Organizácia 5 • OurStories.cz ~ naše povídky

S veľmi maličkou dušičkou sem po pár mesiacoch pridávam ďalšiu kapitolu. Keď sa človek zasekne v písaní, to je niečo strašné. Nič nie je dosť dobré a tak ďalej... určite to poznáte. Tak ma, prosím, nezatracujte a kto si pamätáte, prečítajte si pokračovanie príbehu o Mckenzie.

02.11.2012 (14:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 570×

Keď sa vracali popred nákupné stredisko, pochopili vážnosť situácie. Na oboch obrazovkách sa na nich mračili ich vlastné podobizne. Mckenzie si vždy myslela, že na obrazovku sa dostanú vrahovia a teroristi. Ale teraz? Teraz tam bola ona. Jej popis. A odmena stotisíc libier.

„To je smiešne,“ sťažoval sa Kaleb, „Za mňa je len päťdesiat.“

„Každý podľa zásluh.“

„Ale je to tak nefér-„

„Máme niečo podstatnejšie,“ zarazila ho. „Musíme vypadnúť z mesta. Ale hlavné ťahy budú strážiť a kontrolovať. Všetky cesty. Musíme sa zbaviť auta. Kľudne v sebe môže mať sledovanie. Ak má GPS, tak určite.“

„Ako je možné že vieš takéto... veci. Si v tomto fakt dobrá. Dostala si nás z väzenia, už hodinu utekáme, väčšinu chytia po pár minútach, zariadila si zásoby, vieš o postupoch, sledovaniach a máš-“

„Povedzme, že som v knižniciach nečítala zrovna povinnú literatúru. Škoda.“

„Škoda? Keby si mohla, zmenila by si sa?“

„Áno. Ja fakt nie som hrdinský typ. Bojovník utekajúci pred skorumpovaným svetom. Nič pre mňa. Zvlášť keď ten svet aj tak už za nič nestojí.“

„Ale myslíš, že je to tak všade? Svet je obrovský. Myslíš že všade sú len pochody, továrne, odpočúvania, diktatúra a mávanie vlajočkami na slávu strane?“

„Vlastne... Nikdy som nepočula že by to bolo inak. Ale tu sa moc informácií zo sveta nedostane. Ale nie... Myslím že sú aj krajiny, kde sa nežije ako pod lupou. A počkaj! Kde to vlastne ideš?“

„Mám plán. Teda. Ty máš plán. Práve si mi ho povedala. Sú krajiny-“

„Ja som ti ho povedala?“

„Áno. Krajiny, kde sa nežije tak, že ti štát nazerá do spálne. Krajiny, kde môžeš povedať svoj názor s istotou, že sa na druhý deň zobudíš.“

„A takú krajinu nájdeme za E77, pár kilákov na sever po tejto lesnej ceste a tadá... Začneme nový život! Ty si génius,“ predniesla sarkasticky.

„Niekde začať musíme,“ povedal podráždene. „Chcelo by sa to dostať cez more. Ale zatiaľ... Ako chlapci sme sa hrávali v jednej starej továrni. Dve hodiny od môjho domova. Je tam len kopa šrotu a pár stien, ale dá sa tam schovať.

„Tak ale zaparkuj tu, pôjdeme pešo.“

Vyšli z auta, Kaleb vybral vak z kufru auta.

„Ešte musíme vypojiť autobatériu, aby nemala elektronika šťavu. Problém je, že netuším, ako vyzerá. Len som to čítala,“ povedala Mckenzie a snažila sa rozpomenúť sa na nejaký popis. Na hocičo. Kaleb zatiaľ nazrel pod kapotu auta a ukázal na krabičku s množstvom drôtov.

„Sleduj. Mohlo by to byť ono?“

„No... dajme tomu. Ako ďaleko je tá tvoja továreň?“

„Asi hodinu pešo.“

„Okej. Tak to odpoj a budeme len dúfať, že nás nenájdu. Hlavne už poď.“

Predtým, ako vyrazili sa Mckenzie konečne vyzlieka z policajnej uniformy. Najradšej by ju bola rituálne spálila, ale nemohli si dovoliť také mrhanie. Musela uznať, že Kaleb mal celkom vkus, pretože z jej izby zobral len jej najobľúbenejšie kúsky oblečenia. (Možno preto, že boli pohádzané po posteli a stoličkách v jej izbe.) Až teraz si uvedomila, aká jej je zima a tak si obliekla aj sveter. Ďalej pozrela do ruksaku, čo ešte Kaleb z ich domu zobral. Farba na vlasy tam nebola, ale zato tam bolo dostatok jedla, deka, oblečenie, dokonca lekárnička a jej kniha Deti kapitána Granta, ktoré „podpultovo“ zohnala v antikvariáte. Na tú knihu bola strašne hrdá, pretože bola ešte z doby, o ktorej nič nevedela, ale vedela, že bola lepšia. Tento kúsok lepšej doby si ukrývala pod vankúšom a preto...

„Ako si sa dostal k tomuto?“ spýtala sa Kaleba a zakývala mu knihou pred očami.

„Viem, kde si človek ukrýva najdrahšie veci. A keď som ťa balil, myslel som, že ti to spraví radosť,“ pokrčil plecami, vzal jej knihu z ruky, hodil ju naspať do ruksaku a začal kráčať po úzkej lesnej cestičke. Mckenzie ho nasledovala.

„Ďakujem.“

„Chceš o tom hovoriť?“

„O tej knihe?“ spýtala sa zarazene.

„Nie. Vieš, že som všetko som počul... To, sa stalo v tvojom dome-“

„O tom nebudeme nikdy hovoriť. Počuješ? Nikdy!“ povedala prísne, „Akoby sa to nikdy nestalo. Bude to tak lepšie. Už to nezmeníme a tak nemá zmysel sa tým zaoberať.“

„Chápem. Okej, ako chceš. Ale iba to dokazuje, že klameš samú seba.“

Začali stúpať do kopca a Mckenzie nechcela zbytočne plytvať dychom. Čakala, že Kaleb bude pokračovať. Nepokračoval...

„Aj mi to vysvetlíš?“

„Veď sa na seba pozri. Každú chvíľu hovoríš, aký si ty nehrdinský typ, ale pozri sa na fakty. Bola si na vypočúvaniach, takže ťa mučili. Nehovor že nie. Utiekla si a pritom si si ešte spomenula na mňa. Nemusela si. Mohla si ma tam nechať a teraz byť poriadne ďaleko, ale ty si sa po mňa vrátila. Ukradneš auto... čo bol teda fakt výkon, dobrá práca. A potom sa dozvieš to, s tvojím otcom. Človek by si sadol na zem celé dni prereval, ale ty nie.“

„Keď to takto povieš... Akoby som to ani nebola ja. Možno preto, že to nie som ja. Aj tak, keby som mohla všetko vrátiť, tak to aj urobím. ...A do revu mi už dávno nieje.“ Dodala a ďalej kráčali.

Prešli cez kopec a pod nimi sa medzi stromami začala črtať zrúcanina. Mckenzie pripadal nápad, nechať auto na ceste čoraz hlúpejší a vyčítala si to. Polícií môže dôjsť, čo je v okolí. Nájdu ich. Ale stmievalo sa. Na cestu nebolo vidieť a čoraz viac zakopávala. Bola unavená a hladná. Potrebovali pauzu.

Tá budova nevyzerala až tak zle. Vlastne len pár okien bolo vytlčených a z múrov opadla omietka. Čakala niečo omnoho horšie.

Práve chcela vstúpiť do otvorených dverí keď z tmy zarevalo: „Ruky nad hlavu!“

Mckenzie vypískla a Kaleb zanadával. Z tmy sa najskôr vynorila hlaveň samopalu, potom ruky, ktoré zbraň držali a nakoniec strelec. Obaja zdvihli ruky vysoko do vzduchu.

„Nie sme policajti,“ vystrašene zo seba vypľula Mckenzie. Kaleb pokrútil hlavou, ale nie preto, aby podporil jej tvrdenie. Jeho tvár ukazovala niečo medzi zarazením a pobavením.

„Lebo toto policajt isto povedať nemôže,“ sarkasticky zasyčal.

„A to sa mám nechať zastreliť? Neviem prečo si si na sebe tú uniformu mimochodom nechal. Skvelý spôsob ako stretnúť nových známych-“

„Nie všetci máme svetrík z domu-“

„Bolo tam veľa vecí, ktoré si si mohlo zobrať. Hoci na uniformu, kôli ktorej ma teraz zastrelí to zrejme nemalo-“ štekali po sebe ako psy s rukami nad hlavou.

„Ticho vy dvaja!“ Zakričal po nich ten strelec. Mal špinavé, zablatené veci, rukavice bez palcov a jeho bezdomovecký zjav zvýrazňovali aj mastné vlasy a neoholená brada. Odpľul si na zem a pokračoval: „Chováte sa ako starý manželia.“ Pokynul so zbraňou smerom dovnútra a oni vykročili.

„Nie sme policajti- fakt dobré,“ pošepkal jej Kaleb so smiechom. Ten chlap, čo im mieril na chrbty to zrejme počul.

„Vlastne to bolo dobré. Žiadny policajt by to nepovedal. Sadnite si,“ povedal im a oni sa rozhliadli po miestnosti, do ktorej prišli.

Na to, že to bolo vnútro opustenej továrne, to tu bolo celkom luxusné. V miestnosti boli staré kreslá a koberce na ktorých sedelo asi zo desať ľudí. Okná boli zatiahnuté čiernymi závesmi aby sa vo vnútri mohlo svietiť lampášmi. Z vonku vyzerali okná, zvlášť v tme, prázdne a tmavé. V miestnosti bolo teplo a bolo v nej cítiť niečo varené, hoci Mckenzie uznávala, že to nebola bohvieako vábivá vôňa. Ale bola hladná a nemohla si vy...

„Takže,“ začal chlap stále na nich mieriac samopalom, „Kto ste? To že nieste policajti, vieme už dlho. Naši vás sledujú už pól hodinu. Máme hliadky. A aj keby ste boli policajti, zabijeme vás skôr, ako odtiaľto vyjdete živý takže vám radím-“

„Ale no tak,“ povedala nejaká blonďavá žena, „Čo nevidíš, že sú to len deti?“

Mckenzie vlastne tie vyhrážky ani nevadili. Na vyhrážky smrťou si už, dá sa povedať, zvykla. Chlap potiahol nosom a pokračoval, teraz menej prísnym tónom. „Takže nám neklamte. Neoplatí sa vám to.“

„Máte tu obežníky?“ spýtala sa Mckenzie. Obežníky boli niečo ako nepretržité noviny. Obrovská obrazovka s vysielaním Organizácie. Boli pripojené na spravodajstvo a tam už istotne budú, ako hľadané osoby. Vedela, že títo ľudia sa tiež ukrývajú pred spravodlivosťou, takže im môže veriť. Sú na jednej lodi. A jediné, ako im to dokázať, je vidieť odmenu za jej chytenie.

„Máme. Prečo?“

„Na novinkách polície budeme medzi hľadanými.“

Jeden chlap bez vlasov v stredných rokoch, čo doteraz sedel nezaujato, na slamou vypchanom vreci vstal a z krabice od topánok v rohu miestnosti vytiahol umelohmotnú podložku veľkosti poskladaných novín. Organizácia vyhlasovala Obežníky za ich vlastný vynález, ale Mckenzie sa nápad “neviditeľne prúdiacich informácií“ podobal na vynález, o ktorom čítala v starých novinách. Ako malá ich vyhrabala z pod trosiek jedného zrúcaného domu. V novinách to volali internet. Mckenzie nechápala, ako je možné, že ľudia nepochybovali o patente Organizácie. Veď tu boli aj starší ľudia, ktorý si ten internet pamätať museli! Ale všetci mali vlastné starosti s tým ako prežiť a nikoho pravda nezaujímala. Pooslavoval sa pokrok, vypočuli sme si príhovor a tým to haslo. Ľudia sa zase starali o to, čo do úst.
Zatiaľ už ten chlap ukazoval tomu druhému so zbraňou ich fotky s popisom a s odmenami.

„Tak už nám veríte?“

Chlap, nazvime ho Fúzik, sa pozrel do obežníka, potom na nás, znova do obežníka a na nás.

„Prečo je za teba viac?“ opýtal sa.

„A je to tu!“ zvolala Mckenzie. Kaleb sa začal rozčuľovať: „Ja vážne neviem! Som na tom tak isto. Utekáme spolu, mala by za mňa byť rovnaká suma nie? Čo som niečo menej?“

Fúzik sa otrávene pozrel na Mckenzie. „Koľko s ním už utekáte?“

„Už to bude pár hodín.“

„Obdivujem vás. Ja by som ho už zabil,“ zasmial sa na vlastnom vtipe. Kalebovi trochu opadla sánka. Konečne na nás prestal mieriť zbraňou. „Sadnite si.“ Sadli. Mckenzie si uvedomila, ako ju boleli nohy. Svaly sa jej uvoľnili a ona vedela že sa nasledujúce hodiny nepostaví, ani keby začalo horieť.

„Ako sa voláte?“

„Ja som Kaleb“ ukázal na seba, „toto je Mac.“

„Kenzie...“ zašepkala Mckenzie pre seba.

„Toto sú,“ Fúzik začal prstom ukazovať po miestnosti. „Tento bez vlasov je Mark, toto je Stephanie a jej manžel Travis. Táto blonďavá pani je Page a jej deti Valerie a Simon. Ďalej Susane, Bruce a Robert. Ja som Harry.“

„Budete nám to musieť napísať,“ povedala.

...

Rozprávali sa tam zopár hodín. Pýtali sa na všetko. Ako sa tu títo ľudia dostali, čo vyviedli. Harry sa javil ako ich vodca a rozprával najviac. Bol to bývalí vojak a bojoval pre stranu vo vojne, o ktorej ľudia ani nevedeli. Na konci ho prepustili bez vyplatenia jedinej libry. Tak si napochodoval na úrad a rozstrieľal recepciu. Mckenzie si o ňom začala myslieť, že je celkom normálny. Až doteraz. Už chápala, prečo je ich vodca. Menej šialený človek by sa už dávno zrútil. On, s jeho ideálnou dávkou šialenosti sa za vodcu hodil ako uliaty. Alebo sa ho ostatní jednoducho báli. Stephanie a Travis boli manželia s podobnými myšlienkami ako mala Mckenzie ale utiekli skôr, ako ich stihli zatknúť. Mckenzie si ďalej pamätala príbeh Page. Mala dve rozkošné deti. Jej mladšia verzia, takisto blonďavá Valerie mala dvanásť rokov a bola o päť rokov staršia od Simona, ktorý mal sedem. Page bola učiteľka na strednej škole. Nemohla si pomôcť a deťom zdeľovala svoje názory. Chcela od nich, aby písali slohové práce na témy sloboda, demokracia a také. Z jednej generácie vychovala samostatne rozmýšľajúcich ľudí a tak jej ostatný učitelia podrazili nohy a udali ju. A tak skončila tu. Boli tu aj ďalší, ale ich príbehy neboli až také zaujímavé. Klasické prípady, ako ona s Kalebom. Aktivisti a slobodo-mysliaci zatratenci.

Boli tri hodiny ráno, keď sa chystala spať. Dostali izbu, lepšie povedané štyri steny. V roku boli rozhádzané nejaké staré rárohy. Nevedela, čo to je. Umelohmotné kruhy so štítkami. Z niektorých trčali dlhé čierne pásky. Na zemi bol ďalej jeden matrac a deka. Už si dávala dole sveter, keď do dverí vošiel Kaleb.

„Héééj... ja som chcel oddelený apartmán.“

„Nuž, počula som, že na chodbe je jeden pre teba.“

„Aby si nepovedala, že nie som gentleman, nechám ti matrac. Ale deka je moja!“

Mckenzie sa zasmiala.

„A čo sú tamtie rárohy?“ spýtal sa Kaleb.

„Neviem. Spýtame sa zajtra. Teda dnes... Vieš čo myslím.“

Tak čo na to hovoríte? Je mi fakt ľúto že to sem dávam s takýmto hrozným odstupom...

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování