OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 8. časť

20.10.2013 (19:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1178×

8. časť

So stále zlým pocitom sa Jessie vybral dnu, do svojej kancelárie, kde – ako predpokladal – na neho bude čakať jeho naštvaný šéf. Ale tým si teraz hlavu takmer vôbec nezaťažoval, lebo ju mal plnú toho truľa – pre ktorého si vedel vymyslieť aj o niečo horšie nadávky, ale Jessie má úroveň, nie?

Pootvoril dvere a takmer ako bez duše sa vovalil dnu. Zamieril si to k svojej pracovni a bol tak pohrúžený do svojich myšlienok, že absolútne nevnímal okolie, takže mu temer uniklo, že za ním niekto kričí.

„Pán Stretton!“ ozvalo sa znova a Jessie zmätene zastal a poobzeral sa dookola.

Za ním sa hnal jeho šéf, Jack Pharrel a netváril sa práve prívetivo, či nadšene. Super, dnes ho už naštval doktor Flemming so svojimi debilnými a úplne pomýlenými názormi, potom sa k nemu pridal Mason, ktorý by mal prinajmenšom hniť niekde za mrežami a nie behať po slobode a aby toho nebolo málo, ešte sa do neho pustí aj Pharrel, ktorý sa v buzerovaní svojich podriadených vyžíva.

Hnedovlasý muž v elegantnom oceľovosivom obleku podišiel k Jessiemu a jediným kývnutím hlavy mu dal príkaz, aby ho nasledoval do jeho kancelárie.

Jessie v duchu zaúpel, ale nemal veľmi na výber a tak Pharrela bez nejakých zbytočných poznámok, ktoré by aj tak ničomu nepomohli, nasledoval a nahováral sám sebe, že možno, snáď, sa nad ním vesmír zľutuje a Pharrel si ho nedá na večeru. Lebo on naozaj niekedy pôsobil ako dajaký ľudožrút. Jessieho strach bol celkom oprávnený – respektíve, s týmto pocitom sa blondiakovi žilo lepšie.

Hneď, ako vošli do jeho pracovne, Pharrel zatresol dvere a Jessie zostal bezmocne postávať v strede miestnosti a premýšľal, či by mal byť ticho, alebo sa radšej začať ospravedlňovať. No ako nad tým tak uvažoval, pripadalo mu, že tá druhá možnosť je lepšia. Možno Pharrela obmäkčí.

„Pozrite, pane...“ začal Jessie a v duchu narýchlo premýšľal, ktoré slová by boli vhodné, aby si za to nevyslúžil odťatie hlavy. „Viem, že dnes meškám...“ pokračoval a mal premyslený v podstate celkom dobrý monológ, ale Pharrel si povedal, že ho nenechá dohovoriť a neeticky mu skočil do reči.

„Stretton, vy sakramentsky dlho meškáte. Dokonca som začínal mať dojem, že ste sa na to vykašľali...“ hovoril Pharrel, ale Jessie zavrtel hlavou a ďalej sa rozhodol mlieť svoje.

„Prepáčte, ja som naozaj prišiel hneď, ako sa dalo, ale mám nový prípad, ja viem, že vy ste mi ho neschválili, no je to dôležité. Je to vlastne viac, než dôležité. Jedná sa o to...“

Pharrel sa zhlboka nadýchol a prstami si pošúchal spánky. „Viete, Stretton, začína ma z vás bolieť hlava,“ vyhlásil a Jessie okamžite zmĺkol a v duchu nadával na seba, na Masona, na Flemminga, na Pharrela – na všetkých idiotov, ktorí sa mu rozhodli znepríjemniť deň. Teda život. To by bolo asi presnejšie.

„Budete už ticho?“ spýtal sa napokon a usadil sa do svojho veľkého, koženého kresla. Jessie len prikývol a ďalej potichu skenoval špičky svojich topánok. „Tak si sadnite!“ vyzval ho a Jessie tak bez zaváhania urobil a usadil sa do pohodlného, červeného kresla pred ebenovým stolom.

Prikázal mu, aby si sadol a to znamená iba jednu vec. Tento rozhovor bude asi nadlho a dlhé rozhovory so šéfom neveštia nič dobré. Aspoň nie v Jessieho prípade, lebo jeho šéf ho nemal rád. Ak by mal byť presný, jeho šéf ho neznášal – aspoň on za tie dva roky, čo tu pracoval, nadobudol tento pocit a nech sa akokoľvek snažil, nevedel sa ho zbaviť.

A dnes, keď mal náladu pod bodom mrazu a pocit, že všetko naokolo neho sa rúca, táto jeho domnienka ešte vzrástla a Jessie si uvedomil, že sa mu klepú ruky, tak si ich zložil v lone a tváril sa ako-tak sebavedomo a pokojne.

„Pozrite Jason,“ začal a Jessiemu došlo, že toto je historicky po prvýkrát, čo ho jeho nadriadený oslovil krstným menom. Je to predzvesť niečoho dobrého? „Viete, že túto firmu som zdedil po svojom otcovi a ten ju zasa zdedil po tom svojom. A ako zaiste viete, ani jedno z mojich detí neprejavilo záujem o právo,“ hovoril Pharrel a nezaujato sa hral so strieborným perom.

Jessie sa pri jeho slovách zamračil a nedokázal si ani len predstaviť, prečo mu to jeho šéf vraví.

„Ja už mám svoj vek a povedzme si pravdu, nestíham všetko sám a preto už nejakú dobu uvažujem o tom, že by sa mi zišiel spoločník,“ odmlčal sa a dôležito pozrel na Jessieho.

Blondiak prikývol. „Takže budeme mať nového šéfa?“ Čiastočne skonštatoval a čiastočne sa spýtal.

Pharrel prikývol a Jessie si všimol, že mu myklo kútikmi pier dohora. „Tak nejako,“ pritakal a prebodol Jessieho modrým pohľadom.

„Ste ešte síce mladý a na veľa vecí nemáte správny pohľad, na niektoré sa dokonca pozeráte zo zlého uhla, no ja viem, že pod správnym vedením by ste sa dokázali vypracovať na právnickú špičku! Teraz sa asi divíte, prečo vám to hovorím,“ dodal a Jessie automaticky prikývol na súhlas. „Mohol by som akcie firmy predať a týmto spôsobom si získať nového spoločníka. Možno nejakého právnika, ktorý to robí už dlhú dobu a nepotreboval by zaúčať a tak by som s ním nemal zbytočné starosti, ale ja som nikdy nebol na jednoduché riešenia problémov. Vždy som si vyberal komplikovanejšiu cestu a doteraz sa mi to osvedčilo, takže dúfam, že vy sa nestanete mojim prvým omylom,“ povedal a tentoraz sa skutočne na Jessieho usmial.

Ten sa len pomykal a vytiahol nechápavo obočie. „Prepáčte? Kam mierite svojimi slovami?“ Vo svojom vnútri tušil odpoveď, no zakázal si na to čo i len pomyslieť, lebo ak to tak potom nebude, cítil by sa ako truľo.

„Vo svojej firme zamestnávam dvadsať právnikov, ktorí pre mňa pracujú už cez desať rokov, každý jeden z nich. Vy ste tu najmladší a musím povedať, že aj najšikovnejší. To, že nemáte skúsenosti vám nebráni vyhrávať. Ste inteligentný a máte dobrý nos,“ prstom si poklopkal po špičke svojho nosa a Jessieho zamračenie sa prehĺbilo ešte viac. „Povedal som si, že si zaslúžite šancu a preto-“ zarazil sa a otvoril šuplík. Chvíľu sa v ňom pohrabal a následne na to vytiahol nejaké papiere a podal ich Jessiemu, ktorý ich bez slova vzal a pustil sa do čítania. „Toto by vám malo všetko objasniť,“ prehodil Pharrel a uvoľnene sa oprel do kresla, kým čakal na Jessieho vyjadrenie.

V tvári mladíka, sa pri čítaní zmluvy preháňalo hneď niekoľko emócií. Ako prvá nastúpila zmätenosť, potom uvedomenie, nadšenie a napokon zdesenie. Jasné, chcel byť sám sebe pán, ale byť pánom dvadsiatim mužom, advokátom, ktorí sa týmto remeslom živia celý svoj život a sú múdrejší, majú viacej skúseností a v neposlednom rade – mohli by byť jeho otcami, niektorí aj jeho dedkami. Ako by im on mohol šéfovať? Poslúchali by ho vôbec?

Zdvihol pohľad z papierov na vysmiateho a vcelku spokojne vyzerajúceho Pharrela a zmätene zvraštil tvár. „Prečo ja?“ vydoloval zo seba po pár sekundách a Pharrel jeho otázkou nevyzeral zaskočený.

Skôr, ako keby to očakával. „Jednoducho lebo,“ odvetil prosto a mykol plecami. Vzápätí na to zrejme usúdil, že by mal svoju myšlienku rozviť viac a pokračoval: „Mám tu veľa dobrých právnikov, každý z nich sa tomuto oboru venuje prevažnú väčšinu svojho života, ale niečo im chýba, niečo, čo je v tejto brandži dôležité a vy, Jason, to máte.“

Ak doteraz Jessie nechápal, kam Pharrel smeruje, teraz sa cítil ako totálny hlupák. „A to je čo?“ spýtal sa a Pharrel sa potichu zasmial.

„Ctižiadosť,“ odpovedal prosto a Jessie sám pre seba prikývol, akoby to všetko vysvetľovalo. „Vedomosti nestačia. Treba sa vedieť biť za svoju pravdu. Treba byť neodbytný a mať zápal. Ten vy máte – vedel som to od prvého dňa, čo ste prekročili prah mojej kancelárie. Ak niekto z mojich zamestnancov dokáže riadiť túto spoločnosť a dostávať ju stále na vyššiu úroveň, ste to vy,“ oznámil a v jeho hlase znela rozhodnosť a jednoznačnosť. Akoby si bol smrteľne istý tým, čo vraví.

„A ako si to teda predstavujete? Ja o vedení takejto spoločnosti nič neviem,“ priznal úprimne Jessie a zahanbene vykrivil ústa.

„Ja viem a nechcem od vás, aby ste hneď zajtra prebrali riadenie, samozrejme, že na vás nehodím všetku tú ťarchu, nech vás rozdrví. Budem vám pomáhať a všetko vás naučím, zatiaľ budem firmu riadiť ja, tak, ako doteraz, ale časom sa to už nebude dať. Mám svoje roky a aj ja mám právo na dôchodok, nie?“

Jessie si spočiatku myslel, že to je len rečnícka otázka, no keď Pharrel už niekoľko zdĺhavých sekúnd nič nevravel, uznal za vhodné odpovedať. „Pochopiteľne,“ zašomral.

„Takže, polovicu akcií prevediem na vás, no nie hneď. Všetky podrobnosti sú v zmluve, vezmite si ju domov a dôkladne ju preštudujte – ste právnik, takže viete, na čo sa zamerať. Nechcem vás oklamať, som vcelku úprimný,“ povedal. „Takže zatiaľ, Jason.“

Jessie pochopil, že pre tento moment má odísť a už vstal a vybral sa k dverám, keď ho čosi napadlo. „Pán Pharrel,“ zvolal, akoby ho osvietil a zvrtol sa na päte. „Viete, ten prípad, čo som vám spomínal. Asi budem potrebovať vašu pomoc.“

◊♦◊

„Počula som, ako ten právnik vravel, že si chce vziať tú Averyovú k sebe,“ povedal známy hlas a Diana sa pritisla tesnejšie k dverám, aby jej nič neuniklo.

Pri predstave, že si ju Jessie chce vziať k sebe domov jej vnútro zalialo príjemné teplo a zlý pocit z nej razom vyprchal. Cítila sa akási ľahká a pokojná.

„Myslíš, že to lekári dovolia?“ ozval sa druhý, tiež známy hlas a Diana stiahla obočie.

Boli to sestričky, ktoré sa o ňu chodili starať a rozprávali sa na chodbe. Bol už večer a bolo po návštevných hodinách, takže chodby boli prázdne a po celom oddelení panovalo absolútne ticho, ktoré len sem-tam prerušili nejaké hlasy.

„Určite nie,“ rozhodne odvetila sestrička, Diane sa videlo, že sa volá Melinda, nebola si však celkom istá.

„Prečo myslíš?“ vyzvedala tá druhá – mala by sa volať Linda.

Popravde, nikdy sa ani jedna z nich Diane nepredstavila, no nosili menovky a vďaka nim to čiernovláska mohla vedieť. A keď sme už úprimný, neboli ani veľmi priateľské a milé.

„Počula som doktora Flemminga hromžiť, keď ten muž odtiaľto odišiel, očividne ho riadne vytočil a to nehovorím, že jeho návrh je absolútne proti predpisom,“ rozčuľovala sa Melinda a Diana prestávala mať ten dobrý pocit, ktorý sa jej pri tej predstave zmocnil.

Chvíľku bolo ticho a potom znova prehovorila Linda. „Ale ten muž je právnik!“ zvolala a povzdychla si. „On určite vie, čo sa smie a čo nie. Asi by nežiadal o niečo, o čom by vedel, že to predpisy nedovoľujú,“ skonštatovala, no Melinda ju rýchlo vyviedla z omylu.

„Ten mladík pozná Dianu už niekoľko rokov a preto sa mylne domnieva, že má na to nárok, aj keď v skutočnosti to tak nie je,“ oboznámila ju so svojimi poznatkami a hneď pokračovala. „A začula som ešte jednu klebetu,“ prehodila sprisahanecky a stíšila hlas, takže Diana sa musela natlačiť na dvere ešte o čosi viac, aby vôbec začula, čo vraví. „Vraj s ním Diana komunikuje,“ oznámila a Linda zhíkla.

„Myslíš, že to dievča nie je blázon?“ spýtala sa takmer okamžite a chvíľu bolo ticho.

Jediné, čo bolo počuť boli vzdialené kroky a výťahy, ktoré neprestajne jazdili hore dolu. Pre toto Diana nemala rada nemocnice. Nonstop tu bol hluk a ona sa vôbec nevedela vyspať. Vždy mala nepokojný spánok a od tých pekelných dní, ktoré prežili v lese to bolo ešte horšie, stačilo, aby okolo nej preletela mucha a už bola v pozore.

„Úprimne, videla si už nejakého blázna?“ odpovedala Melinda otázkou a Linda jej na to niečo nezrozumiteľne zamrmlala.

Dianu rozčuľovalo, že nepočula vôbec nič z jej odpovede, ale dokázala si ju vydedukovať podľa toho, čo odvetila Melinda.

„Pracovala som nejakú dobu v blázinci a videla som veľa ľudí, ktorí trpia rôznymi psychickými poruchami, no ak mám byť úprimná, to dievča mi nepripadá ako psychicky narušené,“ odmlčala sa a o sekundu pokračovala. „Netvrdím, že je v poriadku a že pár sedení u psychológa nepotrebuje, no na psychiatriu to nie je.“

Diana sa spokojne oprela o dvere, takmer celou svojou váhou a vydýchla. Nevedela, prečo sa jej zmocnil ten absurdný pocit – úľava. Myslela si, že jej je fuk, či pôsobí ako blázon alebo nie, no keď sa teraz dozvedela, že ju tak nevnímajú, akoby jej odpadol kameň zo srdca.

„Tak prečo ju tam chcú strčiť?“ divila sa Linda.

Bola to mladá sestrička a nevenovala sa tejto práci ešte dlhú dobu, preto nevedela, ako to chodí a aké špinavosti sa za múrmi nemocníc stávajú. A že ich nebolo málo!

Melinda si odfrkla a hrdelne sa zasmiala. „Si taká naivná? To dievča je pre každého príťaž. Nemá rodinu, nemá peniaze, nemá nič.  Doktori na ňu míňajú svoj čas – aj keď v skutočnosti pre jej záchranu ktovieako veľa nerobia, no ona sa ani len neunúva dať najavo, že im je vďačná alebo že ich pomoc vníma. Skôr si myslím, že pre ňu to vôbec nie je osožné. Všetka tá akože snaha lekárov.“ Melindin hlas znel sarkasticky. „Doktor Flemming má toho plné zuby a ja sa mu nedivím. Collinsová do neho nonstop hučí a ak by on ustúpil a vydal im ju, mohol by mať veľké problémy. Chráni si svoj zadok,“ po lopate prehodila a pokračovala ďalej. „Nerozpráva, neje a neprejavuje emócie. Akoby v nej bol nejaký blok,“ zašomrala si akoby sama pre seba a nastalo ticho, ktoré po osemnástich sekundách – Diana to vedela, lebo ich rátala – prerušila znova Melinda. „Doktor Flemming, aj s riaditeľom nemocnice sa hlúpo domnievajú, že tým, že ju strčia do blázinca od nej budú mať pokoj. Sťažovať sa predsa nebude a nemá ani rodinu, ktorá by sa kvôli tomu mohla ozvať a ten mladý právnik neurobí nič, lebo jednoducho nemôže!“

„A čo sociálka?“ vypytovala sa Linda, ktorá bola celým prípadom očividne poriadne zaujatá.

„Ak by sa do toho sociálka obula, mohli by dosiahnuť svoje, no ich to nezaujíma a sama, jedna jediná ich pracovníčka, ktorá pre nich už vlastne ani nerobí, nezmôže tiež nič.“

Diana sa zamračila a začudovala sa. Myslela si, že pani Collinsová robí na tom úrade, prečo inak by tu bola?

To bolo zrejme to, čo zaujalo aj Lindu, lebo jej ďalšia otázka bola rovnaká, aká by bola Dianina. „Pani Collinsová nerobí pre sociálku? Odkedy?“

„Odkedy sa psychicky zrútila,“ odvetila Melinda nezaujato a Diana vytreštila oči. „Dlhú dobu chodila na sedenia k terapeutom a brala rôzne analgetiká. Myslím, že doteraz sa nejakými dopuje.“

Dianino srdce sa v hrudi šialene roztĺklo a dych sa jej zrýchlil. Tá milá pani bola rovnako rozbitá ako ona. Ale prečo? Čo také sa jej stalo?

Niekoho mi pripomínaš, preblesli Dianinou hlavou slová pani Collinsovej a v mysli sa jej kolieska rozpracovali na plné obrátky. Do troch sekúnd mala desať možných odpovedí, ktoré by to všetko vysvetlovali.

Znova sa započúvala, lebo dúfala, že sa dozvie odpovede na svoje otázky a potvrdí si tak svoje domnienky, no pre tentoraz sa ozval hrubý, mužský hlas, plný dominancie.

„Čo tu robíte? Klebetiť môžete po práci. Teraz sa máte starať o pacientov,“ okríkol sestričky doktor Flemming a Diana sa rýchlosťou blesku presunula k posteli a zvalila sa na nej do svojej obvyklej polohy.

Netrvalo dlho a otvorili sa dvere na jej izbe a zažalo sa svetlo. Začula kroky, no ďalej civela von oknom a ani len brvou nemykla.

„Zasa si nič nezjedla? Myslíš, že to je pre teba dobré?“ ozvala sa Melinda a Diana sa natočila smerom k sestričkám, ktoré na ňu uprene civeli.

Linda, mladá blondínka so žiarivým leskom v očiach, o čosi viac. „Ničomu týmto nepomôžeš,“ upozornila ju, kým Melinda napichla na stojan infúziu a hadičku jej pripla k striekačke, ktorú mala stále v ruke a okolo ktorej sa jej už stihla vytvoriť modrina. Nie, že by to niekoho zaujímalo.

Keď už jej priezračná tekutina tiekla do ruky, Linda vzala podnos s jedlom a obe sa pohli smerom von.

„Kedy ju odtiaľto vezmú?“ Začula sa ešte pýtať Lindu.

„Zajtra,“ odpovedala Melinda a zavrela za sebou dvere.

Diana na ne zostala civieť ako primrznutá a svet sa jej pred očami roztočil. Nie, nie, nie. Nemôže skončiť na psychiatrii. Doteraz jej to síce bolo jedno, no už mala Jessieho, ktorý sľúbil, že sa postará, ale doktor Flemming mu to nechcel dovoliť. Ale prečo? Ak mu na nej nezáleží, tak by sa nemal starať vôbec a mal by ju nechať ísť. Prečo sa ju pokúšajú nasilu držať, keď vedia, že žiaden výsledok sa nedostaví? Rozhodne nie pozitívny, ako možno očakávajú.

No nezačne s nimi komunikovať – ak je niekto na tomto svete tvrdohlavý ako mulica, je to práve Diana a rozhodne s ňou nepohne ani stádo divých volov.

Posadila sa a počkala, kým jej všetka infúzia natiekla do ruky. Trvalo to šesťdesiat minút ako vždy. Pohľadom zašla na hodinky a chvíľu na ne uprene hľadela, kým si v hlave utriedila rozlietané myšlienky.

Bolo jedenásť hodín a všetky sestričky budú na tej svojej sesterskej izbe, či ako sa to tam volá. Chodby sú prázdne a toto je jediná šanca.

Trasľavou rukou si odlepila leukoplast, ktorý držal striekačku na mieste, kde mala byť a ohla ruku. Zasyčala od bolesti, ktorá do nej vystrelila. Už dlho ruku v lakti neohla.

Opatrne vstala a precupotala k dverám. Znova sa uchom na ne nalepila a so zatajeným dychom počúvala. Keď sa niekoľko minút nič neozvalo, okrem zvuku, ktoré vydávali výťahy, otvorila dvere a po prvý raz vyšla na chodbu.

Túto nemocnicu poznala, lebo voľakedy tu ležala jej starká, takmer pol roka. Vtedy si Diana uvedomila, že lekári sa akosi nestarajú o svojich pacientov – práve naopak – majú ich v paži.

Bosými nohami sa rozbehla po studených kachličkách a presne vedela, kam má namierené.

No, čo si myslíte? Kam sa Diana vybrala? Šup sem s teóriami. :)

Foto Pharrela, Masona a aj doktora Flemminga je na mojom zhrnutí.

Mimi :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 8. časť: