuje. Všetko nasvedčuje tomu, že ste sa už milovali, ale je vám to trápne predo mnou. Mám pravdu?“ žmurknem na Barbi.

„Sorry, som tak priehľadná?“ Barbi je červenšia ako rajčinka.

„Yes, ste tak obaja priehľadní. Si s ním spokojná?“

„Ivica, prestaň.“ Henry konečne prehovorí. Cíti sa trápne. Áno, vyspal sa s Barbi... ale len preto, že mal príležitosť. Nešiel po nej cielene a už sa mu to vypomstilo. Hergot! Veď on vlastne čaká na Ivicu, tak prečo to nechápe?

„Prečo? Mne to nevadí, že ste spolu. Teda ste?“ Ivica sa škerí.

„Nemohli by sme sa venovať tebe?“ Henry nervózne poposadne.

„Nemám nič nové, domov nejdem, máte voľný byt. Á, Beatrix, ahoj. Sakra, to už je toľko hodín? Vážení, lúčim sa s vami, musím na izbu, mám večeru a nočný kľud.“

Rýchlo ukončím poslednú návštevu, so zranením hlavy som stratila trpezlivosť, alebo čo. Konečne zapadli dvere výťahu za novodobým, riadne zarazeným párom... aj som rada, aspoň mám páku na Henryho, keď bude zasa vyťahovať našu nekonečnú lásku. Spravila som Barbine medvediu službu? Možno. Však ona si poradí. 

Vymením ďalší disk s angličtinou, zaleziem do pelechu... do pondelka je poprdeli ďaleko.

- - -

Dancer Luke, či Michael dnes opäť trpel u otorinolaryngológa. Zasa mu leptal cievku v nose, ponúkol novú masť na hojenie a zasa zakázal tréningy, aj celkovo rýchle pohyby. 

Nedá sa nič robiť. Večer sa blíži, skočil do zlatníctva pre nový šperk.

Giacomo má zlaté ručičky. Vyrobil dokonalý originál podľa nákresu.

„Michael, mám na tvoj šperk už niekoľko objednávok a ďalší záujemcovia sa hlásia. Lenže je to tvoj šperk, tvoj návrh, bez tvojho súhlasu nemôžem nič predávať.“

„Heh, Giacomo, chceš predávať môj šperk?“

„Samozrejme.“

„Ok, dovolím ti to, ale zrušíme našu dohodu s balíčkom o dva týždne.“

„Cornuto! Teraz? Veď sme sa dohodli včera!“

„Dohodli, ale ty máš dnes nové požiadavky. Takže?“

„Ó, Dio Mio! Vydieraš ma, Michael!“

„Nie, mi amico! Len sa ti podvoľujem a snažím sa nájsť pre teba riešenie. Hovor teda,“ Michael sa mierne usmieva.

„Vaffanculo! Takto ma tlačiť ku stene! Ó, Porco Dio! Neviem, daj mi ešte čas dva, tri dni. Poviem ti.“

„Ok, do tej doby si vyhradzujem právo na šperk! Je len môj, beda ak niekde nájdem duplikát, Giacomo!“ Michael je už vážny.

„Zavoláme si, musím padať. A Giacomo... vravel som pravdu, že som prišiel za najlepším v meste! Vytvoril si pre moju lásku nádherný skvost! Ďakujem.“

Michael sa mierne uklonil, Giacomo skromne zažmurkal.

Dancer sedí v Honde, ku novému šperku pre Kitty priviaže pripravený odkaz a vyráža do nemocnice. Máme čosi po desiatej, Beatrix má službu a možno že dnešná noc bude pokojnejšia ako posledná, keď personál skákal okolo Hanky až do rána. No boli úspešní, Hanka žije.

Luke dnes večer mieri istým krokom na oddelenie, žiadne zakrádanie nocou. Získal nový status, je oficiálne priateľ sestričky Beatrix a ako taký, má nárok prichádzať i odchádzať, ako sa mu zachce. Samotný pán primár o tom vie! Ostane sedieť v recepcii, prezvoní Beu a čaká.

Sestričky sa vynorili z izby, Luke im vykročí oproti. Úsmev od ucha k uchu, objíme Beu, vtisne krátky bozk na pery: „Ahoj, láska.“ Druhá sestrička len nemo, užasnuto zíra, vytratí sa za pult.

„Ahoj, Luke. Chceš za Ivicou?“

„Rád by som.“

„Choď, prídem neskôr.“

„Si poklad.“ Luke si ju opäť pritiahne, skontroluje, či sa pozerá druhá sestrička a keďže hej, Bea dostáva ďalší bozk na pery.

Jemné ťuk, ťuk na zárubňu, Ivica otočí hlavu, kývne rukou na Luka, posiela ho sedieť na stoličku pri okno, ďaleko od seba. Dancer mrzuto vzdychne, zloží zadok na tvrdú sicňu, nespokojne zazerá na Ivicu.

Konečne vyloví sluchátka z uší, venuje sa návšteve.

„Prišiel si mi ukázať, ako sa vieš mračiť?“

„Ahoj, tiež ťa rád vidím.“

„Sorry, som nezdvorilá.“

„Hm.“

„Môžem to napraviť. Máš záujem?“

„Vždy.“

„Chceš hami-ňami?“ prvý vlažný úsmev.

Luke rozšíril oči záujmom, širokánsky úsmev, naklonil sa na stoličke vpred... nevie si presne predstaviť čo je hami-ňami, ale ak by to bola Kitty, skákal by tri metre do výšky od radosti. Takto len sedí v očakávaní.

Ivica sa pustí do smiechu: „Keby si sa videl! Ako dychtivé šteňa pred poskakujúcim motúzkom. Čo myslíš, že ti ponúkam?“

„Seba! Prosím, nech si hami-ňami ty! Prosím!“ Luke blýska očami, šepce modlitbu ku Kitty, vystiera k nej ruky.

Pre samotného Boha na kríži!

Mylord, vidím snáď zjavenie? Okolo nás vládne hlboká noc, ale Vy sedíte na stolci pri okne, ste osvietený lúčmi z neba, ako... ako anjel. Žiarite bielo zlatou farbou, vaše oči sú láskavé, pery priateľské a ruky... ó, Bože! Vaše ruky smerujú ku mne a vysielajú prúd energie, ktorá ma o malú chvíľku vtiahne do víru.

Do víru mojich najhorúcejších pocitov!

Mylord, ste tak krásny, príťažlivý i dráždivý zároveň. Áno, vyžarujete krásu z vnútra a dopĺňate ju nádherným obalom, Vaše telo Vám darovali bohovia a neboli skúpi! Vaše osobné čaro je mocná zbraň. Uvedomujete si to?

Dívam sa na Vás omámená, telo sa mi drobí na tisícky kúskov, každý úlomok má už svoju vôľu a ja nie som schopná ovládať a zastaviť dieliky, ktoré sa vydali Vašim smerom. Už ma máte takmer celú... len kúsok zarputilej hlavy odoláva, bojuje, uvedomuje si, že nesmiem k Vám! Nesmiem!

Som prekliata! Priblížim sa a bude tiecť Vaša krv!!! Mylord, už som Vám vravela, že to neznesiem!

Prosím, prosím, zastavte čarovnú moc Vašej príťažlivosti a zachráňte sa predo mnou! Mylord, prosím, kým je čas!  

Utečte predo mnou! Lebo ja... som práve prehrala boj s vlastným telom a blížim sa k Vám...

Ivica zvážnela, vnútorný boj vpisuje do tváre vrásky. Nepochopil snáď varovanie z poslednej návštevy? Veď mu to všetko vysvetlila... treba nový pokus?

„Sorry, sklamem ťa. Hami-ňami je koláčik, ktorý som upgradovala v mojich štyroch rokoch. Od tej doby je považovaný za náš rodinný klenot. Mama mi dnes priniesla kúsok. Ponúkni sa, prosím,“ Ivica ukáže na otvorený box, ležiaci na parapete.

„Upgradovala?“

„Hej, výrazne som zmenila zloženie receptu, priradila novú polevu.“

„Aha, ďakujem,“ Luke totálne sklamaný, vyberie kúsok dobroty, obzerá, študuje, vloží do úst.

„Chutí?“

„Hej, ale s tebou sa to nedá porovnať,“ ticho zaskuhrá.

„Hneváš sa na mňa za odstup na tri metre?“

„Nie. Som frustrovaný, tlačíš ma do kúta, ako by som mal lepru. Nie je pravda, že si moja rakovina. Chcem byť pri tebe, mať možnosť dotyku, ale ty staviaš medzi nás múr,“ Luke skuhre do zeme.

„Chránim ťa predo mnou, preto odstup! Luke, chcem ti čosi povedať... pôjdem bližšie, ale nedotýkaj sa ma. Ok?“

„Akoby som mal na výber!“ štekne už pobúrený.

„Máš na výber, môžeš odísť.“

„Kitty, prečo si taká bezcitná, chladná?! Čo sa stalo? Zmenilo? Vysvetli mi to! Nie som schopný na to prísť sám! Pomôž mi! Vráť mi Kitty, ktorá vnímala celou svojou bytosťou tanec v klube! Táto na posteli je iná! Túto nechápem a nepáči sa mi!“ Luke sa jedovito postavil, odkopol stoličku preč, zadíval sa do tmy, päste tresli o parapetu, až zvyšok koláčikov nadskočil.

„Predsa sa hneváš. Dobre, idem k tebe, ale žiaden dotyk, prosím,“ šepla napäto.

„Poď, niečo ti ukážem.“ Luke vytiahne telefón, listuje vo fotkách, až sa prekliká k zbitému Andymu.

Dvojica stojí pri okne, on sa ležérne opiera o sklo chrbtom, ona takmer o hlavu nižšia, postáva kúsok pred ním.

„Sľub som splnil. Postaral som sa o úchyla.“

Ivica vyvalí oči, poznáva tú tvár. Fotky blikajú, sucho konštatujú, oznamujú holú pravdu... bol surovo zbitý. Dostal riadnu príučku.

„Už ti neublíži. Nedokáže to, nemá fyzický potenciál. Spi s kľudom, Kitty.“

„Žije?“

„Áno.“

„Ty si...“

„Áno.“

„Sám?“

„To je jedno.“

„Takže nie sám. Minimálne dvaja. Čo následky? Videl vás...“

„Nie. Všetko je ok. Zabudni na neho, na terajší rozhovor,“ Luke schoval telefón.

„Nie, nie! Čo robíš! Vymaž tie fotky!“

„Prečo?“

„Spájajú ťa s... ním! Hneď ich vymaž! Chcem to vidieť!“

„Nie, môžu sa mi ešte...“

„Luke! Okamžite ich vymaž! Spravil si si kópie? Kde? Hovor!“

„Nikde, toto sú originály. Prečo ťa to tak...“

„Viem, čo hovorím! Kurva, vymaž to!“

„Ok. Prosím, sú preč.“

„Dobre, zajtra poprosím Barbi, prinesie mi sem môj NB. Ty zajtra dodaj tvoj telefón. Ako sa napája na počítač? Kábel, karta, bluetooth?“ Ivica je značne znepokojená.

„Káblom. Čo sa deje? Vymazal som ich.“

„Nie tak celkom, ostali tam zvyšky súborov, či časti sekvencií, torzo zápisu, stopa, možno niečo ďalšie, musím to vidieť. Potrebujeme ho úplne vyčistiť, alebo prepísať. Fotky sa ešte stále dajú obnoviť!“

„To fakt?“

„Jasne! Luke, nič, čo raz bolo elektronicky zachytené sa úplne samé nevymaže. Vždy zostane stopa hlboko v softvéry. Môže ťa to spojiť v budúcnosti s ním. A to ja nedovolím! Postarám sa o to, aj keď na hovno vidím, to musím zvládnuť, táto vec nestrpí odklad! Ak to fotil niekto ďalší, sem s ním, aj so všetkými kópiami!“

„Wow, zabudol som, čo študuješ. Začínaš ma desiť, Kitty.“

„Konečne! Budeš sa držať odo mňa ďalej?“

„To rozhodne nie. Si blízko a mňa to stojí všetky sily, aby som ťa teraz neobjal a nehýčkal v mori bozkov!“

„Nedotýkať! Ak hej... nedozvieš sa, čo mám na srdci.“

Luke sťažka vzdychol, vrazil si obe ruky do zadných vreciek riflí: „Prosím, Mylady, Váš vazal sa sám spútal a naslúcha Vám...“ 

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 25. part: