OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 7. kapitola

01.09.2014 (18:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 802×

Povedala som si, že s drogami som skončila. Hlavne, keď teraz bývam u Lany. Pani A je lekárka a je jedno aké má človek príznaky, vymenuje  všetky diagnózy. Alebo príčiny. Nezávidela som to Lane, ona bola vždy tá poslušná dcéra pred mamou. Dokonca nemohla ani blicovať. Proste sa to nedalo.

Po týždni si u mňa Pani A zvykla na jednu diagnózu. Diagnóza zvaná „Rum“.  A mala pravdu. Je to moja diagnóza už dobre dlho. A nie je to len diagnóza. Je to môj najlepší kamarát. Na rozdiel od Lany neodvráva, nemá sprosté poznámky a neháda sa so mnou. Nikdy sa nezmení. Dodáva dobrú náladu, nové známosti či príležitostný sex.  Avšak, dokáže poriadne vypláchnuť žalúdok. Ale kamarátstvo s ním je drahé. A má výhrady proti drogám. Takže, dnešná diagnóza?

Rozlepila som oči, na jazyku chuť žlče a bolesť celého tela. Do očí mi razil divný, biely luster. Nepoznala som ho, hoci mi bol tak strašne známy. Avšak môj mozog odmietal pracovať a tak som si musela stačiť s jednoduchým skonštatovaním. Mám obrovskú opicu, francúzske okno v hlave a znovu som v cudzej izbe. Gratulujem, ešte chvíľu a máš nábeh na kvapavku, syfilis a nebodaj aj AIDS. 

Zhlboka som sa nadýchla a nasala do pľúc odporný pach dezinfekcie. Fuj, takto smrdia len... Prudko som otvorila oči a zrazu sa mi vyjasnila spomienka na strop. Do prdele, som v nemocnici. To musel byť včera žúr. Pani A ma zabodne. Už dobre dlho som sa po záťahu nezobudila v nemocnici. Len som prekvapene vydýchla a zistila, že mám v jednej ruke infúzku. To muselo byť trochu vážnejšie.  Čo sa včera stalo, že som sa sem dostala?

„Som rád, že si si uvedomila, kde sa nachádzaš,“ ozvalo sa na ľavo odo mňa a skoro som vyskočila od ľaku z postele. A keď som spoznala ten hlas, neodvažovala som sa otočiť hlavu.

Nebolo to práve to, čo si želá človek vidieť, len čo sa prebudí v nemocnici. Len som ďalej zízala do stropu až kým sa nado mnou nezjavila ďalšia osoba.

„Lea,“ oslovil ma ešte celkom mladý muž a mračil sa na mňa. Jeho dobitá tvár vo mne vzbudzovala tichý hnev.

„Vyzeráš fakt sexy,“ zaškerila som sa na neho a snažila sa nakopnúť telo, aby ma poslúchalo.

„Ja som sexy vždy.“ Pretočil očami a sťažka dosadol do kresla pri posteli. „Ale ty teraz určite nie. Predávkovanie drogami, tak to myslíš ako vážne?“

„Naozaj nemám chuť na rodičovské kázanie,“ odvrkla som sarkasticky a v ústach som mala nechutnú pachuť.

Určite mi vyplachovali žalúdok, inak by ma krk tak veľmi nebolel. Môj otec si povzdychol a pozrel sa do steny naproti. Jop, tento vysoký, tmavovlasý muž so širokými ramenami, ktorý mohol mať všetky a s výraznými modrými očami, ktoré som po ňom zdedila, bol môj otec. 

„Tento pohľad na mňa používajú slečny v bare a nie moja vlastná dcéra,“ precedil pomedzi zuby a nesnažil sa zakryť hnev v hlase. Škrelo ho to, že som takto vyvádzala. Sralo ho, že sa podľa neho kurvím. Teda, ani to nemusel hovoriť, ale nie som sprostá.

„Nie som tak skazená, aby som zahlídala po vlastnom otcovi,“ odfrkla som znechutene a otočila sa mu chrbtom. Nechcela som sa s ním dnes rozprávať. Nie, keď som ležala napojená na kapačke a on vyzeral, akoby ho hodili pod valec.

„Som rád, že sa ti nestalo nič horšie,“ ozval sa po chvíli potichu. Tvrdohlavo som ležala na boku a odmietala povedať čo i len jedno slovo.

„Rozprával som sa s Helen a som jej neskutočne vďačný, že bývaš u nich. Je to tam bezpečnejšie ako doma.“ Pootočila som sa mierne k nemu.

„Všade lepšie, ako v tej diere, čo nazývaš domov,“ zamrmlala som a hoci som nechcela byť hnusná, vyliezlo to samo. Len z pohľadu na neho a jeho tvár to vo mne vrelo a mala som chuť mu prifarbiť aj ja jednu.

„Už to bude len lepšie. Nič z toho čo si zažila sa už nebude opakovať.“ Prehltla som ledva všetky hnusné reči, čo sa mi tlačili na jazyk, ale všetkému som zabrániť nemohla.

„Čo myslíš tým, že sa nebude opakovať? Vyhadzovy z domu pre moju bezpečnosť, návštevy „kamarátov“ v noci alebo tá partia, čo nám pravdepodobne urobila z domu ementál?“ hovorila som hlasom plným sarkazmu a rozhorčenia. Nič mi na to nepovedal, len pozeral do zeme. Na chvíľu som sa zamyslela nad tým, že kedy sme zmenili strany a dostala som na starosť čistenie žalúdka? Nie doslovne.

„Nebol som najlepším otcom, nedal som ti rodinu, akú by si mala dostať. Tvoja matka, tá... Z veľkej časti je to všetko moja vina, ale ty si moje dieťa a ja musím urobiť všetko pre to, aby si bola v bezpečí a mala strechu nad hlavou,“ povedal po chvíli ticha.

Jeho slová ma prekvapili, hoci veľmi dobre viem, že v týchto veciach je úprimný už dlhý čas. Na jednej strane som na neho bola neskutočne naštvaná, cítila som sa zradená, ale na druhej som mu ďakovala za to, že sa o mňa staral. Jeho úprimnosť mi pripomenula detstvo, keď ma naučil smiať sa. A byť úprimnou. Potriasla som hlavou, aby som odohnala spomienky na detstvo.

„Ja ti predsa nevyčítam, že si otec na hovno, čo mimochodom trochu aj si, ale snažím sa poukázať na skutočnosť, že nemáme kde bývať.“ Nehovoriac ešte o tých obrovských účtoch, ktoré prídu za jeho hospitalizáciu.

Z tej myšlienky mi prišlo neskutočne zle. Otec a ja sme si prešli dlhou cestou na to, aby sme po sebe ziapali za každú maličkosť. Za všetko, čo som v živote mala a dosiahla, môžem ďakovať jemu. A ja som sa snažila. Brať veci s nadhľadom. Vychoval ma, akoby sme si boli seberovní. Žiadny ocinko a lízatká. Realita a prežívanie. Iné ani nevedel. Dostal ma predsa len ako darček na svoje osemnáste narodeniny. Aké dojemné. Istotne musel skákať radosťou, že ešte nemôže piť v podniku alkohol, ale už je otcom.

„Sú veci, ktoré sú už vybavené,“ ozval sa a pomaly sa postavil.

„Ako si nakoniec dopadol?“ spýtala som sa potichu, kým dokrivkal ku mne, opierajúc sa o infúzku.

„Jedna strelná rana a trochu zmaľovaný ksicht,“ pokrčil plecami, načo ma zamrazilo v chrbtici.

„Ty si snáď nesmrteľný,“ povzdychla som si s hranou ľútosťou, načo sa mi dostalo jeho tichého smiechu. Zbožňovala som jeho smiech. Bola to jedinečná príležitosť vidieť ho uvoľneného a normálneho. Zatvorila som oči, aby som si ten obraz uchovala pred očami, keď ma pohladil po vlasoch.

„Všetko bude dobré, princezná,“ zašepkal a pomaly odchádzal z izby.

A ja som mu ďakovala, že konečne odkráčal. Slzy ma zastudili na rozpálenej tvári, keď som sa snažila zadržať ich. Bol to môj prvý muž v živote, ktorého som milovala a nikdy neprestanem. Pretože je jedno, čo urobí, ako sa správa, ale je to môj otec. Je to niekto, kto ma naučil násobilku, naučil ma, ako sa vyťahujú ľuďom z vrecka peniaze a veľa iných vecí. Ukázal mi krásy tohto sveta, aby som zabudla na tie hrôzy. Ale taktiež ma učil stavať sa realite čelom. Navzdory tomu, že sa jej staval vždy chrbtom. Sklamal ma viackrát, ako ktorýkoľvek človek, ale stále mu viem odpustiť. Pretože on je ten človek, ktorého nazývam otcom.

„Lea?“ ozvalo sa prekvapene od dverí a vytrhlo ma to zo zízania na strop. Zaklipkala som očami a zistila, že tieň sa posunul od otcovho odchodu dosť ďaleko.  Natočila som hlavu a zbadala Erica. Erica? What?

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa zachrípnutým hlasom a začala sa dusiť. Načiahla som sa po pohár a rýchlo sa napila.

„Bol som darovať krv a teraz som odchádzal, keď som ťa zbadal,“ pokrčil plecami a pozrel sa po chodbe. Potom vkročil do vnútra a sadol si ku mne na stoličku.

„Ktorá sestrička sa ti páči, že sa necháš dobrovoľne odsávať?“ spýtala som sa pobavene a posadila sa na posteli. Pomohol mi s vankúšmi a pritom sa pobavene uškŕňal.

„To som až tak priehľadný?“  Keď som prikývla, len pretočil očami. „Bola tam jeden čas taká slečna, ale už odišla. Okrem toho, verím v karmu, že sa mi to raz vyplatí,“ hovoril nezaujato a prehrabával sa vo vrecku.  Vytiahol čokoládové lízatko a mne sa okamžite rozjasnili oči. „To je pre teba,“ povedal a natiahol ku mne ruku.

Zmätene som zaklipkala očami, akoby som prepočula zmysel celej vety. „Nepotrebujem lízatko, nie som malé decko,“ zafrflala som oduto, ale zobrala si ho od neho. Jedným ťahom som z neho strhla obal a takmer sa rozplynula od tej chute na jazyku. Všetko lepšie, ako tie nemocničné obedy. „Moje najobľúbenejšia sladkosť,“ zamrmlala som spokojne a oprela sa naspäť o vankúše.

„Viem, preto som ti ho kúpil,“ povedal pokojne a s úsmevom ma pozoroval.

„Odkiaľ to vieš?“ spýtala som sa podozrievavo a mračila sa na neho.

„Lea,“ povzdychol si unavene, „väčšinou, keď sa chlapcovi nejaké dievča páči, zistí si, čo má rado. Ako si myslíš, že som ťa asi pred rokom zbalil?“ spýtal sa sucho a mne skoro zabehlo. 

Sklopila som pohľad do perín a snažila sa necítiť tak ponížene. V poslednej dobe som v jeho prítomnosti začala byť dosť nervózna, keď som si spomenula na tú kauzu s ním. Cítila som sa zahanbene?  Ako to, že pred tým mi to bolo úplne jedno? Keď som si spomenula, ako som si z neho robila srandu pred Lanou o hocičom... mala som chuť dať si facku.

„Čo si vyviedla, že si skončila na príjme?“ spýtal sa po chvíli. Prevrátila som lízatko na druhú stranu úst a pokrčila plecami.

„To vieš, keď smäd zapíjaš alkoholom a nie vodou,“ prehlásila som ľahostajne. Prečo by som mu mala vešať na nos, že som sa predávkovala. A už si si uvedomila, že si sa predávkovala? Uprene ma pozoroval a mne to začalo byť nepríjemné.

„Tak sa teda uzdrav,“ ozval sa zrazu a zodvihol sa zo stoličky.

Rýchlo som k nemu vzhliadla, ale keď som videla, že ma stále pozoruje, stiahla som sa naspäť. Nechcela som, aby odišiel. Nechcela som, aby ma tu nechával samú. Avšak, ak nechcel byť v mojej spoločnosti, ja sa mu doprosovať nebudem. Prepaľovala som jeho chrbát, kým nevyšiel von a neodišiel. Neznášala som samotu. Nemohla som prestať rozmýšľať a spomínať. Ani neviem prečo, možno preto, že som sa kvôli tomu cítila tak skurvene nešťastná. Možno to bolo tým, že všetky tie párty, úžasné zážitky, z ktorých sme šli vždy pri rozprávaní do kolien, nemohli prehlušiť to všetko v mojom vnútri. Tú hlbokú čiernu dieru plnú prázdnoty a samoty. Začala som znovu zízať do stropu a počítať všetky praskliny, ktoré som videla. Vtom som sa naozaj vyžívala.

Niekto do mňa štuchol a nepokojne som sa zamrvila. Avšak, keď mi niečo zasvietilo priamo pred očami, prudko som otvorila oči. Oslepilo ma to až som zanadávala.

„Trúba,“ ozval sa tichý smiech, ktorý by som spoznala všade. Znovu som prižmúrila na telefón a uvidela koľko je hodín.

„Ty si úplne vymydlený?“ zavrčala som na Adama, ktorý sa nado mnou skláňal a starostlivo si ma obzeral.

„Hej, prišiel som ťa zachrániť z tohto hrozného väzenia a takto sa víta hrdina?“ spýtal sa naoko dotknuto a štuchol do mňa, aby som sa posunula. „Okrem toho, prišiel som ťa pozrieť. Mal som o teba strach.“ Protestne som zamrnčala, ale posunula som sa. Skopol si topánky a vyšvihol sa ku mne na posteľ.

„Na návštevu sa chodí po obede a nie o druhej ráno,“ mrmlala som ešte napoly ospalo a napoly naštvane. Vedela som byť veľmi protivná, keď ma niekto neoprávnene budil.

„To by nebola vôbec zábava,“ namietol a pohodlne sa oprel o stenu. Zamračila som sa ne neho, no nevyzeralo to, že by mu to nejako vadilo.

Porazenecky som si povzdychla a oprela sa o stenu tiež. „Ako si sa sem vôbec dostal? Na recepcii predsa niekto musel byť.“

„Šiel som cez vetraciu šachtu. Proste čistý akčňák.  A teraz by som si za svoj výkon zaslúžil pusu na líce.“ Nahol sa ku mne, no odtlačila som jeho tvár od seba. Zacítila som totiž jeho voňavku, ktorá bola tak intenzívna, že som si kýchla. Potichu sa smial a ja som ho preklínala, keď som si kýchla už po tretie.

„A kde mám nejaký darček? Vždy sa nosia darčeky na návštevách,“ podpichla som ho, keď som sa konečne zbavila kýchania.

„Mal som so sebou balón, ale obetoval sa za vlasť, aby som sa mohol pokračovať v ceste za tebou.“ Tento krát som sa už smiala ja. A naozaj to bolelo. Mala som svalovicu snáď úplne všade, nehovoriac o rozdráždenom žalúdku.

„A čo sa vlastne stalo? Ako ste sa z toho dostali?“ spýtala som sa zvedavo a oprela sa o jeho plece.

„Odkväcla si nám v aute, nevedel som ťa prebrať. Miranda im zastavila, aby okamžite zurgovali sanitku, takže sme ťa vlastne použili ako štít. Ani nás nekontrolovali.“ Pobavene som sa uchechtla a štuchla pod rebrá.

„Na to som vám bola dobrá, čo? A teraz si si to prišiel žehliť,“ hovorila som naoko urazene.

„Myslel som si, že to budeš brať ako romantické gesto,“ ohradil sa pobúrene. Len som sa potichu smiala a ďakovala mu za jeho šialenú povahu. „Prišiel som za tebou so skvelou ponukou. Odchádzam zajtra ráno na Floridu do letnej vily na pár dní. Nepôjdeš tiež? Utiecť z tohto prostredia,“ začal potichu.

Prekvapene som žmúrila do tmy, ktorá nás obklopovala. Celkom ma prekvapil s takou ponukou. Utiecť z tohto prostredia.

„To je síce krásne, ale nezabúdaj, že sa práve zotavujem z predávkovania,“ začala som premýšľavo. „A nakoniec by som to aj tak odmietla.“

„Prečo? Nepáči sa ti myšlienka na medové týždne?“ spýtal sa pobavene.

„Nepáči sa mi myšlienka, že by som si mala pretiahnuť každého kamaráta,“ zahlásila som vecne, načo som cítila, ako stuhol. Povedala som niečo zle?

„Mladomanželskú noc si môžeme nechať na ďalšiu noc,“ skúšal vtipkovať, no pokrútila som hlavou.

„Poznám sa príliš dobre na to, aby som vedela, že som schopná po tebe skočiť, len čo sa dostanem k fľaši alkoholu.“  Skoro som na neho padla, keď sa začal hmýriť. Nevedela som, čo robí až kým som nezacítila jeho dych na tvári. Pootočil sa ku mne a mne začalo byť strašne horúco.

„A je na tom niečo zlé?“ zašepkal do ticha a mne chvíľu trvalo, kým som si spomenula, čo som hovorila. „Sme mladí ľudia, prečo by sme si nemohli užívať život? Bojíš sa, že ak by som sa s tebou vyspal, už by som sa ti neozval?“

Cítila som jeho tvár blízko pri tej mojej a všetko vo mne vrieskalo, že jeho slová sú pravdivé. Boli to predsa moje slová. Spomenula som si, ako som sa pred Ericom obhajovala, že vyspať sa s niekým nie je predsa hriech. Tak veľmi som sa k nemu chcela nakloniť a rýchlo splniť všetko, čo sa mi preháňalo hlavou. Vtom som sa pozastavila. Nebolo to skutočné. Nikdy v živote by som sa na neho nevrhla z vášne bez alkoholu. Páčil sa mi, priťahoval ma, ale v skutočnosti som to ani nechcela. Pretože som cítila, ako mi mozog pracuje a zasypáva ma otázkami a pochybnosťami. Už vlastne viem, prečo s niekým spím len za stavu opitého.

Odtiahla som sa od neho a odfrkla si. Zrejme to nečakal pretože si povzdychol. A ja som zas nečakala, že to tak rýchlo vzdá hoci som mu za to bola vďačná. Ako som to hovorila? Vrhnem sa na neho, keď sa dostanem k fľaši? Rozmýšľala som, kedy naposledy som sa vyspala s chalanom bez promile v krvi. Pred necelým rokom. S Ericom. Srdce sa mi rozbúchalo až niekde v krku, keď som si spočítala, aká dlhá doba je to a pod rukami som krčila plachtu.

„Celkom mi znižuješ sebavedomie,“ povzdychol si pobavene a objal ma okolo ramien. Automaticky som si okolo neho obmotala ruku a ľahla si na jeho hruď.

„To prežiješ,“ neodpustila som si a nasala do nosa jeho vôňu.

Čo tak začať zase spať s niekým bez vplyvu? Prvá myšlienka padla na Adama, ale toho som rovno zamietla. V živote by si neodmietla chlapca. A on je rozkošný, bláznivý a má vilu! okríkla som sa v duchu a snažila sa usporiadať si myšlienky. Nechápala som samú seba. Naozaj nie. A ani som nevedela, že som zaspala.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 7. kapitola: