OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň návratov 3. kapitola (1. časť)

02.05.2013 (18:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 566×

3. kapitola: Earl Grey a pár prešľapov

Amber si nejako nevedela spomenúť, kedy naposledy sa cítila tak hrozne, ako teraz.

Mala pocit, že sa celé jej telo premenilo na jeden obrovský neschopný mech plný bolesti - každý jej sval aj pritom najsebamenšom pohybe doslova vrieskal agóniou, vratké nohy ledva pri chôdzi dokázali udržať jej váhu. K tomu sa pridalo i tupé búšenie hlavy, ktoré sa dokonale zladilo s jej teraz prirýchlym tepom srdca a tak jej znemožňovalo poriadne premýšľať. No a tá neskutočná únava a necitlivosť v prstoch...

No Amber sa nesťažovala. Nikdy a nikomu.

Radšej kládla nohu pred nohu, postupne jeden krôčik za druhým. Vždy presviedčala svoju ubolenú schránku, že stačí už len jeden no a potom to opakovala dookola a dookola... a napodiv to šlo. Ešte trochu a snáď sa dostane ku vchodu nemocnice, kde sa má stretnúť s Nicol.

Určitý kúsok Amber, tá doktorsky vycvičená a chladná časť jej osobnosti, ktorá si aj v bolesti dokázala udržať zdravý úsudok, bola vydesená – nemala by byť v takom hroznom stave. A predtým, než ju jej priateľka Nicol priam donútila zobrať si voľno, sa tak hrozne ani necítila – všetku bolesť zatláčal do pozadia Amberin vycibrený zmysel pre povinnosť, jej potreba pomáhať pacientom. Jej priateľka jej však nechcene priťažila, aj keď sa snažila o presný opak – z pliec jej zložila bremeno, ktoré ju nútilo zostať vystretú.

Hold, občas sú aj priatelia skôr na príťaž.

S Amber sa nečakane zatočí svet, zahmlí sa jej pred očami – pravou rukou sa musí oprieť o stenu nemocničnej chodby, aby udržala rovnováhu. To jej dá fantastický výhľad na dôkaz, že niečo je v strašnom neporiadku.

Na pripomienku, že jej telo je napoly nesmrteľné – malo by byť odolnejšie, silnejšie a dokonalejšie, ako to ľudské.

Na prstenníku pravej ruky jej tróni jednoduché no pritom elegantné tetovanie prsteňa. – dva pásiky čierneho atramentu spletené do jedného, symbol harmónie života a smrti.

Znak Mortelov.

Amber zo steny tú ruku rýchlo zloží.

Pohľad opäť trucovito uprie pred seba znova sa pustí do pomalého pochodu. Tentoraz je za tepanie v hlave vďačná – zabraňuje jej spomínať.

Na to kým bola. Na všetko, čo vďaka tomu, že je Mortela, stratila.

Pochod je pomalý a bolestivý, ale predsa len pokračuje, neobzerá sa, nehľadá u nikoho žiadnu pomoc. Tak to robí už veľmi dlhý čas – od kedy si uvedomila, akým netvorom je.

Nezaslúži si nič.

Po pár minútach, ktoré sa Amber rovnali večnosti, zbadala pred sebou pult recepcie a vytúžený východ nemocnice. Malo to však jeden problém – bol prázdny. Nicol nikde.

Amber si ticho povzdychne, vlasy farby pšenice jej spadnú do tváre. Nemá energiu si ich odhrnúť – vlastne rozmýšľa nad tým, čo by sa stalo, keby si sadla len tak na zem, oprela sa o stenu a zaspala...

Keby ju Nicol nechala na pokoji v jej kancelárii, tak by mala čas zotaviť sa. No tak či onak, nemala by byť taká slabá. Neuvedomila si, ako na tom po včerajšku je a preklínala sa za to.

A aj za to, že použila svoje schopnosti Mortely.

„Pani doktorka!“ ozvalo sa akosi z diaľky. Amber zdvihne hlavu a zamračí sa, známy hlas akosi nevie priradiť k nejakej tvári.

„Ste v poriadku? Pre Boha!“ ozve sa jej pri ľavom uchu opäť. Amber si konečne uvedomí, kto to je – ich mladá recepčná. Chúďa, v takomto stave jej musela spôsobiť poriadny šok.

„Ale samozrejme, nič mi nie je,“ vytisne zo seba a donúti sa trochu vystrieť.

„Poďte si sadnúť, donesiem vám niečo na pitie,“ povie so samozrejmosťou recepčná, začne ju ťahať k stoličkám. Jej predchádzajúcu odpoveď ignoruje.

„To nie je potrebné,“ vzpiera sa Amber. Nechce od nikoho žiadnu pomoc. „Len sa chcem ísť domov vyspať, ak dovolíte,“ vyzve ju Amber.

„Ach, tak,“ prikývne sestrička a pustí ju. „Tak sa zatiaľ majte. Dnešná služba musela byť obzvlášť zlá,“ dodá, narážajúc diskrétne na jej zničenosť. Amber jej nemôže vysvetliť, že opak je pravdou – služba bola pokojná a to jej dalo príležitosť využiť svoju mortelovskú časť.

„Prajem vám pekný deň,“ zaželá jej radšej Amber a naslepo sa vyberie z nemocnice – pri tejto zvedavej recepčnej už dlhšie zostať nemôže. Hneď, ako opustí sterilné prostredie nemocnice, jej do nosa udrie vôňa začínajúceho jesenného dňa a nezvyklo teplých slnečných lúčov, pred ktorými musí prižmúriť oči. Vo vzduchu sa ešte vznáša jemná rosa, pôsobí osviežujúco. Avšak nie na Amber – tá ju temer necíti. Vníma len vlhkosť zrážajúcu sa na bielom nemocničnom plášti, ktorý si zabudla zložiť. Obťažkáva ju, otupuje.

Snaží sa narýchlo vymyslieť, kde by mohla počkať na Nicol. Zrak jej nakoniec padne na malý upravený park oproti nemocnici. Nicol ju uvidí už z diaľky a sú tam aj lavičky...

Amber tam bez zaváhania zamieri.

Zastane až pred najbližšou lavičkou malého parčíku – je schovaná pod košatým dubom, ktorý už začal pomaly prichádzať o svoje kedysi zelené listy. Okolo jeho kmeňa sa obtáča mocný brečtan. To miesto príde Amber veľmi príjemné, v okolí nie sú kvôli skorým hodinám ešte žiadny ľudia, čo jej teraz veľmi vyhovuje.

Spokojne si ľahne na lavičku, schúli sa na bok. Za chrbtom má dub. Biely plášť jej tvorí provizórnu prikrývku. Vníma, že ležať na lavičke ako bezdomovec je ponižujúce a na viac, v takom obrovskom meste ako je Chicago aj nebezpečné, ale to ju teraz netrápilo. Rosa na ňu aj naďalej sadala, zmáčala jej tvár, rovnako ako aj vlasy, ktoré sa jej začali lepiť na líca.

Po chvíli zistila, že sa trasie zimou.

Bolo jej to jedno – vedela, že ako Mortela nemôže zomrieť prirodzenou ľudskou smrťou a tým ani na podchladenie. Preto nevadí, ak si jej telo ešte chvíľku potrpí. Chcela len na chvíľu zaspať...

Toto bol len taký úvod. V druhej časti sa dočkáme pohľadu Amber a novej postavy...

Snáď sa vám to aspoň trošku páčilo, budem strašne rada za vaše názory. Leylon :)

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň návratov 3. kapitola (1. časť):