Navždy spolu - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Katku a jej otca čaká dlhá cesta a v hoteli ich navyše čaká menšie prekvapenie. Ako sa to všetko vyvinie?
Príjemné čítanie. :)

18.08.2012 (10:00) • Katerina • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 579×

Myslela som, že to pochopí! Prečo som bola taká krava a súhlasila som, že pôjdem s otcom do Blavy? Peter mi povedal, že ak si na neho nedokážem nájsť čas, mám smolu. Zúrila som. Keď sa to dopočuje Andrea, vysmeje sa mi do očí. A ako ju poznám, určite sa to dopočuje. Moje šťastie sa úplne rozptýlilo zo vzduchu. Celý týždeň som chodila ako zombie. Keď prišiel čas odchodu, mama ma začala obletovať a chystať najlepšie šaty.

„Takže, toto si oblečieš teraz... Dobre? Chcem, aby si urobila dobrý dojem.“ Spýtavo som sa pozrela na krásne zelene zamatové šaty rovnakého odtieňa ako moje oči.

„Tie sú pre mňa?“ Mamina sa potmehúdsky usmiala

„Páčia sa ti?“

„Samozrejme! Komu by sa také niečo nepáčilo? Sú nádherné! Ale museli byť aj poriadne drahé...“ ozvala som sa s obavami.

„To nerieš,“ usmiala sa na mňa.

Keď som bola pobalená a všetko bolo pripravené, vybrali sme sa na cestu. Cesta mala byť dosť dlhá, ale čo by moje slúchadlá a Mp3 nezvládol? No ani mi nenapadlo, že štvorhodinová cesta môže prejsť tak rýchlo.

S otcom sme sa takmer nerozprávali. Nemáme vo zvyku rozprávať do vetra. To som zdedila po ňom. Keď sme boli takmer v cieli, spýtala som sa, kde vlastne budeme bývať. Povedal, že v Ružinove. Veľmi ma táto informácia nezaujala. Hlavne nech už som doma. Veď to nie je až tak dlho... Iba jeden týždeň. Sedem dní. Približne sto sedemdesiat hodín... A z toho, ako sa poznám, polovicu prespím.

„Vstávaj! Takže tu budeme bývať!“ budil ma otec asi o pol hodinu. Prekvapene som zažmurkala. Pretrela som si oči, poriadne zazívala a pomaly sa vyterigala z auta. Pohľadom som pohladila veľmi luxusný hotel.

„Wow... Takže tu budeme bývať?“

Otec sa uškrnul, keď videl môj prekvapený pohľad. No myslím, že aj jeho samého to prekvapilo. Ešte raz sa pozrel na malý papierik, ktorý mal ukrytý v dlani, aby skontroloval, či sme naozaj na dobrej adrese.

„Vyzerá to tak,“ povedal udivene.

Vybrali sme z kufra batožinu a blížili sa k nádherne vyrezávaním dverám. Otvorili sme dvere a vošli do rozprávkového sveta. Všetko sa lesklo čistotou. Na strope visel veľkolepý luster a všade chodili milé usmiate pracovníčky v krásnej rovnošate. Zažmurkala som od ohromného prekvapenia. Tak také niečo som v živote nevidela. Takmer sa mi zdalo, že snívam. Podišli sme k recepcii a povedali sme jej, že už nám tu pán Davison rezervoval miesto. Nadiktovali sme jej naše mená. Chvíľu sa prehrabávala v najnovšom modeli počítača. Potom sa na nás pozrela a povedala:

„Prepáčte, pane, rezervácia nie je zaznamenaná.“

„Ako to myslíte?“

„Že tvoj šéf ti dal buď nesprávnu adresu, alebo sa na nás úplne vykašľal.“

„To mi došlo...“ poznamenal skleslo.

„Nemôžete sa na to pozrieť ešte raz?“ spýtavo som sa na ňu pozrela.

„Už som sa pozerala, nemyslím, že to niečo vyrieši. Ale skúsim to.“ Pravdaže, nič nenašla. Otec sa rozhodol, že zavolá šéfovi na číslo ktoré mu dal.

„Volaná stanica je dočasne nedostupná. Zavolajte neskôr, prosím.“

Mala som pocit, že si hlavu otrieskam o tú nádhernú nablýskanú recepciu. Len sme tam nervózne postávali a čakali, kým príde správa o tom, že volané číslo je konečne dostupné. Prišla správa... Konečne. Mama píše...

Pár minút neskôr konečne na mobile naskočilo, že volaný účastník je dostupný. Okamžite sme vytočili číslo, ale ockov šéf nás dobehol. Zavolal prvý.

„Prosím?“ ozvalo sa.

Ocko sa mu predstavil a potom povedal, čo sa stalo. Jemu sa to zdalo čudné, pretože tvrdil, že rezerváciu určite objednával a adresu sme mali dobrú. Pýtal si k telefónu tú ženu pri recepcii. Neviem, čo jej povedal, no zbledla. Nakoniec sa všetko vyriešilo, pretože keď nám pán Davison objednával rezerváciu, mal zmenu práve niekto iný, a ten ju zabudol zapísať do počítača. Potom nás zaviedla do našej izby a dala nám kľúče od dverí. Otočila som kľučkou a ostala stáť ako prikovaná s ústami vydrapenými na celú izbu. Toto je pre mňa? A na celý týždeň? Ani som si neuvedomila že som to povedala nahlas.

„Zatvor tie ústa. Lebo ti do nich naprší!“ ozval sa s úškrnom.

Odkopla som z nôh elegantné lodičky a plnou rýchlosťou sa rozbehla ku krásnej pohovke. Grandiózne som sa odrazila a pristála som na jej strede. Netrápilo ma, že si ich pokrčím. Mama tu predsa nie je. Čo oko nevidí, to srdce nebolí.

Marcel Davison mal prísť poobede k nám na návštevu. Vraj aj so svojim ospevovaným synom. No to som fakt zvedavá. Ako keby nikomu nedošlo, že nejaký Marek ma vôbec nezaujíma.

Znudene som sedela na pohovke a hladkala luxusnú pohovku.

„Na toto by som si rýchlo zvykla,“ poznamenala som.

„A kto nie?“ odpovedal nervózny otec.

Už odvtedy, ako sme prišli, stále chodil po byte a mne to už začalo liezť na nervy. Vkuse čumel na hodinky a uhládzal si lem obleku. Ja som si zatiaľ pozrela naše nové kráľovstvo. Na strope visel drevený vyrezávaný luster. Vlastne všetko bolo z dreva. Pohládzala som nádherné stoly, stoličky a všetko čo bolo z dreva, pretože to vyzeralo akoby to bolo urobené ručne.

„A kedy majú vlastne prísť?“ povedala som. Pokúsila som sa o odľahčenie atmosféry.

„Už tu mali byť. Asi ich niečo zdržalo. A nezabudni. Keď zazvonia pri dverách, choď im otvoriť. A celý čas sa milo usmievaj. Nie tak umelo ako teraz. Dobre? A keď prídu, ponúkni ich čajom a kávou. Až potom dones domáce korbáče a koláčiky.“ Prikývla som. Túto scenériu som už poznala naspamäť.

Zrazu sa ozvala zvučka, ktorá oznamovala, že niekto je pri dverách. Bez komentára a s jemným úsmevom na perách som vstala a zamierila k dverám. Nie prudko, ako to mám vo zvyku, ale pomaly som otočila kľučkou a potiahla dvere...

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Katerina, v rubrice: Povídky » Na pokračování