OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 13. časť

07.11.2013 (11:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1066×

13. časť

„Dean?“ vypadlo z Jessieho skôr, ako si to stihol uvedomiť a sivooký chlapec sa na neho zmätene zahľadel.

Očami však na ňom spočinul len pár sekúnd, lebo jediné, čo ho momentálne zaujímalo, bola jeho sestra, ktorá viditeľne bledla a zmätkovala. Akoby bol on tým strašiakom, ktorý jej celé tie mesiace ubližoval a ničil ju. Uznával, že v poslednej dobe veľmi neprejavil záujem starať sa o ňu, no mal na to svoje dôvody. A okrem toho – nevedel, čo sa s ňou potom dni stalo. Či ju ten starec za trest... zahriakol sám seba a prinútil sa sústrediť na niečo iné. Na ňu a na to, že živá a očividne zdravá, stojí pred ním.

Neistým krokom k nej vykročil, ale kým sa vôbec pohol o pár centimetrov, pevne ho zdrapila silná ruka a stiahla späť. Diana tiež nevyzerala, že by mala v pláne sa mu hodiť okolo krku a cúvla úplne k stene, so zamračením sa o ňu oprela a rukami sa objala, ako keby ju to mohlo pred všetkým ochrániť a skryť.

„Máš problém, mladý muž,“ prehovoril znenazdajky Steve a škaredo sa na bruneta pred sebou zamračil.

Dean sa zháčil a prosebne prebodol sestru pohľadom. Dopekla, vedel, že sa dostane do maléru, ak sa vráti, ale vrátil sa – kvôli nej. A ona zatiaľ vyzerá, že ho z duše nenávidí a nechce ho pri sebe.

„Nechajte ma hovoriť s mojou sestrou,“ poprosil a znel skoro zúfalo.

Jessie sa otočil na Dianu a tá sledovala svojho brata a ani pri tom nežmurkla. Keď však na sebe ucítila pohľad modrých oči, stočila sa smerom k Jessiemu a pokrútila hlavou. Bolo to takmer nepatrné a Jessiemu napadlo, či si to len nenamýšľal.

„Prosím,“ skúsil Dean znova a stiahol tvár do bolestivej grimasy.

Steve len bezradne mykol plecami a očividne si nebol istý, ako má ďalej pokračovať.

„No ja neviem,“ zašomral Jessie a so Stevom sa pretekali vo vytrvalostnom hľadení si do očí. „Nespáchal predsa žiadny zločin,“ prehodil a zarazil sa. „Teda, myslím,“ dodal pološepky a Dean vypúlil oči.

„Jasné, že nie!“ skríkol trochu napajedene a tvár sa mu stiahla do úškľabku o čosi viac. „Nikomu som nechcel ublížiť a vonkoncom nie jej,“ povedal už pokojnejšie a hlavou kývol k Diane, ktorá sa prikrčila a znova pokrútila hlavou.

Ako ju tak Dean pozoroval, došlo mu, že jej zdravotný stav nebude až taký dobrý. Po tom všetkom, by sa čudoval, keby to tak bolo. Ktovie, či by ju vôbec lekári dokázali vyliečiť a možno to už aj skúšali.

Každopádne, keď si ju lepšie obzrel, všimol si, že aj keď jej tvár stále vyzerá, akoby ju ukradla anjelovi, má sivastú pleť, očné bielka jemne sčervenené, pery bledučké a popraskané a pod očami má výrazné kruhy. To ani nespomína fakt, že vyzerá minimálne o desať kíl chudšie, ako si pamätá.

„Chcem s ňou hovoriť,“ požiadal a prebodol policajta pohľadom. Pevne dúfal, že ho s ňou aspoň na pár minút nechajú, kým ho odvlečú na stanicu. Lebo presne to určite urobia.

Ten blondiak, ktorý mu bol taký povedomý iba si nevedel spomenúť odkiaľ, pozrel s otázkou v očiach na Dianu. Vyzeralo to, že si od nej pýta povolenie.

Čiernovláska sa pozrela spriama na Deana a niekoľko dlhých sekúnd na neho len pozerala a v tvári mala nečitateľný výraz. Potom sa otočila na toho blondiaka, pomaly k nemu pristúpila a odhodlane zavrtela hlavou. Dean vedel viac než dobre, čo to znamená.

„Je mi ľúto,“ povedal Jessie a niečo ešte zašomral smerom k Diane, no Deanove uši nezachytili ani jedno slovo.

Následne na to sa otočil, zmizol niekde v dome a o sekundu sa vrátil s kufrom. Diana sa nervózne hompáľala a pohľadom kmitala po miestnosti, no ani raz sa znova nezapozerala na svojho brata, aj keď to akokoľvek veľmi chcela. Doslova cítila, ako ju štípu oči po potrebe hľadieť na neho.

Jessie prešiel k nej, chytil ju majetnícky okolo pliec a spolu sa vybrali preč. Deana sa pomaly chytala panika a vtom sa znova ozval ten policajt.

„Vezmem ho na stanicu a vypočujem,“ oznámil Jessiemu a ten prikývol, že rozumie.

„Ja zaveziem Dianu domov a zavolám k nej pani Collinsovú. Potom prídem za vami,“ povedal a pri zmienke o sociálnej pracovníčke sa Diane v očiach podivne zablýskalo, no Jessiemu to ušlo.

Bez ďalších zbytočných zdržovaní spolu vyšli von, Jessie naložil kufor do auta a pomaly sa pohli domov.

Ďakujem, napísala Diana na notes, ktorý si vzala so sebou a jemne štuchla do Jessieho.

„Za čo?“ nechápal blondiak a kým Diana písala odpoveď, očami behal medzi ňou a cestou.

Že si ma s ním nenechal samu. Nie som na to pripravená.

Jej odpoveď ho mierne znepokojila, no nedal to na sebe znať a prikývol. Mala by byť predsa rada, že jej brat sa našiel a že má konečne pri sebe niekoho zo svojej rodiny. Aj keď pre Jessieho stále zostáva otázne, čo je s jej rodičmi. Akoby sa pod zem prepadli. Nie sú po nich nijaké stopy.

„Nevadí ti chvíľku zostať s pani Collinsovou? Toto naozaj musím zariadiť, aj kvôli tebe,“ prehodil, keď sa už blížili k bloku, kde mal Jessie byt.

Relatívne by mohol Dianu nechať aj so svojou mamou, ale nezdalo sa mu to ako ten najlepší nápad. Aspoň nie teraz, kým sa ešte nepoznajú a sú si úplne cudzie. Diana je nedôverčivá a príliš plachá, nechcel riskovať, že ju niečo vyľaká a aj keď je predstava, že by sa mohla báť jeho mami absurdná a smiešna, nemohol si dovoliť nechať niečo na náhodu.

Diana si chvíľu Jessieho otázku nechala uležať v hlave. Nevadí jej byť s pani Collinsovou? Vlastne ani nie.

Jessie ju kútikom oka sledoval a tak len pokrútila hlavou a blondiak si spokojne vydýchol. Bol napätý a bál sa jej odpovede, no Diana nebola hlupaňa a bolo jej viac než jasné, že sa jej nemôže venovať dvadsaťštyri hodín denne. Aj keď jej by to tak vyhovovalo.

Keď zastali na parkovisku, Jessie rýchlo zavolal pani Collinsovej a vysvetlil jej, čo je vo veci. Z rozhovoru Diana usúdila, že tú pani by ani nenapadlo odmietnuť. Na jednu stranu ju pri tom poznaní zalialo príjemné teplo, no na druhú nebola bohvieako nadšená.

Nachádzalo sa v nej toľko protichodných pocitov, až to jej samotnej poriadne liezlo na nervy a chvíľkami si pripadala, že naozaj začína blázniť a šalieť.

◊♦◊

Keď Jessie dorazil na policajnú stanicu, bolo už pol tretej. Schôdzku s pánom Pharrelom musel preložiť na niekedy inokedy, no po tom, čo ho informoval o pokroku v prípade Averyových, nemal žiadne námietky a súhlasil, že sa dohodnú na inom termíne.

Očividne bol aj on tým prípadom zaujatý a chcel sa dostať na koreň celej veci. Jessie mal občas dojem, že čím hlbšie k jadru sa dostáva, tým viac kopania ho ešte čaká.

„Pomôžem vám?“ spýtala sa slečna za informačným pultom a očami s nechutne obrovskými mihalnicami na neho zaklipkala.

„Idem za pánom Petersonom,“ oznámil a snažil sa ignorovať tie pohľady, ktoré po ňom vysielala. Začínal sa kvôli tomu cítiť hlúpo.

Slečna vzala telefón a pár minút po tom, čo ho zložila sa na druhej strane chodby vynoril Steve. Netváril sa nadšene.

Jessie k nemu automaticky podišiel a vydýchol si, keď zmizol z dohľadu tej nesympatickej osoby.

„Ako to ide?“ vyzvedal a Steve pretočil frustrovane oči.

„Na hovno,“ odvetil prosto a sklopil pohľad k zemi. „Nechce sa mu akosi púšťať do konverzácie. Neustále melie len o tom, že chce hovoriť s Dianou,“ poinformoval Steve svojho priateľa a otvoril dvere do tmavej miestnosti.

Vošli dnu a Jessie si všimol okno, ktoré však neviedlo von, ale do vedľajšej miestnosti. Bol tam jeden stôl, dva páry stoličiek a na jednej z nich sedel Dean s hlavou medzi plecami.

„Kríva,“ prehodil Steve a znel napäto. „Na ľavú nohu,“ dodal ešte a zahryzol si do spodnej pery.

„Čo sa mu s ňou stalo?“ spýtal sa Jessie, aj keď si bol viac-menej istý, že Steve na túto otázku odpoveď nemá, rovnako, ako na milión ďalších, ktoré sa premávali po jeho hlave a otravne sa dobiedzali po odpovediach.

„Nemám najmenšie tušenie,“ znela odpoveď, ktorá mladého advokáta ani pri najmenšom neprekvapila.

„Ako budete pokračovať?“ položil teda ďalšiu otázku, ktorá ho až tak netrápila, no bola v podstate ľahko zodpovedateľná.

Steve si povzdychol a oboma rukami si zašiel do vlasov. „Neviem. Brian sa išiel poradiť s kapitánom. Netušíme, čo bude ďalej nasledovať,“ priznal. „Už dávno som si nepripadal tak neschopne.“

Ako ho tak Jessie pozoroval, prišlo mu ho ľúto a cítil obrovské nutkanie ho nejako uchlácholiť, ale netušil, čo by v tejto situácii mohlo pomôcť.

„Môžem s ním hovoriť?“ spýtal sa s nádejou a Steve len prikývol.

Prešiel teda k bielym dverám, otvoril ich a prešmykol sa dnu. Dean sa ani neobťažoval zodvihnúť hlavu a pozrieť na neho.

„Už som povedal, že nič nepoviem,“ zavrčal, keď sa Jessie posadil naproti neho a ruky si založil pred sebou na stole.

„Ani mne?“ vyhŕkol a Dean sa prekvapene narovnal a zamrkal.

„Poznáme sa?“ Nechápavo sa zamračil a oprel sa dozadu o opierku stoličky. Sivé oči nespúšťal z Jessieho modrých.

„Dá sa povedať,“ odpovedal pokojne blondiak a uškrnul sa.

Dean stíchol a Jessie mu doprial krátky čas na premýšľanie. Ak si spomenie sám, bude to lepšie – aspoň si to myslel.

„Jessie Stretton,“ vydýchol prekvapene a usmial sa. „Páni,“ dodal a poškrabal sa na hlave. „Takže si policajt.“

„Nie tak celkom. Som právnik,“ upresnil a jazykom si navlhčil pery. Odrazu ho obliala akási nervozita a cítil v žalúdku podivné vibrácie. „Dean, čo sa stalo?“ Odvážil sa napokon opýtať, no zachoval si opatrný tón.

Brunet si vzdychol a tvár si skryl do dlaní. „Je toho toľko,“ začul ho povedať, ale ničoho ďalšieho sa z jeho úst nedočkal.

„Začnime tým, že mi povieš, čo máš s nohou,“ navrhol už sebaistejšie a uprene pozoroval chlapca pred sebou.

„Chcem vidieť Dianu,“ vyhlásil neochvejne Dean a v tvári sa mu usídlil tvrdohlavý výraz.

„Keď začneš odpovedať!“ vyjednával Jessie nekompromisne.

„Teraz,“ zasyčal Dean a rukou tresol po stole.

Jessie zadržal povzdych a naklonil sa bližšie k Deanovi, ktorý sa zasa odklonil čo najďalej, akoby sa mohol od Jessieho nakaziť akýmsi vírusom.

„Ty pako, chcem ti pomôcť,“ štekol a došlo mu, že sa nachádza na pokraji nervov. „Veľmi mi to neuľahčuješ,“ obvinil ho ešte a Dean sa ironicky uškrnul.

„A mne to kto uľahčuje?“ kvitoval, no ak si myslel, že tým niečo dosiahne, tak sa pekelne mýlil.

„Začni spolupracovať, inak ťa tu budú držať, kým nezhniješ zaživa,“ zaklamal. V podstate ho tu držať nemôžu, ale to Dean vedieť nemusí.

Na chvíľu nastalo ticho, počas ktorého bol vzduch tak hustý, až mal Jessie dojem, že je uväznený v obrej želatíne. Dean bol stále riadny idiot, no k dobru mu hralo, že mal očividne záujem o Dianu.

„Infekcia,“ zašepkal a Jessie nadvihol obočie. „V lese som sa zranil a do nohy sa mi dostala infekcia,“ vysvetlil neochotne a oči nespúšťal zo steny za Jessiem.

„Prečo si šiel do Španielska?“ Jessiemu bolo jasné, že Steve stojí za oknom a všetky Deanove odpovede si starostlivo ukladá do hlavy, aby ich neskôr mohol pretlmočiť kolegom.

„Mám tam strýka a potreboval som lekársku pomoc. Vedel som viac než dobre, že je tu po nás vyhlásené pátranie a ak sa niekde ukážem, okamžite sa tam zíde garda policajtov a odvlečú ma sem,“ frflal takmer nezrozumiteľne. „A presne tak sa stalo,“ dodal s poriadnym sarkazmom, ktorý Jessie úspešne odignoroval.

„Kde máš rodičov?“ To bola otázka, na ktorú najviac potreboval odpoveď.

Už dlhšie ju tušil, no zakázal si na to pomyslieť, avšak bolestný kŕč, ktorý skrivil Deanovu tvár mu bol dostatočným potvrdením.

„Mŕtvi,“ hlesol a v očiach sa mu zaleskli slzy. Okamžite, ako si to brunet uvedomil, sklopil hlavu a prstami si ich šúchal.

Keď znova pozrel na Jessieho, mal ich celé sčervenené. Jessie si povedal, že mu dá chvíľku, aby sa mohol upokojiť, ak je to vôbec možné. Samému mu tá správa neurobila dobre a to ich nevidel niekoľko dlhých rokov.

„Ako zomreli?“ vyjachtal napokon Jessie a Dean sa nespokojne zavrtel.

„Dopekla, dajte mi pokoj!“ skríkol zostra. „Nechcem o tom hovoriť, nechcem na to myslieť. Chcem len vidieť svoju sestru!“ vrieskal ďalej a celú jeho tvár pohltila zlovestná červeň.

Za iných okolností by možno Jessie vybuchol, ale keďže sa jednalo o Dianinu rodinu, zachovával si taký pokoj, o akom si myslel, že ho v takomto prípade nie je schopný.

„Potrebujeme odpovede,“ trval na svojom blondiak a Dean sa falošne zasmial.

„Je mi srdečne ukradnuté, čo potrebujete. Ja potrebujem svoju sestru,“ stál si neoblomne za svojim.

„Diana s tebou hovoriť nechce a to ma dovádza k otázke, prečo?“ Podľa výrazu Deanovej tváre mu bolo jasné, že trafil do čierneho.

„Nechal som ju v lese,“ priznal a tentoraz mu slzy skutočne z očí unikli.

Jessie v nemom šoku pootvoril ústa a hneď ich aj zaklapol. Túto odpoveď nečakal. Skôr si myslel, že... sakra! Čo si myslel?

„Bol som zbabelý a vydesený a mal som obrovské bolesti,“ šomral si akoby sám pre seba a Jessie nastražil uši. „Jednoducho som utekal, ako som vedel a čo som vlastne urobil mi došlo poriadne neskoro. Viem, že som ju tam nechávať nemal,“ bľabotal a z očí mu tieklo čoraz viac sĺz. „A teraz ma nenávidí,“ skonštatoval a jeho tón dával jasne najavo, že tomu skutočne verí.

„Tak to nie je. Len je vydesená,“ upokojoval ho Jessie a odrazu k tomu chlapcovi cítil obrovské sympatie.

Zachoval sa, akoby sa zrejme zachoval každý. Pud sebazáchovy býva silnejší, ako čokoľvek iné.

„Nemal som ísť bez nej a ja som to, kurva, vedel!“ zareval a rozplakal sa.

Skutočne sa rozplakal. Jessie nevedel, ako reagovať a či vôbec je vhodné, aby niečo vravel, alebo by bolo najlepšie, ak by držal jazyk za zubami.

V takýchto situáciách sa vždy cítil nesvoj a ako sa vraví – nevedel v nich chodiť. „Odpustí ti,“ uisťoval Deana a prichytil sa pri myšlienke, že sa možno snaží uistiť aj seba.

Ak mal byť úprimný, nedokázal si predstaviť, ako sa Diana zachová a či s ním bude komunikovať.

„Ako je na tom?“ spýtal sa Dean, keď sa ako-tak upokojil.

„Ako to myslíš?“ nechápal Jessie. Fyzický alebo psychický stav? Nebolo mu jasné, čo Deana zaujíma viac.

„Rozpráva?“ vyšlo neiste z Deana a v očiach sa mu usadila hrôza. Bolo do očí bijúce, že sa odpovede bojí.

„Nie, ale komunikuje so mnou prostredníctvom papierikov,“ odpovedal a Dean stiahol obočie.

„Takže nie je ako telo bez duše?“ uisťoval sa a keď Jessie odpovedal že nie, mierne veselšie sa pousmial. „Tak si ju totiž pamätám,“ vyznal a zaťal ruky do pästí. „Keby som mohol vrátiť čas...“

„Nemôžeš sa z toho viniť!“ upozornil ho blondiak a na dôvažok zavrtel hlavou.

„Mal som ju chrániť. To otec chcel,“ šepkal a z očí sa mu spustili nové slzy.

Bolo nad slnko jasnejšie, že nie je pripravený o tejto téme hovoriť. Tak sa Jessie rozhodol, že mu dá ešte poslednú, v podstate jednoduchú, otázku. „Prečo si sa zo Španielska vrátil? Prečo teraz?“

Dean konečne pozrel Jessiemu do očí a potom zreteľne odpovedal. „Kvôli Diane. Nevedel som, čo s ňou je a potom som sa v správach dopočul o prípade Averyových a o ich nájdenej dcére, ktorá odmieta komunikovať,“ vysvetlil. „Sadol som na lietadlo a prišiel.“

„Čo tvoj strýko?“

„Nie je veľmi rodinný typ a v podstate nemá šajnu, čo sa tu deje.“

Jessie si sám pre seba prikývol a vstal. Už sa pohol k dverám, keď ho ešte zastavil Deanov prosebný hlas.

„Vezmete ma za Dianou?“

„Áno.“

Tak, čo vravíte? :) Nejaké nové teórie? BTW, z nejakého dôvodu mám z tejto časti divný pocit. Neviem, či je to tým, že som príliš sebakritická, alebo je to oprávnené, takže ocením Váš názor. :)

Foto Deana je na mojom zhrnutí.

Mimi :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 13. časť: