OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň návratov - Predslov + Prológ

02.04.2013 (09:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 872×

Predslov:

Prvú poznáme azda všetci – tvár zloženú z utrápených pacientov čakajúcich na riešenia múdrych lekárov. Tvár miesta, ktoré nám prináša nádej a úľavu od choroby.

Zazrieť tú druhú je však už omnoho ťažšie, lepšie povedané, človek prekypujúci mladosťou ju pravdepodobne ani nezbadá. Nezamýšľa sa nad ňou. Ukáže sa len niektorým... Tým, ktorí dlhé hodiny vysedávajú v čakárňach nemocníc a neprítomným pohľadom nechávajú svet okolo seba už len tiecť. Čas ich už neženie vpred tak ako ostatných, nemajú sa kam ponáhľať, aj keby chceli. Niečo ich prikovalo na jednej zastávke, v nemocnici, bez možnosti pohnúť sa ďalej.

Vy k nim tiež raz budete patriť, skôr či neskôr. So závisťou budete sledovať, ako okolo vás ubiehajú ľudia, nepomenované tváre, zaťažené len drobnými dočasnými neduhmi. Ten čas sa pomaly blíži, zakráda sa... až si jedného dňa uvedomíte, že v čakárni u lekára ste zostali už len vy samy. Zbadáte, že v tvári máte zapísanú bolesť choroby, azda rezignáciu k vlastnému osudu. Budete presne tam, kde ste nikdy nechceli byť.

Svetla dňa pomaly ubúda. Lekár, ktorý vás má zbaviť vašich starostí, vás pozdraví ako starého priateľa, ktorého vídava až pričasto. Snaží sa znieť optimisticky, priradiť vás k tej skupine ľudí, ktorá odtiaľto odíde len s pár otravnými tabletkami. Ale nedarí sa mu to. A vy zrazu naisto viete, že toto bude na dlhšie.

A pretože máte čas, tak sa pozorne zapozeráte, začnete si viac všímať. Uvedomíte si, čo všetko ste zameškali a stratili, zistíte, že to, čo bolo predtým také dôležité zrazu úplne stratilo zmysel... no a vrcholom všetkého bude, že jednej tmavej noci ju skutočne zbadáte – tú druhú tvár. Je to mŕtva kostra života, vyľudnené nemocničné chodby, v ktorých sa vznáša vyblednutý nárek tých, ktorí niekoho stratili –je priveľmi tichá. A priveľmi prázdna. Na zemi v tej tmavej chvíli niet miesta, ktoré by vám viac pripomínalo predsieň smrti.

Oči sa vám rozšíria podvedomím strachom. Uvedomíte si, že raz, možno onedlho, tak skončíte aj vy.

Prázdny.

Mŕtvy.

Prológ

Slnko totiž značilo svetlo. A to zas oznamovalo nový deň – konkrétne ten, v ktorom si po ňu príde mama. A ona konečne pôjde domov.

Sedemročná Carrie bola veľmi natešená a nedočkavá – a to až do tej miery, že drobné pršteky uložené na bielej nemocničnej prikrývke zaťala do pästičiek a následne ich jeden po druhom postupne vystierala – snažila sa tak spočítať, koľko hodín tu ešte bude musieť vydržať.

Veľmi dobre jej to však nešlo, pretože sa v škole zatiaľ naučila počítať len do desiatich a okrem toho, nerozumela ani za mak hodinám. Zaumienila si však, že hneď ako príde domov, tak sa na to spýta ocka. Vždy jej rád predčítal rozprávky z knižiek, alebo niečo vysvetľoval – určite pre ňu nájde aj nejakú múdru knižku o hodinách.

Posteľ s kolieskami, na ktorej sa Carrie viezla po tichej nemocničnej chodbe nadskočila na nejakom hrbole a tým ju prebrala z úvah. Zrazu dostala nápad – prečo sa na čas nespýta tej sestričky, ktorá ťahá jej posteľ?

Už – už sa nadychovala k otázke, ale potom sa bojazlivo zarazila – nenahnevá sa tá sestrička, keď sa jej niečo spýta? Doteraz Carrie s touto energickou mladou černoškou za dva týždne svojho pobytu v nemocnici neprehovorila ani pol slova, nevedela, aká je. Čo keď ju nemá rada? Alebo je na ňu za niečo nahnevaná? To by potom bola ako jej mama – tá tiež mlčí, keď sa hnevá. Čím väčšie ticho, tým horší hnev.

Tak sa Carrie radšej pohodlnejšie usalašila v nemocničnej posteli, otočila sa na bok a prikryla sa až po krk – pohľad upierala na svojho nového plyšového medvedíka, ktorého jej včera doniesli rodičia, aby jej nebolo smutno. Carrie sa veľmi páčil – jeho ryšavá srsť jej pripomínala jej vlastné vlasy, okolo krku mal dokonca mašľu s rovnakým svetlým odtieňom zelenej, akú mali jej oči. Ešte mu však nestihla vymyslieť meno, v takej dôležitej veci sa radšej chcela poradiť s ockom.

 Rozmýšľala, že svojho medvedíka tiež prikryje, aby mu nebola zima, ale bála sa, aby, ako zvykla hovorievať jej mama, nezačal zapáchať nemocnicou. Carrie tomu najsamprv nerozumela, ale zakrátko potom, čo sem prišla, to ľahko pochopila –všetko okolo nej bolo nasiaknuté zvláštnym ostrým pachom, zmesou dezinfekcie, prístrojov a chemikálii, ktorého sa nedalo zbaviť. Bola to pečať, ktorou bolo označené všetko, čo patrí nemocnici. Cítila ju dokonca aj na sebe a vedela, že hneď, ako prekročí prah domu, tak sa bude musieť poriadne vykúpať. Neznášala to a tak chcela, aby sa tomu vyhol aspoň jej nový medvedík – ktorému plyšiakovi by sa páčilo v tom novodobom mučiacom prístroji menom práčka? Chvíľu sa na neho ešte bezradne pozerala, potom si však povzdychla, pritiahla si ho do objatia a schúlila sa do klbka. Potrebovala pri sebe cítiť niečo, čo je pripomínalo domov.

Sestrička ťahajúca jej posteľ sa k nej po chvíli znepokojene otočila.

„Si v poriadku, Carriana?“ Carrie odjakživa neznášala, keď ju volali celým menom, každý, kto ju poznal, ju volal len Carrie. Nič však nepovedala, len nemo prikývla a zatvorila oči.

Sestrička sa už ďalej nepýtala, len zrýchlila krok. Carrie vedela, že teraz vchádzajú na detské oddelenie, na ktorom bola ubytovaná vždy, keď ju neposlali na nejaké vyšetrenia – avšak stále neotvárala oči, nie však preto, že by sa pokúšala zaspať. Pravdou bolo, že ani náhodou nechcela vidieť veci okolo seba – prázdnu nemocničnú chodbu ako vystrihnutú z hororu, tiene večera, ktoré sa hrali s každým predmetom tak, až z neho vzniklo nejaké obrovské strašidlo. Prekvapovalo ju, aká rozdielna dokáže byť nemocnica: cez deň plná zhonu, ľudí, viery v uzdravenie, v noci zas prikrytá tmou, beznádejou a mŕtvolnou prázdnotou. Najväčšmi ju však v noci desili maľby nakreslené na detskom oddelení - zvieratká cez deň pôsobili na Carrie milo... ale teraz? Videlo sa jej, že ju pozorujú vypočítavými škodoradostnými očami, zvlášť ten veľký fialový slon v strede steny. Carrie sa ich veľmi bála, bola by radšej, keby tie steny prázdne a biele.

Za tých štrnásť dní už stihla Carrie získať odhad na dĺžku cesty posteľou po oddeleniach. Vedela, že detské oddelenie je najbližšie vchodu, zatiaľ čo kvôli röntgenu museli prejsť bezmála celú nemocnicu. Preto už aj so zatvorenými očami vedela odhadnúť, kedy minuli stenu so strašidelnými zvieratkami. No ani potom od seba nerozlepila viečka – vedela, že dokedy napočíta do päť, tak zahnú doľava k izbe, kde býva s ostatnými chorými deťmi.

S určitou detskou spokojnosťou začala Carrie počítať v duchu do päť... sestrička však nezabočila a bez zaváhania pokračovala až k výťahom.

Carrie sa na posteli posadila tak rýchlo, až sa zakymácala a uprela na sestričku ustrašený pohľad.

„No čo, maličká? Čo ťa tak vydesilo?“ spýtala sa jej vľúdne sestrička, keď si uvedomila, čo jej pacientka robí.

„Kam ma to veziete?“ Čo keď sa ju sestrička rozhodla odviezť na to miesto z mŕtvolami za to, že nezjedla nič z večere? Vedela o tom, že nemocnice také miesta majú, rozprával jej o tom jej starší brat Thomas, keď sa ju snažil vystrašiť.

„Ach, len to ťa tak vystrašilo?“ vydýchla si prekvapene sestrička . „Dnes budeš spať v inej izbe, pretože jeden chlapec na detskom dostal osýpky a ja sa bojím, že by ťa nakazil. A to po tvojom zápale pľúc nie je ten najlepší nápad,“ pousmeje sa sestrička. Carrie na ňu naďalej ticho pozerá.

„Ale neboj sa, našla som ti výborných spolubývajúcich. Ale nie na detskom oddelení, pretože ostatné izby, okrem tej, na ktorej si predtým bola ty, sú plné. No ty to vydržíš však, maličká? Už len jednu noc a pôjdeš domov. Tešíš sa?“

„Áno, veľmi sa teším,“ prisvedčila Carrie.

„A ja som sa už bála, že si nemá, Carriana.“

„Všetci ma volajú Carrie,“ rozhodla sa náhle zveriť sestričke, ktorá jej bola z okamihu na okamih sympatickejšia.

„Žiadny problém, Carrie. Poďme sa pozrieť, čo robia tvoji noví kamaráti.“ Na to sestrička znavigovala posteľ do výťahu a stlačila gombík druhého poschodia. Viezli sa mlčky, až po chvíľu, než sa dvere výťahu otvorili a sestrička potiahla jej posteľ pred najbližšie dvere v pravo a otvorila ich.

„Jeremy, George, dnes budete mať spoločnosť!“ povedala polohlasne sestrička a vtiahla ju dnu. Prekvapená Carrie sa ocitla tvárou v tvár dvom sedemdesiatročným starcom.

Obidvaja mali postele prisunuté čelom k stene oproti dverám, takže na nich mala skvelý výhľad. Ten vpravo mal pramálo bielych vlasov a veľké brucho, ktoré sa mu ledva zmestilo do nemocničného pyžama, avšak jeho modré oči sa na ňu upierali s čulosťou mladíka. Dedko vedľa neho bol oproti tomu prvému až komicky chudý, taktiež plešatý, no s vľúdnou tvárou a dobráckymi hnedými očami. Aj keď obidvaja mali pri svojich posteliach všelijaké prístroje a hadičky, tak z nich sršalo zvláštna energia, títo dvaja doteraz určite nespali.

„Carrie,“ prihovorila sa jej sestrička,“ ten tučný drzí pán vpravo je Jeremy a ten druhý hundroš zas George“.

„Kto vám je tučný?“ opýtal sa Jeremy naoko urazene.

„Tri raz môžeš hádať, Jeremy. Veď ešte trochu a pripomínal by si pivný sud, len škoda, že bez toho piva,“ rypol si George dobromyseľne.

„Povedala trieska,“ vrátil Jeremy.

„Hej, páni, pohov!“ zvolala sestrička, „toto dievčatko sa volá Carrie a dnes s vami bude spať na izbe. Je to jej posledná noc v nemocnici, tak na ňu buďte dobrí, jasné?“

„Ako keby si nás nepoznala, Nicola,“ odvetil jej George a koketne na ňu žmurkol. Sestrička Nicola nad ním len pokrúti hlavou.

„Zlatko, kebyže sa niečo deje, tak len zakrič a ja tým dvom prídem poriadne vynadať,“ sľúbila jej Nicola.

„Dobre, pani sestrička,“ pritaká Carrie.

„Pre teba Nicola, maličká. A teraz už spi,“ zakončila Nicola a jemne ju pohladila po hlávke. Carrie si na energickej Nicol všimla, že nech už sa tvári akokoľvek - či sa hnevá, usmieva, alebo sa snaží vynadať Georgovi a Jeremimu, tak jej z tváre nezmizne akási vľúdnosť.

„To platí aj pre vás, páni!“ otočila sa na Georga a Jeremyho, na čo oni reagovali len komickým zakrútením očí.

„Dobrú noc,“ zaželala ešte a vybrala sa svižným krokom z izby. Carrie ju vyprevádzala pohľadom a začínala ľutovať, že sa s touto sestričkou nerozprávala predtým viac – ukázalo sa, že je viac ako milá.

Po jej odchode nastalo rozpačité ticho. Carrie si opäť pritiahla k hrudi medvedíka, no nezaľahla – spať sa jej ešte nechcelo, veď od nudy podriemavala takmer celučičký deň. A George a Jeremy na tom boli očividne rovnako – obidvaja na ňu upierali zvedavé pohľady.

„Tak...“ okašľal si nesmelo Jeremy, no nevedel, ako pokračovať.

„Vidíš, ako sa pred tebou hanbí, krásavica?“ podpichol Jeremyho George.

„George!“ pohoršil sa Jeremy, „nehovor jej krásavica!“

„Prečo nie? Zdá sa ti, že je škaredá?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím George.

„Samozrejme že nie, ty tupec, ale takému malému dievčatku sa nepatrí hovoriť krásavica. Veď si pomyslí, že sme nejaký úchyli, alebo pedofili!“ Carrie sa uvoľnila – síce nerozumela všetkému, čo tí dvaja hovoria, ale dobre sa na nich bavila. A okrem toho, zvláštne ju upokojovalo, že použili slovo uchylák - pripomínalo jej staršieho brata Thomasa, ktorý tým slovom nadával každému, kto sa mu znepáčil. Carrie sa pri pomyslení na to zachichotala a schovala si tvár do tela mäkkého macka.

„No vidíš, ešte sme jej na smiech!“ rozhorčil sa Jeremy.

„Tak do toho ma neťahaj, kamarát, na smiech si tu len ty a tvoje zmravnené spôsoby. Prisámvačku, na staré kolená choď za kňaza.“

„Tak to ani náhodou – kebyže ťa musím spovedať, tak dostanem namieste porážku.“

„Za koho ma máš?“ spýta sa George tak nevinne, až to Jeremy nevydrží a rozosmeje sa. Vzápätí sa k nemu váhavo pripojí aj Carrie – tí dvaja jej pripomínajú smiešne postavičky z rozprávok.

„No tak fajn. Keď ste sa už dostatočne pobavili na môj účet, čo keby si nám niečo o sebe povedala, Carrie?“ jej meno vyslovil pomaly, ani čo by si nebol istý, či si ho správne zapamätal. Carrie len mykne plecami.

„No tak, nehanbi sa,“ posmelí ju George.

„Prečo si vlastne v nemocnici?“ spýta sa jej opatrne Jeremy, ako keby sa bál, či ju tou otázkou neurazí.

„Mala som zápal pľúc,“ odvetí im Carrie.

„Tak to je nepríjemná vec. Ja si pamätám, že keď som v roku 1990 mal naposledy zápal pľúc ja-“

„Ale no tak, to nemyslíš vážne! Ja sa s ňou chcem rozprávať, nie ju hneď uspať!“ skočil mu do reči George.

„ Snažím sa ju len povzbudiť, ty jeden tučný, starý...“

„Len si pohovor,“ odbije to George. Na to si Jeremy začne urazene mrmlať popod nos. Carrie napadne, či to tu u nich tak vyzerá každú noc – vedela si predstaviť to ich nekonečné vzájomné podpichovanie, ani čo by boli tí dvaja starci bratmi. Tá predstava sa jej veľmi páčila.

Vzápätí si Carrie všimne, že George už nevenuje Jeremyho sťažnostiam veľa pozornosti – namiesto toho upiera zrak na dvere, takmer ani nedýcha. Náhle sa usmeje.

„Ty bezočivý starec, tak tebe je ešte do smiechu?“ zavrčí Jeremy.

„Jeremy!“ osopí sa na neho George, „myslím, že je to tu, tak na chvíľu, prosím ťa, stíchni.“ Jeremy, na Cariino prekvapenie, bez protestov počúvne, zabudne na svoje hundranie.

„Počúvaj, Carrie,“ vyzve ju s tajuplným úsmevom. Carrie zvedavo napne sluch.

A v tom to začuje.

Spoza dverí sa k nim vinú jemnučké tóny gitary. Ale čo robí v nemocnici gitara?

„Len sa sústreď a budeš to počuť hlasnejšie,“ poradí jej šeptom Jeremy. On i George upierajú zbožné pohľady na dvere, ako dva zhypnotizované hady. Na počudovanie si však Carrie uvedomí, že majú pravdu – skutočne pri troche sústredenia počuje gitaru hlasnejšie a hlasnejšie, ako keby hral niekto priamo pri nej. Ako je to možné?

Vybrnkávaná melódia vinúca sa z gitary je sladká, skoro ako uspávanka. No je v nej aj niečo číro veselé, akási radosť a útecha, ktoré prepožičiava tej gitarovej piesni niečo neobyčajné - ako keby niekto tie najkrajšie pocity splietol dokopy a vložil ich práve do tých tónov. Carrie to prišlo úžasné, hneď jej bolo ľahšie na duši. Nemocnica jej vďaka tej hudbe neprišla až taká prázdna a nevľúdna.

„Kto to tu hrá?“ spýtala sa šeptom.

„Vedúca oddelenia. Volá sa Amber Walenová a na to, aká je mladá, to s tou gitarou vie sakramentsky dobre,“ odpovie jej George.

„Asi ťa neprinútim, aby si sa pred ňou vyjadroval slušne, však?“ vzdychne si Jeremy.

„Odkedy k nám doktorka Walenová nastúpila, tak tu už aspoň nie je tak smutno,“ odignoroval George Jeremyho poznámku, „ Jeden čas jej to hranie chcelo vedenie zatrhnúť, ale pacienti si vydupali svoje,“ zasmeje sa George významne popod fúzy a odmlčí sa. Keď však vidí, s akou zvedavosťou mu Carrie naslúcha, tak ešte dodá:

„Vždy, keď ju niečo poteší, tak hrá túto pieseň. Vtedy väčšinou vieme, že niekto vážne zranený sa vyliečil.“

„Ale hrá aj smutné veci,“ zamrmle Jeremy. „Pamätáš si na to, keď zomrel-„

„Ani mi to nepripomínaj,“ zahriakne ho George. „Ešte ďalšie dva dni mi z tej piesne bolo do plaču.“

„Proste, vďaka jej piesňam, ktoré po nociach hrá, vieme, či niekto zomrel, alebo sa naopak uzdravil.“

„Dnes to vyzerá na šťastný koniec,“ zavzdychal Jeremy. Potom všetci traja už len v tichu očarení počúvali. Aký nezvyčajný nápad hrať tu po nociach, pomyslí si Carri. Pri tej melódii nedokázala myslieť na nič iné, než na to, že všetko dobre dopadne a že zajtra sa vráti domov...

„Pieseň návratov,“ zamrmle si neprítomne. Starci oproti nej na ňu uprú nechápavý pohľad.

„Keď počujete tú pieseň, tak viete, že sa niekto vracia domov. Preto Pieseň návratov,“ vysvetlí Carrie a mykne plecami. Rozmýšľa nad tým, ako by tú pieseň pomenoval jej ocko – spisovateľ. No určite by bol pyšný na to, čo vymyslela – slovo návrat sa naučila ešte len nedávno. A okrem toho, je to určite originálne.

„Pieseň návratov... pieseň návratov...“ opakuje polohlasom Jeremy, skúša, ako tie slová znejú nahlas. Sám pre seba si prikývne.

„Je to výstižné,“ uzavrie spokojne George.

„Vždy, keď ju počujem,“ začne po chvíli Jeremy, „tak pomyslím na svojho vnuka. Tak rád by som si s ním teraz zahral šach,“ prizná sa zdráhavo.

„A ja, ja pri nej vždy myslím na svoju starú. Na to, ako vždy vytrvalo pracuje na záhrade pri dome... a na jej úsmev, keď jej pripravím niečo studené na pitie, hlavne v lete. Čo by som dal ešte za jeden taký bezstarostný úsmev!“

„Dočkáme sa toho, George, neboj sa,“ chlácholí ho Jeremy.

„Dúfam,“ poznamená neobvykle vážne a uprie zrak na prístroje pri svojej posteli.

„Každopádne, táto pieseň dnes v noci patrí aj tebe, Carrie, tak si ju vychutnaj,“ riekne Jeremy s trošku melancholickým úsmevom, „snáď ju doktorka zahrá čoskoro aj nám.“

„Určite zahrá,“ prisvedčí Carrie s detskou istotou. Veď prečo by sa títo dvaja energický starci nemohli čochvíľa taktiež vrátiť k svojim rodinám?

Potom si spokojne zloží hlavu na vankúš, objíme macka a nechá sa Piesňou návratov zaviať do ríše snov.

Tak, dnes som sa vám rozhodla vysvetliť, prečo som tejto kapitolovke dala názov Pieseň návratov. Páčilo sa? :)

Zároveň sa osravedlňujem za dlhú neprítomnosť a za to, že som nenapísala nič nové z kapitolovky V klietke. Múza ma však nechcela pustiť k ničomu inému ako k Piesni návratov a ja som sa jej doteraz nepriečila...

V klietke je však stále aktuálne, onedlho snáď napíšem pokračovanie (medzitým sa tu objavia ďalšie diely Piesne návratov, ktoré mám rozpísané, v rámci pravidelného prispievania).

Zatiaľ sa majte, teším sa na vaše názory.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň návratov - Predslov + Prológ: