OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Mozart - 8. kapitola - Barterový obchod



Mozart - 8. kapitola - Barterový obchod Dnes na Viedeň zasvietilo slnko a všetko sa zrazu zdá byť krajšie. Chlapci sa pripravujú na výmenný obchod s Leonnie, ale rad nečakaných udalostí toto krásne počasie naruší.

Sny. Títo poslovia nebies svojou mnohorakosťou fascinovali a dodnes fascinujú celý svet. Za obdobie existencie ľudstva sa nahromadili a v priebehu tisícročí i overili isté všeobecné zásady ich výkladu, ktoré napomáhajú pri ich objasňovaní. Bolo veľmi málo tých, ktorí verili, že prostredníctvom ich výkladu sa dozvedia niečo o sebe samých.

Lúka mala neurčitý tvar, obklopoval ju ihličnatý les, plný vysokánskych jedlí a borovíc. Oliver prešiel do stredu pastviny. Pod nohami mal už na pohľad zamatovú trávu, po ktorej by sa človek najradšej rozbehol bosými nohami, len aby okúsil jej hebkosť. Všade rástli biele, fialové a žlté kvety, sem – tam na krvavočerveno žiaril vlčí mak. 

Poskakoval po lúke a spieval si. Slovám uspávanky rozumela celkom dobre. Jej melódia sa mu ozývala v ušiach a slová sa z mysle prirodzene dostávali na jazyk. „Spi maličký, choď už spať. Pokojné sú vtáky, pokojné sú ovce. Pokojné sú lúky a stromy, dokonca aj bzučanie včiel,“ zaspievala zvonivým hláskom pieseň, ktorá mala melódiu Mozartovej uspávanky.

Oliver prestal spievať. 

„Oliver," otočil sa na prichádzajúcu. Nepotreboval vidieť, kto to bol. Z jej hlasu sa ho napriek tomu zmocňovalo vzrušenie. Na lúke nestála. Stála v prítmí vysokej borovice. Dívala sa na svoje bosé nohy, akoby to bolo najzaujímavejšia vec na svete.

Zdvihla hlavu a usmiala sa. Natiahla k nemu ruku.

Oliver sa strhol na zvuk budíka. Hlučná a nepríjemná vec vedľa postele mu chcela riadiť celý život. Cez školský rok s ním obyčajne viedol tvrdé frontové boje. Takmer nikdy sa spánku nevzdal bez boja. Keď bol človek dlho do noci hore je jasné, že ráno povie snom a spánku len ťažko zbohom. Ako jeho taktická, a niekedy aj vojenská podpora, mu doma prišla na pomoc mama. Tu v škole začal ako svoje vysádkové špeciálne jednotky využívať aj spolubývajúcich.

Everr a Soren dnes vynechali svoj pravidelný beh po školských pozemkoch, za to si neodpustili rýpanie do ustatého hudobníka.

„Vstávaj a žiar, Wolfie! Dnes je krásny deň!“ buntošil Everr Olivera v pyžame s prezieravým nápisom od neho: Môj budík nosí toto tričko.

„Vstanem, ale žiariť odmietam.“

Soren prebehol cez izbu a priložil Oliverovi mobil k uchu. „To je Finnighan.“

Oliver mykol bradou dozadu. „Finn? On nikdy nevolá len tak.“

„Chce to povedať iba tebe.“

Na druhej strane siete krátko zapraskalo a potom prišiel veľký príval slov.

Oliver počúval.

„Prosím? Finn! Mal si na ňu dávať väčší pozor.“

Oliver zbledol, zrušil a vrátil mobil dvojčaťu.

Soren nadskočil a ruky sa mu začali triasť. „Stalo sa niečo Brynn?“

„Nie.“

Everr ho postrčil. „Wolfie, nenapínaj nás.“

„Omylom nezavreli klietku a Albie im v noci ušla.“

Everr udrel päsťou do steny. „Dočerta! Teraz nemáme za čo vymeniť zápisník. Tak som sa tešil.“

„Urobil to naschvál, aby sa nám pomstil, lebo videl ako nám na Albie záleží.“

„Znel naozaj zúfalo.“

„V Hainburgu nie je nikde po okolí, to by mohlo znamenať, že má krídlo zdravé. Možno letí za mnou.“

„Nie je to tvoj vták. Môže ísť rovno za Leonnie,“ upozornil ho Soren.

„Hej, viem.“

Oliver nebol nadšení, ale keď vedel, že Finn nevolal kvôli mladšej sestre, nebol ani smutný. Dnes sa mu navyše vstávať na prvý popud oplatilo. Po týždňoch úpenlivého čakania sa na oblohe ukázalo slnko. Zalievalo jasom celú Viedeň a dávalo najavo jej obyvateľom, že nič nie je stratené a za najbližším kopcom ich čaká nádej. Už ani nevadilo, že je celé mesto zababušené do mäkkej snehovej prikrývky a energickej vravy. Oboje pretkávali zlaté a broskyňové nite.

Doobeda sa po Albie zľahla zem. Neukázala sa na žiadnom strome, parapete ani zábradlí a Oliverovi sa úprimne začalo cnieť.

Na obede sa študenti nadšene hmýrili medzi svetlozelenými stenami so štukovými reliéfmi zobrazujúcimi antické postavy a biele palmové ratolesti s kvapkami vody.

Jolie na chlapcov horlivo mávala. Nikomu nedovolila obsadiť miesta určené pre jej tajných návštevníkov. Pri stole ich ako vždy uvítala veselo. Bola do dnešného rána ďalším teplým závanom.

Oliver si odpil z pohára. „Dnešný deň ide cez útrapy, ale ku káve.“

„Človek čaká, že traja duchovia navštevujú bohatých ľudí, len aby im ukázali pravý význam Vianoc, ale mýlila som sa. V noci prišli ku mne a dokonca si doniesli vlastnú posteľ. Prepáč, Oliver, ale kam sa na môj zážitok hrabe ten tvoj,“ chichotala sa s polovicou manga v ústach.

Oliver sa posadil vedľa čiernovlásky, ktorá s nimi pomaly prehlbovala vzťahy na priateľstvo. „Nemusíš to opakovať, ja som to už na prvýkrát dosť dobre ignoroval.“

Jolie si na vidličku napichla ďalší kus ovocia. „Máte dnes v pláne niečo špeciálne? Rada by som bola pripravená, keby vám napadlo grilovať večeru na komíne alebo sa spúšťať na matraci dole schodmi.“

„My neplánujeme. Poddávame sa prítomným okamžikom.“

„A väčšinou skončíme v...“

„A čo tvoje plány, Jolie?“ zaujímal sa Oliver.

„Pár dievčat ma dnes volalo opaľovať sa na balkóne hore bez, ale o tento druh zábavy nemám záujem. Radšej by som trávila čas s vami. Ste ohromní blázni.“

„Starý otec vždy vravel, keď okolo teba prejde stroho odetá žena, pozri do neba a povedz: Pane, tá sa ti podarila.“ Podľa svojich slov pozrel Soren hore.

„To on vás naučil všetky tie lapajstvá? Starých rodičov z otcovej strany som nepoznala, ale maminy rodičia sú praví čínsky tradicionalisti. Sú úzkoprsí ako ona, ale nie sú zlí. Neuvedomujú si, že mama je v Rakúsku slávna módna návrhárka. Keď prídeme do Číny, je to pre nich iba dcéra, ktorá sa musí spávať úctivo.“

Everr si strčil posledný kus zemiakovej kaše do úst a zvyšky olízal. „Moja starká Eleonóra mi vtĺkala veľa vecí, ale žiadnu som si nezapamätal.“

Jolie sa pôvabne rozosmiala ako sa na dámu sluší a patrí. Nevydávala hurónske zvuky, ani piskľavú kakofóniu. „Nemáte náhodou voľnú hodinu? Dokázala by som sa s vami rozprávať celé hodiny.“

„Dnes mám toľko práce, že sa k nej už nedostanem. Môžem ťa pozvať na kávu?“

„Ďakujem, ale kávu nepijem.“

„Nikdy?“

„Mám radšej čaj.“

„Čo si to za človeka?“ chytil sa za srdce.

„Čaj je nápoj budúcnosti.“

„Nie, je to nápoj dôchodcov.“

„Čaj je môj najobľúbenejší nápoj zo všetkých. Vyberiem si ho za každých okolností. Pila som ho už v mnohých kútoch zeme, v čínskych alebo parížskych čajovniach, ale v tomto stánku ho robia najlepšie. Je ako lahodné pohladenie, pre telo, dušu, srdce a myseľ.“

„Dáš si čaj?“

Úsmev bolo to najkrajšie, čo si Jolie každý deň obliekala. „Bude mi veľkou cťou!“

Mäkké vankúše a paplóny snehu boli porozhadzované jeden cez druhý ako po tej najdivokejšej vankúšovej bitke. Ležali na parkovisku, na strechách a na chodníkoch, ba pár sa prepašovalo aj na čiesi balkóny. Mierny vetrík sa ich snažil upratať po svojej sestre Chumelici a zhŕňal ich vločku po vločke do závojov ako do kôp špinavého oblečenia.

Počas prestávok a voľných hodín sa študenti ohadzovali snehom a fušovali do remesla aj sochárom stavbou sôch a súsoší, nad ktorými by síce antickí znalci krútili hlavami a krčili nosmi, no pre modernejších labužníkov skvostu predstavovali nenahraditeľnú súčasť zimnej krajiny. Boli to strážcovia každej záhrady, stojaci pustovníci na každom poli - snehuliaci. Od svojho zrodu len nemo stáli, ani sa nepohli a hrdo vypínajúc hrude s gombíkmi a nosiac bizarné hrnce na ozdobu, statočne čakali na roztopenie. Dovtedy sa však pripravovali svojím neochvejným úsmevom a milým postojom skrášliť deň každému dieťaťu, či dospelému, ktorý sa na to dieťa v sebe ešte pamätá.

Pri budove školy stál malý stánok s kávou pomenovaný po Mozartovi.

Jolie si objednala čaj s dužinou z aloe vera a Oliver si objednal perníkovú kávu, ktorá mu pripomínala radosť zo všetkých doteraz prežitých Vianoc.

Jolie zaujala veľký plagát s podobizňou umelca.

„Everr mi tam na narodeniny nalepil moju fotku.“

„Výborný nápad! To sa na neho podobá. Nevie, kedy má so žartmi prestať. Kiežby bola aj škola hrou a práca zábavou.“

Oliver zdvihol prst. „Učenie je také, akým si ho urobíme, hovorí Soren.“

„Keby som ja mala dvojča, prehovorila by som sestru, nech ideme nakupovať. Ona by sa obliekala do šiat, ktoré chcem a ja by som aspoň videla, ako v nich vyzerám zozadu. Alebo by som mala živú figurínu namiesto tej, čo mi stojí v izbe.“

„Hardvér je rovnaký, ale softvérom sa líšime.“

Jolie si prisadla k nemu na taburetku. „Soren rád športuje a ty vieš perfektne hrať. Ja viem hrať na flautu a klavír, ale nie veľmi dobre. Nikdy som na cvičenie nemala veľkú trpezlivosť. Mám rada tie staré skladby, aké si hral v Music bare. Zo všetkého najradšej počúvam saundtracky.“

„Rád by som ti zahral, ale Leonnie mi práve tie pokreslila.“

„To nebola Leonnie, ale ja. Ona si tie obrazy iba nechala. Ale chápem, že ťa to hnevá. Niektorým predmetom dávame väčší zmysel. Napríklad ja si vážim svoje diela a drahé látky. Tiež by sa mi nepáčilo, keby si ich niekto požičal alebo nebodaj zničil.“

„Fíha. Tak to ty môžeš za ten neporiadok u vás v izbe?"

„To nie je neporiadok. Vládne tam kreatívny duch. Ešte včera sme mali poriadok. Nevieš o mne veľa vecí, Oliver. Minulý rok som sa napríklad prihlásila na džudo. Bojujem slušne a dokonca bez toho, aby ma spoluhráčky kritizovali za chyby.“

„Everr ťa odhadol správne."

Jolie do neho zabodla tmavé oči. „Keď niekto niečo robí, mal by tomu zostať verný, ale neznamená to, že v priebehu času si nenájde niečo nové, čo ho baví a zaujíma.“

Oliver zmierlivo zdvihol ruky. „Nemyslel som to zle. Prihlásila si sa aj tento rok?“

Čiernovláska sa smutne usmiala. „Nie. Nemôžem plytvať svoj vzácny čas na také hlúposti,“ prehovorila tónom, ktorý neznel ako jej vlastný.

„Už vieš, na akú vysokú školu pôjdeš?"

„Neviem. Chcela by som niečo ako odevný dizajn alebo textilnú technológiu. Budem sa musieť na prijímacie testy pripraviť sama. Znamená to veľa študovania a to sa mi veľmi nepáči, ale chcem byť vo svojom obore dobrá. Jedného dňa to dosiahnem vysoko a ukážem mame, že aj s remeslom sa dá vyžiť.“

Oliver nepodceňoval jej talent, ani nevyvrátil domnienku, že sa naozaj môže stať úspešnou krajčírkou. Pozeral na Jolie s očami plnými nehy s prímesou veľkej dávky priateľstva a ešte čohosi, čo čiernovláska nedokázala rozoznať, lebo to spalo v hlbinách duše uzavretej pred zvyškom sveta.

Chlapec sa nahol k čiernovláske, ale ona sa odvrátila na druhú stranu. Kúzlo sa pretrhlo ako bavlna, ale Jolie ho zmotala aspoň uzlíkom. Vedela horlivo diskutovať o nepodstatných i dôležitých veciach a pri veľkom snažení dokázala byť trpezlivá a vyčkávala, aby mohla ľudí okolo seba ohúriť správnymi argumentmi.

Oliver a Jolie boli do rozhovoru takí zabraní, že si nevšimli hlúčik ľudí, ktorí sa zhromaždil pred vchodom do internátu. Nečakaný príchod dočasne nezvestnej pozdvihol vravu prítomných nad obyčajné počasie. Leonnie sa podarilo strhnúť všetku pozornosť na seba vďaka dlahe aplikovanej na kľúčnej kosti.

„Leonnie!“ vykríkla Jolie a rozbehla sa za ňou. Nič jej nemohlo stáť v ceste. Rozrážala ľudí namiesto stromov v lese. 

Oliver zostal stáť na mieste. „To nie je ženská, to je výchrica!“

Everr dobehol za stojacim chlapcom. „Mám teóriu.“

Sorren sa kolembal za nimi. „To nie je žiadna teória. Jeden myslel a vymyslel fúrik a i ten treba tlačiť.“

„Albie v noci ušla a dnes ráno sa tu ukáže plavovlasá Xena s dlahou na kľúčnej kosti. Čo ak Albie nie je jej vták? Čo ak je ním ona sama.“

„Everr, neblázni.“

„Mozartík, uvažuj. Sám hovoríš, že sme obmedzení iba vlastnou predstavivosťou.“

Športovec pokrútil hlavou. „Múzy tu nemlčia. Ten kto píše knihu nášho života musí mať výborný zmysel pre humor.“

Oliver uvažoval. Dokázal oddeliť realitu a fantáziu od teórie, ale teraz nejako nevedel, čo si má myslieť. Ak existovali odpovede na tieto otázky, mohol ich pochopiť jedine štúdiom teoretických poznatkov a všeobecných problémov ľudskej psychiky. Dokonca i havran mohol mať značný symbolický význam v hlbinnej psychológii. Mal blízko k temnej stránke psychiky, ale vedel pôsobiť aj pozitívne, ak sa s vnútrom človek dokáže vedome vyrovnať. Rovnako tak získať zápisník nebola len túžba po dobrodružstve. Bol to odkaz mladého chlapca, ich rodinný príslušník, muž, ktorý neriešil umenie, ale naopak po sebe zanechával reálnu prácu ľudských rúk a pot tváre. Bol vždy racionálny. Ak človek dedových rozmerov chcel, aby chlapci odhalili legendu a pravdu o Healmounte, musí urobiť všetko preto, aby túto úlohu splnil skôr, než bude kráčať schodmi medzi oblaky. 

Hudobník počkal, kým sa k ním opäť pripojila Jolie, už aj so svojou kamarátkou.

„Leonnie, musíš nám vrátiť zápisník. Patrí nám.“

„Aký?“

„V koženom obale.“

Leonnie ťažkopádne jednou rukou vybrala z koženej tašky zápisník z rovnakého materiálu. „Tento?“

„Áno.“

„Nie je váš. Dostala som ho.“

„Neklam. Patrí môjmu dedkovi a ty to dobre vieš. Našla si ho s notami alebo v Music bare,“ obvinil ju Oliver, ale nie nasrdene.

„Naozaj neviem, o čo ti ide, Mozart.“

Soren taký odosobnený nebol. „Náš starý otec tam zapísal tradovanú legenda o Healmounte. A dal tam aj stopy, ktoré už našli s kamarátmi.“

Everr sa priblížil k Leonnie a surovo jej notes vytrhol. Zreteľne si uvedomoval, že keby nemala zranenie, ten notes by si nezobral. Teraz mu bolo všetko jedno. Mal čo chcel, na čo tak dlho čakal a to bolo hlavné. Teraz sa ukáže, aké tajomstvá skrýva Healmount. Pokrčené a zažltnuté stránky boli popísané písmenami z písacieho stroja a jednoduchými čiernymi odtlačkami obrázkov zo šablóny. Exodus – cesta za odhalením pravého mužského srdca bol názov knihy o šerme. Teraz, keď Oliver videl písmo poriadne, sa mu ani trochu nepodobalo na písmena z krížoviek starého otca. 

Oliver ponížene vrátil knihu. „To nie je ten zápisník, ktorý hľadáme.“

„Vravela som vám to.“

„Možno viem, kto ho má,“ pípla Jolie. „Ale nemôžem vám to povedať len tak. Sľúbila som, že to nikomu neprezradím a ja svoje slovo dodržujem.“

Leonnie na ňu prísne zazrela ako mačka na svoje mláďatá, keď robia niečo zlé.

Oliver zvesil plecia a unavene si pošúchal tvár. „Jolie, ale je nášho starého otca a zatiaľ ho mali všetci, len nie my!“

„Tak s nami už konečne prestaňte hrať hru na myši a mačky a povedzte, kto ho má!“

Leonnie vyslovila jeho meno v mrákotách. „Axels Husavik.“

Everr sa otočil na lavičku, kde obvykle sedával. „Ten škandinávsky rebel s otrasným slovníkom?“

„To bude on.“

„Wolfie a Mozartík, ideme za ním!“ zavelil odvážlivec a napravil si ťažký ruksak na chrbte.

„Mohli by sme tu počkať, keď sa rozhodne Leonnie zápisník vrátiť. Neradno sa s ním zahrávať. Má vo Švédsku mocných a vplyvných rodičov. Obaja sú poslancami v parlamente a majú pakty s mafiou,“ upozorňovala ich Jolie.

„Odložili ho tu ako do hniezda záchrany. Keby zostal doma od hanby by jeho rodičia sami odišli z politiky. No, je to chlap ako topoľ, ale sťatý.“

Chlapec sediaci na operadle lavičky ich očakával s víťazoslávnym úsmevom a čakal, že sa budú plaziť tisíc míľ po skle, aby sa mohli potiť v jeho tieni. Predchádzala ho povesť mrchavého človeka, čo dokáže skrotiť aj more, no on sám bol ako hurikán lámajúci vlny oceánu o skaly. Ľuďom z neho rovnakým spôsobom škrípali zuby. Bezkrvnú pokožku mu podtrhovali ľadové oči, jedno modré, druhé zelené a ryšavé vlasy zvinuté v ľahtikárskom drdole. Od širokého krku s výrazným ohryzkom sa mu od krku dole na chrbticu vinulo tetovanie polárnej žiari medzi súhvezdiami nad horami. Teraz mu premyslene obrazce skrývalo biele tričko s dlhým rukávom a džínsová bunda s chlpatou výplňou. K nim si obliekol čierne nohavice.

Everr k nemu veselo vykročil a sadol si na vlhké drevo. „Čau, studený nos.“

„Lepšie byť studený nos, než korunovaný osol.“

„Neurazím sa. Ja viem byť priateľský, ale ty nevieš byť múdry. Radšej sa vráť na koziu farmu.“ Everr sa veľmi snažil nepozrieť na Leonnin výstrih pod rozopnutým kabátom a vestou.

„Už vieš, prečo sme prišli. Mohol by si nám ten zápisník dať.“

„Nie,“ zavrtel hlavou.

„Prečo si ho chceš nechať? Je pre teba bezcenný.“

Axels zdvihol zápisník nad hlavu. „Ostro je pre vás hodne hodnotný. Keď som si ho prelistoval, prišlo mi to ako ťažkopádne pestvá, kým sa mi Leonnie nezverila, že v luhu s Jolie našli prvú kročaj.“

„Jolie, ty si nám klamala!“ nahneval sa Everr za všetkých troch.

„Nebolo to naschvál,“ cekla čo by myška.

„Je to politika. Dám vám písanku i s prvou kročajou, ak sa Oliver na rok zriekne muziky. Nebudeš chodiť na koncerty, nebudeš skladať žiadne šansóny, na hodinách hudobnej výchovy sa budeš tváriť ako ľavoruký. Čo všetko si ochotní zameniť za dedovizeň?“

Oliverovi šklblo kútikom pier.

Leonnie sa prudko nadýchla a roztvorila oči.

Soren sa postavil pred brata, akoby ho pred apelom dokázal fyzicky ubrániť. „To nemôžeš. Nedaj sa vyprovokovať.“

„Wolfie, nie. Viem, čo som hovoril o výzvach, že by sa mali prijať a podobne, ale hudba je tvoj život.“

„Máš rád predvolania, Oliver. Čo je to jeden ročik bez muziky oproti zostatku jestvovania?“

Oliver si strčil ruky do vreciek. „Naozaj sa ma snažíš vyprovokovať?“

Axels uvoľnil sebavedomí výraz, ale rýchlo ho vystriedal za rovnakú ľahostajnosť, akú mal nasadenú Oliver. Ryšavec si do úst strčil cigaretu a z vrecka vybral zapaľovač. Namiesto cigaretového papiera však namieril plameň na zápisník. „Vynasnažiť som to ručil. Teraz už nie si taký junák, čo?“

Oliver potiahol Sorena vedľa seba.

„Alexes, hovorím ti po dobrom, daj to sem.“

„Prijmi moju ponuku na výmenu a možno predumám, že vám písanku dám.“

 „Dúfam, že mi tie dedove zápisky za to stoja,“ zahryzol do pery a na čelo sa mu vyrojili kropaje potu. „Aj ja chcem niečo nehmotné so zápisníkom.“

„Čo mieniš?“

Oliver horúčkovito premýšľal. Okrem zápisníka nemal Alexes nič, čo by chcel. Jeho najvzácnejšou pýchou bol on sám. „Ostriháš si vlasy.“

Alexesova tvár zostala skoro nezmenená. S požiadavkou sa vyrovnal prižmúrením rôznofarebných oči a zoskočil z lavičky a z tašky vytiahol nožnice, ktorými si odstrihol vrkoč. „Ty rozdumuješ, že som mnou vybabreš? Nemôžeš mať všetko. Tu máš vlasy, písanku si nechám a nech ťa už nevidím zavrzúkať ani jednu notu a nepočujem ani hvízdať, inak si ma nepraj.“

Oliver bol Alexesovým konaním ohúrený. Takýto zvrat udalostí nečakal. Naozaj si myslel, že Alexesovi záleží iba na jeho výzore a ňom samom, ale teraz preukázal, že mu ide o zápisník tak veľmi, ako všetkým zúčastnením.

Alexes hodil pred Olivera prameň svojich vlasov, ktoré na bielobe pôsobili ako plamene od pekelného potomka ohnivého blesku a smrti.

Soren Škandinávca zastavil. „Ale on nepovedal áno.“

„To jest jedno. Ja viac nevyjednávam.“

Soren chcel hodiť sneh Alexesovi do chrbta, ale Oliver bol rýchlejší. Nech už mal akokoľvek silné sebaovládanie, agresia patrila k mužskému dizajnu. Iba skutočné dôvody dokázali dostať jeho krv do varu. Jednou z nich bol alkohol a tou druhou Alexesova arogancia, s akou sa niesol po svete.

Oliver sa bez rozmyslu rozbehol po snehu a skočil na chrbát Škandinávca. Alexes to od niektorého z nich čakal a prehodil súpera cez plecia. Chlapec mu ležiac na snehu podkopol nohy, no neplánoval, že ho chlapec privalí. Alexes túto príležitosť využil na to, aby ho poriadne privalil k zemi.

„Ty si ma chcel zhlobiť? Nedaj sa sposmeškovať,“ pritlačil mu predlaktie o krk.

„To čo ti na tej hlave zostalo je riadny bodrel, ryšavý Rusák.“

 „Ja nie som Rus.“ Alexes stisol zuby a pokúsil sa ovládnuť prízvuk, ktorý naozaj nebol ruský.

„Keby si bol taký veľký, ako si sprostý, mohol by si po kolenačky hviezdy ometať.“

Oliver medzitým vzal hrsť snehu do ruky a vrazil mu ju do tváre. Alexes ho na oplátku opľul. Smejúc sa elegantne postavil a odfúkol z dlane bozk k postávajúcim dievčatám a bojovníkovým kamarátom.

Oliver ponížene vstal a otrepal sa od snehu.

Everr so Sorenom nemohli zasiahnuť, pretože by to pre chlapca bolo väčšie poníženie ako samotná prehra. Nezainteresovaní mali zas o ďalšiu klebetu navyše, že sa bijú kvôli dievčatám alebo dokonca niečo oveľa horšie.

Jolie sa vrhla k Oliverovi. „Nemal si to robiť, Oliver. Ani sa biť, ani prijať Hudba je tvoj život. Už veľakrát som ťa počula ako hráš, tvojho talentu by bola veľká škoda, nemôžeš s tým skončiť.“

Chlapec prižmúril oči a rovnako ľadovým pohľadom, aký upieral na Alexesa, povedal: „Jolie, veril som ti. Ak nie nikomu inému, tak tebe určite. Celý čas som sa k tebe správal s úctou a dokonca som ťa začal mať naozaj rád. Začínam byť dôverčivým hlupákom. Nenechám sebou zametať, ako sa ostatným zapáči.“

Sneh pod Jolinými čižmičkami zapraskal, keď šla za ním. „Oliver, počkaj!“

Oliver sa pred Joliným dotykom uhol ako v triede ona pred jeho bozkom. „Zbohom, Jolie.“

Everr do nej chcel rypnúť uštipačnou poznámkou, ale Soren ho zadržal. „Ľudia sa majú radi, dokým sa nespoznajú.“

Ignorujúc Jolie a Leonnie sa chlapci postavili tesne vedľa seba.

„Máš ho?“

Everr vytiahol zápisník v koženom obale.

„Múdry chlapec. Pochopil si to,“ pochválil ho Oliver.

„Nikdy by si sa nebil, keby za tým nebolo niečo viac. Zamestnával si ho, aby som mal viac času vybrať ho z tašky.“

„Teraz konečne uvidíme, či to všetko stálo za to.“


Hádam mi odpustíte, že som počas písania zmenila aj veľkú časť deja, o ktorom som písala v anotácii v úvodnej kapitole, ale moje prsty na klávesnici začali písať úplne inak, ako pôvodne chcela hlava. Budem vám veľmi vďačná za každú kritiku alebo povzbudzujúci komentár. Gramatika nie je vždy perfektná, ale to iba preto, že sa snažím zamerať sa na príbeh a jeho podstatu. Naozaj ma baví ho písať a ešte lepšie by bolo vedieť, či ho mám komu písať...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Mozart - 8. kapitola - Barterový obchod :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!