OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 23. časť

13.12.2013 (09:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1054×

23. časť

„Čo sa stalo?“ spýtal sa zadýchaný Jessie, keď vrazil do nemocničných dverí a pred očami sa mu zjavil Steve, nepokojne sa prechádzajúci dookola, so strhaným výrazom vo večne unavenej tvári.

Keď mu zavolal, aby sa okamžite dostavil do nemocnice, Jessiemu sa v hlave sformovalo milión hrôzostrašných scenárov a jeden bol desivejší, než ďalší. V prvom momente ho napadlo, že je niečo s Dianou, že jej ten idiot ublížil. Ako ďalšia možnosť mu napadla Sam. Nemohol by sa diviť – vyhodil ju bez peňazí a určite nemala kam ísť.

Pri tých myšlienkach sa zarazil, pretože ho prepadal ujo strašiak menom Výčitky. Bol na ňu naštvaný, ale uvedomoval si, že to zrejme – dobre, tak určite – prehnal, ale nedokázal v sebe pozbierať dostatok odvahy, aby zdvihol mobil, zavolal jej a jednoducho sa ospravedlnil.

Takmer to urobil, naozaj nechýbalo veľa a bolo to kvôli Tiff, pretože ak sa za ňu dokázala prihovárať ona, ktorej Sam v minulosti veľmi ublížila, mal by byť aj on aspoň spolovice tak dobrosrdečný a vykašľať sa na hnev a znechutenie, ktoré k nej cíti.

„Upokoj sa,“ zahriakol ho Steve, keď Jessie zastavil len kúsok od neho a Tiff si zastala k nemu a čokoládovými očami kmitala medzi svojimi priateľmi.

„Tak ma nenaťahuj. Takmer som cestou zošalel,“ súril Jessie kamaráta a v očiach mu iskrila nedočkavosť. Skoro sa až klepal po potrebe dozvedieť sa, čo sa deje.

Steve si povzdychol a pretrel si čelo, na ktorom sa mu leskol pot, i keď vonku mrzlo a vnútri tiež nebolo najteplejšie. „Včera som ti spomínal, že Deanov súd sa začne budúci týždeň,“ začal, nerozhodný, či to má na Jessieho vysypať, alebo na to ísť pomaly.

Nechcel ho znova dostať do toho zvláštneho stavu depresie, v akom bol posledné dni. S Tiff a Eddiem pri ňom trávili každú jednu voľnú chvíľku, no blonďavý policajt mal naozaj strach z momentu, keď budú nútení Jessieho nechať osamote.

„Samozrejme,“ pritakal Jessie a nespúšťal z neho pohľad. Od nervozity si až podupkával nohou.

„Tak ten súd nebude,“ vydýchol Steve a až keď sa v Jessieho očiach objavilo zdesenie a mladík rapídne zbledol, došlo mu, ako to asi muselo vyznieť.

Vedel si celkom dobre predstaviť, že Jessie práve Deana v myšlienkach pochoval a rozhodne to jeho psychickému stavu nemôže prospieť. Na to, aby to pochopil, ani nemusí byť psychológ.

„Nie!“ skríkol zhurta a obranne vystrel ruky pred seba. „Nezomrel,“ dodal už tichšie a Jessie nechápavo stiahol obočie.

„Preboha, vysyp už, čo sa deje,“ vložila sa do toho Tiff, ktorá bola na nezainteresovanú osobu dosť zaujatá situáciou.

„Jeho stav sa zhoršil. Vedel si, že umiera na otravu krvi? Museli sme ho previezť do nemocnice, momentálne ho vyšetrujú,“ objasnil a vydýchol si, keď sa do Jessieho tváre navrátila farba.

„Si v poriadku?“ spýtala sa blondiaka Tiffany a na plece mu položila ruku. Upokojujúco ho stisla a Jessie sa usmial.

„V poslednej dobe mám akúsi tendenciu zo všetkého robiť horor. Prepáčte, ja viem, že sa asi chovám ako magor,“ oznámil a prešiel k jednej z voľných stoličiek pri stene.

Steve sa hrane uškrnul a naoko ledabolo mykol plecom. „Musím zorganizovať party a poriadne sa dáme dole, čo ty na to?“ navrhol. „To vždy pomôže,“ dodal, keď si uvedomil Tiffanin karhavý pohľad a zháčil sa.

„Myslím, že to je to posledné, čo teraz potrebujete a okrem toho, zajtra je pohreb...“ začala, no hneď sa zarazila a očkom strelila po Jessiem, ktorý sebou pri tom slove šklbol.

„Dopekla!“ zaklial po pár sekundách ticha Jessie a ukryl si tvár do dlaní.

Steve len pootvoril ústa a s otázkou v očiach pozrel na Tiff. Bolo jej jasné, že u nej hľadá pomoc, pretože on a takéto situácie... jednoducho nikdy nevedel, čo robiť a ako sa zachovať. Tobôž nie, čo povedať.

„Deje sa niečo?“ vyzvedala opatrne Tiff a posadila sa k Jessiemu.

Ten na ňu zdvihol frustrovaný, modrý pohľad a zahryzol si do spodnej pery. „Ja som zabudol na rakvu. V pohrebníctve mi povedali, že mám nejakú vybrať a poslať im výrobné číslo, no ja som na to proste zabudol,“ frflal a oči sa mu pomaly napĺňali slzami. „Som príšerný syn. Otrasný človek. Nedokážem vybaviť ani hlúpy pohreb, čo som za truľa, mamľasa...“ vrčal ďalej a rukami, zaťatými v päsť, si búchal do spánkov.

Tiff sa k nemu načiahla, no okamžite ruku stiahla. „Jess,“ oslovila ho pološepky.

Zaregistroval ju a upriamil na ňu svoj zrak.

„Ja som tú rakvu objednala,“ oznámila mu. „Z mahagónového dreva, ak to nevadí,“ špitla a stiahla sa, kým čakala na Jessieho reakciu.

Nebola si istá, či to neprehnala, ale tak nejako predpokladala, že mu polovica vecí vyfučí z hlavy a ona už zariaďovala niekoľko pohrebov a preto bola zbehlejšia.

„Tiffany,“ zašomral udivene a nahol sa k nej.

Stiahol si ju k sebe a silno ju objal. Tvár si schoval v jej šiji a do nosa mu udrela jej vôňa. Voňala ako med v mlieku, Jessiemu to vždy pripomenulo detstvo.

„Ďakujem. Čo by som bez teba robil,“ šepkal jej do ucha a po každom slove jej vtisol bozk na líce.

„Dobre, hrdličky!“ zastavil ich Steve. „Asi by bolo na mieste zistiť, čo je s Deanom,“ pripomenul im a otočil sa na Tiff.

Tá sa zamračila a ruky si založila na prsiach. „Prečo ja?“ nechápala.

„Lebo tu robíš a tebe povedia viac, ako nám,“ konštatoval Steve a zamračil sa na Jessieho, ktorý sa očividne nemal k tomu, aby ju pustil.

Tiff sa po chvíli zaškľabila a napokon sa zodvihla a zmizla v nejakých dverách. Jessie sa oprel o stenu a privrel oči. Už ani nevie, kedy sa naposledy poriadne vyspal a momentálne sa tým ani nechcel zapodievať, no viečka mu každou chvíľou oťažievali a zatvárali sa.

„Ten súd nie je úplne zrušený,“ zahundral, aby sa udržal pri vedomí a donútil sa pozrieť na Steva, ktorý si prstom klopkal po brade a obzeral si ho. „Čo?“ vyhŕkol Jessie a vypúlil oči.

„Ty a Tiff...“ začal a ukázal najskôr na Jessieho a potom niekam za seba.

Jessie sa pozrel smerom, ktorým ukazovali jeho prsty, no hneď sa pohľadom vrátil na priateľa. „Všetko je tak, ako doteraz.“

Steve si odfrkol a pokrútil hlavou. „To si rozprávaj vieš komu. Ja nie som slepý!“ oznámil, akoby to Jessie nevedel.

„Sakra, ja to myslím vážne. Prestaň, teraz naozaj nie je vhodná chvíľa,“ trval si na svojom a popritom sa intenzívne mračil.

Ani nevedel, prečo sa pajedil. Aj jeho mama sa ho pokúsila s Tiff dať dokopy a vtedy mu to bolo ukradnuté a teraz, keď to Steve vytiahol, tak sa cíti, ako keby ho dakto kopol do brucha a potom na neho ešte napľul.

„Fajn,“ rezignoval, „ale ja si to zapamätám a ver mi, že sa k tomu vrátim.“

Jessie nad ním len mávol rukou a očami zabehol k dvom policajtom, ktorí strážili vstup do jednej z izieb.

O pár minút stade vykukla Tiffany a pokynula Jessiemu, aby prišiel k nej. Predtým, ako vošiel dnu ho ešte tí policajti skontrolovali a až potom mohol vojsť.

Dean ležal na posteli a bol poriadne bledý a chvel sa. Oči mal podliate krvou a pod nimi výrazné, fialové kruhy. Vyzeral o toľko staršie, ako si Jessie spomínal.

„Nevyzeráš najlepšie,“ prehodil odľahčujúco, keď zastal pri lôžku a Deanov sivý pohľad na neho zablúdil. No iba na pár sekúnd, pretože hneď musel zavrieť oči.

„Kde je Diana?“ spýtal sa chrapľavo a trhane sa nadýchol.

„Je ti veľmi zle?“ zahovoril Jessie. Nechcel pred Deanom nič tajiť, no keď je v takomto stave, nemôže mu zavesiť na nos, že jeho sestru uniesol drogový díler, ktorý sedel za nelegálne ozbrojovanie a ktovie, aké svinstvá ešte.

„Bolo mi už aj lepšie,“ zašomral Dean a nespokojne sa pomrvil.

Tiff zastala pri Deanovej posteli z druhej strany a vzhliadla na Jessieho. „Ak by sme mu amputovali nohu, možno by získal viac času,“ povedala a Dean sa okamžite zamračil a razantne vrtel hlavou.

„Nič sa rezať nebude,“ odporoval nekompromisne. Nesúhlas sa mu mihol aj v tvári, ktorá bola stiahnutá v bolestivom kŕči.

Tiff si povzdychla a sklonila sa bližšie k Deanovi, prameň ebenovo čiernych vlasov sa jej pritom uvoľnil spoza ucha a padol jej cez oči. „Máš už len pár dní,“ pošepla a Jessieho telom prebehla triaška.

„Existujú rôzne náhrady a protézy,“ začal Jessie a v hlase sa mu ozvala panika.

Nechcel si pripustiť možnosť, že by mal ísť na ďalší pohreb a lúčiť sa s ďalším človekom, i keď Dean mu nebol až taký blízky. No bolo na ňom niečo, čo si Jessie obľúbil.

„Pokoj, dá mi to len pár mesiacov, nie? Tak to je zbytočné. Nebude sa nič rezať,“ zopakoval a zazrel na Jessieho, ktorý bezmocne pozrel na Tiff.

Čakal, že mu tých pár mesiacov vyvráti, no ona len prikývla. „Infekcia sa rozšírila do celého tela, takže má pravdu.“

Jessie otvoril ústa a bol rozhodnutý protestovať, no radšej ich aj zaklapol a zahryzol si do jazyka. Nechcelo sa mu teraz hádať a už vôbec nie s nimi dvomi. Je to Deanovo rozhodnutie a on nemá právo mu niečo prikazovať.

„Pokúsime sa získať pre teba toľko času, koľko bude v našich silách,“ prisľúbila Tiff a Jessie si všimol, že sa jej nebezpečne lesknú oči.

„Ste milí,“ zamrmlal Dean, no vyznelo to skôr sarkasticky.

Tiff len prikývla a odporučila sa z izby. Jessie zostal nemo stáť pri Deanovej posteli a chvíľu na neho hľadel. Nevedel, či by mal ešte niečo povedať a keď sa jeho tep spomalil a stal sa pravidelným, otočil sa a vyšiel von.

Steve stále sedel na tej sedačke, kde aj predtým, no Tiff tam nebola a tak Jessie usúdil, že bude zrejme vo svojej ordinácii.

A nemýlil sa, pretože keď otvoril dvere, našiel ju sedieť za stolom. Oboma rukami si podopierala hlavu a zhlboka dýchala.

„Teraz vyzeráš ty, že potrebuješ pomoc,“ zavtipkoval, no bol to chabý pokus a vedel to viac, než dobre.

Tiff sa len ironicky zasmiala. „Túto prácu som si vybrala, pretože vďaka nej môžem pomáhať ľuďom. No nenávidím, keď sa niekomu pomôcť nedá alebo keď niekto o pomoc nestojí. Je to deprimujúce a celé zle!“ Rukou tresla do stola a oprela sa dozadu o opierku.

Jessie podišiel k nej a chytil ju za ruku. „Tiff si len človek. Nedokážeš robiť zázraky, nikto to nedokáže. Ľudia sa rodia a umierajú. Tak to proste je a navždy to tak aj zostane.“

„Je to hlúpe,“ zašepkala si popod nos a voľnou rukou si zotrela slzy, ktoré jej unikli z očí.

„Všetko nemôže byť ideálne,“ informoval ju. „Ak by sme mali všetko, po čom túžime, nič by sme si nedokázali vážiť.“

Tiff smrkla a narovnala sa. Chvíľku na Jessieho len hľadela a potom sa jej na perách sformoval drobný úsmev. „Keď to vravíš ty, tak to zrejme musí byť.“

Jessie sa len pousmial a zotrel jej poslednú slzu, ktorá si razila cestičku po líci. Tiff sa mykla a Jessie sa okamžite stiahol.

„P-prepáč,“ vyjachtal, prekvapený jej čudnou reakciou.

Spomenul si na Steva a jeho podozrenie. Ak sa Stevovi zdá, že má záujem o Tiff, potom si to mohla všimnúť aj ona... teda, nemá si čo všimnúť. Sú kamaráti a vždy aj boli. A okrem toho, sú tu teraz dôležitejšie veci, ako nejaké vzťahy a podobné hlúposti, ktoré sa v Jessieho živote stali nepodstatnými.

Potreboval sa zaoberať dôležitejšími vecami a všetko ostatné mohlo počkať a aj rozhodne počká.

„Nie som si istý, či som ti poďakoval,“ začul svoj hlas a Tiff sa na neho silene zazubila.

„To nie je potrebné. Od toho sú kamaráti, nie?“ spýtala sa a Jessie nemohol inak, ako prikývnuť.

Nastalo ticho, počas ktorého sa mu v hlave preháňali milióny myšlienok. Časť z nich patrila najmä čiernovláske, ktorá sa momentálne niekde krčí od strachu a on s tým nevie nič urobiť. Vedel, že sa mu kráti čas, ktorý mu stanovil Mason a tiež vedel, že polícia urobí aj nemožné, aby ho našla.

Ak by bolo v jeho silách, šiel by a keď aj pešo, jednoducho by ho hľadal. Ale pri tom všetkom, čo sa mu nakopilo nemohol, aj keď ako veľmi chcel. Obával sa najmä toho, že by mu Diana prestala dôverovať, že by na neho zanevrela a že to takzvané fiasko, kedy dovolil Masonovi, aby mu ju uniesol priamo spod nosa, bude pokladať za zradu.

Pri tých myšlienkach sa mu srdce šialene roztĺklo. Tiff mu stisla ruku a spýtavo na neho hľadela.

„Len sa bojím o Dianu,“ odpovedal na jej nevyslovenú otázku a ona prikývla.

„Máš to dievča veľmi rád, však?“ Nebola to ani tak otázka, ako holé konštatovanie a Jessie prikývol.

„Cítim za ňu zodpovednosť a je mi...“ zarazil sa a hľadal v hlave to správne slovo. „Ako sestra,“ dokončil a žalúdok sa mu skrútil do nepríjemného kŕča.

Vedel, že klamal, no bál sa pripustiť si city, ktoré si razili cestu von a stávali sa na jeho vkus príliš intenzívnymi. No nebol si istý, či by bolo k niečomu dobré, aby bojoval a vzpieral sa.

Tak či tak, vedel, že svoju čiernovlásku nikdy neopustí. Nech sa bude diať čokoľvek.

◊♦◊

„Hlúpa, idiotská krava. Čo si myslela?“ penil Mason a čierne oči ho so strachom a patričným rešpektom pozorovali.

Chodil po miestnosti a vrieskal. Občas do čohosi kopol a Diana sa začínala báť, že nakoniec bude ona tá, ktorá ten úder odnesie. Tento chlap očividne nemal najmenší problém, zodvihnúť na ženu ruku a poriadnu jej vraziť. Ostatne, dokázal to už viac, ako len jeden raz.

„Vraj nemôže, dopekla, ona nemôže. Nevďačná mrcha,“ soptil ďalej, ponorený vo svojich myšlienkach.

Zastal pri kozube a tresol do rímsy, až z nej odpadol jeden obraz a s treskotom dopadol na zem. To ho akoby vytiahlo z toho tranzu, v ktorom bol uväznený a zazrel smerom na Dianu.

„Viete čo ste?“ spýtal sa jej a ukázal na ňu prstom, ktorý sa od nervov, čo v ňom bublali, triasol. „Obyčajné chudery. Všetky do jednej. Využijete človeka a potom... potom... keby viem, že je to taká podradná suka tak si ju ku mne nikdy nenasťahujem!“ vrieskal a tvár sa mu stiahla do zamračenej grimasy, ktorá ako keby zdeformovala jeho tvár.

Keď podišiel o kúsok k nej, Diana sebou trhla a snažila sa splynúť so sedačkou, na ktorej strávila posledné dni. Jeden, dva, tri? Nevedela.

Nezaoberala sa počítaním, ako vtedy v lese. Robievala to preto, aby nemyslela na svojich mŕtvych rodičov, ktorým nemohla nijako pomôcť, no po toľkom čase sa naučila žiť s pocitom, že už tu viac jednoducho nie sú. Takže sa len pokúšala byť apatická a príliš si nič nepripúšťať.

Či už jeho výkyvy nálad, alebo facky, či slovné útoky. Bol ako veľmi nebezpečná, neriadená strela, ktorá je schopná zničiť aj planétu. Bol des naháňajúci a to sa o to ani nemusel pokúšať. Proste to z neho vyžarovalo.

„Prečo som dal tomu mamľasovi až týždeň,“ frflal si ďalej a znova sa dal do prechádzania. „Ešte tri dni...“ opakoval si stále dookola a Diana ho pozorovala s prižmúrenými očami.

Ak ju doktor Flemming považoval za blázna, čo by povedal na tohto chlapa?

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 23. časť: