OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - dvanásta kapitola

27.05.2011 (19:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 935×

12. kapitola

Sedela som v lavici a rozmýšľala, či po tom naozaj túžim. Či ešte stále chcem to isté. Prečo na to jednoducho nedokážem zabudnúť? Vzdychla som si. Nevedela som sa sústrediť na školu a ani učenie. Dokonca ani na Carolie. Premeškala som dva dni školy a nemala som ospravedlnenku. Premeškala som Rileyne narodeniny a príchod krstnej mamy. Ale aj tak som túžila po jedinom. Po vrátení toho času. Chcela som iba aby sa Hoûri, Semily, Reddy a Houwè vrátili. Bez nich bol môj život fádny.

„Katie Oldovská,“ ozval sa hlas. Dvihla som hlavu a pozrela som na riaditeľku, ktorá vykúkala z dverí. Gestom ruky mi naznačila, aby som išla za ňou. Poslúchla som ju a vyšla som z triedy. Zavrela za mnou dvere a viedla ma do riaditeľne, kde som chodila naozaj zriedkakedy.

„Urobila som niečo?“ spýtala som sa vystrašene. Nepamätala som si, že by som niečo urobila a tak som nenáchadzala dôvod, prečo ma odvádza z hodiny. Nikdy nikoho nebrala z hodiny, keď nemusela. Vždy počkala, kým hodina skončí a potom si prišla po študenta. Žeby to bola moja nepozornosť na hodinách a ignorovanie Carolie a Toma?

„Nie,“ zasmiala sa. „Len ťa zháňa jedno dievča a hovorí, že je to veľmi dôležité. Nechce sa dať presvedčiť, že máš hodinu.“

Semily? spýtala som sa sama seba s nádejou, že to bude ona. Chcela som, aby to bola ona. Už som mala po krk všetkého toho. Prečo ma hľadali, ak ma hneď chceli opustiť? Chceli mi spôsobiť toto? Chceli, aby som sa cítila takto hrozne?

Pani riaditeľka Riveová vošla do riaditeľne a ja za ňou. Pozdravila sekretárku Luciu a prešla do vedľajšej miestnosti, kde sedelo čiernovlasé dievča. Pri pohľade na ňu po mne prebehli zimomriavky. Prečo ona? Síce by ma to malo potešiť – že prišiel aspoň niekto z nich –, ale skôr som sa vyľakala. Ona by za mnou predsa nikdy neprišla. Radšej by prišiel Hoûri. Alebo som sa mýlila?

„Tu je!“ Riaditeľka ukázala na dievča a zmizla v dverách. Zavrela a ja som prešľapla na mieste. Nechcela som, aby ma Houwè videla, ale nešlo sa tomu vyhnúť.

„Ako sa máš?“ spýtala sa. Pri jej hlase vo mne ostal zmätok. Nikdy som ju nepočula hovoriť takým smutným a trasľavým hlasom. Hovorila, ako keby sa jej niečo stalo. Akoby bola smutná a v jej srdci znela bolesť.

„Ujde to,“ zaklamala som. Cítila som sa hrozne od vtedy, čo som si našla na chrbte krídla a zobudila som sa vo svojom dome. Opustili ma a ja som sa za to na nich hnevala. A ešte k tomu mám na chrbte obrovskú ranu, ktorá sa mi pri prudkých pohyboch neustále otvára. Spôsobili mi veľa bolesti, ktorej sa možno už nikdy nezbavím. Svojím spôsobom som mala veľa dôvodov, prečo ich nenávidieť, ale ani jeden som nepoužila. Stále som k nim ešte niečo pozitívne cítila, ale ešte som nevedela čo a prečo.

Prekonala som sa a obišla som gauč. Sadla som si oproti nej do kresla, ale nepozrela  som sa na ňu. Hlavu si ihneď zahalila kapucňou. Vzdychla som si. Nechcela som sa na ňu pozrieť, aby nevidela, ako sa trápim. Popri tom som však bola zvedavá, či sa zmenila alebo nie. Ledva som odolávala, aby som nedvihla hlavu a nepozrela sa na ňu.

„Bude to znieť divne,“ povedala, „ale chýbaš mi.“

Zarazila som sa a už som neodolala. Dvihla som hlavu a pozrela som sa na ňu. Chcela som jej vidieť do tváre, ale nevidela som. Mala sklonenú hlavu a skrývala si ju pod kapucňou. Z jej tváre som videla iba trochu brady a inak nič. Čo sa to s ňou deje? pýtala som sa sama seba v duchu hľadajúc odpoveď.

„Znie to divne,“ uškrnula som sa a snažila som sa nesmiať. Pripadalo mi to smiešne. Chýbala som Houwè? Jej? Tej, ktorá ma neznášala? Tak nech sa rozhodne, či jej chýbam alebo ma nenávidí.

„Čo ti je smiešne?“ spýtala sa trochu podráždene a mykla hlavou, ako keby sa na mňa chcela pozrieť, ale hneď si to rozmyslela. Zmätene som zvraštila obočie a oprela som sa.

„Ako sa vám darí?“ zmenila som radšej tému, aby tu nevládla taká chaosná atmosféra.

„Hrozne!“ priznala. „Hoûri utiekol a neviem ho nájsť. Reddy odišiel a neskôr som jeho mŕtve telo našla na útese a Semily? Dala sa za kuchárku v jednej reštaurácii. Rozišli sme sa a vôbec nevieme, kde je ten ďalší.“

Hoûri utiekol. Reddy sa zabil. Semily si našla prácu. Houwè je tu so mnou. Hovorila som si v hlave. Snažila som sa to stráviť. Kým som s nimi nebola, bolo všetko dobré, ale keď som odišla, tak za rozišli? Kvôli mne? Alebo ich už nič nespájalo? Ešte viac ma to zmiatlo.

„Katie,“ vzdychla. „Deje sa niečo, čo nedokážem zastaviť. Deje sa niečo, čo nezastavíme ani spoločne. Ja... Viem, že som ti to mala povedať skôr, ale čosi ma k tebe stále priťahovalo. Vedela som, čo to je a prečo to tak je, ale nechcela som si to priznať a chcela som, aby to tak ostalo – čo bola chyba. Chcela som, aby si trpela rovnako, ako som trpela ja. Celý môj život je utrpením. Niekedy sa pýtam, prečo žijem, ale viem to. Som tu kvôli tebe. Mám byť s tebou, keď ťa všetci opustia. Si anjel a ja som démon. Si nebo a ja som peklo. Si láska a ja som nenávisť. Presne o toto ide. Si voda a ja som oheň. Mám byť to, čo si ty a mám ti pomáhať, ale vždy som úplný opak. Je to zložité. Vieš, ako dlho som si hľadala cestu, ktorou by som sa ku tebe dostala? Vedela som oveľa dlhšie, než ktokoľvek iný, kde ťa nájdem. Ale bála som sa.“

Dívala som sa na ňu a zrazu som to chápala. Ona nemohla za to, že ma nenávidela. Mohla som za to ja, aj keď to nedávalo zmysel. Vždy som jej robila niečo, čo ona nedokázala zniesť. Čo ona vždy chcela, ale nedosiahla to. Ja som to pred jej očami získala. Nezískala som len chlapca, ktorého miluje, ale aj miesto medzi Semily a Reddym a priateľov. Brata, sesternicu a tetu – rodinu. Mala som to pred jej očami a ona po tom túžila, ale nemohla to mať.

Dvihla hlavu a zložila kapucňu. Pozrela som sa na jej tvár. Na oku mala obrovskú modrinu a na brade hrču. Nos očividne zlomený a množstvo jaziev na krku a na lícach. Na jedno oko prakticky škúlila. Triasla sa od zimy. Trochu vyľakane som sa mykla a po chrbte mi znovu prebehli zimomriavky.

„Čo je s tebou?“ spýtala som sa a prebehla som k nej. Vyzliekla som si sveter a prehodila som jej ho cez plecia so snahou, aby jej bolo trochu teplejšie.

„Katie,“ povedala so strachom v hlase. „Ja... Som chorá. Mám siu. Je to choroba, ktorá pochádza od Oldovcov. Dotkneš sa Oldovca a si v poriadku, ale čo ak sa ho držíš a si si istá, že ti neublíži? Cítiš, ako ťa má rád a ako ťa ochraňuje. Takto nás Oldovci omámia a potom na nás prenesú to, čo ich zabíja. Oni však vydržia dlhšie, lebo majú železné žily. Nám sa malé tvory, prezývané sionky, prehryzú cez žily rýchlo a dostanú sa do celého tela. Zožierajú nás zvnútra. Už mi niet pomoci.“

Vystrašene som sa dotkla jej tváre. Mala horúčku, to som spoznala hneď. Bolo mi jej ľúto a nechcela som ju stratiť. Do očí sa mi nahrnuli slzy a objala som ju. Až potom som si uvedomila, že moje krídla si našli cestu a roztrhli mi tričko na lopatkách. Objala som nimi Houwè a vyletela som s ňou von. Letela som s ňou ponad more, oceány, lúky, moria, mestá, dediny a aj lesy. Vedela som, že sú to jej posledné chvíle a že ju už stratím navždy. Prišla za mnou, aby mi povedala toto? Tak veľmi som chcela, aby sme mohli začať od začiatku a byť kamarátky. Bolo neskoro. Držala som ju v náručí. Pre moju anjelské ja bola príliš ľahká. Držala som si ju pri tele a ukazovala som jej rôzne miesta. Rozprávali sme sa pri lietaní o tom, ako sme žili pred tým, než sme sa spoznali. Houwè neotvárala tému o svojej rodine. Nehovorila o nej a ja som to od nej nežiadala. Zažili sme spolu nádherné popoludnie a keď som sa vracala domov, musela som ju podopierať. Tvory jej už rozožrali všetky nervy v nohách a už sa dostávali na povrch. Vedela som, že sú to jej posledné chvíle. Chcela som si ich s ňou užiť, nech sme aspoň na chvíľu kamatárky.

„Katie,“ oslovila ma, keď som ju položila na lavičku v parku. Nemohla som už lietať, lebo by si ma všimli ľudia a najskôr by to nedopadlo najlepšie. Iba som ju chcela čo najrýchlejšie dopraviť k nám domov. Náš dom nebol ďaleko. Už iba pár metrov a boli by sme tam, ale Houwè už nevládala. Ledva sa hýbala a videla som, ako prerývane dýcha. Jej srdce bilo pomalšie, ako keby ani nevládalo. Strácala som ju.

„Musí sa ti dať nejako pomôcť,“ hovorila som a všetku vinu som zvaľovala na mňa. Veď koho iného by to bola vina, ak nie moja? Všetko toto, bola iba a iba moja vina. Na čo sa vôbec kamarátila s Oldovcom?

Možno keby som sa pozrela na wertienský jazyk, tak by som jej pomohla, napadlo mi. No počítač som mala v izbe a nechcela som ju tu nechávať samu. Veď čo ak by si dovtedy ublížila alebo by ma potrebovala? Chcela som jej pomôcť, ale namala som ako.

Pozrela som na nebo a všimla som si prichádzajúce mraky. Iba som v duchu zanadávala prečo teraz a potichu som sa rozprávala s Houwè. Padla na mňa prvá kvapka a o chvíľu sa spustil lejak. Houwè už ledva hovorila, keď som vyslovila niečo, čomu som nerozumela.

„Endrena siu.“ Natiahla som sa a nevšímala som si to. Unavene som zívla, ale objala som Houwè. Chcela som, aby tu bol Hoûri a strávil posledné Houwèine chvíle s nami, ale určite mal inú robotu.

Houwè zrazu ochabla. Pozrela som sa na ňu. Jej srdce bilo z posledného a jej oči ledva udržala otvorené.

„Bola si moja sestra,“ povedala. „A ja som ťa stratila skôr, než som sa vôbec narodila.“

Potom jej srdce prestalo biť a ona úplne ochabla. Chytila som ju a snažila som sa ju zobudiť, ale nešlo to. Rozplakala som sa a kričala som, prečo sa to muselo stať práve mne. Nechápala som to, ale hľadala som odpoveď.

***

Unavene som si zívla, ale nechcela som zaspať. Musela som rozmýšľať nad poslednými slovami Houwè: „Bola si moja sestra a ja som ťa stratila skôr, než som sa narodila.“ Niečo sa mi na tom nezdalo. Ako to, že som jej sestra? Ako to myslela? Nahnevane som si odfrkla a prešla som k počítaču.

Počítač, ktorý som mala v izbe, mal dva roky, ale ešte stále vyzeral ako nový. Nechodila som na neho často, iba keď som súrne niečo potrebovala. Napríklad niečo také, aké som potrebovala teraz.

Klikla som si na operu a do vyhľadávačika google som si napísala: wertieni. Chvíľu som čakala na môj pomalý internet, až kým sa mi to nenačítalo. Našlo mi to iba jednu webovú stránku. Klikla som si na ňu, ale nevidela som písmená. Písmená boli čiernym a pozadie bolo tiež čierne. Ako by to niekto dokázal prečítať? Žeby zašifrovaná správa – alebo čo?

Tak nech sa to dá vypchať, pomyslela som si a vypla som počítač. Sadla som si naspäť na posteľ a nechala som sa uniesť únavou. Zaspala som v priebehu minúty.

***

„Kate!“ na posteli skákalo akési malé dieťa, ale bola som rozospatá a moje oči ešte chceli spať. Navyše mi do nich svietilo svetlo – a tak som videla rozmazane. Videla som iba malé dieťa, ktoré skákalo po mojej posteli a po mojich nohách, pri čom som vydávala krátke: „Au!“

„Kate!“ kričalo a ja som si pretrela oči. Snažila som sa zvyknúť na denné svetlo, ale neustále som to nedokázala. Ešte sa mi chcelo spať a snívať ten nádherný sen, ale už som si ani nespomínala, čo sa mi snívalo. Vybavovali sa mi iba matné spomienky.

„Kate, toto musíš vidieť.“ Malé dieťa sa na mňa hodilo a mne sa div nezlámali rebrá. Zalapala som po dychu a odstrčila ho od seba.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa rozospato a posadila som sa.

Až potom sa mi rozjasnilo pred očami a všimla som si malú Riley ako sa usmieva od ucha k uchu. Na jej tvári bol šťastný výraz a mala som pocit, že už šťastnejšieho človeka niet. Navyše som si ani nespomínala, kedy sa Riley vrátila od krstnej mamy alebo kde to bola.

Riley mala päť rokov, ale nechodila do škôlky. Teta Janine neznášala materské školy a vždy hovorila: „Tam sa deti dostanú do zlej spoločnosti a iba ich tam skazia“. A navyše bude mať odklad, čiže do školy pôjde až v siedmich a pred tým sa chce teta Janine presťahovať bližšie ku škole, aby Riley nehrozilo nebezpečenstvo počas cesty do školy. Riley mala na päť rokov dosť veľa skúseností a bola múdra. To, čo sa deti naučia v štvrtom ročníku, ona vie ešte skôr, než ide do prvého – to bude asi tým, že si od nás neustále pýta vysvetlenie pri každej novej veci (začína ma prevyšovať v múdrosti). Riley veľa zdedila po jej otcovi, ale čosi mala aj po tete Janine. Po otcovi mala tvar tváre, krásny úsmev, sústredenosť, múdrosť, zdravie a blond vlasy. Po tete Janine zdedila hyperaktivitu, tmavohnedé oči a nešikovnosť. Jej blond vlasy teta Janine nechcela ostrihať, čiže pri jej rýchlom raste vlasov, jej už siahali po kolená. Tentoraz ich však mala ukryté v drdole, čiže vyzerali trochu kratšie. V jej očiach hrali iskierky neposednosti, no na jej tvári bol taký šťastný výraz, že som jej ho závidela. V bielej nočnej košielke a s tými blond vlasmi vyzerala ako anjelik.

Posledné dni som nebola veľmi vo svojej koži a najmä nie po tom, čo zomrela Houwè. Celý svet sa mi v jednom týždni prekrútil naopak. Nevedela som si na to zvyknúť a teta Janine chcela vedieť pravdu. A tak mi neostávalo nič iné, iba sa zavrieť v izbe a pretvarovať sa, že mi nie je dobre. Vlastne som tak preležala už viac než týždeň a stále som si na to všetko nedokázala zvyknúť.

„Poď a uvidíš!“

Otrávene som sa posadila a hľadala som svoj mobil. Nevidela som ho nikde a tak ma pochytil strach. Zrazu mi začal zvoniť, mojou typickou hudbou – Viva la vida od Coldplay. Ihneď som začala behať po izbe a telefón hľadať. Našla som ho v koši a matne som si začala spomínať, čo tam robil.

„Už mi dajte pokoj!“ kričala som a mobil som hodila do koša. To bol deň po tom, čo Houwè zomrela pred mojimi očami.

Pozrela som na obrazovku: neznáme číslo. Dvihla som a priložila som si mobil k uchu. Chvíľu som predtým ale váhala. Mala som po takej dlhej dobe niekomu dvihnúť? Nebolo by to zvláštne a najmä, keď mi volalo neznáme číslo?

„Haló?“ zavolala som do mobilu a Riley som dvihla zo zeme. Nechcela som, aby sa hádzala po zemi, čo pred chvíľou začala robiť.

„Katie?“ Známy hlas mi vybil dych. Takmer som pustila Riley na zem a sánka mi padla.

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - dvanásta kapitola: