OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - V. kapitola (1. mája)

05.12.2014 (10:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 724×

Ráno sa mi točila hlava ešte viac ako včera. Nebola som schopná vstať z postele. Len som vypla budík, zababušila sa do perín a ďalej driemala. Zobudil ma až prekvapený otec.

„Ty nejdeš do školy?“

„Nie je mi dobre, dnes si dám voľno,“ zamrmlala som ospalo.

„Mám ťa zaviezť doktorovi?“ Ustarostene si sadol na kraj mojej postele a skontroloval moje čelo. „Máš zvýšenú teplotu.“

„Bolí ma len hlava, to prejde,“ pousmiala som sa na neho. Teda aspoň pokúsila.

„Nemám ti ísť čosi kúpiť? V práci určite nebude vadiť, keď raz budem meškať. Aj tak sa na niektoré hovädá neteším, už nech nemusím byť v tej Myjave,“ zahundral.

Neubránila som sa zachichtaniu: „A nejaké pekné dámy tam nie sú?“

„Len tlstí chlapi,“ zamračil sa.

Zasmiala som sa hlasnejšie a trocha zakuckala: „Len utekaj do práce. Uvarím čosi na obed, ak sa mi polepší. Daj na seba pozor.“

„Dobre, zlato. Keby čosi, som na telefóne. Ak by si sa cítila horšie, tak hneď volaj. Pôjdeme doktorovi.“ Poťapkal ma po hlave, postavil sa a zmizol. Za chvíľočku som znova upadla do spánku.

Zobudilo ma pípanie mobilu. SMS od Martiny. Pýtala sa, čo je so mnou. V skratke som jej vysvetlila svoj nepríjemný stav a požiadala ju, nech mi pošle úlohy na internete. Popriala mi rýchle uzdravenie. Už som ho chcela ísť vypnúť a nejako sa prebrať, keď mi mobil zapípal znova. Ale teraz správou na facebook aplikácii.

Bola od Korvína. Čo o takejto dobe robíš na internete?

Pozrela som na hodinky. Bolo čosi po jedenástej. Zívla som a rýchlo vyťukala odpoveď. Ostala som na deň doma. Stále ma bolela hlava.

Rýchlo sa uzdrav. A bol off-line.

Otcovi som na obed spravila zapekané cestoviny a zeleninovú polievku. Sama som sa najedla, prečítala si kúsok zo staršej rozčítanej knihy a zavolala učiteľovi kresby, že dnes na krúžok neprídem. Potom som znova upadla do spánku. Hlava ma nebolela. Ale tá divná únava sa ma držala ako kliešť.

30. APRÍLA

Vo štvrtok ráno som sa zobudila plná energie a bez žiadnej známky malátnosti zo včerajška. Nadšene som sa osprchovala, obliekla a zbehla dole do kuchyne. Otec už bol na odchode. Pobozkal ma na čelo, poprial pekný deň a zmizol vonku.

V kuchyni ma čakali hrianky s menším zeleninovým šalátom. Bola som hladná ako túlavý pes. Nahádzala som to do seba ako do kontajnera a ešte si na cestu do školy vzala dva banány. Zjedla som ich ešte pred príchodom autobusu.

Martina sa, samozrejme, znova vypytovala na výlet. Chcela vedieť detaily. Vlastne som jej všetko len opakovala. Dotyky na vyhliadkovej veži či zlý sen som stále nespomínala. To druhé mi bolo nepríjemné. A to prvé... nuž chcela som si to nechať pre seba. Ten okamžik mal stále v mojej mysli špeciálne miesto a spomienka naň mi automaticky rozbúchala srdce. Preto som sa rozhodla strážiť ho ako osobný poklad.

Naskočila zelená na poslednom prechode smerom do školy a hromada ľudí sa rozbehla z jednej strany na druhu. Pripadala som si ako medzi stádom zverinca. Martina sa na mňa tlačila a z úst sa jej hrnuli nadávky na celú ľudskú populáciu.

Začalo to presne v strede prechodu. Ticho. Farby zbledli. Niečo mi stiahlo dýchaciu trubicu a vypúlila som oči. Hľadela som na nekončiaci dav ľudí. Narážali do mňa, postrkovali a otvárali nemé ústa. A medzi nimi stálo dievča. Možno v mojom veku. V jednoduchom krátkom svetríku, obtiahnutými rifľami, dlhými plavými vlasmi a prenikavým pohľadom. Plné pery mala roztiahnuté do nebezpečného úsmevu a pozerala priamo na mňa. Určite s tým mala čosi spoločné.

Urobila ku mne pár krokov a obzrela si moju tvár z úplnej blízkosti. Dýchala mi na tvár. Jej úsmev sa ešte viac rozšíril a odhalila rad dokonalých zubov. Položila ruky na moju stuhnutú tvár. Pohladila ma až na krk. Ten oblapila prstami a hravo sa zahryzla do spodnej pery. Celé telo sa mi triaslo a od strachu som sa nedokázala pohnúť ani o milimeter.

Naklonila sa k môjmu uchu a zašepkala: „Drž sa od Korvína ďalej, zlatíčko.“ A prudko stisla môj krk.

„Ofélia! Ofélia! No tak, Ofélia!“ burácal nado mnou zdesený ženský hlas.

Prudko som otvorila oči a zalapala po dychu. Videla som obrysy nejakej naklonenej osoby a množstvo mihotajúcich sa farieb. Hlava mi brnela. Pri dýchaní som chrapčala a pľúca ma z nejakého dôvodu boleli.

„Ofélia! Bože, ty si ma naľakala!“ vyhŕkla Martina a kľakla si ku mne. Niektorí ľudia sa začali zastavovať a okolo nás krúžiť.

„Ste v poriadku, slečna?“ oslovil ma starší pán v klobúku.

„Áno... asi áno,“ vyjachtala som. Ležala som na prechode. Pomaličky som sa posadila a prešla si rukou po udretej časti hlavy.

„Z ničoho-nič si omdlela! Ty trúba jedna!“ Objala ma pevne okolo krku a hlavou mi bleskla spomienka na cudziu ženskú. Dusila ma. Ďalšia denná nočná mora?

„Máme zavolať sanitku?“ ozvala sa nejaká paní.

„Nie! Nie... som v pohode. Len som unavená,“ zaklamala som. Veď som spala skoro celý štvrtok.

Ľudia okolo sa rozpŕchli a autá začali divoko trúbiť. Chodci už mali červenú a len ja s Martinou sme bránili autám prejsť. Rýchlo som sa vyštverala na nohy a doteperila sa na druhú stranu. Martina ma celý čas držala a stále sa mračila.

„Mala by si ísť doktorovi. Nie si v pohode, Ofélia,“ odporučila mi a konečne ma pustila.

„Je mi lepšie, prisahám. Bol to len sek.“

„Omdlela si!“ vyhŕkla. Naozaj mala starosti.

Usmiala som sa na ňu. „Ak ma čo i len zabolí hlava, tak budem utekať k doktori, dobre?“

„Dobre,“ zahundrala aj keď sa stále tvárila nespokojne.

Našťastie sa mi počas celej školy nič neprihodilo. Sršala som energiou a dobrou náladou. Potlačila som v mysli spomienku na nepríjemný incident, halucináciu alebo čo to bolo a snažila sa rozmýšľať nad podstatnými vecami. Ako napríklad moje zajtrajšie vystúpenie.

Po škole ma čakalo nacvičovanie. Naša učiteľka spevu nám poslala hromadnú SMS a jasne dala najavo, že ak niekto bude chýbať, tak sa už nikdy v živote nemá vrátiť. Martina mi robila spoločnosť až do kultúrneho strediska. Tam ma nedobrovoľne opustila a utekala som dnu.

Na nacvičovaní sa objavilo minimum komplikácií. Predsa len išlo o niečo, čo sme už mali dobre nacvičené. Len jedno z dievčat bolo absolútne mrzuté. Vraj kvôli nečakanému nácviku musela zrušiť stretnutie s chlapcom. Naša vedúca zboru to dokonale ignorovala a zakaždým ju pichľavo upozornila na tendenciu klesať hlasom príliš nízko. To dievča nemalo ďaleko od toho, aby povedala ostrú poznámku.

Po nacvičovaní som šla von s maličkou túžbou. Vidieť jeho auto. A potom jeho. Korvína. Rovnako ako v pondelok. A verila som svojej naivnej túžbe dovtedy, dokým som nestála pred parkoviskom a nikde čiernu oktáviu nevidela. To sklamanie bolo fakt veľké.

Zhlboka som sa nadýchla a išla domov.

Otec bol doma po dlhej dobe skôr ako ja. Čakala ma vôňa kuracích rezňov a varených zemiakov.

„Hm, to vyzerá dobre,“ vbehla som do kuchyne ako votrelec a jeho myklo. Následne ma so smiechom pokarhal a usadil za stôl. Konverzovali sme spolu do doby, dokým sa všetko nevysmažilo a nezjedlo. Bola som rada, že tu bol.

Večer som skontrolovala na mobile správy. Už som ležala v posteli a na tvár sa mi lepili mokré vlasy zo sprchy. Od Martiny som správy čakala. Od Korvína nie. Rýchlo som ju otvorila.

Si v poriadku?

Spomenula som si na môj zážitok z rána. Možno stále apeloval na náš zážitok z utorka. Z nejakého dôvodu ma z tej jednoduchej vety prepadala úzkosť. Zamračila som sa smerom na okno. Fúkal nepríjemný vietor.

Zajtra sa stretneme na Majálese, odpísala som.

Neodpovedala si my.

Áno, som.

Dobrú noc. A zrazu je preč. Nechápala som to. Ale bola som už príliš unavená na to, aby tým môj mozog akokoľvek zapodieval. Proste som sa rozlúčila s Martinou a šla spať.

1. MÁJ

Ráno ma privítalo nemilé počasie. Nárazový vietor hýbal celým svetom a na oblohe sa zbiehali tmavé mraky. Vtáci lietali prekvapivo nízko, čo hovorilo len o jednom. Bude pršať. Možno preto ma lapil ten úzkostlivý pocit. Podvedome som vycítila, že počasie nám nebude priať. Aj tak som prosila všetky možné božstvá, ktoré si pamätám z hodín dejepisu, aby sa počasie umiernilo. Pretože dneska mal byť výnimočný deň.

Počasie sa podpísalo aj na otcovej nálade. Bol zatrpknutý a na raňajky urobil pár krajcov chleba so syrom. Zíval, nútil kútiky úst sa zdvíhať do unaveného úsmevu a pod očami mal nepríjemné kruhy. Buk štekal pod oknami a premával sa popri záhonoch. Asi ho budeme musieť pustiť dnu.

„A to na dnes hlásili slnečno,“ povzdychol otec.

„Dúfam, že sa to umierni. Nechcem, aby mi počasie pokazilo Majáles,“ zamrnčala som.

Po raňajkách si otec išiel užiť sviatok práce do postele. Spánok potreboval ako soľ. Ja som zatiaľ upratala čo sa dalo a dnu pustila Buka. Asi o desiatej hodine mi zazvonil mobil. Martina.

„No?“ Hodila som sa na pohovku a zachmúrene pozrela na maličkú prehánku klopkajúcu na oblok. Malá sýkorka poskakovala na parapete a divoko popiskovala. Ani jej sa dážď nepáčil.

„Zodvihni svoj zadok a dotrep sa ku mne. Musíme sa pripraviť na Majáles!“ vyhŕkla na mňa nadšeným hlasom. Počasie sa očividne na nej nepodpísalo.

„To sa mám trepať do Myjavy a potom naspäť do Podvodnej? To ty by si mala zdvihnúť ten svoj lenivý zadok! A vôbec, ja tam nejdem baliť chalanov ako ty, Martina,“ pretočila som oči.

„Jasné, jasné. Ty už máš svojho vyvoleného,“ provokovala s počuteľným úškrnom. „Nechceš mu snáď vyraziť dych, keď ťa tam uvidí?“

Takže som u nej skončila. Sedela som v jej jej izbe na koberci pri posteli plnej oblečenia. Ona bola usadená za stolom u jej stacionárneho počítača s dvoma monitormi. Listovala na internete rôznymi návodmi na mejkap a tie lepšie si ukladala. Keďže ja som mejkap videla nanajvýš na spolužiačkach, tak som sa s tým netrápila. Skôr som rozmýšľala čo si si spravím s tými mojimi pridlhými pačesmi.

„Či chceš alebo nechceš, tak tvoje oči umučím čiernou linkou!“ Otočila sa v kresle smerom ku mne a varovne zdvihla prst.

„Martinaaa,“ zakňučala som.

„Nechcem ťa gebriť blatom, tak sa tak netvár!“ ohučala ma.

„Čo povieš?“ spýtala sa ma s očakávaním v hlase.

Ja som prekvapene sledovala môj výjav v zrkadle. Martina mi šikovne vytvorila dva drobné vrkoče a zaplietla do nich biele stužky. Tie potom omotala okolo mojej hlavy a vytvorila čosi, čo pripomínalo korunku. Zvyšok hustých vlasov mi spadalo až na zadok v čokoládových vlnách. Martina nesklamala. Na počítačového maniaka sa až prekvapivo dobre rozumela móde a chlapom. Ona proste spájala nespojiteľné.

„Ešte, že máš tú čiernu linku, inak by si s tým účesom vyzerala ako dvanásťročné dievčatko,“ uškrnula sa a lakťom ma provokatívne buchla do boku.

„Dúfam, že mi to vydrží až do môjho vystúpenia,“ zamrmlala som a popravila čipkový golierik bielych šiat. Jantárový náhrdelník s kvetinou som stále poctivo schovávala pod oblečením. Na rukách som mala smotanové bolerko a nohy mi obťahovali bledé pančuchy. Uvažovala som, či sme s Martinou vybrali predsa len vhodné oblečenie na Majáles. Je to festival. Aj keď prestalo pršať, tak je vonku vlhko, všade bude blato, kopa ľudí a ich špinavé ruky.

„Ak ťa ten tvoj bodyguard pri pohľade na teba nezačne uctievať, tak ho budem považovať za slepého alebo geja,“ poznamenala a stále si ma obzerala ako osobné umelecké dielo.

„Nepreháňaj. Nie je to môj bodyguard. Len pracuje ako SBS-kár,“ odfrkla som.

„Ale bude ťa strážiť počas tvojho koncertu!“

„Ako desiatky iných ľudí pohybujúcich sa okolo pódia,“ prekrútila som očami.

„Nekaz mi predstavy!“ zabručala. „A poď, teraz ideme dať do parády mňa!“

Na Majáles nás odviezla Martinina mama. Vyžobrala si to psími očami a nekonečným otravovaním. Jej matka podľahla rýchlo. Celú cestu autom frflala, nadávala a sem-tam nás upozornila, aby sme na seba dávali pozor. Rovnako ako na svoje veci.

Už keď sme sa blížili k parkovisku na konci dediny, tak sme videli črtajúce sa stánky na posekanom kopčeku. Na konci tých miniatúrnych farebných stavieb sa nachádzalo prekvapivo veľké pódium. Na kovových konštrukciách viselo osvetlenie rôznych farieb. Okolo toho všetkého sa chaoticky naťahovali farebné ozdoby a lampióny. Tie mi tam vôbec nesedeli.

„Vyzerá to na veľkú vec,“ ozvala sa Martinina matka a zaparkovala na najbližšom parkovisku.

„Veď konečne sa tu koná čosi iné ako pálenie Moreny,“ povedala som.

„No dobre, užite si to, dievčatá.“

Vystúpili sme von, zakývali odchádzajúcemu autu a prešli ku kamenistému chodníku. Sledovala som blížiace sa stánky. Medzi nimi sa už pohybovalo zjavne množstvo ľudí. Poväčšine šlo o rodiny s deťmi. Na pódiu spievala a tancovala nejaká ľudová skupina. Ani to nevyzerá, že ráno pršalo. Slnko vykúkalo spoza bledých obláčikov a snažilo sa zohriať nepríjemný vietor.

„Keď náhodou niekde uvidíš svojho vyvoleného, tak povedz,“ zašepkala mi do ucha.

„Prestaň s tými rečami,“ s chichotaním som do nej drgla a zrazu prudko zastavila pred vchodom. U neho stáli dve vysoké mužské postavy v čiernom a šiltovkách s veľkým nápisom SBS. Možno už je tu, pomyslela som si. Moje srdce stislo očakávanie.

„Občianske preukazy,“ rozkázal jeden z nich nepríjemným hlasom. Zjavne neplánoval robiť ochranku počas sviatku práce. Nervózne som si vyhrabala z tašky na ramene peňaženku, otvorila ju a ukázala svoj občiansky. Obaja naň pozreli, vypýtali si smiešne malý poplatok a na ruku mi dali červený náramok pre plnoletých.

„Prejdeme teraz každý stánok, jeden po jednom, z každého jedla ochutnáme minimálne jednu porciu a potom to poriadne vypotíme pri tanci,“ uškrnula sa Martina a už ma za sebou ťahala ako psa.

„Ty ma chceš zabiť,“ posťažovala som si.

„Máme dve hodiny dokým pôjdeš vystupovať ty, tak si to musíme užiť! Ešte ťa niekam stiahne ten tvoj bodyguard a ja ostanem na ocot!“

Klamala by som, ak by som povedala, že som si to neužila. Stihla som ochutnať rôzne druhý koláčov, grilovaný oštiepok s brusnicami, zemiakovú špirálu či cigánsku v žemli. Jedla tu naozaj bolo požehnane. Ale stánky s výrobkami z byliniek tu bolo najviac. Kúpila som si jeden čaj, levanduľové mydlo a otcovi nejaký olej na energiu. Martina bola v nakupovaní o čosi divokejšia. U každého stánku stála dovtedy, dokým neuvidela aspoň jednu vec, čo by si chcela kúpiť.

Pri jednom stánku sa dalo strieľať z luku za rôzne výhry. Mala som tri pokusy a už pri druhom pokuse sa mi podarilo trafiť terč niekde v jeho tretine. Ostatné dva uleteli mimo terča. Vyhrala som plyšového medveďa. Martina sa do neho zamilovala na prvý pohľad, tak som jej ho podarovala.

Lenka a Erika sa k nám pridali uprostred nášho vystrájania. Presunuli sme sa k pódiu. Tancoval sa tam Belgičák. Najprv som protestovala. Tancovať len s kamarátkami by som možno zvládla. Ale s kopou cudzích ľudí? Chcela som ujsť na lavičku, ale Martina bola nekompromisná. Strhla ma k sebe, hodila medzi dav ľudí a náhodný muž ma chytil za ruku. Usmial sa na mňa. Ani sme nestihli prehodiť pár slov a hudba sa spustila.

Nie, že by mi vadili práve tí ľudia, s ktorými tancujem. Ale i cez moju záľubu v pohybe a turistike som bola v tanci maximálne poleno. Už som videla, ako to tu celé pokazím. Pri belgickom tanci sa muži neposúvajú, len ženy. A to bolo to horšie. Najprv som tackala pri obyčajnej chôdzi dopredu a dozadu, potom pomýlila otočku do strany a pri druhej otočke som sa skoro potkla a neposunula dozadu za ďalším chalanom. Môj ďalší tanečný spoločník. Rovesník. A chichúňal sa mi. Zahryzla som sa do pery a snažila sa o čo najlepší tanec. Pomaličky, s pár chybami, som sa pretancovala v kruhu až k samotnému pódiu, kde som ho zbadala.

Stál pri pravej strane pódia. Mal na sebe uniformu SBS, vlasy zopnuté v gumičke a na očiach tmavé okuliare. Ruky mal skrížene na hrudi a strnulo sa obzeral po okolí. Kvôli okuliarom som nemala ako vedieť či si ma vôbec všimol. Ale keďže ja jeho áno a ešte uprostred tanca, tak to spôsobilo pohromu. Zasekla som sa na mieste, pár ľudí do mňa narazilo a celý sprievod za mnou sa zakliesnil. Rýchlo som sa ospravedlnila a zutekala k lavičkám rozmiestneným pred tanečnou plochou.

Martina ku mne dobehla hneď, ako mohla. Dala ruky v bok a nepekne na ma pozrela: „Kto ti dal právo ulievať sa zo zábavy?“

„Ja. Pokazila som belgičák pri pódiu,“ zamračila som sa.

„Poď, už sa netancuje. Budeme hopsať sami mimo všetkých ľudí.“ Chytila ma za zápästie a vytiahla na lavičky. Nespokojne som zabručala.

„Aj tak už musím ísť dozadu a pripraviť sa.“

„Máš ešte štvrť hodiny čas! No dobre, poznám tú vašu učiteľku spevu.“ Nedobrovoľne ma pustila a v očiach jej svietil nesúhlas. Nechcela som pred ňou ujsť. To nie. Ale chcela som už konečne prejsť okolo Korvína.

„Pekne to tam rozpáľ,“ capla ma povzbudivo po chrbte.

„Neviem, či sa dá čosi rozpáliť státím na jednom mieste, ale dobre.“ Rozlúčili sme sa a ja som sa šikovne predrala ľuďmi až k pódiu. Len smerom k ochranke som spomalila. Popadla ma nervozita a nedočkavosť upadla do úzadia. Pomaličky som docupotala až k nemu.

„Ahoj,“ pozdravila som ho prekvapivo placho. Až vtedy konečne sklonil ku mne hlavu.

„Meno?“ Pri jeho otázke som na chvíľu zapochybovala, či fakt ide o Korvína. Pozorne som si obzrela jeho tvár zahalenú okuliarmi. Jeho vysoké lícne kosti a prepadnuté líca by som poznala kdekoľvek.

„Ofélia Tŕňová,“ zamrmlala som.

„Konečne viem tvoje priezvisko,“ uškrnul sa a moje srdce poskočilo. Ako radosťou, tak aj úľavou.

„Už som si myslela, že sa chceš hrať na drsnú ochranku a tváriť sa, že ma nepoznáš,“ zamrmlala som a pozrela poza jeho chrbát, či už tam náhodou niekto z našej skupiny nebol.

„Celý čas som ťa sledoval. Aj pri tom nepodarenom belgickom tanci.“

Sčervenala som.

„Ale aj tak sa nemôžem rozprávať, som v práci. Utekaj dozadu,“ vytiahol tablet a tam začal listovať nejakým zoznamom mien. Ja som na neho zvláštne pozrela a zahryzla som sa do pery. Chcela som vyhŕknuť o jeho sľube týkajúci sa dnešného dňa, prvého mája, ale rozhodla som sa mlčať.

„Tak zatiaľ ahoj.“ Nálada mi trocha poklesla, očkom som pozrela na druhého SBS-kára neďaleko a obišla ho.

„Daj na seba pozor,“ vyhŕkol ešte za mnou ako nejaký rozkaz.

Nebola som tam prvá. Už dve dievčatá sedeli v zákulisí a štebotali medzi sebou. Pridala som sa k nim, pozdravila a ponorená v myšlienkach čakala na zvyšok osadenstva.

Všetci sa doteperili presne na čas a učiteľka spevu sa tvárila nesmierne nadšene. Pochvalu sme si od nej nikdy nevypočuli, ale pohľad hovoril za všetko. Zatiahla nás čo najďalej od pódia, kde stále hrala hudba a spustili sme poslednú skúšku. Všetci sršali spokojnou náladou, čo sa odzrkadľovalo aj na speve. Ladili sme a nevznikali žiadne chyby.

O siedmej večer sme sa vytrepali na pódium. Ja som trému nepociťovala. Mala som za sebou množstvo podobných vystúpení. Bola som zvyknutá na pozornosť ľudí. A podobne to mala väčšina z nás. Len pár jedincov v pozadí zašomralo čosi o tom, že je tu prekvapivo veľa divákov. A mali pravdu. Bolo ich tu viac, ako by sa dalo od Podvodnej očakávať. Možno viac, ako na posledných vystúpeniach.

K mikrofónu dokráčal uvádzač a predstavil nás síce ako náhradný program, ale nazval nás veľmi talentovanou zostavou. Potom nám prenechal slovo.

Ako prvé začali spievať dievčatá v strede. Ja som stála naľavo, na samotnom konci zostavy. Preto som mala čas si prezrieť ľudí okolo. Na jednej lavičke sedela Martina s babami. Keď sa nám stretli pohľady tak mi zakývala a ukázala palce hore. Svoju pozornosť som presunula do strany, rovno na Korvína. Videla som len jeho profil.

Postupne som začala spievať aj ja a hlas nášho zboru sa ťahal celým Podvodným Majálesom. Niektorí si pospevovali s nami, iní sedeli na lavičkách a počúvali a niektorí len sedeli na tráve pred pódiom, rozprávali sa s kamarátmi a užívali si pohodu. Prvá pesnička vyšla perfektne. Zaslúžili sme si prvý potlesk.

Ďalšie pesničky pokračovali v rovnakom duchu. Všetko išlo ako po masle. Bola som spokojná sama so sebou a v kútiku duše dúfala, že som aspoň trocha Korvína ohúrila. Bohužiaľ, jeho nedostupná pracovná maska nič nehovorila. Vlastne sa tváril podobne celý čas, ak sa neuškŕňal a nezubil.

Keď sme došli k pesničke, kde som mala hlavný hlas, snažila som sa vyniknúť viac, ako inokedy. Keďže ma spev až tak nebral, tak som nikdy nemala potrebu sa do toho celá oprieť. Môj talent to robil bez mojej pomoci. Lenže teraz len pár metrov odo mňa stál Korvín a počúval ma. Striedala som hlboké a nízke tóny, latinské slová starej piesne sa z mojich úst rinuli sami a dávala som si pozor na každučký tón. Teraz neprichádzalo do úvahy, aby som sa pomýlila čo i len o stotinu tóniny.

Pohľadom som prechádzala po divákoch. Ich reakcie boli pozitívne. Väčšina pozornosti bola upretá na mňa a možno prvý krát vo svojej existencii som si tu užívala. Na perách sa mi pohrával úsmev a prešla som na najťažší refrén. Tóny boli privysoké. V tento moment pozreli na mňa aj tie posledné tváre, čo pozerali inam ako na pódium. Neviem čím to bolo, ale všetci mi prišli neuveriteľne ohúrení. Akoby som ich mala omotaných okolo prstu a všetko v ich živote záviselo od jeho hlasu.

Všimla som si ju. Stála skoro na konci davu. Plavovláska s výraznými očami. Hojdala sa na chodidlách a na sebe mala bledomodré šaty až pod kolená. Pozorovala ma hravým pohľadom. Môj spev klesol na intenzite. Ba utíchol. Úplne. Snažila som sa spievať, ale všade bolo ticho. Celé moje telo strnulo a urobila som krok dozadu. Musela som utiecť. Čo najďalej. Vetrila som nebezpečenstvo, ktoré prichádzalo z jej tvárou.

Prestala som dýchať. Nie preto, že by som nechcela. Proste to zrazu nešlo. Hrudník ma pálil, oči sa mi zaliali slzami a bojovala som o troška kyslíka. Nohy sa mi roztriasli. Slabla som. Chytila som si krk a hľadala nejaký neviditeľný objekt. Veď čosi to muselo spôsobovať!

„Ja som ťa varovala, jazerná kvetinka.“ Zrazu stála oproti mne, tvárou v tvár. Od šoku som upadla na kolená. Naklonila sa nad moje ochabujúce telo a pohladila ma po lícach. „Aká škoda tvojho talentu.“

Tma.

Moje telo jemne poskakovalo. Celá som sa triasla. Oči som otvorila veľmi ťažkopádne a uvidela nočnú oblohu. Hviezdy boli rozsypané okolo tenučkého kosáka mesiaca. Hlavou mi preleteli najvýraznejšie spomienky. Spev, plavovláska a strach. Prudko som sa chcela posadiť, ale cudzie ruky ma späť strhli na chrbát.

„Ležte, prosím!“ Bola to žena stredného veku s bielym plášťom záchranky. Cupitala popri mne. Ja som ležala na nosidlách nesenými dvoma mužmi. Pódium bolo pred nami len pár metrov. Odložili ma na zadnú časť záchranárskeho auta.

„Omdlela som?“ spýtala som sa ako prvá.

„Áno. Stáva sa vám to často? Nie ste diabetička? Nemali ste príliš silnú trému?“ Žena spustila množstvo otázok. Prekvapene som žmurkala a snažila sa čo najrýchlejšie odpovedať.

„Je v poriadku?“ ozval sa Korvín a nečakane sa objavil za nimi. Prekvapil mňa i záchranku.

„Som v poriadku, len som posledné dni dobre nenaspala,“ zaklamala som a prešla si rukou po tvári.

Korvín si dal dole okuliare. Jeho oči boli ostrejšie ako normálne. Prepichovali ma ako ostré ihlice. Jeho výraz bol nedôverčivý, ale mlčal. Len stískal k sebe svoje úzke pery a sledoval ma počas celej prehliadky. Zdravotníci zhodnotili môj stav za dobrý a pripísali to len nedostatku spánku a menšej hydratácii. Nepovažovali za potrebné viesť ma na pohotovosť či do nemocnice. Ponúkli mi len čistú vodu, po ktorej som sa hneď cítila omnoho lepšie. Ako vždy. Bol to predsa môj univerzálny liek.

„Mali by ste ísť domov a oddýchnuť si,“ poradila mi jedna zo žien a oficiálne ma prepustili.

„Ja ju domov zaveziem,“ ozval sa Korvín, keď som sa vyštverala von z ich auta. Položil ruku medzi moje lopatky a začal ma tlačiť preč.

„Veď si v práci!“ protestovala som.

Nestihol mi odpovedať, lebo ma zrazu dobehla Martina a skoro sa mi zavesila na krk. „Ty trúba jedna! Keby s ma tú stredu poslúchla, tak by sa to nemuselo stať!“

„Čo sa stalo v stredu?“ ozval sa Korvín prudkým hlasom. Martinou trhlo a nepekne na neho pozrela. Pozorne si obzrela jeho ruku na chrbte a jej kolieska zapracovali. Hneď vedela o koho ide. Ale jej tvár neprezrádzala žiadne sympatie.

„V stredu tiež omdlela. Uprostred prechodu! Povedala som jej nech ide doktorovi, ale ona išla tvrdohlavo do školy!“

Korvínova ruka na mojom chrbte sa nepatrne trhla a prsty zaryl do tenkej látky mojich šiat. Prekvapene som vypúlila oči.

„Odveziem ju domov,“ oznámil, ale znelo to skôr ako: „Už musíme ísť, nezdržuj nás.“

„Ak ráno nepôjdeš doktorovi, nakopem ťa do zadku!“

„Dneska ten zadok spomínaš nejako často,“ pokúsila som sa o vtip a pousmiala sa. Martina sa tiež zaškľabila, ale starosť z jej očí nezmizla. Korvína plnohodnotne ignorovala. Uvažovala som ako je to vôbec možné. Veď mne pri ňom oťažievali nohy.

Zrazu ma objala a pri tom tlmene zašeptala do ucha: „Nezabudni mi po tom o všetkom povedať.“ Veľavýznamne pohľadom naznačila smerom na Korvína a odtiahla sa.

„Pozdravuj dievčatá s povedz im, že ma to mrzí!“ kývala som jej, zatiaľ čo utekala späť do davu ľudí. Na pódiu stále spieval môj zbor bez mojej pomoci.

„Prečo si mi o tom nepovedala?“ zavrčal a znova ma tlačil preč. Jeho tempo bolo rýchle. A ja som mala ťažkosti sa mu prispôsobiť. Nohy sa mi motali. Cítila som zmätenie. Z jeho reakcie sršal strach a hnev.

„Prečo by som ti to mala hovoriť?“

„Pýtal som sa, či je všetko v poriadku!“ vyštekol. Vyzeral ako nazúrené zviera. Zreničky mal maličké a mimiku absolútne napätú. Naháňal mi strach.

„Nekrič na mňa!“ vybehla som na neho a protichodne sa skrčila medzi ramená.

„Čo si všetko pamätáš?“

„Huh?“

„Čo si všetko pamätáš pred omdletím?!“ zúril.

„Ja neviem... všetko sa utlmí, ja...“ Hlas sa mi zasekával.

„Čo ty?! Vykoktaj sa!“

„Všade je ticho a nemôžem dýchať!“ zvolala som a zastavila. Nemienila som byť ani sekundu po boku s touto osobou. Nemienila som byť s nikým kto sršal takým hnevom a ešte na mňa kričal ako na poslednú špinu. Keby so mnou nelomcovalo toľko pocitov, tak mu čosi ostré odfrknem. Ale teraz som to proste nedokázala.

„Nič viac? Žiadna divná osoba?!“ Tiež zastavil a oboma rukami mi chytil pevne ramená. Možno až moc pevne.

„Plavovláska! To ona ma škrtila na prechode! To ona...“ Hlas mi oficiálne zlyhal a ja som tvrdo prehltla vzlyk. Nemienila som pred ním vyroniť čo i len slzu.

„Ta malá kurva,“ zavrčal tlmene a pozrel niekde do priestoru.

Ignorovala som fakt, že zjavne poznal osobu z mojich denných môr a pokúšala som sa mu vytrhnúť. Chcela som sa dostať domov čo najrýchlejšie to išlo a vyhnúť sa jeho nelogickému hnevu. Lenže proti jeho stisku som nemala šancu.

„Nedovolím, aby sa ťa dotkla čo i len maličkom.“ Absolútne ignoroval čo sa so mnou deje. Jeho myseľ plávala v ďalekej nenávistnej rieke. Upustil jedno moje rameno a pomocou toho druhého ma tlačil ďalej preč.

„Pusti ma!“ kňučala som.

„Ani náhodou. Nemienim riskovať, že sa to stane znova!“ Svaly na krku mal napnuté a dolná sánka na ňom pôsobila kŕčovito. Jeho hnev neustával, len sa z jeho slov premiestnil do jeho očí. Ja som sa statočne držala a neukázala ani trochu slabosti. Až na moje rozochvené kolená. Ťahal ma celú štrkovú cestu. Na jednej strane ma síce držal na nohách, ale na druhej mi jeho spôsob prišiel príliš necitlivý, možno až trocha bolestivý. Nedalo sa to ani trocha porovnať s jemnými dotykmi na rozhľadovej veži či na opatrné budenie v jeho aute.

„Bolí to, ak by ťa to zaujímalo!“

„Tak sa radšej necháš dusiť od tej-,“ zasekol sa a zjavne nenašiel správny výraz. Tak ho nahradil hlbokým zavrčaním.

Zastavili sme pri aute. Otvoril mi dvere spolujazdca a postrčil dnu. To už nebol taký neopatrný, ale o niečom prívetivom sa stále nedalo hovoriť. Rozkázal mi pripásať sa. Buchol tak silno dverami, až som poskočila. On si sadol za volant, veľmi rýchlo naštartoval a vychádzal von.

„Môj domov odtiaľto nie je ďaleko, to by som zvládla peši!“ odfrkla som a skľúčene schúlila na sedadle.

„My nejdeme k tebe domov,“ odsekol.

„Ale veď si povedal...“

„Povedal som, že ti dnes ukážem pravdu, nie?“ prudko sa na mňa otočil, jeho zúrivý pohľad nepominul. Práve teraz som mu kašľala na pravdu. Chcela som byť doma a schúliť sa v perinách. Ďaleko od hluku, zloby a vôbec všetkého.

„Ja chcem ísť domov!“ A ešte viac som sa skrčila do klbka. Veď ten idiot ma vlastne unášal. Ale on nič neodpovedal. Mlčanlivo sledoval cestu pred sebou. Za oknami sa mi mihotala nočná scenéria, ktorú som dokázala jedine ignorovať.

„Bojím sa ťa,“ zašepkala som o čosi tichšie a objala si lakte. Pociťovala som vo svojich útrobách začínajúcu zimnicu.

Korvín stále neodpovedal. Len nečakane spomalil a zrazu niekde na kraji zaparkoval. Natiahol sa na zadné sedadlá a stiahol dopredu deku. Bola to iná deka. Hnedá, bez chlpov a zjavne mäkká. Šikovne ju rozprestrel a zakryl ma ňou až po uši. Jeho konanie ma síce prekvapilo, ale stále to nezmazalo jeho správanie z festivalu a fakt, že ma vezie úplne inam, ako by som chcela.

V mojej mysli som si vytvárala rôzne spôsoby úteku. Ale je ťažké vyskočiť z idúceho auta, alebo nebodaj nejako zneškodniť samotného vodiča. Obe varianty boli príliš nebezpečné a o iných som nevedela. Tak som sa proste zababušila do deky, oprela si hlavu o okno a snažila sa zhlboka dýchať. Po lícach sami roztiekli nečakané slzy zúfalstva. Rýchlo som sa ich pokúsila utrieť do ruky, ale neprestávali tiecť. Bolo to márne. Stačilo mi len dúfať, že sa Korvín naozaj sústredil na cestu a nevšimol si, ako ma to všetko zlomilo.

Keď sme zastavili, tak som sa konečne poriadne obzrela, aby som zistila kde sme. Toto miesto by som spoznala kdekoľvek. Parkovisko pri hrade Branč. Hlavou sa mi pustilo ďalšie množstvo nezodpovedaných otázok. Korvín vypol motor a konečne na mňa pozrel.

„Bude lepšie, keď si vezmeš deku.“

„A keď sa rozhodnem s tebou neísť?“

„Dotiahnem ťa tam aj tak.“ V jeho hlase som začula varovanie, pri ktorom ma striaslo.

„Rozdrvíš mi druhé rameno?!“ vyhŕkla som.

„Teraz nemáme čas na tvoj drzý jazyk, Ofélia! Veď ide o tvoj život!“ Rýchlo vyskočil von z auta a razantným krokom došiel k mojej strane. Snažila som sa splynúť so sedadlom. Otvoril mi prudko dvere a náhle strhol von. Zatackala som sa. Nechýbalo málo a mala by som nos zarytý v betóne. Jeho ruky ma zachránili pred pádom a strhli k sebe. Objal ma okolo pása a tlačil dole kopcom. Ak by som nebola v rozpoložení v akom som, tak by sa mi to možno páčilo. Bol to zatiaľ najtuhší a najintímnejší dotyk, aký medzi nami dvoma prebehol. Jeho prsty sa nepríjemne ryli do môjho boku a tlačil ma ako dopredu, tak i k sebe. Rozhodne som mala problém nepotkýnať sa a držať jeho tempo.

Celý čas zaryto mlčal. Šli sme cez nočný les plný tieňov. Cez deň mi prišli lesy nádherné a tajomné. Teraz síce so svojej tajomnosti nič nestratili, ale nabrali toľko temnoty, koľko sa len dalo. Všetko mi prišlo cudzie. Okolo sa striedali len tmavé farby. Jediný zdroj svetla bol mesiac presvitajúci pomedzi koruny stromov. Inak som ledva videla pár metrov pod sebou.

Zastali sme na maličkej čistinke s omnoho väčším množstvom svetla. Uprostred vysokej trávy a nakloneného svahu sa nachádzala samotná obloha posiata hviezdami. Trvalo mi dlho dokým som pochopila čo to je. Jazero. Brezové jazero.

„Nie,“ ustúpila som o krok dozadu a moje nohy sa roztriasli. Korvín ma neustále držal za kraj oblečenia. Len otočil hlavu smerom ku mne a pozoroval ma bez žiadneho konkrétneho výrazu. Mesačné svetlo vytváralo okolo neho žiarivé kontúry a jeho tvár zanikala v tme.

„Nie, nie, nie! Prišiel si ma utopiť, však? Ako ostatné obete. Martina mala pravdu-,“ hlas sa mi zasekol. V hlave mi svietil červený výkričník. Uteč! Ale ako? Celé telo mi prišlo tak nehorázne ťažké.

„Ofélia,“ oslovil ma tým najopatrnejším spôsobom, akým som kedy počula. Voľnú ruku natiahol k mojej tvári. Nedovolila som, aby sa ma dotkol. Uhla som jeho prstom a posnažila sa mu vytrhnúť.

„Si to ty, však?!“ Môj hlas získal na intenzite. Znel skoro škrekľavo. Bolo z neho počuť číry strach. „Ten vodník! Brezový vodník!“

Zjavne stratil trpezlivosť. Jeho ruky boli omnoho rýchlejšie a snažil sa strhnúť ma k sebe. Nechcela som mu to dovoliť. Odstrkovala som ho a vyhýbala jeho rukám. Bola som drobná, slabá a vystrašená. Niet divu že ma za pár sekúnd držal okolo pása a druhu naťahoval kto vie kam. V zápale krátkej bojovnosti som ho hryzla aspoň do ruky.

„Raz mi poďakuješ,“ zasyčal a ruku prudko vytrhol. Mal na nej dokonalý otlačok mojich zubov. Hneď ma ňou chytil za zátylok a držal hlavu tak, aby som mu pozerala priamo do očí. Snažila som sa vzdorovitý pohľad, čo mi veľmi nešlo, pretože sa mi chvela spodná pera a oči zalievali slzami.

Možno dneska zomriem.

Povedať, že som pocítila šok po jeho ďalšom konaní, bolo slabé slovo. Čakala som čokoľvek. Dokonca aj tú smrť. Ale to, že ma drsne pobozká, nie. Pevne tlačil svoje pery na moje, nekompromisne držal moju tvár pri jeho a stískal môj pás k jeho torzu. Najprv som strnula otrasom. A potom pomaličky uvoľnila. Rukami, čo som mala na jeho hrudi, som ho už netlačila preč, ale práve opak. Pevne som stisla jeho pracovnú košeľu SBS-kára a úplne prepadla tomu, čo mi dal.

Nie, nebol to môj prvý bozk. Ale za to so mnou zahýbal najviac. Môj žalúdok bol ako vo vodnom víre, celá som sa triasla a mala problém nepadnúť na zadok. Dokonca si myslím, že len jeho objatie ma držalo na nohách. Tlak jeho pier povolil a agresívny bozk pomaly premenil na pomalé bozkávanie. Zľahka obtieral svoje pery o moje, madžgal ma a sem tam zľahka prešiel špičkou jazyka po pere. Môj dych bol rýchly a nepravidelný. Ten jeho hlboký a pomalý. Pôsobil tak pokojne.

Skoro som zakňučala, keď sa odtiahol. Niečo tak úžasné som nezažila. Nechcela som, aby to prestalo. Pozrela som na neho prosebným pohľadom. Jeho oči mi prišli hlbšie ako normálne. Pohlcovali ma. Obzeral si ma si ma a neustále držal v intenzívnom objatí.

Prečo až teraz? „Prečo teraz?“ Dostala som zo seba.

„Začneš ma nenávidieť,“ zašeptal chrapľavým hlasom a zaryl nos do mojich vlasov. Spokojne do seba vtiahol moju vôňu a privrel oči. Oprela som si hlavu o jeho hruď a všetko snažila spracovať. Nesnažila som sa snáď pred chvíľkou tiecť? No a teraz som sa k nemu túlila. Cítila som sa ako blázon.

„Ak ma pobozkáš ešte raz, tak nebudem,“ zašepkala som prosebne.

„Bodaj by,“ zamrmlal, ale splnil moju požiadavku. Teraz sa už pomaly naklonil a opatrne priložil svoje ústa na moje. Jeho bozkávanie bolo ľahké ako dotyky motýlích krídiel, za to jeho stisk až príliš pevný a majetnícky. Jeho ruky ma nečakane silno stisli a ja som mu zastonala do pier.

V jednom momente sme stáli na neistej pôde. Aspoň mne zrazu všetko prišlo vratké a neisté. A potom leteli dole. Skôr ako som sa stihla spamätať, tak naše telá prerazili dokonalú hladinu jazera. Nestihla som ani vykríknuť. Korvín ma aj pod hladinou držal tak pevne, ako mu to len šlo a neprerušoval nekončiaci bozk. V šoku som sa nadýchla vody a hneď začala dusiť.

Ťažko opísať, čo sa mi práve dialo v hlave. V skutočnosti som to nedokázala spracovať. Jediné, čo som vedela, bolo, že sa topím. Snažila som sa mu vyvliecť, hryznúť ho do pery, čokoľvek, ale nedarilo sa mi to. Bol príliš silný. Lenivo sme klesali dnu. Moje pľúca som mala v jednom ohni. Zo zúfalstva mi vyhŕkli ďalšie slzy. Aj tak neboli vidieť.

Vedomie som stratila rýchlo. Zahalila ma tma.

Keď som znova nabrala vedomie, nič som si poriadne nepamätala. Zhlboka som dýchala ťažký a hustý vzduch. Cítila som sa tak ľahko. Bez váhy a nejakého tlaku gravitácie. Len nepatrný tlak okolo bokov.

Otvorila som oči a rýchlo zatajila dych. Bola som vo vode. Vznášala som sa presne v strede a pozorovala hladinu nad mojou hlavou. Dnu presvitali slabučké lúče mesiaca a pomaly zanikali v tmavomodrej tekutine. Dno som dobre nevidela. Ale to nebolo až tak šokujúce ako fakt, že som dýchala. Pod vodou!

Niečo ma potiahlo. Prudko som sa obzrela do strany a zbadala Korvína. Vznášal sa vedľa mňa, jeho pridlhé vlasy poletovali vo vode ako hady Medúzy a jeho ruky boli omotané okolo môjho pása. Jeho tvár mi pripomenula všetko. Od omdletia na pódiu až po náruživé bozkávanie.

Odtrhla som sa od neho a chcela som vykríknuť, aby sa ku mne nepribližoval. Z úst mi vyšli len bublinky a do krku natiekla voda. Ale nedusila som sa ňou. Moja myseľ to nedokázala spracovať a úplne sa to vyhýbalo akejkoľvek logike či pozemským možnostiam. Odrazil sa od bočného útesu a jeho ruky sa ku mne priblížili. Nemohla som dovoliť, aby sa ma znova dotkol. Veď ma chcel utopiť!

K hladine som doplávala prekvapivo rýchlo a ľahko. Vyštverala som sa na breh a hneď striasla pod náporom zimy. Korvín ma nasledoval pár stotín po mne. Ako vodný démon sa vytiahol von a polovičku tváre mu zakrývali mokré vlasy. Oblečenie sa na neho lepilo a na niektorých miestach dokonca troška presvitalo.

„Nepribližuj sa!“ vyštekla som a urobila pár krokov dozadu. V pozadí zaznel blesk.

„Ofélia, upokoj sa,“ oslovil ma čo najneutrálnejším hlasom. Spravil ku mne pár nepatrných krokov.

„Povedala som ti, nech sa nepribližuješ!“ kričala som polapená čírym strachom. Z neba začali padať prvé dažďové kvapky.

„Vôbec tom nechápeš, Ofélia. Zhlboka sa nadýchni a skús ma chvíľu počúvať.“ Ďalšie kroky. Jednu z rúk nadvihol a natiahol prsty mojím smerom.

„Neskús sa ma dotknúť!“ Srdce mi bilo ako po maratóne. Kvapky nahradila prietrž a všetko stratilo i ten posledný zdroj svetla – Mesiac. Všetko pohltila absolútna tma a moje oči už zachytávali nejasné obrysy.

„Ofélia, prosím,“ zašeptal zúfalo. Škoda že som teraz nevidela poriadne jeho tvár. Nedokázala som si predstaviť jeho výraz. Vôbec mi to nešlo s ním dokopy.

„Chcel si ma zabiť!“

„Ofélia...“

Už som nemárnila čas slovami. Proste som sa rozutekala. Neviem čo sa to so mnou stalo, ale zrazu som vedela ktorým smerom ísť. Vedela som kde položiť nohu. Moja myseľ si dokázala vybaviť každučký kamienok. Moje nohy sa skoro hýbali sami. Akoby som mala v sebe nejaké mentálne GPS. Ale bola som príliš zaneprázdnená útekom, aby som to nejako rozoberala.

Dážď neustával. Narážal do mňa v podobe tisícok neľútostných a ľadových ihličiek. Blesky divoko križovali oblohu a aspoň na pár sekúnd mi osvetlili cestu.

A možno moje mentálne GPS nebolo až tak dokonalé, pretože som zrazu do čohosi narazila. Ale keď ma TO objalo, tak som skríkla. Nemusela som dlho váhať o koho ide. Korvín. Neviem ako to spravil, ale zrazu stál predo mnou a znova ma držal v tuhom náruči.

„Pusti ma!“ naježila som sa.

„Zaveziem ťa domov,“ oznámil mi a zrazu nabral do náručia. Zvýskla som a chcela sa mu vytrepať von.

Mohla som mu nadávať, prosiť a vykrúcať sa koľko som len chcela. Nemalo to cenu. Jeho pohľad bol upretý dopredu a mňa držal dostatočne pevne na to, aby som nemala šancu sa dostať preč. Tlačil ma k svojmu zmáčanému telu a ja som sa chvela zimou a panikou.

Aj keď som okolie poriadne nevidela, jedno som vedela dobre – ideme preč od jazera k hradu Branč. Neklamal mi.

„Prečo si ma chcel utopiť?“ vyhŕkla som.

„Len som z teba spravil to, čím si mala byť celý čas,“ odpovedal s úplnou samozrejmosťou.

„Ja ťa nechápem!“ zaryla som si hlavu do dlaní a nemala ďaleko od zúfalého záchvatu.

„Si to, čo v strednej Európe nazývajú rusalka, Ofélia,“ povedal to tak opatrne, ako to len šlo.

Na chvíľu som zmĺkla. Poznala som rusalky. Či z kníh, alebo televízie, narážala som na ne často. Krásne devy, ktoré zomreli nešťastnou smrťou. Vodné nymfy prebývajúce v riekach či jazerách topili nešťastníkov, ktorí sa im dostali pod ruku. To som vraj ja?

Pri tej otázke sa mi vybavilo množstvo spomienok. Na lákavé jazero, ktoré sa samo vlnilo pod mojou rukou, vyliate poháre či dýchanie pod vodou. Nie, nechcela som si to priznať. Hľadala som vo všetkom náhodu alebo moju fantáziu.

„Nemeľ také blbosti!“ zhúkla som.

„Ofélia, dýchala si pod vodou! Veď aj táto búrka je tvoj výtvor. A čím viac budeš rozrušená, tým horšie počasie bude!“ zavrčal.

„V akej sekte ti vymyli mozog?!“ Hlavu som si do rúk zaryla ešte hlbšie. Môj dych bol prerývaný, rýchli a chrapľavý.

„Si slepá, keď to nevidíš!“ odsekol ako posledné a zrazu sme stáli pred jeho autom. Teraz ma hodil na zadné sedadlo a prehodil cezo mňa starú deku. Tú novú sme stratili boh vie kde. Keďže až tak tvrdohlavá som nebola a cítila som sa ako kus ľadovca, tak som sa do deky zamotala.

Korvín si sadol za volant a razantne vyšiel von z parkoviska. Naozaj sme šli smerom ku mne domov. Povedať, že som bola zmätená, bolo slabé slovo. Vôbec som ničomu nechápala. Čo sa to vlastne udialo? O čom to celý čas rozprával? Prečo ma najprv bozkáva, potom topí a nakoniec vezie domov? Išla mi z toho prasknúť hlava.

Celá cesta domov mi prišla nekonečná a tichá. Vrčal jedine motor. Srdce sa mi síce upokojilo, ale nepokoj v mojej duši bol neustále obrovský. Snažila som sa to pochopiť.

Keď zastavil pred mojím domov, tak som bez jediného slova vybehla von a prudko zatvorila dvere. Do domu som vbehla tak rýchlo ako sa len dalo. Maličký kúsok mňa stále pochyboval, že ma zrazu nechal len tak. A dokonca zaviezol naspäť. Veď ta situácia nemala ani hlavu, ani pätu!

„Ofélia?“ prekvapil ma otcov hlas. Vyšiel z obývačky a v ruke držal pohár s nejakou horúcou tekutinou.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - V. kapitola (1. mája):