Mozart - 9. kapitola - Hudba v mol • OurStories.cz ~ naše povídky

V prvej časti Oliver rozjíma nad všetkými doterajšími udalosťami a v druhej časti trávi čas v knižnici.

06.09.2021 (10:00) • luckap • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 332×

Oliver mal srdce rovnaké ako determinovaný chaos snehových vločiek vehementne tancujúcich žiadny a zároveň všetky tance sveta naraz, s ladným dopadom na svojich druhov. Hudobník ich pritom povzbudzoval hrou na klavír. Dnes nemal pomyslenia na svoje zvyčajné veselé skladby. Jeho repertoár zahŕňal predovšetkým skladby v mol. Tie najlepšie vystihovali hudbu jeho duše. V nulovom bode svojej mysle, keď na neho nič nevplývalo, mohol tvoriť jedinečné veci.

Už ani nevedel, čo ho hnevá viac:

Jolie vedela o všetkom a nikomu z nich to nepovedala. Nehľadali v lese zajaca, ako najprv povedala, ani Albie, ale nápovedu a pridobre vedela, že Leonnie požičala zápisník Alexesovi. Vymeniť sa so svojim dvojčaťom, keď sa pre zranenie nemohol zúčastniť súboja bolo rovnako nesebecké ako kryť Leoonin obdiv k spomínanému Škandinávcovi. No rovnako tak Oliver chcel, aby bola čiernovláska naklonená k nemu. Bol jej nápomocný, stál pri nej, keď to potrebovala... Z núdze cnosť sa nedala merať priateľstvom, ale Jolie ich nevyhnala noci zo svojej izby a prijala pozvanie na čaj. Z toho predsa muselo byť jasné, že s ním chce rozvíjať aspoň kamarátske vzťahy!

Nakoniec ho teda zo všetkého najviac ťažila Jolina nedôvera. Vždy si myslel, že je mužom, o ktorého sa dá oprieť. A očividne sa mu nedarilo už ani v tom.

A Oliver urazil človeka a naviac sa ho pokúsil zbiť zozadu. Pôvodne si myslel, že Alexes ma Dunningov-Kruegerov efekt, pri ktorom si títo „trpiaci“ ľudia myslia, že sú veľmi múdri, ale sú príliš hlúpi na to, aby poznali, že v skutočnosti takí inteligentní nie sú, ale jeho odhad bol úplne zlý. Keď si Alexes sám ostrihal vlasy bez toho, aby mu Oliver pritakal na dohodu, že sa na rok vzdá hudby, uskutočnil toto rozhodnutie za neho so svojimi vlastnými podmienkami a hlavne bez zápisníka. Oliver tak zostal zavretý v hrsti. Jediným únikovým chvatom sa muselo stať niečo nepredvídateľné, niečo čím prekvapil samého seba. Pobiť sa o odkaz starého otca.

Everr konal taktickejšie. Myslel si, že je iba pešiakom v zámere, lež dosiahnutie cieľu vymyslel omnoho lepšie a kamarát mu to sebecky nechcel vyvracať a pripísal si časť zásluh. Hoc upútať Alexejovu pozornosť vyšla nakoniec ako premyslená sofistika, nič mu nebránilo ho predbehnúť a vraziť mu päsť do nosa spredu a nie zozadu ako darebák.

Nič z toho však nemohol a ani nechcel ľutovať, pretože v dobe skutku to bolo jeho najlepšie rozhodnutie ako sa zachovať mohol.

A ešte stále tu bola nevyriešená záhada s Leonnie. V tmavých chvíľach jej svetlé preleteli po oblohe ako kométy, než ich opäť pohltila tajomná čierňava. Na to dievča by nepomohol ani stroboskop. Oliver si snažil vybaviť všetky slová, ktorými ho obdarila. Konvenčné frázy, nič výnimočné. Ale to čaro, ktoré so sebou nosila ako neviditeľný balónik na šnúrke, sa nedalo prehliadnuť. Všetkému sa chcela vzopnúť, jeho pravý opak prispôsobivej povahy. Ak, podľa Everrovej teórie, boli Albie a Leonnie ten istý človek a havran, čo teda bolo dievča za bytosť? Aký mala motív získať zápisník a odhaliť legendu? Bola členom nejakého zakliateho národa? Mohla sa mu vkrádať do snov a meniť ich, ako sa jej zapáčilo? Bola druh dlaka metamorfujúceho sa na havrany? To by vysvetľovalo jej šermiarske zručnosti. Ak chcela zachrániť svoju krajinu, musela za ňu bojovať.

V každom športe platilo pravidlo sedemdesiat na tridsať. 70% robila hlava a 30% telo. Každý športovec potreboval mať aj na sebe menšie víťazstvo motív. Vyhrávajú, aby ponížili tých, čo sa im smiali. Vyhrávajú, pretože chcú zaujať svojich rodičov, volajú o pozornosť.

Možno bola legenda o Healmounte pre Leonnie jediným východiskom, ako zachrániť svoj ľud. Nemusela byť ani jeho princeznou, kľudne stačilo, že bola jedinou, ktorá unikla.

Oliver pokrútil hlavou. Mal už rovnako bizarné vnuknutia ako Everrette. Lenže ten ich hovoril nahlas ako sa mu zachcelo, a on si ich nechával pre seba za hranicami ľudského rozumu. Keby prekročil vlastný tieň a vyslovil teórie nahlas, uveril by im všetkým a hrdo by sa označil za blázna. Nič z toho, čo si myslel nemohlo korešpondovať s tým, čo o Leonnie vedel. Aj keď vymazal jej neprívetivosť, zostalo iba renomé.

A nakoniec zápisník starého otca. Museli ho ukradnúť, aby sa už konečne dostal do správnych rúk.

Keď ho otvorili bol plný pôdorysov všetkých budov. V stavebnom projekte dedko a jeho kamaráti zaznačili žlté krížiky s číslami na označenie polohy. Ďalšie strany patrili skiciam niektorých detailov z interiéru i exteriéru.

Nejaký kamarát starého otca musel byť vynikajúcim umelcom, ale to sa dalo čakať. Už dávno platilo, že keď sa niekto na škole chcel naučiť kresliť, mohol chodiť na výtvarnú, no zároveň aj na ateliérovú tvorbu, ktorá pripraví človeka na scénu umelcov. Bola tu tiež možnosť navštevovať hodinu s názvom motošporty, kde vám vysvetlia ako si správne udržiavať motocykel, terénne vozidlo alebo snežný skúter. Môžete sa dozvedieť ako začať podnikať, navrhnúť si vysnívaný dom, rozvíjať svoje nadšenie pre európsku kuchyňu alebo vykročiť tou správnou nohou k úspešnej kariére inžiniera. Keby niekto chcel náhodou získať pilotný preukaz, stredná škola ponúkala aj niekoľko kurzov aerodynamiky. Lež to, ako sa zo slonieho hovna získava pitná voda, im zatiaľ neukazovali. Možno aby eliminovali počet zvracajúcich študentov.

Dvere hudobnej triedy tresli do steny. Oliver nadskočil a preberajúc sa z letargie mu došlo, že už dávno nehrá, ale má hlavu podopretú o lakeť na čiernobielych klávesoch. Musel rozjímať už veľmi dlho, pretože miestnosťou neznel žiaden tón.

Everr sa zvalil na taburetku vedľa kamaráta a chrbát si oprel o klavír. „Tie indície sú logistické peklo.“

„Prečo?“

Soren sa usadil na katedre a zápisník položil vedľa seba. „Dočerta aj s tým, kto hľadá, nájde.“

„Prehľadali sme každý známy kus školy a nenašli sme nič.“

Everr vyvrátil hlavu dohora a svoje dlhé vlasy vejárovito rozprestrel po klaviatúre. Keď znova otvoril oči, nemohol sa nezmieniť o Oliverovej nálade. „Wolfie, tváriš sa, akoby ťa len trebalo zaťažiť a potopiť.“

Oliver mu strčil do lakťa a polovica Everrovho tela tresla do hudobného nástroja. „A ty sa ako tváriš? Jedol si párok podliaty octom a obalený pichľavým drôtom?“

„Nám môžeš povedať, čo ti je. Bolí ťa hlava? V prázdnej nemá čo bolieť.“

Soren si ľahol. Nohy mu hompáľali o bočnú dosku. „Myslenie nie je vaša silná stránka.“

„Naozaj ste nič nenašli?“

Everr siahol do vrecka a podal Oliverovi papierik. „Našli sme len tento prekliaty kus s poprehadzovanými písmenkami. Nie je to žiadne slovo.“

Písmená boli v tomto poradí: TLSZUFK

„Skúšali ste z nich niečo poskladať?“

„Luk, tuk, fuk...“ skúšal Soren.

„Starý otec si z vás poriadne vystrelil.“

„Je všelijaký, ale až taký nie.“

„Daj mi ten zošit,“ poprosil Oliver. Soren natiahol ruku, ale hudobník si po zápisník musel prísť sám.

Kožený obal tvorila prírodná trieslom činená hladenica farbená ručne do svetlohnedého odtieňa, ošetrená balzamom na kožu. Na prednej strane bol pomocou kovových nitov aplikovaný kožený panel s vygravírovaným motívom vtačích pierok. Mal všité gumové úchytky na písacie potreby a väzbu tvorili tri tmavohnedé gumičky s dvoma blokmi hnedastého recyklovaného a jeden blok krémového papiera. Všetko držalo pokope pomocou koženého opaska s prackou.

Oliver si ho listoval stránku po stránke, akoby sa tam malo niečo zázračne objaviť od kedy ho videl naposledy.

„Čo môžu znamenať tie čísla?“

„Logicky - poradie,“ odvetil Soren stroho a preplietol si prsty na hrudi.

„Na ktorom čísle ste našli tento papierik?“

„Našli sme ho v svietniku na schodoch v hale. Neviem, ktoré je to číslo.“

Oliver prechádzal prstom po mape. „Tri.“

„Kam tým všetkým mieriš, Wolfie?“

„Ak nájdeme všetky indície v správnom poradí ako sú označené, možno slová začnú dávať zmysel. Najviac sa podobá na maďarčinu.“

Everr do mobilu naťukal písmená. „Je to taký nezmysel, že ho ani Google nenašiel.“

„Musí to byť veľmi staré slovo. Kedysi sme boli súčasťou Rakúsko-Uhorska. Patrilo tam Rakúsko, Slovensko, Maďarsko Rumunsko, Nemecko, Chorvátsko, Slovinsko.“

„Ale Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo po 1. svetovej vojne. Starý otec ju nezažil.“

„Povedal iba, že tam s kamarátmi zapísali, čo našli, nie, že im ten zápisník patril. Indície museli byť zapísané už dávno predtým,“ hovoril Oliver pomaly a každé slovo si vopred premyslel. „Pátranie po tajnej legende by sa nekonalo, keby bola známa hneď.“

„Čo urobíme teraz?“

Soren sa naklonil nad kamarátov a zaťukal Everrovi na hlavu. „Navštívime miesto, ktoré sa na vyhľadávanie používalo ešte pred internetom.“

Everr si pohladkal brucho. „Nemôžem. Dnes som taký hladný. Idem si pred tréningom niečo naliať.“

Športovec chcel kamaráta potiahnuť za golier trička, ale musel mu vzrušene pritakať. „To je pravda. Začala nám nová sezóna. Tréner chce, aby sme budúci týždeň šli na sústredenie.“

„To nevadí, už ste aj tak urobili dosť. Zoženiem staré a nové nákresy školy a prekladový slovník.“

„Všetci sme prekladatelia, keď treba preložiť z jedálne na záchod,“ poznamenal Everr a dostal hneď dve búchance do pleca naraz.

Sama o sebe bola knižnica veľkým bludiskom, pretože jej rozsah bol obrovský. Všade, kam oko dohliadlo, stáli police s knihami. Nachádzala sa tu väčšinou odborná literatúra, knihy na povinné čítanie, ale našli sa tu aj moderné diela, ktorými prispeli študenti so svojimi rodičmi.

Oliver nepochyboval, že v útrobách políc s klasikou, by našiel aj prvé vydanie, ak nie vlastnoručne napísané zväzky. Pre tých najnáročnejších čitateľov sa tu dokonca udomácnili aj latinské originálny a postupom času pridávané knihy v rôznych jazykoch na odlišné témy od rozmanitých autorov. Sen pre knihomoľov, samozrejmosť a nutnosť pre sčítaných autorov a učencov.

Chlapec sebavedomo zamieril do zadnej časti. Oddelenie histórie poznal ako svoje topánky. Trávil tam omnoho viac času ako pri modernej literatúre. Čítal mená autorov a diel a predstavoval si za nimi príbeh rozprávaní jedným človekom pre tisícky, státisíce, milióny... Na miesto, kde mal ležať prekladový sloník z Prvej Maďarskej Republiky, sadal prach. Možno ich preložili. Nikto si ich nikdy nebral len tak.

Za recepciou pri východe sedela knihovníčka. Na hlave mala hnedé, odstávajúce hniezdo v drdole s dvomi zapichnutými ceruzkami. Tvár mala veľmi mladistvú a spanilú. Veľké čokoládové oči skrývala za večne padajúcou ofinou vlasov. Knihovníčka prskala na každého, kto si dovolil sa ku knihám zle chovať. V skutočnosti sa volala Lynx Jimenezová, ale všetci ju v jej neprítomnosti prezývali „Strapačka“ a Oliver si bol istý, že o tom vie. 

„Pani Jimenezová, hľadám slovníky z Prvej Maďarskej republiky.“

Knihovníčka sa nepotrebovala pozrieť ani do počítača. Poznala svoje knihy naspamäť. „Eh, tie už nemáme. Mali sme dve a rozdali sa.“

Oliver vedel presne, kto mohol dostať tento bláznivý nápad. „Kto ich má?“

„Študenti,“ odpovedala rozhorčene. Ktorý učiteľ vám dal takúto prekladateľskú úlohu?“

„Je to v rámci súkromného projektu.“

„To povedali aj tí zvyšní.“

„Môžete mi povedať ich mená?“

Našťastie sa Strapačka ešte nedopočula o zákone o ochrane osobných údajov. „Jeden slovník má Leonnie Rose Sheperdová a ten druhý Alexes...“

Západka na vitrážovom okne povolila, sklo narazilo do steny a snehová metelica si cez otvor prerazila cestu dovnútra. Ako vo filme sa sneh skrúcal v omamnom tanci a potom pristál na stoloch z dubového dreva s rozsvietenými lampami.

Strapačka vyletela z kresla, pričom si pridŕžala drdol, nech sa jej úplne nerozpadne.

Poháňaná vetrom a ľadovými kúskami dovnútra priletela i Albie. Zakrúžila k stropu a ozlomkrky sa spustila dole, aby pristála v knihovníčkinom hniezde na hlave.

Strapačka vypískla a rukami vtáka odohnala skôr, než sa jej pazúre zachytia medzi pramene. Albie rovnako vyplašene zaškriekala a dala sa na útek pomedzi police.

Oliver sa rozbehol za ňou.

„Zastavte ju!“ kričala Strapačka. Niekoľko rúk sa zdvihlo dohora a Albie zamávala krídlami, aby sa im vyhla. Iní študenti sa jej naopak zľakli a chaoticky sa jej vyhýbali. Vrazili pritom do políc a niekoľko kníh spadlo na zem.

„Koho je ten splašený havran?“ vypískla Strapačka. Jej hlas sa po knižnica premenil na rev, podobný mačkovitej šelme, po ktorej bola pomenovaná.

Oliver stál medzi dvoma poličkami a pre chaos nerozoznal hlas, ktorý sa ozval naraz s ním. „Je môj.“

Hudobník urobil prekvapený krok dopredu. Zrkadlovým pohybom to urobila aj dievčina v druhej uličke.

„Je môj,“ zopakovali opäť s Leonnie naraz.

Strapačka trucovito dupla nohou. „Tak čí teda?“

Oliver chcel s Leonnie zvádzať boj pomocou očí, ale nemal šancu. Po prvé – to naozaj nebol jeho havran. On sa iba o neho staral. Po druhé – mala také blankytné oči, že ho ich hĺbka vábila a zaživa pohlcovala. V hre svetiel a tieňov chytali jej vlasy odtieň do fialova a v poryve vetra sa jej vlasy vznášali ako mystickej čarodejnici na ilustráciách z rozprávkových kníh.

Niekto konečne zavrel okno a Leonnie vlasy opäť poklesli na plecia. „Je môj.“

Knihovníčka sa dotkla svojho srdca. Zase o jeden dôvod na stres menej. „Tak s ním niečo, pri mytologických bohoch, urobte.“

„Hej. Nájdeme Albie, nebojte sa.“

Strapačka nadávajúc odišla skontrolovať knihy a dať knižnicu do poriadku.

„Jolie vám o Albie vytárala všetko.“

„Nie tak celkom...“ Oliver obozretne porozprával Leonnie ako si všimol Albie po prvý raz lietať okolo školy a ako prišla k nim domov a ako ju Brynn pomenovala. Samozrejme z príbehu vynechal sny a dojmy o sledovaní i to, že mu biely havran ukázal cestu k diere v lese a v neposlednom rade Everrove a jeho vlastné teórie. Keď stála pred ním z mäsa a kostí, bolo úplne banálne, čo si o nej nahováral.

Albie si našla miesto na vyrezávanej špičke starodávneho glóbusu. Študenti si ju fotili a natáčali na video.

Oliver ich všetkých odplašil. „Dajte jej pokoj.“

Leonnie stála za ním. „Od malička som ju mala v klietke alebo doma. Potom zazrela toho druhého bieleho havrana a odvtedy je k nezastaveniu.“

Chlapec vypleštil oči. „Druhý albín?“

Už skôr mu došlo, že Leonnie a Albie nie sú tá istá osoba. Ale čo má potom na svedomí druhý havran?

„Vždy som ju mala doma. Zatvorenú v klietke a z času na čas som ju pustila lietať po dome. A potom kedy-tedy ušla a odvtedy si žije vlastným životom, však?“ kývla na Albie, ktorá zaškriekala.

„Zranenie ti pristane. Si zhovorčivejšia.“

Leonnie sa bolestne zamračila.

„Ako sa cítiš?“

„Ruka ma už bolí menej,“ zakrúžila plecami.

„Je pre teba ťažké byť na ocot a nešermovať.“

„Nejde iba o šerm. Zima je pre mňa úžasná, pretože sa môžem ísť bežkovať a guľovať.“

„Sneh mám tiež rád.“

„Rozviazala sa mi šnúrka,“ oprela sa o nohu dopredu a horúčkovito ju pozorovala. Medzi obočím sa jej vytvorila skoro neviditeľná vráska.

Aha, to už Oliver poznal. Bolo to označenie problému, ale nie prosba o jeho riešenie.

„Pomôžem ti.“ Čupol si a bol rád, že niečím zamestnal ruky.

Pri Leonnie konverzácia viazla. Oliver ani nevedel, ako sa k nej postaviť. Leonnie našepkala aziatke lož, ale nikdy sa k Oliverovi nesprávala príliš priateľsky a on to od nej ani neočakával. Jolie povedal svoje a tým konverzácia s ňou takisto vyhasla. Odvtedy sa nevideli a on si myslel, že to bola čiernovláskina zásluha. Dovtedy sa im cesty krížili ako na detskom dopravnom ihrisku a teraz nemal šancu ju vidieť, ani keby chcel.

„Oliver?“

Postavil sa. „No?“

„Hneváš sa na nás veľmi?“

„Ja neviem,“ priznal popravde. „Nerozumiem tvojim zámerom.“

„Už som ti to povedala. V šerme som ťa vyzvala, lebo som mala vypité.“

„Nejde iba o šerm,“ usmial sa, keď použil rovnaký výraz ako ona.

Aj Leonnie sa usmiala. Boli to krátke, ale utešené okamžiky.

„Si ctižiadostivá. Nič nerobíš len tak.“

„To je pravda.“

„Tak prečo sa ženieš za preludom?“

„Dobrá otázka.“

„Len či sa dočkám aj dobrej odpovede.“

Leonnie prižmúrila oči a Oliver sa uškrnul. Cítil sa rovnako ako vtedy v triede pri svojom triumfe, aj keď nemal úplnú pravdu. Dokázal narábať so slovami omnoho lepšie ako zranená športovkyňa.

Spoza regálu sa prikradla knižhovníčka. „Toto je knižnica, nie debatný krúžok. A čo tu ešte stále robí ten havran? Keby patril Odinovi, ten by s ním narobil rošambo.“

Len čo sa vytratila rovnako rýchlo ako prišla, Oliver vybuchol do smiechu a s nimi aj Albie. Napodobňovala, čo počula od svojich obľúbených ľudí.

„S tými vlasmi a tichými krokmi je trochu desivá,“ poznamenala Leonnie a čaro prítomného okamihu u nej docielilo aspoň neistý úsmev.

„Naozaj by sme ju mali vziať von.“

„Strapačku?“

„Albie,“ sykla Leonnie a ukázala na vtáka.

„Hej, jasné,“ pochopil Oliver a prisunul sa bližšie k havranovi.

„Musíš jej natiahnuť ruku a ona tam prestúpi. Pozor je ťažká.“

Oliver počul upozornenie, ale realita ho naozaj prekvapila. Vážila asi ako polovica vrecúška s múkou, ale na operenca to bolo aj tak dosť. V druhej ruke držal knihu s históriou školy. Bolo fér, že si potrebné diela s Leonnie podelili.

Stále tak nejako dúfam aspoň v nemých čitateľov...

Autor: luckap (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování