OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 21. časť

04.12.2013 (17:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1219×

21. časť

Nádych, výdych, nádych, výdych, nádych...

Bolo tak ťažké sa sústrediť na niečo tak jednoduché. Dýchanie by malo byť prirodzené a človek by mal dýchať bez nejakých ťažších komplikácií, no Jessieho pľúca odmietali spolupracovať. Pokiaľ sa poriadne nesústredil na tú činnosť, bolo to, akoby jeho pľúca prestávali fungovať.

A tak sedel na koženom kresle v priestrannej a svetlej kancelárii, civel na bielu stenu, ktorá bola obložená rôznymi diplomami a snažil sa nútiť do dýchania. Hlava sa mu z toho točila a cítil, ako sa mu rozochveli ruky.

Odrazu sa otvorili a zatvorili dvere. Možno by sa aj pozrel, no nedokázal v sebe nazbierať toľko sily, aby mohol otočiť hlavou do boku. A je celkom možné, že pokiaľ by sa zameral na niečo iné, zabudol by na dýchanie. Bolo tak ľahké na to zabudnúť. Jednoducho sa viac nenadýchnuť...

Pri tých myšlienkach ho pichlo pri srdci a ani si neuvedomil, že sa mu už netrasú len ruky, ale celé telo. Cítil sa odrazu, akoby sedel na centrifúge, ktorá sa začína vymykať spod kontroly a točí sa stále rýchlejšie a rýchlejšie.

„Jessie,“ oslovil ho známy hlas, ale blondiak nereagoval, len sa ďalej pokúšal prežiť jazdu na vymyslenom kolotoči bez vážnejšej ujmy.

Žlč sa mu tlačila von cez hrdlo a cítil jej nepríjemnú pachuť v ústach. Mľaskol a pomrvil sa, no neodtrhol zrak od steny pred sebou.

„Jessie,“ ozval sa znova ten hlas a tentoraz znel naliehavo.

Možno by mal zareagovať, možno by sa mal aspoň na dotyčnú osobu pozrieť, ale keď všetko mu pripadalo také zložité. Pokúšal sa dať svojim rukám príkaz, aby sa pohli, ale nedalo sa. Chcel sa pozrieť niekam inam, než na stenu, no ani jeden kúsok jeho tela ho neposlúchal. Mal strach, že to tak už zostane navždy.

Dvere po chvíli znova buchli a Jessiemu napadlo, že ten dotyčný to vzdal a proste odišiel, no keď sa ozval iný hlas, pochopil, že sa k nim pridal ktosi ďalší.

„Je v hroznom stave,“ skonštatoval niekto. Jessie vedel, že ten hlas pozná, no jeho myseľ sa obrnila otupenosťou a odmietala mu poskytnúť informácie.

„Ešte nejaký čas takto asi zostane,“ prehodil druhý hlas a Jessie chcel stiahnuť obočie v zamračení, no znova sa mu to nepodarilo.

„Bolo nutné, dať mu takú silnú dávku?“ V otázke, ktorá bola položená, sa nachádzala mierna dávka hnevu a poriadny kus frustrácie.

Takže nie je sám, kto je zničený. Má niekoho, kto sa zrejme cíti rovnako, alebo aspoň podobne, ako on. Takéto vedomie dokáže človeka vždy upokojiť, i keď je to možno hlúpe.

„Keby si ho videl, pochopil by si!“ ohradil sa ženský hlas, ktorý Jessie konečne rozpoznal. Hovorila k nemu v momente, keď sa mu všetko v živote zrútilo.

Keď všetko prestalo dávať zmysel a zlialo sa do jednej veľkej, čiernej gule, v ktorej sa nenachádzal ani jeden svetlejší bod. Bola len temnota a ničota. Presne ako v jeho vnútri.

„Neviem si ani len predstaviť, čo musel vystrájať,“ priznal nízky, mužský hlas a Jessie stiahol oči do úzkej štrbiny.

Chvíľku zavládlo ticho a Jessieho srdce v hrudi predvádzalo tie najšialenejšie kaskadérske kúsky. Čím viac sa pokúšal zostať pokojný, tým viac sa rozrušoval. Zrejme tie lieky prestávajú účinkovať a preto je načase vypýtať si ďalšiu dávku. Len keby nebolo tak pekelne ťažké prehovoriť.

„Buď rád, že si tu nebol,“ povedala Tiffany a Jessie po prvýkrát, od smrti jej matky, počul, ako sa jej hlas láme a stráca na intenzite a pevnosti.

Už neznela, ako tá príšerne prísna lekárka, za ktorou ľudia cestujú aj z iného kontinentu. Teraz to bolo len žena, ktorá urgentne potrebuje objať. Jessie mykol rukami a doslova brnel po potrebe skryť ju vo svojej náruči.

„Keby si videl jeho oči. Všetky tie iskry, ten jas, ktorý je pre neho taký typický... zrútilo sa to. Pred mojimi očami sa celá jeho osobnosť zničila a ja som nevedela, čo mám robiť. Mohla som len jediné – sledovať to a dúfať, že možno nájdem spôsob, ako mu pomôcť!“ Trápila sa. Z jej tónu to jasne vyplývalo a bolo to príliš bolestné. Vlastne by mal byť teraz rád, že nemusí vidieť ten des v jej očiach. Vedel si ho predstaviť, no tiež si bol istý, že jeho predstavy sa nevyrovnajú skutočnosti, ktorá býva vždy horšia.

„Tiff,“ chlácholivo zamrnčal Eddie a po sekunde zavŕzgala stolička, ako sa Eddie prudko postavil. Jessie si vedel predstaviť, že jeho priateľ robí teraz to, čo chcel urobiť on.

„Myslíš, že sa z toho dostane?“ roztrasene sa spýtala Tiffany a Jessiemu sa do očí nahrnuli milióny sĺz, ktoré sa neodbytne pýtali von.

Zhlboka sa nadýchol a smrkol. Ruka mu samovoľne vyletela k očiam a pretrel si ich, čím len spôsobil, že videl ešte viac rozmazane, ako pred chvíľkou.

Ani nie za tri sekundy pred ním kľačala drobná postava a rukou mu prechádzala po líci. „Jessie,“ vydýchla a pritiahla ho k sebe.

Skryl si tvár v záhybe jej krku a vzlykal. Potreboval plakať, potreboval sa zbaviť tej bolesti, ktorá ho zvnútra požierala a nemilosrdne ničila každý kúsok jeho bytosti.

Stokrát radšej by teraz cítil fyzickú bolesť, ako tú psychickú. Tá je vždy horšia, lebo nepôsobí len na telo, ktoré je v konečnom dôsledku iba schránkou, ale aj na srdce, dušu a myseľ. Bez milosti berie a nezanecháva za sebou nič, okrem pustatiny a prázdnoty.

Jessie si pomaly ani neuvedomil, že sa vedľa neho ocitol ďalší človek a tiež ho obalil do svojho objatia. Vedel, že by sa mal kvôli tomu cítiť lepšie, ale nemohol. Ak si predstavil, že by sa čo i len usmial, cítil by sa ako zradca a najhorší kriminálnik pod slnkom. Nemal teraz právo cítiť sa dobre, akokoľvek pohodlne, či spokojne. Nie, musel sa trápiť, lebo to bola jeho chyba. Mohol za všetko, všetko sa zrútilo na jeho plecia a tá váha ho čoskoro určite skolí.

„Upokoj sa, prosím,“ zúfalým hlasom sa mu prihovárala jeho priateľka a Jessie tvrdohlavo potriasol hlavou.

Odtiahol sa od svojich kamarátov, aby im videl do tváre. Pri pohľade na uslzenú tvár Tiffany sa cítil príšerne. Keď si všimol Eddieho strhanú a bolesťou skrivenú tvár, tiež mu to na zlom pocite neubralo.

Ale to by malo byť normálne. Takto by sa predsa mal cítiť a on sa tak cítiť chce, pretože to mu pripomína, že všetko dôležité, čo v živote mal sa zrútilo a teraz je to pochované v troskách.

„Niekedy je lepšie prijať pravdu a dať svoje posledné zbohom,“ povedala Tiffany a Jessie vedel, že má pravdu.

Sakra, mala tak veľkú pravdu, až ho z toho rozbolel žalúdok a stiahol sa do nepríjemného uzlíka, ktorý sužovali kŕče, no nechcel to prijať. Nebol ochotný to akceptovať a nevedel, či sa na tom niekedy niečo zmení.

„Je ľahšie to povedať, ako urobiť,“ odpovedal jej roztrasene a znova potiahol nosom.

Tiff mu okamžite podala balíček vreckoviek a Jessie ich až príliš ochotne prijal. Teraz chcel len jedno. Plakať dovtedy, kým sa všetko, čo sa v ňom odohráva, nevyplaví cez slzy von.

„Mne o tom nemusíš hovoriť. Prešla som si tým istým a viem...“ hovorila, no Jessie ju musel zastaviť.

„Dopekla, to nie je rovnaké!“ ohradil sa zostra. „Ty si svoju matku nezabila!“ zareval a keby mohol, do niečoho by kopol.

„A ty si tú svoju tiež nezabil,“ pripomenula mu a do jej hlasu sa vkrádala naštvanosť, ktorá pre ňu bývala typická.

„Ale môžem za to.“ Sypal si popol na hlavu a odmietal čo i len uznať, že on nie je vinníkom.

Tiff si vzdychla a pozrela na Eddieho, ktorý bol pomaly bledší, než vápno. Hľadala u neho oporu, no keď si všimla výraz jeho tváre, okamžite pochopila, že žiadnej sa nedočká. Eddie bol citlivý a veľmi empatický. V tomto by jej lepšie pomohol Steve.

Nie, že by bol Steve nemilosrdný alebo niečo podobné, no ľahšie sa dokázal obrniť a vždy vedel prísť s tými správnymi argumentmi. V tom ona dobrá, žiaľ, nebola.

„Nikto za to nemôže,“ pošepkala a zahryzla si do pery tak silno, až ju to zabolelo.

Jessie k nej zodvihol červené oči a trpko zavrtel hlavou. „Ja za to môžem, len ja. Mal som ju lepšie chrániť!“ vrieskal a do tváre sa mu vkrádala zúrivosť.

On skutočne veril tomu, že za smrť svojej matky nesie vinu. Pani Strettonová mala slabé srdce a lekári jej odporúčali, aby sa vyhýbala stresu. Ale v posledných dňoch sa ich rodina dostávala do takých komplikácií, že ani slepý a hluchý by nemohol zostať pokojný.

Najskôr tá Diana, potom jej brat, Sam s tým jej frajerom. Všetko to prechádzalo v podstate pomimo pani Strettonovej, no ona nebola nevidiaca. Z Jessieho nepokoj len tak sršal, bol roztržitý ako nikdy a ona to všetko vnímala. Všetku tú negatívnu energiu, ktorá z neho sálala. A potom Sam... Tiffany nechcela byť zlá, ale ak by mala niekoho obviniť, asi by to bola ona. No rozhodne si netrúfla to Jessiemu povedať. Už i tak jeho nervy viseli na príliš jemnej nitke a kedykoľvek hrozilo, že sa môže pretrhnúť.

„Viem, že to je teraz náročné,“ začal Eddie, keď zozbieral posledné zvyšky síl, čo mu zostali a prebodol Jessieho orieškovým pohľadom, „ale teraz musíš zachovať rozvahu a pokoj.“

Jessie si odfrkol a na jazyk sa mu dobiedzali milióny poznámok, ktorými by mohol Eddiemu odpovedať – a že neboli zrovna príjemné – no radšej si zahryzol do jazyka. Nechcel naštvať svojich priateľov, sú to jediné, čo mu zostalo.

„Eddie má pravdu. Treba sa postaviť pravde čelom,“ pritakala Tiffany a stisla Jessieho ruku.

Ani si neuvedomil, že sa držia za ruky. Pozrel na ich prepletené prsty a oblial ho pocit obrovskej a nekončiacej vďaky. Teraz by si želal, aby tu bola... nie!

Nemôže byť taký idiot a utápať sa myšlienkami na Dianu, keď jeho mama práve zomrela. Aj keď ona bola presne to, na čo sa chcel zamerať, za čo sa chcel ukryť, ako malý chlapec.

„Potrebujem hovoriť so Stevom,“ pošepkal chrapľavým hlasom a odkašľal si.

Tiff prikývla a vstala. „Volala som mu. Vie, čo sa stalo a čoskoro sem príde. Neboj sa, sme pri tebe a rozhodne nikam nejdeme!“

Jessie sa nezmohol na iné, ako na prikývnutie. V hrdle sa mu vytvorila guča a ledva dokázal prehĺtať. Cítil, že sa mu odrazu dýcha lepšie a konečne môže ovládať svoje telo.

Nemotorne sa postavil a zatackal sa. Ak by nebolo Eddieho, pravdepodobne by skončil na zadku. Kamarát ho zachytil a podoprel, kým Jessie nenabral späť stratenú rovnováhu.

„Neviem, ako budem teraz ďalej fungovať,“ priznal sa blondiak po pár minútach ticha, kedy sa všetci utiahli len k civeniu nikam.

Tiff sa smutne uškrnula. „Všetko sa dá, keď sa chce. Mala som pocit, že svet sa skončil, keď som videla ako moju mamu pochovávajú, ale vieš čo?“ Otočila sa na Jessieho a na perách sa jej roztiahol drobný, láskyplný úsmev. „Ona je stále so mnou,“ prehodila a obe ruky si priložila na srdce.

Ako ju tak sledoval, čosi v ňom sa pohlo a zľakol sa, že vyletí z kože. Bolo to ako elektrický výboj, alebo blesk. Preletelo to ním nečakane.

Už sa jej chystal niečo povedať, keď sa otvorili dvere a dnu vošla drobná žena s blond vlasmi a dokaličenou tvárou. Hneď, ako sa Jessieho oči na ňu upriamili, prepadol ho neskutočný hnev. Zaťal ruky v päsť a podišiel o kúsok k nej.

Keď si všimla ten zvierací výraz, ktorý lemoval jeho tvár, o krok ustúpila a vytreštila oči.

„Ako sa opovažuješ tu ešte zostávať?“ spustil a znova k nej pristúpil o jeden krok.

Pred očami mal tú scénu spred pár hodín. Ako sa Sam matke so všetkým priznala a potom už len jeho oči pozorovali telo svojej mamy, ktoré sa bezvládne rúti k zemi. Bol to príliš silný infarkt, aby to prežila.

„Jessie...“ začala Sam, no blondiak ju zahriakol a dvomi dlhými krokmi zrušil tú medzeru medzi nimi.

Príliš surovo ju zdrapil za ramená a zatriasol ňou. „Ty fľandra odporná!“ zavrčal a ďalej ňou triasol. „Nenávidím ťa! Si postrach našej rodiny. Si to najodpornejšie, čo po tomto svete chodí!“ vrieskal po nej a ignoroval jej prosenie a tiež Tiffany a Eddieho, ktorý sa ho snažili upokojiť.

„Vypadni a už sa nikdy neukazuj. A upozorňujem ťa, že na mamin pohreb ani nevkročíš, ak hej, môžeš si rovno kopať jamu.“ Prudko ju odsotil až vrazila do steny a celá jej tvár sa stiahla šokom. „Zmizni!“ zareval a hlas mu preskočil.

Sam už ani sekundu neváhala a vypoklonkovala sa z miestnosti. Svojmu bratovi nevenovala ani jeden ďalší pohľad.

Keď sa Jessie otočil na svojich priateľov, stretol sa s ich karhavými a nahnevanými tvárami.

„Bolo to nutné?“ sykla po ňom Tiff a založila si ruky na prsiach.

„Odkedy je z teba Samanthin obhajca?“ vypľul na ňu a zrútil sa späť do sedačky.

Fajn, možno to prehnal, ale potreboval sa vybiť. Nie, že by neexistoval iný spôsob, ako na to, ale momentálne – či sa mu to páči alebo nie – mu toto prišlo ako najlepší spôsob. Sam musí pochopiť, že nesie vinu na tom, čo sa stalo. Obaja ju majú.

„To, že si jej zakázal prísť na pohreb, bolo od teba...“ Eddie na neho spustil spŕšku nadávok, no Jessie sa utiahol do seba a obrnil sa voči obom priateľom.

Radšej mal zomrieť on, nie jeho mama.

◊♦◊

Ešte stále cítila odpornú, železnatú chuť krvi vo svojich ústach. Bolo to príšerné a odporné. Ale aspoň jej to konečne prestalo tiecť a nemala problém s neudusením sa.

Ten psychopat niekam zmizol už pred vyše hodinou a ona osamela. Cítila sa v podstate dobre, keď bola sama, no problém bol v tom, že sa nedokázala poriadne ani pohnúť. Telo mala skrehnuté, v hlave jej nepríjemne pulzovala bolesť a dokonca ju trápila aj taká hlúposť, že sa nemôže poškriabať na nohe, ktorá ju poriadne svrbela už cez dvadsať minúť. Možno aj viac.

Uvažovala, ako sa zamestnať do doby, než sa ten muž vráti a znova sa bude pokúšať nadviazať s ňou rozhovor. Nejako mu nedošlo, že asi z ich rozhovoru naozaj nič nebude. Sústredil sa len na jednu vec – hnev.

Jasne sa to odrážalo v každom jeho pohybe, v každom jeho slove, dokonca aj v spôsobe akým dýchal. Bol horší, než nejaká príšera z nočných môr, či obluda z hororov.

Keď sa ozvalo auto, Diana sa mykla a snažila sa schúliť ešte viac, ako už bola. Auto zastalo, motor vypol a o presne tridsaťpäť sekúnd sa ozval dupot nôh na schodoch. Dnu vošiel Mason a keď jeho zrak dopadol na Dianu, spokojne sa usmial a prepochodoval k nej.

„Ako sa máš, kráska?“ spýtal sa a čupol si vedľa nej. Chvíľku si ju obzeral, no keď usúdil, že ani teraz sa nedočká odpovede, pokračoval. „Bol som v meste a hádaj, čo som sa dozvedel,“ hovoril a jeho tvár sa roztiahla v ešte širšom úsmeve.

Diana sa zamračila a pokúsila sa odtiahnuť preč, keď sa k nej nebezpečne blízko naklonil.

„Nechceš to vedieť?“ vyzvedal a nadvihol obočie.

Diana len prikývla a zvnútra si zahryzla do líca. Nemohlo to byť nič dobré, keď je taký nadšený.

„Jessieho maminka dneska zomrela,“ povedal, ako keby sa nechumelilo. „No nie je to škoda? A taká milá tetuška to bola.“

Keď opúšťal miestnosť, spokojne si pískal a Dianu nechal za sebou, na tvrdej, zaprášenej pohovke, so srdcom tlčúcim o preteky a rozbúrenými nervami.

Netrvalo dlho a po jej tvári sa spustili vodopády sĺz.

Dávam do pozornosti anketu na mojom zhrnutí.

Mimi :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 21. časť: