OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 15. časť

14.11.2013 (10:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1139×

15. časť

„Prosím, len na sekundu,“ modlikala Diana a vtedy si Dean povedal, že stačí a prudko sa na svoju mladšiu sestru otočil, s naštvaným výrazom v sivých očiach.

Bol vydesený z toho, čo sa stalo a fakt, že Diana ho neustále prosila, aby ju odviedol späť, aj keď veľmi dobre vedela, že to neurobí, mu nepomáhal. Práve naopak, mal dojem, že čochvíľa exploduje od všetkých tých emócií, čo sa v ňom búrili.

„Čomu nerozumieš, dofrasa. Musíme sa odtiaľto dostať a zavolať pomoc!“ zareval ako zmyslov zbavený a cítil, ako sa mu celé telo pod náporom toľkej zlosti roztriaslo.

Zatúlali sa príliš hlboko do lesa. Na miesta, kam turistom nie je povolený vstup, keďže tu žijú divoké zvieratá a úprimne, Dean nemal poňatia, ako sa odtiaľ dostať a vonkoncom netušil, či nájde cestu von, alebo tu aj so sestrou zhnijú zaživa.

Predtým, ako sa otočil, aby mohli vyraziť ďalej, zazrel v Dianiných očiach záblesk rezignácie. To sa u nej ešte nikdy nestalo a prichytil sa pri myšlienke, že to nie je dobre. Že by nemala rezignovať. Jej povaha bola iná, bola vzpurná a tvrdohlavá – občas až na porazenie – ale nemala by sa vzdať. Samozrejme, že to Deana potešilo, lebo už aspoň nebude musieť počúvať to jej neustále kňučanie, ale bol by radšej, ak by nevidel, ako sa zlomila.

Ako zavrela ústa, tvár sklopila k zemi a čakala. Jednoducho čakala na to, čo sa bude diať. Nepohla sa žiadnym smerom a ani nič nepovedala.

„V poriadku?“ uisťoval sa Dean, ktorého odrazu pochytili výčitky. Málokedy na svoju sestru kričal.

Keď boli deťmi, hádali sa nonstop, ale potom vyrástli a dospeli a slovo hádka bolo v ich vzťahu cudzie. Boli si proste dobrými priateľmi a obrovskou oporou jeden pre druhého.

Diana len prikývla a zahryzla si do pery. Chcel sa jej ešte ospravedlniť, no tú myšlienku zamietol už v zárodku a vydal sa smerom preč z lesa.

Teda, ak by mal byť len trošku úprimný, netušil, či ide správnym smerom a či sa naopak, ešte viacej nestrácajú. Dokonca ho napadlo, že chodia stále dookola, lebo to miesto vyzeralo rovnako z akéhokoľvek uhla. Len sa v duchu modlil, aby boli jeho domnienky nesprávne. Potreboval odtiaľto Dianu dostať a potom nájsť pomoc.

Jediné, čo mu zostávalo, bola nádej. Nádej, že keď sa vráti s nejakými záchranármi, nebude pre jeho rodičov neskoro a oni im ešte budú môcť zachrániť život. Nedokázal si predstaviť, že by ich stratil, že by z jeho života zmizli. Čo potom s ním bude? A ešte horšie – čo bude s Dianou? Mala síce osemnásť, v iných krajinách by už bola dospelá, ale ona bola tak veľmi nafixovaná na mamu a otca, až to nebolo dobre. Jasné, každé dieťa miluje svojich rodičov, ale u Diany to dosiahlo akéhosi extrému.

Motali sa lesom ďalej a ďalej a čím viac chodili, tým viac mal Dean pocit, že sú beznádejne stratení a opúšťala ho aj posledná kvapka nádeje.

Diana bola viditeľne unavená a poriadne sa vliekla, chvíľkami ju dokonca musel ťahať a neustále len fňukala a niečo si frflala nezrozumiteľne popod nos. Deanovi bolo jasné, že sú to nadávky, či už na jeho adresu, alebo na všetko, čo čiernovláske zišlo na um, no nekomentoval to a odhodlane kráčal ďalej.

Sľúbil otcovi, že ju dostane do bezpečia a musí to dodržať. Nemá inú možnosť, len pokračovať v ceste. Niekde ten hlúpy les predsa musí končiť.

„Ja už nevládzem!“ vyhlásila Diana, keď sa začalo stmievať.

Chodili po lese už väčšinu dňa a aj keď by to Dean nikdy nahlas nepriznal, mlel z posledného. Bolela ho hlava, bol hladný, smädný a to najdôležitejšie – bol vystrašený na smrť.

„Musíme pokračovať!“ zahriakol ju ostrejšie, než mal v pláne a v duchu sa ošil. Nechcel sa s ňou viacej hádať, ale nemal náladu na jej sťažnosti.

„Nie, nemusíme. Musíme sa vrátiť po rodičov,“ protestovala a pokúsila sa zastať, no z jej sotva päťdesiatimi kilami nemala na brata najmenšiu šancu.

Potiahol ju a pretočil oči. „Kráčaj,“ prikázal rázne a zaprel sa, aby ňou pohol.

Prehupla sa dopredu a keby ju nedržal, skončila by na zemi. Keď ju zachytil, zanadávala a kopla do neho. „Si debil! Musíme sa tam vrátiť,“ mrmlala si temer popod nos a mračila sa.

„My rodičom sotva pomôžeme,“ upozornil ju na jasný fakt. „Potrebujeme niekoho...“ chcel pokračovať, ale sestra mu skočila do reči.

„Ale kým sa odtiaľto dostaneme, už im nepomôže nič,“ prorokovala a z očí jej vytiekla nová várka sĺz.

Na to jej Dean naozaj nemal čo povedať. Len otvoril ústa a okamžite ich aj zaklapol. Z toho, čo povedala, sa mu zatočila hlava a zostalo mu mdlo.

„Vieš, že mám pravdu,“ podotkla urazene a detinsky na neho vyplazila jazyk. „Musíme ísť po rodičov,“ prehodila a už sa otáčala na odchod, akoby si ani neuvedomovala, že sama nemá šancu im pomôcť. Akurát ublíži sebe a možno aj Deanovi.

V tomto lese žijú všelijaké zvery a ani jedno s nimi nebude mať zľutovanie, ako... zahriakol sa a už otváral ústa na protest, keď sa za nimi ozvali kroky.

Obaja sa otočili a zostali zízať na starého, asi aj šesťdesiatročného muža, ktorý sa k nim ťarbavo potkýnal. Šedivé vlasy mal rozstrapatené do všetkých strán, akoby sa mesiac nečesal, tvár mal zarastenú a výraz v očiach neprívetivý.

Na sebe mal poriadne obnosené oblečenie a cez rameno mal zavesenú pušku. Obzeral si ich s nefalšovaným záujmom.

„Dobrý deň,“ pozdravila Diana a Dean sebou od šoku až mykol.

„Čo sa tu potulujete. V tejto časti lesa nemáte čo robiť!“ zavrčal na nich hrubým hlasom, z ktorého sa Deanovi postavili všetky chlpy na tele.

„Viete, naši rodičia...“ začala Diana vysvetľovať, ale Dean ju prerušil.

„Prepáčte. Stratili sme sa,“ prehodil a nervózne sa uškrnul.

Nemal z toho muža dobrý pocit a rozhodne sa mu nepáčila tá temnota, čo číhala z jeho zelených očí. Pripomínal mu tých ľudožrútov z toho hororu, Pach krvi. Až sa pri tej myšlienke zachvel.

„Dean,“ zašepkala jeho smerom Diana a stiahla obočie k sebe.

„Ideme,“ zavelil a pohol sa opačným smerom, akým mal pôvodne v pláne. Chcel sa len dostať od toho chlapíka, o ktorom vážne uvažoval, že je jednou z tých desivých príšer, ktoré si vás usmažia na večeru a vaše oči zavaria ako uhorky.

„Pomôžem vám?“ zavolal za nimi, ale z hlasu mu bola počuť jasná neochota.

Diana sa natešene otočila a spustila. „Samozrejme, musíte nám pomôcť,“ povedala a odrazu z nej sršala nová dávka nádeje.

Dean v mysli preklínal všetkých svätých. „Musíme ísť,“ upozornil Dianu a zamračil sa na ňu.

„Povedal si, že musíme nájsť pomoc. Naši rodičia ju potrebujú a tento pán má zbraň,“ upozornila ho a kývla hlavou k puške, ktoré sa hompáľala na koženom remeni.

„Myslel som políciu, hasičov, záchranku...“ vymenoval Dean. „Nie...“ začal a zarazil sa, keď si uvedomil, že ich ten starec počúva a dokonca sa o pár krokov pohol ich smerom.

Diana bratove slová ignorovala a ďalej sledovala toho muža. „Vyznáte sa v lesoch?“ spýtala sa nádejne a starec prikývol. „Naši rodičia potrebujú pomoc...“ začala, ale starec ju nenechal dohovoriť.

„Kde sa to stalo?“ vyzvedal a znova k nim urobil pár krokov.

Diana sa zarazila a otočila sa na Deana, hľadajúc u neho pomoc. Ale on to fakt nevedel. V lesoch sa nevyznal a pravdupovediac, nikdy sa ani nesnažil pochopiť, ako zistí, kde je sever alebo dačo podobné.

„Ja neviem,“ pošepla Diana zdesene a oči sa jej rozšírili hrôzou.

„Ani ja,“ priznal a otočil sa na toho starca. „Ďakujeme za vašu ochotu, ale teraz musíme ísť,“ prehodil nekompromisne a pokúšal sa tváriť čo najdôležitejšie.

„A kam?“ spýtal sa ten starý a s očakávaním na nich hľadel, ako na dajakú zasranú korisť.

„Stratili sme sa,“ vyhŕkla Diana a Dean skoro dostal infarkt. „Potrebujeme sa dostať z lesa,“ dodala ešte a starec prikývol.

„Vyvediem vás,“ ponúkol sa až príliš ochotne a vystrúhal úsmev, ktorým odhalil hnilé zuby.

„To nie je potrebné,“ zahlásil Dean. „My si poradíme!“ zasyčal a skutočne mal nervy v koncoch.

Diana si však povedať nedala, ako inak. „Neviem ako ty, ale ja sa chcem dostať von, aby som mohla požiadať o pomoc pre našich rodičov. Tak, dopekla, začni spolupracovať a dovoľ tomu pánovi, aby nám pomohol. Pokiaľ budeš idiotsky trvať na svojom, tak si tu blúď, ale ja idem s ním!“ jačala, až jej z toho očervenela tvár.

Dean sa zhlboka párkrát nadýchol a napokon veľmi neochotne prikývol. „Dobre teda. Tak nás veďte,“ pristal a vybral sa za tým mužom.

Zaumienil si, že ho ani na sekundu nespustí z očí a pri najmenšom náznaku niečoho nekalého... čo? Ten starec má zbraň. Tak čo asi Dean zmôže?

O niekoľko týždňov:

Sakra, dopekla, kurva! Mal plnú hlavu všakovakých nadávok, kým sa hnal pomedzi stromy. Naozaj si myslel, že je po  ňom.

Po niekoľkých týždňoch - a možno to boli aj mesiace - sa mu konečne podarilo presvedčiť Dianu, aby pri úteku spolupracovala. Pokúsil sa z tej chalupy, kde ich držal, dostať už niekoľkokrát, ale nemohol ísť bez sestry.

Počkať, oprava – držal Deana, lebo Diana sa ponorila do akejsi divnej depresie a odmietala sa hýbať viac, ako musela. A jediné, čo celé dni robila bolo, že civela pred seba alebo sa bezcieľne prechádzala. Nech robil čokoľvek, nereagovala na neho a sršala z nej desivo mŕtvolná apatia.

Ale dnes sa im to konečne podarilo. Ten starý psychopat im to skoro prekazil, keď ich chytil, ale ušli. Dokázali to a ušli. Vďaka Diane, ktorá sa prebrala a toho starca z Deana stiahla v hodine dvanástej.

Keď mal brunet dojem, že už je dostatočne ďaleko, zastavil sa a oprel sa o strom. Bolesť z nohy mu vyrážala do celého tela a začínal mať obavy, či netrpí sepsou, ale zaoberať sa tým radšej bude, keď sa im podarí dostať z lesa.

„Diana.“ Otočil sa a chcel jej poďakovať, keď mu došlo, že je sám.

Počkať... ale ona bola s ním, ten starec ho začal škrtiť, stiahla ho z neho dolu a utekali. Doparoma, to on je ten zranený – teda, on má problémy s nohou – nemohla za ním zaostávať natoľko, aby sa mu úplne stratila.

„Diana!“ skúsil znova a obzeral sa okolo seba.

Srdce mu splašene bilo, až mal dojem, že z neho vyletí a v ušiach mu nepríjemne dunelo. Ešte horšie bolo, keď si uvedomil, že on vlastne nevie, či s ním Diana utekala. Ona sa predsa z toho miesta nikdy nepokúsila dostať, čo ak... čo ak tam jednoducho zostala? Nie, to nie je možné. To nemohla urobiť, to...

„Bože!“ zreval a oboma rukami tresol do hrubej kôry stromu.

Zapotácal sa a padol na zem, kde sa schúlil a tvár si skryl do dlaní. Len pár sekúnd a pôjde ju hľadať. Ale kde ju bude hľadať, keď on ani netuší, kde je. Vôbec nedával pozor na smer, ktorým bežal, jednoducho utekal a sústredil sa iba na to, aby sa dostal čo najďalej.

Čím ďalej, tým lepšie. Nemohla tam zostať, nie... neurobila by mu to. Neopustila by ho, keď ho zachránila.

Možno ju ten starý zadržal. Alebo, možno jej urobil niečo horšie, niečo, na čo Dean nechcel ani len pomyslieť. Niečo, z čoho sa mu prázdny žalúdok nepríjemne točil a pocítil potrebu sa vyvracať. Vyštveral sa na štyri a skutočne sa povracal. Jediné, čo z neho vyliezlo, boli sliny, keďže nejedol už niekoľko dní. Ten psychopat nebol pohostinný typ.

Keď sa jeho žalúdok upokojil, vyhrnul si nohavicu na ľavej nohe, ktorá ho pálila a cítil, ako mu v nej doslova pulzuje. Mal ju opuchnutú a miesto, na ktorom sa zranil mu už pomaly černelo. Stalo sa to pred asi tromi týždňami – poranil sa o akýsi ostrý kameň a dostalo sa mu tam kopec špiny. Nemal si to čím vydezinfikovať a bolo to práve v čase, keď Diana takpovediac prišla o hlas, tak sa o svoju nohu nejako nestaral.

Ale teraz by bol radšej, ak by sa aspoň trochu posnažil to vyčistiť. Nechcel si ani predstaviť, že dostane akýsi septický šok a... preboha, na to sa umiera! A nemôže umrieť, kým nezistí, čo je s Dianou.

Nemotorne vstal a zatackal sa. Vybral sa tadiaľ, kadiaľ mu to pripadalo povedomé. Teda – presnejšie povedané – nechal sa viesť inštinktom.

A jeho inštinkt urobil presný opak toho, čo od neho chcel. Keď po niekoľkých hodinách – jemu to ako hodiny totiž pripadalo – vyšiel z lesa na hlavnú cestu, takmer odpadol.

Otočil sa späť k stromom a vydal sa späť. V tom sa zarazil. Ak v tom lese zomrie, asi ťažko pomôže Diane.

Mohol by ísť na políciu. Ale... zostal stáť na mieste a bezmocne sa obzeral dookola. Správne by bolo ísť a všetko nahlásiť, no nebol si na istom, či by to mal urobiť. Čo ak ten starec Dianu zabil? V tom prípade chce byť on ten, kto ju pomstí.

Oko za oko, zub za zub, život za život.

Premýšľal tak úpenlivo, až sa z toho cítil unavene. No napokon dospel k záveru, že Diana je živá. Jasné, že je. Ak by ten starec chcel vraždiť, mal na to dosť času, tak prečo by to robil teraz?

Nie, nezabil ju. Určite nie!

Keď napokon presvedčil sám seba o tom, že vyvstal na názor, ktorý je zrejme správny, rozhodol sa, čo urobí.

A tak sa dostal do situácie, v ktorej momentálne trčí. Umrie aj tak, takže jeho výlet do Španielska bol zbytočný, ale aspoň jedna vec vyšla. Starec je mŕtvy a to mu dodáva na dobrom pocite. Samozrejme, že Diane to nerobilo dobre, žiť s takou ťarchou na pleciach určite nie je jednoduché a on sa jej ani nedivý, že sa to rozhodla riešiť týmto spôsobom – nezáujmom, ktorý bol z jej strany hraný a časom sa jednoducho tomu pocitu poddala natoľko, až mu uverila. Vedel, že to tak je. Poznal ju a to sakramentsky dobre.

Keď ju teraz pozoroval, ako spokojne leží na posteli a spí, musel sa usmiať. Jednoducho sa mu kútiky červených pier vyhupli do hora a rukou pohladil dievčinu po vlasoch. Chcel, aby bola v bezpečí a ona už je. S Jessiem jej bude dobre a on nemusí mať strach.

Ako náhle ho prepadli tieto myšlienky, z očí mu vytryskli slzy a z úst mu unikol tichý ston. Z ničoho nič ucítil, ako ho Diana chytila za ruku a pevne mu ju stisla.

Pozrel na ňu a uvidel, že je hore a naširoko roztvorenými očami na neho civie. Pokúsil sa vystrúhať ďalší úsmev, no teraz mu to nevyšlo a tak len zlomene mykol plecom a zastrčil jej prameň vlasov za ucho.

„Odpusť,“ pošepol do ticha a Diana prikývla.

To jediné potreboval. Jej odpustenie.

A sme asi v polovici príbehu. Urobila som si predbežný "rozpis" a vychádza mi to na 32 kapitol + prológ a epilóg. Ale nie je to isté. Môže to byť nakoniec aj kratšie, aj dlhšie, takže uvidíme. Keď sa budeme blížiť ku koncu, ako obvykle sa na mojom zhrnutí spomínaný rozpis objaví. :)

Každopádne Vám chcem všetkým poďakovať za skvelé komentáre a hlavne za to, že čítate. 

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 15. časť: