OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň návratov 3. kapitola (2. časť)

03.05.2013 (19:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 518×

(Amber)

Pomaly ku mne prichádzal vytúžený spánok.

Postupne som prestávala vnímať všetko vôkol seba – vlhkú studenú rosu na svojom tele, tiene, ktoré na mňa vrhali konáre dubu, dokonca i tvrdú lavičku, na ktorej som ležala. Vlastné telo mi začínalo byť úplne cudzie – končatiny mi otupeli, ako keby skutočne neboli mojimi a nebolo sily na tejto zemi, ktorá by ma nimi donútila pohnúť. I triaška pomaly mizla. A čo bolo najlepšie – ostré ihlice bolesti sa postupne zmenili len na tupé kolíky. Spokojne som si vydýchla – až po tejto skúsenosti som si uvedomila, aké úžasné je žiť a pracovať bez sužovaní bolesti. Cítia sa takto aj moji pacienti, keď ich bolesť na chvíľu otupím liekmi?

Zhlboka sa nadýchnem. Raz, dvakrát, tri razy. Všetko okolo mňa sa pomaly rozplýva, myšlienky mi hlavou lietajú v nič hovoriacich zhlukoch, útržkoch.

Stojí mi to za to. Všetka tá bolesť, vyčerpanosť... je to vysoká cena, za to, čo robím, ako pomáham pacientom... ja ju však vždy budem ochotná zaplatiť...

Nechcem byť zlá...nie som netvor...

Tma za mojimi zavretými viečkami sa zmení na niečo hlbšie. Už nevládzem ani rozmýšľať, dobrovoľne strácam tú trošku vedomia, čo ešte mám.

Len na chvíľu zabudnúť... zmiznúť... odpočinúť... nebyť...

A hneď na to upadnem do spánku.

*** *** ***

Z diaľky začujem vŕzganie, či skôr škrípanie, ktoré neviem k ničomu priradiť. Aký zvláštny sen, pomyslím si otupene a ľahostajne. Na viac sa nezmôžem.

„Hej, ste v poriadku?“ ozve sa hlas v mojej hlave. Je to len sen, len sen.

„Počujete ma?“ akýmsi okrajom vedomia si uvedomím, že mnou niečo hýbe. Nie je to na sen trochu priveľmi reálne? Alebo sa so mnou len zahráva moja vyčerpaná myseľ?

„No tak, to už nie je vtipné, doktorka, “ dobiedza. Nech to prestane, prikazujem si, no márne. Počkať, veď ja by som samu seba v sne nikdy neoslovila doktorkou, uvedomím si omámene. Niečo, nie, niekto mnou naďalej vytrvalo hýbe a kruto ma oberá bezvedomie spánku – po chvíli si uvedomím , že mi niekto trasie ramenom. Všetko sa vracia, opäť na tvári cítim chlad rosy a v hlave búšenie – spánok je nenávratne preč. Povzdychnem si – prečo ma Nicol musela zas budiť?

„Nicol,“ zavrčím, ani sa neobťažujem otvoriť oči, „tentoraz to nezachráni ani tá najsilnejšia káva na svete, tak ma, prosím ťa, pre všetko sväté, nechaj chvíľu spať!“

„Myslím, že ste sa trošku sekli, doktorka,“ ozve sa opäť hlas a ja si vzápätí uvedomím, že Nicole nepatrí ani náhodou – je to melodický mužský hlas. Pri uchu sa mi hneď na to ozve sýty pobavený smiech – líce mi ovalí svieži dych, pri ktorom mi naskočia zimomriavky, je pri mne blízko.

Vzopne sa vo mne strach zmiešaný s obrovským hnevom – nemá pri mne byť tak blízko! Okrem toho, je to niekto úplne cudzí. Pochopím, keď ma budí Nicol, ale prečo niekto iný? Prečo okolo mňa nemohol len tak prejsť, tak, ako by to urobili všetci ostatní ľahostajní ľudia v tomto meste, spraviť mi tú jedinú malú službu a nechať ma spať? Od ľudí nikdy nič nežiadam, pomáham im, no keď chcem niečo také obyčajné ako kúsok pokoja...

Chcem ho poriadne zjazdiť. Vykričať mu to všetko do tváre, donútiť ho, aby odišiel a nechal ma.

No môj hnev však spľasne v tej chvíli, keď otvorím oči.

Nie pre zjav toho muža, či jeho tvár, aj keď o nich by sa dalo tiež narozprávať – má vypracovanú postavu so silnými ramenami, akú môže mať len mladý športovec, tvár súmernú, rozjasnenú úsmevom, so silnou sánkou a výraznou bradou lemovanú jemne kučeravými svetlými vlasmi vyťahanými od slnka.

Ja sa však zarazím pre niečo úplne iné.

Ten muž je na vozíku.

„Konečne,“ ozve sa s citeľnou úľavou v hlase, „prisahám Bohu, že spánok máte tvrdší, ako zimný medveď,“ zaškerí sa na mňa. Hlavu mám na úrovni jeho kolien, nakláňa sa ku mne opretý o držadlá vozíka, preto je pri mne tak nezvykle blízko. Zahanbím sa za to, že som sa na neho chcela kvôli tomu rozkričať – veď je od pol pása nadol chromý . Radšej sa posadím, svoju vlastnú bolesť ignorujem. Opäť sa mi zatočí hlava, zúfalo sa za ňu chytím. Chcem si zas ľahnúť, len nech to prestane. Prečo sa o mňa ten vozíčkar zaujíma? Moja myseľ ten fakt nejako nevie spracovať.

„Vy ste na vozíku,“ vyletí zo mňa nepremyslene a nesústredene, pomedzi búšenie v hlave to, nad čím sa snažím zamýšľať. Hneď nato si priložím dlaň na ústa, zhrozím sa nad svojou neohľaduplnou priamosťou – a to si hovorím doktorka?

„Vám teda museli dať diplom už len za vašu všímavosť, doktorka,“ odvetí mi muž pokojne, no jeho hnedé oči stvrdnú. Má ich veľmi zvláštne – karamelové so svetlým pásikom zlatej pri zreniciach. Pôsobia až uhrančivo.

„Prepáčte mi to, prosím, nechcela som,“ zamrmlem a sklopím zrak. Čo iné by som mu ešte mala v takej chvíli povedať? To, ako sa cítim, nie je žiadne ospravedlnenie. Musí ma mať hlupáka.

Chvíľu je medzi nami ticho. Nezdvihnem hlavu, aj keď na sebe cítim jeho pohľad. Snažím sa ho nejako zaradiť – predpokladám, že je pacientom nemocnice, inak by tak skoro ráno nebol v jej blízkosti. Čakám, že sa bez slova otočí a odíde preč. On sa však len zhlboka pár krát nadýchne a opäť sa mi prihovorí.

„To nič. Veď je to aj pravda, no nie?“ opäť sa usmeje, „ a okrem toho, beriem na vedomie, že asi nie ste vo svojej koži,“ dodá.

„Bežne nedospávam na parkovej lavičke,“ prisvedčím, „no dnes som mala... náročnú službu a moja priateľka mi nedá pokoj, pokiaľ ma nedokope domov,“ podám mu odpoveď na jeho nevypovedanú otázku, a to aspoň z druhej polovice pravdivú. Bežne sa s ľuďmi takto otvorene nebavím, ale za to, aká som k nemu bola a mám pocit, že som mu to dlžná.

„Múdra to žena,“ zavtipkuje a s hranou pozornosťou sa na mňa zahľadí, „neviem, čo je bledšie – či vy, alebo ten váš plášť.“

„No vďaka,“ odvetím sucho, z nepochopiteľného dôvodu sa mi nepáči, že práve on zapára do toho, ako vyzerám. Na to sa nedobrovoľne strasiem zimou. Muž na vozíku si to všimne a zamračí sa.

„Na, vypite to. Zahreje vás to,“ natrčí ku mne pohár s akousi tekutinou.

„Čo v tom je?“ spýtam sa podozrievavo. Predsa len, aj keď je na vozíčku, stále je to cudzí človek vo veľkom meste plnom drog, ktoré sa deťom na ulici rozdávajú aj v obyčajných cukríkoch.

„Nebojte sa, žiadna ďalšia káva,“ pousmeje sa. „Len dobrý čaj.“ Očividne cíti moju nedôveru, pretože si z pariaceho sa hrnčeka bez slova odpije ako prvý a až potom mi ho podá. Trochu sa mi uľaví, zoberiem si ho. Jeho teplo ma príjemne hreje v dlaniach, rýchlo si z neho odpijem no potom zvraštím tvár a odtiahnem sa – tekutina je trpkej silnej príchute.

„Toto že je čaj?“

„Toto nie sú tie sladké brečky, čo sa bežne pijú, to je pravý Earl Grey, bez cukru,“ vysvetlí mi, pobavený mojim výrazom. Z pohára si už neodpijem, ale stále ho držím – kvôli teplu.

„Odkedy v nemocničných automatoch vydávajú Earl Grey?“ je na vozíčku, čiže je pacientom nemocnice, ako by sa niečomu takému dostal?

„Presne od tých čias, čo k nemu pridávajú aj porcelánové hrnčeky,“ zašklbe mu kútikmi pobavene. Až vtedy si uvedomím, že hrnček je skutočne porcelánový – jednoduchý, biely, s akousi zvláštnou čmáranicou, vyzerá to ako nejaký podpis. Takmer sa druhou rukou plesnem po čele – ako som sa mohla povedať takú hlúposť? Najprv to s tým vozíkom a teraz toto...

„Vy očividne vážne spíte na nohách,“ ospravedlní ma gentlemansky.

„To hej,“ pokrčím plecami, no cítim sa neskutočne hlúpo. „Vy nie ste pacientom nemocnice, však?“ rýchlo sa spýtam, aby som to zahovorila.

„Nie, aj keď sem chodím na rehabilitáciu. Bývam len tu, cez ulicu s mamou a sestrou, občas sem rád zájdem. Vlastne ste mi zabrali obľúbené miesto na čítanie.“ V lone mu leží malá knižka.

„Tak pardon, opäť.“

„Bez problémov, aj tak vám to tu teraz poslúžilo lepšie, ako mne,“ mávne nad tým rukou. Chcem sa ho spýtať mnoho vecí – ako to, že je od pása nadol chromý? Čo sa mu stalo? Dá sa mu ešte pomôcť? No nenájdem na to odvahu, nie teraz. Uvedomím si však, že som sa ho nespýtala ani na to najzákladnejšie.

„Ako sa voláte?“ vybafnem na neho.

„Patrick, meno moje a to vaše?

„Amber. Prosím vás, tikajte mi.“ Veď sme rovesníci, uvedomím si náhle, keď si ho poriadne obzriem.

„S veľkou radosťou Amber,“ jemne sa ukloní, v rámci svojich možností. Ako to, že je stále taký veselý, aj keď je na vozíčku? Úprimne sa pousmejem. On, naopak, trochu zvážnie, opäť sa na mňa zapozerá tým svojím bystrým pohľadom zlatohnedých očí.

„Máte zlomený úsmev,“ vyhlási po chvíli.

„Čo prosím?“ zarazím sa. Ani za mak mu nerozumiem.

„Máte úsmev človeka, ktorého ťaží smútok – viete sa zasmiať, no stále ho z vás cítiť.“ Prekvapí ma, aký je všímavý. Keby len vedel...

„Možno áno, možno nie,“ odpoviem vyhýbavo. Nechcem a nemôžem sa s ním baviť o mojej minulosti, je to len obyčajný smrteľník. Na moje prekvapenie len prikývne, nedobiedza. Na človeka veľmi zvláštne. Zvonka je síce veselý, no skrýva sa v ňom niečo viac, uvedomím si.

 V tom sa z jeho vrecka ozve zvonenie mobilu, vytrhne nás z nášho rozhovoru. Patrick ho bez slova zdvihne. Chvíľu počúva, potom len rýchlo prikývne a zloží. Čeľusť má zrazu zaťatú a plecia napäté.

„Budem musieť ísť,“ vyhlási najstrohejšie za celý čas, čo sa spolu bavíme, možno až trochu hnevlivo. Výraz v jeho tvári je nečitateľný. Bez slova prikývnem, aj keď ma jeho správanie dosť prekvapí, dúfam, že všetko je v poriadku.

„Uvidíme sa ešte?“ spýtam sa.

„Možno skôr, ako si myslíš,“ odvetí záhadne s pohľadom upretým na mobil. „Zatiaľ sa maj, Amber.“

Potom sa bez ďalších slov otočí a odfrčí na vozíku závidenia hodnou rýchlosťou. 

A mňa tam nechá obarenú, ubolenú a zamyslenú, stále zvierajúc jeho hrnček v dlaniach.

Tak, čo hovoríte na Patricka? :))

Nabudúce sa pozrieme zas za Líah a trochu to rozbehneme...

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň návratov 3. kapitola (2. časť):