OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nepotrebujem ťa! - 27. kapitola + Epilóg

29.01.2015 (20:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 768×

Stála som na polícii a čakala. Nemohla som uveriť tomu, čo ten kretén urobil.

„Lea,“ ozvalo sa za mnou a  zbadala som matku, ako ku mne mieri. „Kde je?“ spýtala sa a poobzerala sa dookola po policajnej stanici.

„Vo vypočúvacej miestnosti. Pustia nás za ním až skončia s vypočúvaním,“ zamrmlala som a prepálila pohľadom okoloidúceho policajta.

Matka si povzdychla a šla si sadnúť. Neisto som sa k nej otočila a pozorovala ju. Ruku mala ešte v obväze, ale rana sa jej zacelila v poriadku. Guľka prestrelila Royove telo a zavŕtala sa matke do kľúčnej kosti. Blbá zhoda náhod. Prešli mnou zimomriavky. Už dávnejšie som si pripustila, že je to moja vina, ale otec mi zakázal ísť s tým na políciu. Vtĺkal mi do hlavy, že to nie je moja vina. Warda mali v hľadáčiku už dlho a teraz sa vyskytla najlepšia doba, zbaviť sa ho.

Vedel o tom, že ho chcú odstrániť, ale neurobil proti tomu nič. Neviem či nechcel alebo nemohol. Ale po tom incidente sa matka nasťahovala do domu na predmestí. Otec jej dal kľúče a ona neodmietla. V nemocnici sa zotavila a pribrala pár kíl naspäť. Začala sa znovu podobať na tú peknú ženu, ktorou niekedy bola.

Po pár dňoch v nemocnici dala na lekárove slová a nechala sa zahlásiť do nemocničného programu pre alkoholikov. Svet sa začínal dávať znovu do pohybu a ja som sa nestačila čudovať. Odkedy som ho našla pri jej posteli, zdalo sa, že sa obaja pomerili. Na jednej strane ma to tešilo, na druhej zarážalo. Nepoznala som však ich príbeh a nikdy mi ho ani jeden nechcel povedať.

Rozmýšľala som nad tým či sa len motali vo vlastnom živote a robili chyby tak, ako ich robia všetci. Rozmýšľala som, ako sa môj život podobal tomu ich. Nie vo všetkých veciach, ale skôr v tých základných. Že od seba odstrkovali všetkých, na ktorých im záležalo. Že si navzájom ubližovali. Toľké roky. A potom sa otec pomiatol. Včera som otvorila dvere na zvonenie a zbadala dvoch policajtov. Doniesli mne a mame predvolanie. Pretože sa môj otec udal.

Po hodine som si sadla k mame a nervózne pozorovala úradníkov. Chcela som vedieť, čo ho viedlo k tomu, aby sa nechal zatvoriť. Pretože za jeho činy za celý život mu určite nadrbú pár rokov za mrežami. Ak nie doživotie.

„Lea?“ ozvala sa matka vedľa mňa a otočila sa ku mne. Ubehlo už pár hodín a zdalo sa, že je najlepší čas začať po niekom hulákať a dožadovať sa informácií. Aj cez to všetko som sa k nej otočila.

„Čo? Bolí ťa ruka? Skočím po niečo na pitie?“ spýtala som sa jej. Zarazene pokrútila hlavou a sklopila zrak.

„Chcem sa spýtať či ti nevadí, že tu s tebou čakám,“ povedala po chvíli načo som zodvihla obočie.

„Čakáme na otca. Si jeho ex, moja matka. Myslím, že je to celkom normálne,“ pokrčila som zarazene plecami a odvrátila od nej zrak. Našťastie sa k nám blížil mladý muž v obleku.

„Pani Wardová, slečna Greenová?“ spýtal sa nás a prikývla som s nevôľou nad matkiným priezviskom. Dúfala som, že si ho čoskoro zmení a prestane tak pripomínať nepríjemné spomienky.

Zaviedol nás každú do inej miestnosti a začalo sa vypočúvanie. Pýtali sa ma otcovu prácu. Potom na môj život. Odpovedala som to, čo som mala vštiepené od detstva. Sama som sa divila, že ma na to otec pripravoval. Od mala mi vtĺkal odpovede pre políciu. Mala som z toho vyjsť čistá. A vyšla som. Aj keď som sa necítila ako nevinný človek. Mladý muž, ktorý ma vypočúval, sa predstavil ako Oliver Reed a bol to vyšetrovateľ. Ukazoval mi aj preukaz a mal tam aj nejakú inštitúciu, ale veľmi ma to nezaujímalo.

Oliver ma vyviedol von a konečne sme šli za otcom. Vošli sme do miestnosti, kde za mrežami stál otec.

„Máte desať minút. Potom bude prevezený do najbližšej väznice a tam počká až do súdu,“ oznámil mi Oliver a keď vychádzal, stretol sa s mojou mamou. Zatvoril za nami dvere a ostali sme v miestnosti len my traja.

„Čo si to urobil?“ spýtala som sa ho unavene a urobila krok vpred. Otec sa oprel o mreže a smutne sa usmial.

„Nebola iná cesta, ako sa dostať z toho von. Musel som sa udať. Za moju spoluprácu a informácie, ktoré som zbieral pre policajtov a vyšetrovateľov mi dajú tri roky. Musia ma aj odsúdiť. Nemôžem z toho vyviaznuť bez trestu,“ pokrčil plecami a pôsobil vyrovnane.

Prekvapilo ma, že som to prijala. Prijala som informáciu, že môj otec si odsedí tri roky v base. Zacítila som po prvý krát v živote hrdosť. Bola som hrdá na môjho otca.

„Tri roky?“ ozvala sa matka vedľa mňa. Skoro by som na ňu zabudla. Pozrela som na ňu a videla, ako na otca uprene hľadí. „Tri roky a myslíš, že bude všetko v poriadku?“

„Amy,“ vzdychol si otec, ale ďalej sa nedostala. Moja matka prešla k cele a začala vrieskať na môjho otca. S otvorenými ústami som ju sledovala ako mu nakladá, že sa udal. Bola rozzúrená a otec mohol byť rád, že medzi nimi sú mreže inak by ho roztrhala v zuboch. Pozerala som neveriaco na scénu, kedy mala na vrch mama a otec držal hubu. Prvý raz za celý môj život.

„Mal si s tým seknúť, keď sa narodila Lea,“ zavrčala na konci a zlostne si odhrnula vlasy z tváre. S vyvalenými očami som na ňu pozerala a potom sa začala smiať. Z tejto neuveriteľnej situácie som sa smiala na plné kolo.

Môj otec sa udal, moja mama na neho vrieskala a vyčítala mu, že s tým mal skončiť už dávno. Mala som dosť. Aj cez tú celú situáciu som sa cítila šťastná. Neviem, prečo práve teraz a v tejto situácii. Ale môj smiech prešiel aj na mojich rodičov. Otec sa na mňa pobavene uškŕňal a moja matka sa po dlhom čase usmiala. Usmievali sme sa na seba ako idioti a ja som vedela, že to bude všetko v poriadku. My to prežijeme. 

Sme predsa rodina.

„Som doma,“ zvolala som a skopla premočené tenisky. Otriasla som sa od zimy a vytriasla som si vločky z vlasov. Neznášala som dlhú cestu z potravín.

„Si hladná?“ ozvalo sa z kuchyne. Zacítila som známu vôňu a tiahla sa za ňou do kuchyne. Matka stála pri trúbe a vyťahovala práve upečené lasagne. Prikývla som a sadla si za stôl.

„Ako sa ti darí v programe?“ spýtala som sa a čakala kým mi naberie. Nastavila som ruky nad pariace lasagne a ohrievala si ich.

„Dobre. Dnes som bola na pohovore v obchode tu neďaleko. Hľadajú predavačku a povedali mi, že moja súkromná stredná im bude stačiť,“ povedala s úsmevom a vrátila sa k linke.

„Tak to je super,“ zahuhlala som s plnými ústami a pozorovala ju.

Keď sme sa vrátili domov, bolo tu dosť rozpakov a ticha. Otec bol po mesiaci odsúdený k trom rokom bezpodmienečne a musela som si zvyknúť, že budem bývať s mamou. Tému  Roy sme už nikdy neotvorili, ale že by sme sa stalo znovu úžasnou rodinkou, to povedať nemôžem. Bolo to, ako to bolo a musela sa s tým zmieriť.

Cez to všetko som ju prijala ako matku a spolubývajúcu. Robilo mi radosť vidieť ju, ako sa z toho dostáva. Cez všetky tie roky trápenia a nešťastné detstvo som bola spokojná. Že sa dokázala postaviť na vlastné nohy. Pár krát sme sa pohádali, keď sa mi chcela mrviť do učenia, ale nakoniec to vzdala. Dala som jej najavo, že do niektorých vecí je jej hovno.

Ale vychádzali sme spolu a to bolo podstatné. Od Erica som si pobrala všetky veci a ostali sme v otcovom dome. Nastúpila som späť na školu a skoro sa udrela k smrti, kým som dobehla učivo. Eric s Adamom mi s tým dosť pomohli a ja som zas pomáhala Lane v Cosme, keď sa dalo. Pomaly sme ju zbavovali liekov. Prešlo už pár mesiacov, odkedy Nathaniel odišiel a zdalo sa, že je už v poriadku. Adam sa k nej dostával bližšie a ja som bola len rada.

S Davidom som bola niekedy v kontakte, ale neprišiel. Hlavu som si s tým nerobila. Adam sa stále rýpal vtom, kto je ten muž, ktorý mi poplietol hlavu, ale držala som to v tajnosti. Vedela som, že sa raz uvidíme. Možno som bola naivný blázon, ale to už patrilo k láske. Tú som si prestala odopierať, pretože bolo viditeľné, že vďaka nemu som sa posunula vpred.

„Kde dnes budeš tráviť Silvestra?“ spýtala sa ma matka a vytrhla ma z rozmýšľania.

„Robím v Cosme a prespím u Lany, aby som sa nemusela trepať cez celé mesto. A ty?“ spýtala som sa zvedavo. Bolo mi trochu proti srsti nechávať ju tu samú, ale Lana potrebovala výpomoc. Bola to uzavretá spoločnosť do polnoci a pár báb si už potrebovalo oddýchnuť.

„Zájdem pozrieť Daniela a možno navštívim susedov. Pani Moorová od vedľa ma pozvala na čajovú party,“ pokrčila plecami a oprela sa o linku.

„Čajová party na Silvestra?“ uškŕňala som sa na ňu.

„Sú to silno veriaci ľudia. Alkohol nepijú,“ povedala pobavene.

Len som kývla a jedla ďalej. Ďalej sme ostali v jednej miestnosti v tichu, ale vôbec mi to nevadilo. Užívala som si tieto chvíle. Prinášali mi tie dobré spomienky z detstva. Keď som sedela za stolom v našom starom dome a tešila sa, keď mi mama piekla bábovku. Len pre mňa. Vytrhla som sa zo spomienok a zaniesla tanier do umývačky. Poďakovala som sa za jedlo a šla si hore pobaliť veci.

Zababušila som sa do kabátu a otvorila dvere. Zbadala som taxík pred našim domom.

„My niekoho čakáme?“ spýtala som sa udivene a pozorovala auto. Nikto z neho nevystupoval.

„Nie, zavolala som ti taxík. Vidím, že nemáš poriadne čižmy,“ ozvala sa za mnou mama a vtisla mi peniaze do rúk. „Aby si neprechladla.“  Zízala som na peniaze a na ňu.

„Ďakujem,“ vyjachtala som zo seba načo sa len usmiala. Potlačila som túžbu objať ju a rýchlo sa rozlúčila. Naskočila som do vyhriateho taxíka a videla, že ma mama pozoruje cez okno. Usmiala som sa sama pre seba a nadiktovala taxikárovi adresu. Na duši ma hrialo,čo pre mňa urobila. Ako pravá mama.

Epilóg

„Po dlhej znovu spolu,“ zanôtila Barbara a hodila sa mi okolo krku. Boli sme prezlečené, podnik sme upravili a vyzdobili. Vonku sa stmievalo a Lana pri dverách kontrolovala pozvánky.

„Dneska sa dobre opijeme, že?“ spýtala som sa jej pobavene.

Len nadšene prikývla a šla otravovať Elle. Pousmiala som sa a pozrela znovu na Lanu. Spomenula som si na náš rozhovor, keď som sa vrátila z Bostonu. Ukázala mi papiere, ktoré som jej nechala a chcela vysvetlenie. Slušne som jej zaklamala, že jej to doniesla pošta domov, ale keďže tam nebola, prebrala som to a odniesla do práce. Bola to lož ako hovädo a riskantná, ale vyšla. Lana sa o tom ďalej nechcela baviť a mne sa nechcelo vymýšľať dôvody, prečo som po našej hádke zamierila k nim. Možno niečo tušila, ale nechávala si to pre seba.

„Lea, pomôžeš mi?“ zavolala na mňa Eve od baru.

Otočila som sa k nej a pomohla jej zobrať podnosy s nápojmi. Pohľadom som zaletela do najbližšieho boxu, ktorý bol rezervovaný pre nás a našich známych. Teda pre Erica, Adama, Dianu a Giselle. Ešte ani jeden z nich tam nebol.

Poroznášali sme nápoje medzi hostí. Kým my sme lietali s objednávkami, Lana zatiaľ riešila neskorý príchod Dj-a, ktorý nám mal hrať. Videla som, ako sa mračí a podišla k nej. Chytila som jej líca a poťahala ju.

„Úsmev,“ zvolala som a kývla smerom k dverám.

Dovalil sa náš oneskorenec. Lana za ním vystrelila a začala ho naháňať k aparatúre. S Barb sme sa na nej smiali vždy, keď sa nepozerala. Bola to jej prvá samotná akcia odkedy sa tu o to sama stará. Callie sa starala o dieťa a Lana ju nepustila do náročnej akcie. Hrala sa na hrdinku, ale teraz som videla, aká zúfala je.

Večer rýchlo ubiehal a po chvíli som si všimla, že prišli aj naši hostia. S Barbarou sme si ulievali za barom a hlasno sa bavili. Hostia boli obslúžený, mali vlastný program a my sme sa mohli zabávať po svojom.

„Nemôžete chľastať počas práce,“ vybehla na nás Lana pred polnocou, keď nás načapala, ako si štrngáme aj s Tessou.

„Nekaz nám pracovnú morálku,“ povedala som a kopla do seba poldecák. Lana na mňa zazrela a dostala do ruky tiež jeden.

„Pomôže ti to,“ poradila jej Barb upokojujúco. Chvíľu na neho nerozhodne pozerala.

„Seriem na to,“ zavrčala a kopla ho. Zajačali sme a smiali sa.

„Nalej jej ešte jeden,“ povedala som Tesse so smiechom, keď sa k nám pridala Eve. „Dáš si?“ spýtala som sa jej načo odmietla.

Bol to náš malý anjelik, ktorý nepil v práci. Možno sa bála Lany ako šéfky. Ona ju nezažila, keď tu robila a Lana niekedy na prvý pohľad vyzerala ako riadna sekera. Nebyť jej kamarátka, tak máme medzi sebou pekne napnutý vzťah.

„Nekazte ju,“ ozval sa Eric a objal ju. Pretočila som očami a nechala si naliať.

„Ty ju kazíš dosť,“ vyplazila som na neho jazyk a s Barb sa napila.

Eric mi vrátil grimasu a pobozkal Eve. Nakoniec naše malé dievčatko podľahlo jeho dobrému srdcu. A ja som im to priala. Eric si zaslúžil dievča, ktoré pre ostatných rozdá aj posledné. Presne ako on. Boli pre seba stvorení. A okrem toho som počula, že Eve si nasťahovala k Ericovi psa. Vtedy som sa skoro zinfarktovala od rehotu.

„Mali by ste začať otvárať šampanské, za päť minút je polnoc,“ upozornil na čas a vrhol nás do úplného zmätku.

Každá sme začali hrabať fľaše a Tessa sa z nás šla pošťať na bare. Štuple lietali po podniku a nalievali sme šampanské do pohárov. Do polnoci ostávali tri minúty. Barb s Eve a Elle roznášali podnosy so šampanským a hudba začala gradovať. Pomohla som Tesse na bare pozbierať fľaše a potom som sa pridala k nášmu boxu. Lana už sedela na stole a nalievala každému šampanské. Teda skôr viac rozlievala. To dievča proste nevie piť. Nevedela to ani pred tým a rozhodne to nevie ani teraz. V duchu som si zaumienila, že jej dám nejaké súkromné lekcie inak naša šéfka dnes skončí zasa na trosky. Odrátali sme posledné sekundy roku a blahoželali si k novému.

Úprimne som si želala, aby sa môj život vyvíjal pokojne. Chcela som byť šťastná s ľuďmi okolo seba a naberala som dobrú náladu okolo seba. Zavrela som oči a bola neskutočne šťastná, že starý rok už je za nami. Tento moment bol pre mňa dôležitý. Stála som s nimi a žila svoj starý život, ktorý nebol úplne tak starý, ako som si priala.

„Panebože,“ vykríkla Barbara a vyvaľovala poza môj chrbát oči. „Ide k nám nejaký jebač a ja som ho tu ešte nevidela. Pozerá na teba!“ zvrieskla pojašene a zatriasla mnou. Vyliala som trochu šampanského na zem. Zavrčala som podráždene na Barb a položila pohár na stôl. Nech už to bol ktokoľvek, dnes som nemala náladu na votrelcov.

„Hovorí, že som pekný?“ ozval sa za mnou pobavený hlas a strnula som od šoku.

David sa opieral o stenu nášho boxu a usmieval sa. Vyjavene som na neho pozerala a nevnímala vravu za mojim chrbtom. Len som na neho prekvapene hľadela. Prišiel. Prišiel aj s novým rokom a nechal ma vyvedenú z miery. Cítila som, ako sa mi srdce rozbúšilo a mala som pocit, že sa mi snaží navodiť infarkt.

„Dýchaš?“ zasmial sa pobavene a odlepil sa od steny.

Prebudila som sa z tranzu a rozbehla sa k nemu. Skočila som mu do náruče a pevne ho objala. Zacítila som jeho vôňu, ktorá mi neuveriteľne chýbala. Bola som do neho zamilovaná až nad uši. Minimálne po čelenku. Do očí sa mi natlačili slzy za všetky posledné udalosti, ktoré sa zomleli od môjho odchodu.

Vzlykla som mu do bundy a on ma jednou rukou nadvihol. Boli sme si teraz výškovo rovný. Jeho tmavé oči ma hriali a našla som v nich všetko, čo som chcela. Nehu a lásku. Radosť zo stretnutia aj starostlivosť, s ktorou mi zotieral jemne slzy z tváre.

„To som ti až tak chýbal?“ spýtal sa s náznakom úsmevu.

Rozosmiala som sa spomedzi slzy a pobozkala ho. Tak dlho som túžila, aby aj tento malý kúsok zapadol na svoje miesto a konečne som sa toho dočkala. Konečne som ho mala pri sebe. Položil ma na zem, ale nepustil ma z objatia.

„Šťastný nový rok,“ povedala som a usmiala sa na neho. Úsmev mi vrátil a pozrel sa za mňa.

„Nerád kazím tvoju šťastnú chvíľku, ale zdá sa, že som sem vtrhol trochu nečakane,“ povedal pobavene a kývol smerom k boxu. Napadlo ma, že keď sa otočím, uvidím prekvapené tváre, ale predstava sa ani zďaleka nepriblížila k reálnemu obrazu.

Zatiaľ, čo Lana s Barbarou sa predbiehali, ktorej skôr vypadnú  oči, Eric s Adamom si ho podozrievavo sledovali. Gisele s Dianou sa na všetkých zabávali. Nehovoriac o Tesse, ktorá mi „nenápadne“ schvaľovala muža vedľa mňa.

„Mám taký pocit, že by si nás mohla predstaviť, nie?“ ozvala sa po chvíli Lana a veľavýznamne pozrela na mňa. Niečo v štýle: Keď ostaneme samy, zaškrtím ťa za túto zamlčanú správu.

„David, jej priateľ,“ predstavil sa a natiahol k Lane ruku. Prekvapene som na neho pozrela. Blysol po mne hravým úsmevom a pritiahol si ma k telu.

Objala som ho jednou rukou a oprela sa o neho. Cítila som, že tento rok bude lepší ako ten minulý. Mala som teraz pri sebe môjho priateľa, ktorý vlastnil nočný klub a jeho minulosť bola pre mňa ešte neznáma. Ale mala som okolo seba aj svojich priateľov, ktorí ma podržali za všetkých okolností. Cítila som, že tento začiatok je vcelku uspokojivý. A tento krát som sa nebála urobiť krok do neznáma.

Ďakujem vám Smile, Blacky a domi. Ste moje stálice, ktoré sa so mnou púšťajú strmhlav do neznáma a tolerujú moje (Leine) výstrelky. Dali ste mi veľa postrehov a vo viacerých veciach ste ma dokopali ďalej. Bez vás by sa mi to nepísalo tak dobre a nesadala by som si s chuťou k počítaču a rozmýšľala, čo by som vám hodila do pľacu.

Takže obrovské ĎAKUJEM!! <3

Nepotrebujem ťa má dohromady 153 strán bez bonusovky a 75 063 slov, čo ma dosť zaráža pretože má toľko aj Lana a má menej strán ;) Je mi ťažko na srdci, že sa lúčime s Leou, ale myslím, že je dobré, že sa pustíme do niečoho nového. A to do Dokonalého Klamu, ktorý práve chystám a začnem ho pridávať v polovici februára. Zatiaľ si to pekne nechajte uležať v hlave a vidíme sa s Amelle. Čus!:-*

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepotrebujem ťa! - 27. kapitola + Epilóg: