OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň návratov 1. kapitola

08.04.2013 (13:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 781×

1. kapitola – Smrť musí zomrieť

A to všetko vďaka smrti.

Tristan Demeo si tú skutočnosť uvedomoval až priveľmi dobre – veď len zistenie toho, ako kruto sa vám smrť dokáže vysmiať do tváre, ochutnávka jej nespravodlivosti, ho držalo na nohách. Sila skutočného poznania smrti bola jediná vec, ktorá ho odlišovala od ostatných, ktorí stratili svojich milovaných, bol to jeho hnací motor, ktorí ho držal pri zdravom rozume a dodával mu silu, rozhodnosť a zúrivosť. Hlavne tú zúrivosť.

Jedno z mála, čo vo svojom vnútri dokázal v poslednom čase Tristan naplno pocítiť.

Vlna chladnej zúrivosti sa v duši tohto tvrdého muža vzdúvala i teraz – Tristan bol totiž dnes v noci nútení nečinne čakať. Za iných okolností by mu to nevadilo- nepohrdol možnosťou zamyslieť sa, uvažovať a plánovať. Avšak teraz nemal čo opravovať ani meniť, všetky jeho plány sa ešte len rozbiehali. A to pre Tristana nebolo vôbec dobré – myseľ sa mu v nečinnosti vždy proti jeho vôli uchýlila k spomienkam na tých, ktorých kedysi miloval a tým ho nepredstaviteľne mučila. Aj keď odvtedy ubehlo už mnoho rokov, pred očami stále videl ich smiech, oči a objatia, tak ostro a dokonale, ako keby ich stratil ešte len včera. Takmer cítil ich teplo...

Pľúca sa mu stiahli potlačovaným žiaľom, až sa nemohol takmer ani nadýchnuť. No pritom chcel vrieskať bolesťou a nikdy neprestať, pokiaľ by to znamenalo aspoň na chvíľu zabudnúť...

„Tak a dosť!“ zavrčí Tristan sám na seba prázdnym hlasom. Nedokáže sa však úplne ovládnuť- v snahe aspoň trochu si uľaviť sa rozpriahne a päsťou udrie do kapoty auta o ktorú sa temer celý večer nehybne opieral. Aj keď neudrel plnou silou, tak na kapote jeho čierneho volva zostala vcelku hlboká priehlbina.

„No výborne,“ zavrčí a stiahne ruky do pästí. Už nevydrží stáť na jednom mieste ani o okamih dlhšie a tak sa radšej svižnými krokmi vzdiali od toho auta skôr, než na ňom spôsobí ešte väčšie škody. Bezcieľne mieri do neznáma, prediera sa lúkou, na ktorej kvôli stretnutiu auto pred niekoľkými hodinami odstavil. Zastane až na vrchole stredne vysokého kopca týčiaceho sa nad mestom. Jeho volvo je teraz len priemerne veľkou čiernou škvrnou v tmavej noci pod ním, no on necíti, že by pohyb znížil jeho hnev. Priam naopak, bol nabudený a pripravený vykonať to, na čo bol predurčený, po ľudskej únave ani stopy.

Ostatne, únavu nezakúsil už poriadne dlho, ľudské slabosti neboli takmer už ani jeho súčasťou. Ľudia, ku ktorým patril, síce ani zďaleka neboli dokonalí, ale boli silnejší a o dosť odolnejší ako civilisti. Mali schopnosti o ktorých sa väčšine len potajme sníva a poslanie o ktorom takmer nik nevie – chrániť nič netušiacich ľudí pred rozmarmi krutej smrti a jej služobníkov, ktorí sa nazývali Mortelovia.

Aj keď Vzkriesení boli oficiálne ešte stále ľuďmi, mali toho s nimi spoločného ešte menej, než si doteraz myslel.

Tristan sa postaví do stredu kopca, vzpriamene, ruky založené za chrbtom. Je celý odetý v čiernom, čo prepožičiava jeho mohutnej postave nenápadnosť. Do dlhého kabáta sa mu zapiera studený vietor, z hlavy mu nemilosrdne strhne kapucňu a pohladí ho po pokožke oholenej hlavy. On si to však ani nevšimne. Priveľmi ho zaujme povznášajúci výhľad, ktorý sa mu naskytne - pod ním sa vyníma obrovské veľkomesto Chicago plné žiarivých svetiel. Svetlá mesta oproti tme noci pôsobia na Tristana teplo a domácky, mámia ho k sebe. Každé jedno z nich predstavuje mnoho ľudí, viac, ako by sa odvážil spočítať. Muži i ženy, starí aj mladí, nevinní, či zlí – a všetci sú to obyčajní smrteľníci. Samozrejme, majú svoje problémy, do ktorých on nezasahuje, sú všelijakí, ale stále sú to obyčajný ľudia a to je hlavné. Žijú, milujú a ich blízky sú v relatívnom bezpečí pred nespravodlivosťou smrtiacich Mortelov.

A to všetko vďaka Vzkrieseným.

V snahe zbaviť sa otravného vetra, ktorý ho už začína mraziť na pokožke si Tristan opäť natiahne kapucňu a s povzdychom odstúpi od vrcholku kopca. Vo chvíľach aká je táto, mu jeho husté čierne vlasy veľmi chýbali, no nikdy neľutoval, že sa ich zbavil – vždy, keď ich videl, tak si spomenul, ako ich ona zbožňovala. S akou radosťou sa nimi prehrabávala svojimi elegantnými prstami, hrala sa s nimi...

Nechcel mať nič, čo sa jej páčilo a čo mu pripomínalo ich spoločné chvíle.

V snahe priviesť svoju myseľ zas na iné myšlienky z vrecka vyberie štvorec papiera, po chvíľke uvažovania ho roztvorí a zapozerá sa naň. Je to ošúchaný zoznam piatich mien, už napoly potrhaný od nadbytočného skladania a rozkladania. Tristan si ho pozorne preštuduje, aj keď mená na ňom pozná už spamäti.

„Všetci sú to Mortelovia,“ zašepká do noci, „vrahovia, ktorých musím zabiť.“ Na to opäť siahne do vrecka – tentoraz z neho vyberie fotku, presnejšie len jej polovicu. I keď je ten snímok poškodený, pre Tristana má nevyčísliteľnú hodnotu – zachádza s ním opatrne, ani čo by bol zo skla. Fotografiu si položí na zoznam, prstami jemnulinko prechádza po črtách chlapca, ktorý bude na snímke naveky objímať osobu, ktorú Tristan z tej fotky nenávistne odtrhol.

Päťročný chlapec bol takmer vernou kópiou svojho otca – rovnako husté čierne vlasy, pekné, jemné črty tváre, dokonca aj úsmev, pri ktorom sa prstami vždy rád pozastavoval. Z jeho bystrých očí ešte aj na snímke vyžarovala neposednosť. Tristan vedel, že tie oči sa vo chvíľach, keď sa na neho hneval, okamžite zmenili na nekonečné studničky detskej naivity a nevinnosti, ktorým nedokázal nič vyčítať. Uvedomoval si, že jeho Adam toho občas rád zneužíval, ale ani v najmenšom mu to nevadilo.

Áno, taký bol jeho milovaný syn.

„Pomstím ťa, Adam. Tak prisahám na všetko, čo ešte mám,“ sľúbi Tristan slávnostne tak ako vždy, keď si dovolí na fotke spočinúť pohľadom, jeho odhodlanie zabíjať tým ešte vzrastie.

Tristan, i cez to, ako hlboko je ponorený vo vlastných úvahách, začuje jemný lomoz. Rýchlo vráti fotku späť do vrecka.

„Na to, že si plnokrvná Vzkriesená si niekedy až neskutočne pomalá, Líah. Kebyže ťa pošlem po svoju smrť, tak žijem večne,“ povie Tristan ponad rameno ledva skrývajúc svoje podráždenie, veď vďaka nej dnes stratil veľa cenného času. V rukách, ktoré má pozdĺž tela, stále zviera zoznam. 

„Ja by som zas mohla skladať ódy na tvoju drzosť, polokrvník,“ ozve sa mu spoza chrbta pohotovo ženský hlas. Tristanov hnev sa začne pomaly meniť na niečo ako neškodnú nevrlosť. Je len málo takých, ktorí sa mu odvážia v čomkoľvek odporovať – Tristana ich odvaha vždy fascinovala, ale tak trochu i upokojovala. Rád pracoval so silnými a nebojácnymi ľuďmi.

„Lenže drzosť je aspoň niekedy užitočná,“ odvetí Tristan.

„Možno vtedy, keď ma chceš nahnevať až tak, aby som ti nepovedala, čo som zistila.“

„A zistila si dnes vôbec niečo?“ vcelku pobavene sa spýta Tristan. Ticho, ktoré nasleduje je výrečnou odpoveďou.

„Bod pre teba,“ prizná potichu ženský hlas a pristúpi k Tristanovi. Je síce tma, ale oči teraz Tristan nepotrebuje, s tou dievčinou spolupracuje tak dlho, že ju pozná ako vlastnú dlaň – chudá mačacia postava zaokrúhlená na tých správnych miestach, podlhovastá, vždy zamyslená tvár lemovaná prstencami medených vlasov siahajúcich jej až po boky, karamelovo hnedé oči.

Tristan uprie na jej bujnú hrivu pobúrený pohľad.

„No dobre, dobre,“ zamrnčí Líah, z vrecka vytiahne gumičku a šikovne si ju obkrúti okolo vodopádu vlasov. S konským chvostom vyzerajú črty jej tváre trochu hranatejšie, bojovnejšie.

„Prečo si ich neostriháš tak, ako som ti povedal? Sú hrozne nepraktické, v boji ťa budú len spomaľovať,“ zjazdí ju.

„Ty absolútne nemáš cit pre ženskú pýchu, Tristan. Okrem toho, ak budú zopnuté, tak nie.“

„Stačí len, aby ťa za ne niekto potiahol a-“

„Ja sa rozzúrim tak, že daný idiot bude o hlavu kratší. To je celkom dobré, no nie?“ zaškerí sa Líah. Tristanovi to príde ako dosť detinské.

„Si plnokrvná Vzkriesená. Mala by si byť hlavne praktická a bez viditeľných slabín,“ poučí ju.

„Prečo každý svoj argument opieraš o to, že som plnokrvná? No a čo, že som sa už narodila ako Vzkriesená? To ešte neznamená, že sa musím stopercentne podriadiť všetkému a všetkým!“ vyštekne nakoniec Líah na svojho učiteľa podráždene a založí si ruky v bok. A je to tu, povzdychne si – toto bol vždy ich najväčší spor, kameň úrazu – Líah nechcela ani len počuť o tom, čo by ako plnokrvná mala a nemala robiť. Ako jedna z mála, ktorí sa už narodili ako Vzkriesení väčšiu moc ako ostatní a tým aj väčšie práva – dalo by sa povedať, že je súčasťou neoficiálnej šľachty Vzkriesených a tým pádom sú ostatnými aj viac sledovaní, ich moc má byť ostatným vzorom. Polokrvníci, ktorí boli niekedy ľuďmi, ktorých zasvätili až v ich v dospelosti a medzi ktorých patril aj Tristan, ich mali priam uctievať. To však v prípade Tristana a jeho mladej žiačky Líah, ktorú sa rozhodol zaučiť, ani náhodou neplatilo.

„Teraz s tým radšej nezačínajme,“ mávne nad tým rukou a opäť vystúpi na vrchol kopca, vydaný na milosť a nemilosť vetru. Ruku so zoznamom vystrie pred seba.

„ Vieš, čo bude nasledovať. Budeme každého z toho zoznamu stopovať ako štvanú zver, pokiaľ ho nezabijeme. Zapamätala si si mená z toho papiera, tak ako som chcel?“ spýta sa učiteľským tónom.

„áno,“ odpovie Líah automaticky. Je síce svojhlavá – pokiaľ sa však príkazy Tristana nevzťahujú na to, že je plnokrvná, plní ich do bodky.

„To je veľmi dobre. Nechcem totiž nič nechať na náhodu.“ Na to uvoľní zovretie. Vietor mu okamžite list papiera vyšklbne spomedzi prstov, unáša ho do neznáma. Líah zmätene nadvihne obočie, ale nič sa nepýta – už sa naučila, že všetko, čo Tristan spraví, má určitý zmysel.

„Je to cenná informácia, ktorú by sme v boji mohli vytratiť a tým ju poskytnúť druhej strane. Preto je lepšie sa jej zbaviť,“ vysvetlí.

„Tristan... skutočne chceš zabiť aj ju? Si si tým absolútne istý?“ zmení Líah prudko tému, neobvykle nesmelo položí svojmu učiteľovi ruku na rameno. Ich vzťah je dosť atypický, náklonnosť si prejavujú len zriedkakedy. V skutočnosti je však puto medzi nimi silnejšie a dôvernejšie ako obyčajné ľudské priateľstvo – je to spojenie spolubojovníkov posilnené dlhým časom. Sú Vzkriesený, ktorí si navzájom kryjú chrbty pri útokoch Mortelov , panuje medzi nimi absolútna dôvera, žiadne tajomstvá. I cez to jej však Tristan neodpovedá, plecia sa mu nepatrne zachvejú.

„A okrem toho,“ pokračuje v argumentoch, v snahe odradiť ho, „až na krstné meno o nej nevieme takmer nič – posledná informácia, ktorú o nej máme je to, že prišla sem. Zamestnanie, bydlisko, priatelia – proste ani bodka. Ako keby sa po nej zľahla zem v tej chvíli, keď prekročila hranice mesta,“ referuje Líah.

„Je prefíkaná,“ pousmeje sa Tristan trpko cez zaťaté zuby. „Vždy bola.“

„Možno ju v kútiku duše ešte stále máš rád,“ skúsi Líah zatlačiť. Tristan sebou pri tej otázke nepatrne mykne.

„O čo ti ide? Ty ju snáď nechceš zabiť?“ zvyšuje postupne hlas, jeho bolesť sa opäť mení na hrozivú zúrivosť.

„Je to jedna z nich. Mortela, bytosť, ktorá pre potešenie kradne z ľudí život a spôsobuje bolesť. Chceš ju snáď nechať naďalej zabíjať? No tak, chceš?“ zrúkne na ňu Tristan, oči mu horia nenávisťou. Líah chce niečo povedať, no on ju nepustí k slovu.

„Zabudla si, čím sme?“ pokračuje rozohnene. „No tak sa pozri –„ Tristan si z chrbta strasie kabát. Pod ním má len košeľu prepásanú kusom kože, na ktorom má pripevnenú dýku a na chrbte meč. Pod kabátom to bolo síce nepraktické, ale bolo to aspoň nenápadné. Necitlivými prstami si vyhrnie rukáv pravej ruky košele až po rameno, pričom ho trochu natrhne. Odhalí tak tetovanie – nádherne prepracovaný ostnatý drôt, ktorá sa mu ovíja okolo ramena. Nad i pod ním sa mu vinú okolo celej ruky latinské slová, ktoré už obidvaja poznajú spamäti.

„Sme Vzkriesení. Ľudia, ktorých jediným cieľom je zbaviť ľudstvo Mortelov a toto je znak nášho poslania.“ Ostnatý drôt znázorňuje utrpenie, ktorého Vzkriesení svojimi činmi zbavujú obyčajných ľudí, je to niečo, ako tŕňová koruna Krista.

„Každý trň tetovania je jeden mŕtvi Mortel. Jeden zabijak, ktorý vďaka mne už nikdy nikomu neukradne život. Také isté budeš mať onedlho aj ty, hneď potom, ako dokončíš výcvik, Líah. A vďaka tomu, že si sa už narodila ako Vzkriesená budeš jednou z najlepších zabijakov, na to nezabúdaj,“ pripomenie jej Tristan temne.

 „Na niečo také sa zabudnúť nedá,“ odvetí Líah pomaly so zrakom upretým na Tristanovo tetovanie posiate nespočetným množstvom tŕňov. „Zatiaľ by som však nedokázala zabiť osobu, ktorú som niekedy milovala,“ prizná sa potichu odvracajúc od Tristana zrak.

On sa nahlas rozosmeje – dravo a kruto. Líah z toho prebehnú po chrbte zimomriavky.

„A to je ten rozdiel medzi nami. Ja som na to pripravený dokonale.“

Tak čo, páčilo sa? Veľmi sa poteším komentárom, rada by som poznala váš názor...

Vaša Leylon.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň návratov 1. kapitola: