OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - šestnásta kapitola

30.04.2012 (17:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1102×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekturou.

16. kapitola

Moje srdce búchalo ako keby chcelo vyskočiť z hrude. Jeho pohľad smeroval presne na mňa. Jeho mlčanie mi znelo ako večnosť. Pozeral sa na mňa tým pohľadom, čo vám hneď hovorí: „Buď ticho, čakaj a potom sa na mňa vrhni!“ Možno ten pohľad nevídate často – ja tiež nie – ale keď ho už máte na dosah nemôžete sa dočkať poslednej časti.

V tom sa stalo niečo, čo som vážne nečakala. Hoûri padol na zem. Úplne bezvládne. Zrazu sa dvere rozleteli a dnu vošla Semily. V ruke držala akúsi divnú guľu. Bola veľká asi ako moja hlava a bola celá z ohňa. Mala som pocit, že ju Semily ani riadne nedrží, ale že sa nad jej rukou vznáša. Pozrela na mňa a potom na Hoûriho. V jej očiach sa zračila nenávisť a drsná vraživosť.

Ani som si neuvedomila čo sa presne deje, ale zrazu sa rozbilo okno za Hoûrim. Skočil dnu presne ten istý vlk, ktorého som videla aj keď mi ho ukazoval Hoûri. Bol to ten veľký, čo stál na štyroch. Najprv sa pozrel na mňa a ja som v tých očiach videla čosi, čo sa mi zdalo príliš povedomé. A v tom skočil na Semily. Od strachu som zakričala a vyskočila na rovné nohy. V ten moment dnu skočilo dievča a ďalší dvaja vlci. Z pohľadu dievčaťa som nevedela nič vyčítať. Možno tak to, že mala kamenný výraz ako hematit*.

Zrazu som počula zaskuvíňanie. Dievča sa ihneď vrhlo na Hoûriho a to som jej dovoliť nechcela. Snažila som si v hlave vybaviť nejakú wertienskú frázu, ktorú som buď počula alebo už použila. Ale v hlave som mala okno. Samozrejme nenapadlo mi nič, len skočiť na dievča a šklbať mu vlasy, hrýzť a škrabať. Dievča malo ale väčšiu silu, než som čakala a odhodilo ma na druhú stranu.

„Erales!“ počula som Semilin hlas a z jeho dlane vyletel biely malý prúd. Rozpolil sa napoly a jedna časť letela ku mne a druhá vletela do Hoûriho. Lenže tá moja akosi nemala chuť vletieť do môjho tela a otočila sa naspäť ku Hoûrimu. A potom som počula krik. Pozrela som sa na Semily. Tí vlci stáli okolo bezvládneho tela, bez kože a bez vnútorností. S chuťou sa krmili a trhali si z úst Semilino mäso. Mala som pocit, že odpadnem.

Chcela som sa postaviť, ale ako keby som ochromela. Moje oči blúdili po kedysi kľudnej izbe. Dievča sa skláňalo na Hoûriho telom a čosi šepkalo so zatvorenými očami. Lenže to si nevšimla, čo sa s Hoûriho telom deje. Akokeby sa rozkladal na biely prach a pomaly odlietal von oknom. Až keď dievča pootvorilo oči, všimlo si, že jej Hoûri uletuje spod nosa. Naštvane do neho kopla a otočila sa na mňa.

„Mordedos bus,“ povedala akýmsi divným prízvukom a chrapľavým hlasom. „Coceros muste! Bio geste, etrudos. Mesto?! Ertudos, mesto?!“

V tom sa jeden z vlkov nahnevane a unudene postavil a prešiel ku mne. Prezrel si ma od hlavy po päty a potom akousi zázračnou silou mu zmizla srsť a zmenil sa na človeka v roztrhaných rifliach a zelenom tričku. Bála som sa pozrieť tomu človeku do tváre, lebo som mala zlú predtuchu, že sa mi to nebude páčiť. A vážne sa mi to nepáčilo. Nado mnou stál akýsi vysoký muž s plešinou a krvavavou tvárou. Zuby mal veľké ako pes. Chytil ma za tričko a strhol mi ho dole a potom aj nohavice. Nakoniec ma vzal na plecia a vyskočil so mnou von oknom. A to som začala kričať.

„Pomóc! Nechajte ma!“ nechápala som, prečo mi to nenapadlo skôr, ale nenapadlo. Dopadli sme na zem z druhého poschodia. Vyzeralo to, že ten muž vždy dopadne na štyri. Potom zapískal.

„Cerde,“ povedal kľudne a mne sa zrazu zlepili ústa. Ale úplne. Akoby som ich ani nemala. Ani pery nič. Vystrašene som civela pred seba a kopala ho, škrabala a ťahala za vlasy. Lenže sa zdalo, že on má tú kožu zo železa.

Z diaľky prileteli tvory podobajúce sa na Goliasa, lenže tieto boli čisto čierne. Obzrela som sa za seba. Za nami išli všetci. Aj to dievča, jeden vlk a jeden človek. Ten človek sa podobal na Michaela. Lenže tento mal o odtieň tmavšiu pleť a trochu iný tvar tváre. A samozrejme vyzeral byť starší a krajší. Jeho pohľad mi hovoril, že ma evidentne v láske veľmi mať nebude. Pri pohľade na mňa, vyzeral až príliš znechutene.

Zrazu nás to dievča zastavilo. Niečo v tom ich jazyku povedalo tomu mužovi čo ma niesol. A ten ma s radosťou zhodil na zem. Potom prišiel vlk. Šťuchol ma a v jeho očiach som videla škodoradosť. Oblizol ma a potom do mňa s radosťou znovu šťuchol. Na rad prišiel ten podivín. Čupol si ku mne.

„Mal pravdu,“ zašomral si popod nos. „Si celkom k zjedeniu. Ale krivky máš hrozné. A z tvojich očí vyžaruje skôr odpor než slasť. Nechápem, čo na tebe môj brat videl. Hej! A aby som to nepredlžoval: keď sa zobudíš, som Michaelov brat Doset. A to máš za neho. On sa neodváži.“

A potom mi jednu vrazil až som omdlela.

***

Zobudila som sa v tmavej miestnosti. Všade okolo bolo vlhko a smrdelo to tu psinou. Na rukách som mala reťaze a na nohách tiež. Nahnevane a rozospato som sa pomliaždila a škúlila do tmy. Vedľa mňa ležalo vedro plné akýchsi odpadov a hrozne smrdelo. Nakukla som dnu. Bolo tam surové mäso zmiešané s čímsi zeleným. Nadulo ma.

Lenže som si uvedomila, že to nie je to najhoršie. Akurát som sa ocitla v akejsi jaskyni, kde evidentne nikto nie je a nič tu nevidím. Navyše som bola priviazaná ku stene akýmisi okovami.

Po dosť dlhej dobe, som počula hlasy a svetlo. Dnu sa niesli dvaja muži a jedno dievča, ktoré za sebou ťahalo akési telo. Jeden muž držal v ruke baterku. Zasvietil mi presne do očí a tak som ich musela prižmúriť. Potom ju vypol a zapálil fakľu naproti mne. Trochu osvetlila miestnosť a ja som si ich mohla prehliadnuť.

To dievča bolo to, ktoré nás prepadlo. Malo na sebe asi jedinú nedokonalosť - iba pólku tváre. Tú druhú vôbec nemala. Pred tým ju mala zakrytú, teraz som mohla jasne vidieť vnútornosti jej hlavy. Pozerala sa na mňa znechutene tým jej jedným okom. Za sebou vláčila telo Michaela. Michaela Rowsberra. Toho, s ktorým som sa vyspala.

Bol mŕtvy.

Bola to moja vina.

Vyspala som sa s ním.

Nevadí mi to.

Bol to vlkolak.

A tí dvaja muži. Jeden bol ten Doset, ktorý mi vrazil a toho druhého som nepoznala. Bol starý, mal šedivé vlasy, bol krivý, kríval, bol vysoký a chudý ako špajla. Doset ho podopieral. Jeho pohľad bol plný lásky a porozumenia. Za to Dosetov, ten mi naznačoval, že keď sa ešte raz ku nemu priblížim, tak už neprežijem.

Snažila som sa vyzerať odvážne, ale veľmi to nešlo, keďže som sa nielen triasla od zimy, ale bola som úplne bledá od strachu. Veď títo tvorovia ublížili nielen Hoûrimu ale zabili Semily.

„Nechajte ma tu s ňou samu,“ povedal starček. Doset ho posadil na stoličku, ktorá stála v kraji miestnosti. Bola to vážne jaskyňa. Potom dievča odhodilo Michaelovo telo vedľa mňa a držiac sa za ruky s Dosetom vyšlo von. Znechutene som sa na tých dvoch pozerala ako odchádzajú, až kým mi nezmizli z dohľadu. Potom som sa pozrela pred seba. Nechcela som sa pozrieť tými očami plnými beznádeje na toho starčeka, ktorý keby som nebola priviazaná, už na svete nebol.

„Som Reddyho strýko,“ povedal zrazu. Nedvíhala som hlavu. Stále som sa pozerala do zeme.

„Volám s Urban, môžeš mi kľudne tykať. Ja ti nič nespravím, nemusíš sa báť. Doset a Faira sa o mňa starajú už dlho. Ako vidíš, sám asi toho veľa nespravím.“

Bez toho, aby som ho nechala sa nadýchnuť aby mohol pokračovať, som vyhŕkla: „Čo odo mňa chcete?“

Starček sa chrapľavo zasmial: „Aby si sa nesnažila wertienov zachrániť, čo asi. Je ich na svete asi tak tridsať. Nemajú šancu prežiť. My Esturovia, teda klan vlkolakov, ich lovíme. Lenže ako si videla napríklad u tvojho kamaráta, nie je to jednoduché. Navyše sú roztrusení po celom svete a tak sa ich hrozne ťažko hľadá a snažia sa rozmnožovať. Takže asi tak!“

„Semily bola moja priateľka,“ pošepkala som.

„To viem, nemusíš sa báť. Ale každý raz zomrie. Je jedno akou smrťou. Iba sme jej to skrátili. Aj ty, aj ja raz zomrieme a ani jeden z nás tu už nebude dlho.“

„Zabili ste aj Reddyho?“ spýtala som sa.

„Reddyho? Hm... Bolo to ťažké. Chceli sme, lenže nás predbehli víly a skryli ho u seba. Budeme si musieť na neho počkať. Víly sú hrozne otravné tvory. A najmä víly durtánky. Tie sú odporné. Tým svojím spevom ťa najprv úplne omámia a potom ťa zavedú kto vie kam a nechcú ťa stadiaľ pustiť.“

„A čo...?“

„Ona zomrela vďaka síu. To s nami nemá nič spoločné. To skôr Oldovci.“

„Kto sú tí Oldovci?“

„Asi najhoršie tvory na svete. Síce sa nerozmnožujú, iba sem-tam a skrývajú sa v podzemí, sú to hrozne hrdé a silné tvory.“

Hematit - je trigionálna hustá hmota. Je to pomerne hmotnostne ťažký kameň väčšinou hladký a čierny.

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - šestnásta kapitola: