OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Lovci hláv - 1. kapitola



Lovci hláv - 1. kapitolaČo keby vám niekto povedal, že všetky legendy a mýty, dokonca aj nočné mory, ktoré ste kedy zažili, sú pravdivé. Dokážete si predstaviť svoj strach? Scarlet Piercová to robiť nemusí, pretože presne v takom svete žije. Vo svete, ktorý je iný než ten náš, smrť je v ňom bežnou praxou a pokiaľ nedokážete bojovať, neprežijete. Scarlet pochádza z vymierajúceho druhu hunterov a jej jediným prianím je stať sa Lovcom hláv ako kedysi jej matka. Sú v tom však dva háčiky: za prvé, Scarlet je polovičný upír; a za druhé, upíri sú pre Lovca hláv najväčšou trofejou. Jej matka však nečakane zomiera, Scarlet je prenasledovaná a preto sa musí schovať na tom najnepravdepodobnejšom mieste, do Akadémie sv. Richella – do školy pre budúcich Lovcov.

1. kapitola

Nevládala som s dychom. Srdce mi búšilo ako o život, všetky svaly v tele som mala napnuté na prasknutie. Tvár som mala vyvrátenú k zemi, k popraskanému tmavému asfaltu, na ktorom sa kvapky mojej krvi ako v spomalenom filme miešali s priesvitným plastom - tým istým plastom, ktorý ešte pred pár minútami obaľoval predné svetlo nášho starého Forda Mustanga. Keď na nás zaútočili, boli sme pripravené. Ale aj napriek tomu nás ich útok uprostred noci v meste dosť šokoval. Nikdy neútočili na verejnosti, aj keď sa nedalo povedať, že by sme tým rámusom nikoho nezobudili v nočnom snení.

Matka vykríkla. Boli to traja upíri proti nám dvom. Boli neskutočne rýchli a silní a odhodlaní nás poslať na druhý svet v čo najkratšom čase. So mnou bojoval len jeden, ale aj tak som mala čo robiť. Oháňala som sa do všetkých strán, párkrát som dokonca pocítila, ako hrot strieborného kola narazil do jeho tela. Ale boli to len škrabance, ktoré mu nemohli ublížiť. Môj protivník bol odo mňa vyšší asi o dve hlavy – doslova obor, aj keď som mala niečo vyše sto sedemdesiatich centimetrov – a tak ma poľahky hodil o kapotu auta a ja som sa zošúverila k zemi. Necítila som polovicu tela a v hlave mi pulzovala bolesť. Došlo mi, že mám najskôr otras mozgu, čomu dosvedčoval aj pramienok horúcej krvi, ktorý som pocítila na zátylku. Dochádzali mi sily. Ešte nikdy som nechcela tak veľmi omdlieť ako práve v tejto chvíli. A zároveň som ešte nikdy nechcela tak veľmi prežiť.

Pevnejšie som uchopila čepeľ svojho kola práve v momente, keď ma chytil za vrkoč a potiahol dozadu. Za ušami som počula jeho víťazoslávny smiech. Chcel ma uhryznúť. Už len pri tej predstave mi po chrbte prešiel mráz a ruky sa mi začali potiť. Prepadol ma pocit, že to nezvládnem, no náhle upír za mnou zachrčal. Prudko som sa otočila a uvidela jeho odpadúvajúce ucho. Matka po ňom hodila jednu z vrhacích strieborných hviezd, ale to nebolo smrteľné zranenie. Len to upíra na okamih zastavilo v mojej vražde, a tak som využila jeho chvíľkovú nepozornosť a zaryla mu svoj kôl hlboko do hrude.

Pri tom pohybe sa mi chcelo zvracať. Ani roky trénovania na umelých ľuďoch ma nemohli pripraviť na ten odporný zvuk, keď kôl prerazil tvrdú kožu, prešiel pomedzi rebrá a zapichol sa do vzduchom naplnených pľúc. Sykla som od bolesti, keď mi ostrá hrana ihlanu nečakane prešla skrz jemnú pokožku v dlani a vytvorila hlbokú ranu. Viac som tomu nevenovala pozornosť, keďže môj pohľad sa upriamil na žiarivé žlto-biele svetlo, ktoré vychádzalo z tela upíra a točilo sa po hrote kola von. Vychádzala z neho jeho sila, jeho život. Na tvári sa mu usadil ochromený výraz. Pokožka mu aj na upíra ešte viac zbledla, zosivela a popraskala. Nevybuchol, ani nič podobné. Len sa sklátil k zemi ako vrece kameňa, ktoré vypadlo z idúceho nákladiaka. Ruky mal v smrteľnom kŕči vystreté pred sebou, snažiac sa odstrániť kôl, ale už bolo neskoro. Z čiernych očí sa mu vytratila aj posledná zmienka o živote a ja som si s úľavou vydýchla.

Na sekundu som zabudla na ostatných dvoch upírov, ktorí bojovali s mojou mamou a pohltilo ma uspokojene. Zabila som svojho prvého upíra. Svoju prvú beštiu. Samozrejme, za pomoci matky ale aj to sa muselo počítať. Skoro som sa rozosmiala.

„Scarlet,“ začula som svoje meno. Otočila som sa na Rosemary.

Dvaja upíri sa jej váľali pri nohách, jeden mŕtvy, no z druhého ešte pomaly unikala biela žiara. Omotávala sa okolo strieborného kolíka zasadeného presne v srdci a ďalej nad telom sa miešala ešte s jednou – s tou jej. Rosemary pomaly sivela tvár. Oči mala sklenené od sĺz a na líci mala dlhý škrabanec po útoku. Ale to bola predsa hlúposť. Moja mama bola upír a upíra môže zraniť iba... Bol zapichnutý v jej srdci a život s nej rýchlo vyprchával.

„Nie,“ pokrútila som hlavou. Ani som si nevšimla, kedy som začala plakať. Vtedy som už mala tvár celú mokrú a z hrude sa mi dral niečo ako priškrtený vzlyk. Zatackala sa, pomaly padala k zemi. Prišplhala som sa k nej a stihla ju zachytiť. Pery sa jej chveli. Spoza viečka sa jej vyšmykla ešte jedna slza. Pevne som jej stisla ruku. Nedokázala som spustiť pohľad z jej tváre a z jej unikajúceho života. Chcela som jej niečo povedať, chcela som jej povedať, aby neodchádzala, že ju nepustím. Zrazu jej však dopraskala pokožka a ona prestala vnímať. Život v jej očiach pohasol. Umrela.

Držala som ju v náručí. Chcela som revať ako malé dieťa, biť do steny, kričať a nadávať na celý svet. Nič z toho mi však nebolo dopriate.

 

Vrátila som sa späť do prítomnosti. Spomienka z tej noci bola ešte stále živá, aj napriek tomu, že to bol už skoro mesiac. Keď som bola sama a v tichu, musela som sa k nej neustále vracať. Prežívala som to znova a znova. Ten istý súboj, tú istú stratu. Najhoršie na tom bolo, že som sa s mojou matkou nikdy nerozlúčila. Náš súboj predsa len vzbudil pozornosť a v diaľke už bolo počuť sirény. Mala som chuť tam vtedy ostať. Nechcela som ju opustiť a navždy ju stratiť. Na pár minút som bola odhodlaná ostať sedieť pri jej tele, nechať sa zatknúť a aj zabiť Lovcami hláv, len aby som potom bola opäť s ňou. Nakoniec však vyhral pud prežitia a ja som sa odtiaľ rýchlo vyparila, ale celú situáciu som ďalej pozorovala z diaľky. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Prišli mestský policajti, potom štátni a o hodinu po celom incidente tam už stála dodávka s huntermi. Ešte nikdy som nijakých nevidela, ale spoznala som ich okamžite. Ich vystupovanie, precízne sledovanie stôp a rýchle upratanie. Naložili moju matku a troch mŕtvych upírov a potom rozbehli pátranie po okolí. A vtedy som odtiaľ musela vypadnúť.

V správach o tom dlho nič nedávali a tak som ich prestala sledovať. Najhoršie na tom bolo, že tí hunteri si zjavne ani neuvedomili kto zomrel. Mala som chuť ich nájsť a vykričať im rovno do tváre, že nezabili len tak nejakú upírku, ale moju mamu, Rosemary Piercovú. Členku jednej z najváženejších rodín vo svete tieňov a vo svete Lovcov hláv. Tú Rosemary, ktorú pred devätnástimi rokmi znásilnil upír a splodil s ňou dieťa. Tú, ktorá sa ma rozhodla nevzdať, aj keď som jednou nohou pochádzala z tej temnej strany, a radšej sa nechala vykopnúť od svojho vlastného druhu. A po pôrode sa z nej stala upírka, a tak sa dostala na listinu smrti Lovcov hláv. Nikdy však na svoje bývalé spoločenstvo nezanevrela a naďalej sa snažila žiť ako jedna z nich.

Aj mňa k tomu vychovala. Bola som jej presnou kópiou a to nie len vo výzore, ale aj v správaní. Rovnako ako ona, aj ja som mala ryšavé vlasy, ktoré sa mi jemne vlnili až po lopatky. Slonovinovú pokožku som mala síce po otcovi rovnako, ako aj lícne kosti. No pekne vykrajované plné pery, malý nos a veľké zelené oči som mala rozhodne po nej. A takisto vysokú a štíhlu postavu a plné prsia, pre ktoré by mnohí chlapci mohli zabíjať.

Už odmalička som chcela byť ako ona. Chcela som sa stať Lovkyňou hláv akou bola ona kedysi. Čo sa týkalo teórie, vedela som už skoro všetko – ako stopovať, ako sa neprezradiť, ako zaútočiť a aj to ako vyhrať. Lenže Rosemary ma nikdy poriadne nepustila do súbojov. Snažila sa ma od nich držať čo najďalej až do tej noci. Pichlo ma pri srdci. Moja matka sa vzbúrila proti pravidlám hunterov, proti Lovcom hláv a svojmu novému druhu len kvôli mne. A to sa jej stalo osudným.

Odtrhla som zrak od mreží, ľahla som si späť na posteľ a prekrížila si ruky za hlavou. Už dlho som uvažovala nad tým, že som sa nikdy nemala narodiť. Nič z toho by sa totiž nestalo a ona mohla ešte stále žiť. Ale boli to len myšlienky. Bola som dosť šialená, no nie až taká šialená, aby som sa za to úplne nenávidela. Práve naopak. Nenávidela som za to svojho nepoznaného otca aj všetkých upírov, ktorí doteraz chodili po zemi. Nenávidela som svoj druhý druh – hunterov – a rovnako aj ich spoločenstvo Lovcov hláv, ktorých som vždy považovala za Bohov a za svoje vzory. Vždy som chcela byť ako oni, byť jednou z nich, ale teraz mi došlo, že to aj oni sú zodpovední za jej smrť.

„Scarlet Piercová. Niekto za vás zložil kauciu.“ Pri tých slovách som sa nadvihla na lakťoch a cez mreže pozrela na mladého strážnika. Otváral mi dvere, no ja som sa zamračila. Nikto predsa nevedel, že ma zatkli. Iba ak...

Prepadol ma dlho zakorenený strach. Hunteri – vydralo sa mi do popredia mysle. Nelovili len mamu, ale aj mňa. Aj keď sme na nich už predtým dlhšie nenarazili a postupne sme si dokonca vydýchli, teraz sa mi tá myšlienka zdala neskutočne reálna. Našli ma a prišli ma zabiť.

„Tak poďte!“ prikázal mi strážnik. Striasla som sa. Spustila som nohy na zem a pomaly sa postavila. V hlave mi to šrotovalo. Keď ma chytili, vzali mi všetky zbrane – pištoľ aj strieborný kôl. Ak by sa niečo zomlelo, mala som k dispozícii len svoje vlastné svalstvo. Najviac som sa však pri útoku spoliehala na svoje rýchlejšie reflexy, ktoré som zdedila po upíroch i hunteroch. Niekedy mi to, že som polovičná, celkom prišlo vhod, pretože som mala z oboch trochu. A aj keď som sa so žiadnym hunterom a už tobôž nie s Lovcom hláv v súboji ešte nestretla, spoliehala som sa na jasný fakt, že upírska sila a rýchlosť sa s tou ich nadala v žiadnom prípade porovnať.

Šuchtala som sa za strážnikom do hlavnej miestnosti a vymýšľala plán. Ak si po mňa prišli priamo Lovci hláv, najskôr ma vezmú do auta možno dodávky. Zviažu mi ruky, aby som sa nemohla brániť. A ak dostali príkaz zabiť ma, urobia to ešte pred opustením mesta. Na Lovcoch hláv bola úžasná ich rýchla a čistá práca – čo mi v tomto prípade síce dosť nevyhovovalo. Takže mojou jedinou šancou bolo ujsť im skôr, ako sa za nami na dodávke zatvoria dvere.

Prešli sme do hlavnej miestnosti a kráčali ďalej ku kanceláriám. Vtom som pomyslela na ďalšiu možnosť. Čo ak si po mňa prišli upíri? No kedy sa tí vlastne starali o to, či sa pred ľuďmi neprezradia. Ak by si po mňa prišli, zabili by do pol hodiny všetkých členov policajného zboru na stanici a ja by som bola pekne stále zatvorená v cele, kde by ma mohli poľahky doraziť. Nie, túto možnosť som okamžite vypudila a pripravila sa na stret s Lovcami. Pred vstupom do kancelárie detektíva som sa prudko nadýchla a všetky moje zmysli boli pripravené na súboj.

Keď som popri mladom strážnikovi vošla do kancelárie, zarazila som sa. Sánka mi padla a oči sa mi rozšírili. Nečakali tu na mňa upíri ani Lovci hláv. Ale osoba, ktorú som nevidela už poriadne dlho a bolo mi ako druhá mama. Kathrine Mathewsová, agentka tajnej služby. Bola to najlepšia kamarátka mojej mami ešte z čias, keď bola mladá, vyšla z Akadémie a získala čestné miesto medzi Lovcami hláv. Kate už vtedy vedela o svete tieňov a na veľké prekvapenie Rosemary ju to nevydesilo. Ešte viac to posilnilo ich priateľstvo a keď Rosemary odišla od Lovcov a premenila sa, Kate jej aj mne pomáhala ostať v úzadí.

Pri pohľade do jej priateľskej mandľovej tváre som sa okamžite uvoľnila. Prestala som byť ostražitá a hodila som sa jej okolo krku. Do očí sa mi natlačili slzy a ona ma hladkala po vlasoch ako matka svoju dcéru. Od tej noci som neplakala. Nebol čas a bola som príliš nahnevaná na celý svet. Ale teraz som sa chcela rozplakať, zosunúť k zemi a hojdať sa z jednej strany na druhú. A ona by ma utešovala. Lenže môj plán mi prerušil detektív – aspoň myslím, že to bol detektív – ktorý sedel na opačnej strane stola a pár minút nás len pozoroval. Keď zakašľal, odtiahla som sa od „tety“ a posadila sa na ponúkanú stoličku oproti nemu.

„Scarlet Piercová,“ prehodil teatrálne. Nahol sa nad stôl a otvoril moju zložku, ktorú som videla už pri príchode sem. Bola širšia, než by mala byť zložka devätnásťročného dievčaťa, ale to bolo niečo, čo ma trápilo najmenej – ľudia a ich zákony. Pche. „Máme tu krádež auta z policajného parkoviska. Držanie zbrane bez povolenia, napadnutie so zbraňou, útok a bránenie zadržaniu. A to všetko je len špička ľadovca. Mal som čas preštudovať si vaše predchádzajúce záznamy. Krádeže, bitky na verejnosti a vlámanie sa do obchodného centra. Ak ste potrebovali nové handry, stačilo prísť v otváracej dobe.“

Prevrátila som oči v strop a v duchu sa zasmiala. Nešlo o nejaké hlúpe handry. V tú noc sme stopovali osamelého meniča. Omegu, dalo by sa povedať zo zvieracieho hľadiska. A nebolo to vlámanie. Tá beštia jednoducho prerazila vchodové dvere a pokračovala na poschodie. Rosemary ho zabila ešte predtým, než sa dostal na strešné parkovisko. Zabila ho drevenou guľkou presne medzi oči. Potom sme ho naložili do auta a odviezli na cintorín. Keď som sa neskôr vybrala, že vyčistím ten neporiadok, nachytali ma tam policajti. Chudáci, ani netušili, že prísť tam tak o pár hodín skôr, obaja by zomreli.

Vrátila som sa do kancelárie detektíva a zachytila koniec jeho rozhovoru s Kate.

„... nevznesieme obvinenie, ale mali by ste si dávať na svoju neter pozor, slečna Mathewsová. Hovoril som o záznamoch len z nášho štátu, ale veľmi dobre viem, že má toho dosť na rováši aj inde.“

„Spoľahnite sa,“ usmiala sa na neho. Bol to jeden z jej flirtujúcich úsmevov.

Kate bola aj vo svojich štyridsiatich troch rokoch stále slobodná a stále neskutočne sexy. Vo svete tieňov by sa mohla pokojne porovnávať s niektorými upírkami alebo hunterkami, ktoré tiež neboli vôbec na zahodenie – dokonca niektoré vyzerali oveľa lepšie ako samotné upírky. Kate o tom vedela a rovnako to vedela aj využiť vo svoj prospech. Jej pery boli totiž zmyslené rovnako, ako jej veľké modré oči a blonďavé kučery. Jeden prameň si omotala okolo prsta, keď sme sa lúčili so strážnikom a ona mu podávala ruku. Bol od nej o dosť starší, mal už šediny, a mne sa to zdalo nechutné.

Keď sme opustili stanicu, dala som jej to jasne najavo. „Máš na lepšieho, vieš o tom?“

„Skutočne? Aj ty. Čo to má znamenať, Scarlet?“

Zastavila a ja som ju napodobnila. Pozerala som sa do jej vyčítavej tváre, ktorú som za celý svoj život u nej nevidela a dosť ma to prekvapilo. Ruky mala prekrížené cez prsia, vďaka čomu vyzerala ešte nahnevanejšie.

Zamračila som sa. „Neviem, čo myslíš,“ odvetila som nevinne. Nadvihla obočie, ale nič nepovedala. Bola hlúposť hrať sa pred ňou na sprostú. Ale na rodičovské prednášky som tiež nemala chuť. „Nebolo to tak, ako to povedal strážnik. Išla som po upíroch, teta Kate. Išla som si po svoje auto, aby som mohla prenasledovať skupinku upírov. Stratili sa mi v Portlande a prepáč, ale ja nie som taká rýchla ako oni, že by som mohla ísť pešo.“

Kate so mňa nespúšťala oči. Zjavne som ju niečím dosť šokovala. „Počúvaš sa vôbec, Scarlet - prenasledovala som skupinku upírov. Keby to tvoja matka počula, prepadla by sa pod zem. Nič ťa nenaučila? Bezhlavo sa hnať sama za upírmi, ktorí by ťa mohli bez rozmyslu zabiť, len aby si sa pomstila.“

V hrdle mi navrela hrča. Nie len preto, že spomenula Rosemary, ale aj preto, že ma mala úplne prečítanú. Od maminej smrti ubehol mesiac a ja som ešte mala trúchliť a hnevať sa, aký je život nespravodlivý, ale to som nedokázala. Nedokázala som nad sebou plakať ani na chvíľu.

Keď som sa v to ráno prebudila v zadnej uličke pri hoteli zakrytá starými kartónmi ako nejaký bezdomovec, okamžite som začala pátrať po upíroch, ktorí boli v klane s tými, ktorí mi zavraždili matku. Slabá stopa ma zaviedla po dvoch úmorných týždňoch o pár miest ďalej do Portlandu. Preto som ukradla späť svoje (a mamine) auto z policajného parkoviska a ešte preto, lebo v ňom sa nachádzal celý náš arzenál. Predvčerom som ich mala konečne na muške – boli ešte traja. A chcela som na nich zaútočiť v starom klube, keď sa mi do cesty postavil ten okoloidúci. Vôbec som ho nepoznala, bol to proste jeden z ľudí a mal pocit, že som na neho zaútočila. Dobre, priznávam, povalila som ho na zem a nechtiac mu jednu vrazila, ale to sa stávalo. Proste sa tam nemal zapliesť. A tá šarvátka s policajtom? Kto by sa už len chcel nechať zatknúť a pobudnúť v cele!

Prešliapla som z nohy na nohu. Nedokázala som sa pozerať Kate do očí, tak som skúmala svoje ošúchané tenisky. Na slnku vyzerali oveľa horšie, ako som si myslela.

Kate si povzdychla. „Viem, že je to čerstvé, Scarlet. A nevieš si ani len predstaviť, ako mi je to ľúto, že som tu s tebou... s vami obomi vtedy nebola. Ak by sme boli v lepšom kontakte, nemusela som sa to dozvedieť náhodou od kolegov. Ale ver mi, že bude chvíľu trvať, kým sa s tým vyrovnáš, ale nie takto. Nesnaž sa s pomocou hnevu pomstiť jej smrť. Ublížiš tým len sama sebe a to ti nedovolím.“

Chytila ma za rameno a pritisla znovu k sebe. Nebola som typ, ktorý sa rád objímal s ľuďmi, ale teta Kate, to bola celkom iná šálka kávy. Jej objatie som privítala a ešte som ju aj pevne stačila. Možno trochu pevnejšie, než jej kosti zvládali. Odtiahla sa na dĺžku rúk a jej úsmev nakazil aj mňa.

„Čo by si povedala na raňajky a ty mi zatiaľ vyrozprávaš všetko, čo sa stalo. Nevidela som ťa už pár mesiacov a keby ťa nezavreli, bolo by to ešte dlhšie.“

V tom ma napadla jedna otázka. „Ako si ma vlastne našla?“ Celkom dosť ma to zaujímalo. Jasné, bola agentkou tajnej služby, určite vedela ako sa hľadajú ľudia. Ale ak to vedela ona, možno to vedel aj niekto z maminých nepriateľov.

„To je tajomstvo.“ Ešte širšie sa usmiala, až sa jej na lícach vytvorili malé jamky.

Kate ma zaviedla do malej reštaurácie oproti policajnej stanici. Usadili sme sa dozadu do kúta, aby sme sa mohli nerušene rozprávať o svete tieňov a o mame, a objednali sme si lievance s čiernou kávou. Vyrozprávala som jej všetko. Ako sme sa dostali do štátu Washinghton, ako sme chceli prejsť cez hranice, pretože sme mali pocit, že nás niekto sleduje. Vtedy sme boli na ceste už skoro piaty deň, keď nás napadli. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo tak ľahko porazili mamu. Potom som jej porozprávala o tom, ako som začala stopovať posledných upírov z toho klanu a ako sa to všetko vlastne stalo, že som sa dostala až na policajnú stanicu.

Kate sa zdalo podozrivé, že som netrúchlila za mamou. Poznala ma. Vedela, aká som tvrdá a len tak ľahko sa nepoddám. Ale aby mi môj hrubý pancier nedovolil ani na chvíľu sa zastaviť a poplakať si, to sa jej zdalo príliš. Mala pravdu, bola som tvrdá ako skala po rokoch a rokoch lovu. Síce som s Rosemary nikdy nelovila upírov, za to som mala už bohaté skúsenosti s wendigo. Vedela som, čo tieto zvery dokážu, videla som po nich spúšť, keď zmasakrovali nejednu rodinu a tak som sa obrnila. Ale, samozrejme, mala pravdu aj v tej druhej záležitosti. To, že som od tej noci vôbec neplakala, sa aj mne zdalo podozrivé. Mohla som len očakávať, kedy sa na mňa všetko zosype a ja sa už nedám dokopy.

O tom, že som chcela v tú noc umrieť, som jej radšej nehovorila. Bola som šialená, možno trochu psychopat, ale do akej mieri, to naozaj nemusela vedieť. Spôsobila by som jej tým len ďalšie starosti a to som nechcela.

Dopila som kávu, no ešte stále som odmietala vstať. Bolo načase, aby mi prezradila, ako ma vlastne našla. Kate zmizol z tváre úsmev a nahradil ho vážny výraz.

„Mala by si na seba dávať väčší pozor, Scarlet. A hlavne nezanechávať toľko stôp. Mala som práve nejakú prácu v San Franciscu na našej vzdialenej pobočke, keď sa tam objavil veľmi zvláštny chlapík. Nebol to agent, nikdy som ho nevidela. A ver mi, ja poznám skoro všetkých. No, zdal sa mi podozrivý už len svojim zjavom. A potom podišiel k jednému agentovi. Vyzerali, že sú priatelia a chcela som to nechať tak. No keď som okolo nich prechádzala, začula som tvoje meno. Ten agent sa ťa snažil vyhľadať cez náš systém. Keby som teba aj Rosemary neutajila už pred rokmi, teraz by si sa so mnou zaiste nerozprávala.“ Na chvíľu sa odmlčala a ja som sa prudko nadýchla. Ďakovala som vyšším silám, že tam vtedy Kate bola. „Snažili sa to hacknúť, ale ja som bola rýchlejšia. Skôr, ako sa im podarilo prelomiť posledný firewall, vymazala som všetky tvoje záznamy zo systému.“

„Počkaj,“ zarazila som sa a musela ju prerušiť. „Ale tam na úrade predsa mali moju zložku.“

Kate pokrčila ramenami. „Ten detektív si ich musel vytlačiť z celoštátnej databázy ešte predtým, než som ich vymazala. Ale ver mi, podľa počítačov žiadna Scarlet alebo Rosemary Pierceová nikdy neexistovala. Ja sa dnes popoludní postarám o tvoje papierové záznamy tu na stanici a jeden môj blízky priateľ už zariaďuje zvyšok krajiny. Do víkendu prestaneš existovať úplne. Žiadne dane, žiadne zmluvy ani žiadne fotky.“

Tvárila sa tak sebaisto, ako som sa netvárila ani ja pri väčšine súbojov s matkou. S úsmevom dopila svoju kávu, no mne sa na tom celom stále niečo nepozdávalo. Prečo sa odrazu tak veľmi snažila, aby som zmizla z povrchu zemského? Jasné, išli po mne, o tom nebolo pochýb – aj keď som presne nevedela, ktorí to bol tentoraz druh – ale aj tak. Až do konca našich raňajok ma tá otázka hrýzla vzadu v hlave, až pokým som to nevydržala a už v moteli som sa na to musela opýtať. 

Kate na mňa rýchlo pozrela a tvár mala zrazu úplne nečitateľnú. To neveštilo nič dobré. Sklopila pohľad a ďalej niečo ťukala do svojho laptopu. Keď som naliehala a ešte viac ju začala upodozrievať, zavrela ho a s obavami sa na mňa pozrela.

„Vieš, Scar, nechcem, aby to vyzeralo ako že sa teraz snažím nahradiť tvoju mamu alebo niečo podobné. Si ako moja skutočná neter a ver mi, že chcem pre teba len to najlepšie. Aj Rosemary to chcela. Nechcela pre teba život v ústraní, aby si sa neustále musela pozerať cez rameno. Neprežila si svoje detstvo ako normálny človek ani svoju pubertu. Dospela si prirýchlo a Rosemary to trápilo.“

Posadila som sa na posteľ oproti nej a trochu sa zahniezdila. Začalo ma znervózňovať to, čo sa mi tu vlastne snažila povedať a zároveň som chcela, aby to už zo seba konečne dostala. Zjavne to pre ňu nebolo ľahké a hľadala slová a tak som trpezlivo čakala, aj keď trpezlivosť zrovna nebola moja silná stránka. Po chvíli pokračovala:

„Keď si mala osemnásť, tak váhala. Nechcela o teba prísť a bolo to aj celkom dosť nebezpečné. Možno nebezpečnejšie než byť vonku s ňou a neustále loviť. Ale po našom poslednom rozhovore sa konečne odhodlala a tento rok to urobila.“ Ďalšia odmlka a dlhý nádych. „Scarlet, tvoja mama podala žiadosť na Akadémiu sv. Richella. A prijali ťa.“

Padla mi sánka. Chvíľu som nemohla zdravo uvažovať, len som na ňu čumela s výrazom to-myslíš-vážne? Nesmiala sa, no pozorne sledovala moju reakciu, takže zjavne to myslela smrteľne vážne.

Srdce mi bilo na spánkoch, aj keď som sa ho snažila upokojiť. Tá informácia ma absolútne vyviedla z mieri a rozrušila ma natoľko, že som chvíľu nevedela ani či som vôbec hore alebo ešte spím.

Akadémia sv. Richella bola niečo ako univerzita pre hunterov. Škola sa nachádzala na hranici so štátmi Montana a Idaho a mala to najlepšie zabezpečenie pred beštiami v celej Amerike. A zároveň odtiaľ vychádzali špičkovo vycvičení Lovci hláv, ktorí potom patrili do najúžasnejšej organizácie, ktorá zabíjala beštie. Chodila tam väčšina deciek z druhu hunterov po tom, čo doštudovali ľudské stredné školy a patrili k rodu s takzvanou „čistou krvou“. Decká, ktoré boli krížené – čo znamenalo spárenie sa huntera s človekom – sa na takúto školu dostali len veľmi ťažko. Väčšia z nich buď začala žiť normálny život medzi ľuďmi alebo skúsili šťastie v zahraničí – kde podmienky na prijatie neboli až také drastické – alebo sa na tú školu jednoducho dostali, no dlho nevydržali. Pretože nešlo len o vytrvalostné tréningy alebo o dobré známky v predmetoch, išlo aj o prácu v teréne, čo nezvládol každý – aj ja som si to mohla odskúšať a vlastnej koži.

O Akadémii sv. Richella som vedela veľa, hlavne z rozprávania mojej matky. Aj ona ako jedna z rodín s „čistou krvou“ totiž chodila na túto školu a úspešne ju ako jedna z mála dokončila. Veľmi rada som počúvala príbehy z jej života z doby ešte predtým, než sa stala upírkou. Hlavne preto, že väčšinou zahrňovali mojich božských Lovcov hláv – aj keď teraz už nie takých božských. Dokonca som sa aj párkrát zasnila, hlavne keď som bola menšia, že raz budem ako ona a stanem sa jednou z nich. Ale vždy moju predstavu prekazil jeden malý háčik. Do školy prijímali len ľudí s druhu hunterov. To znamená že buď obaja rodičia museli byť huntermi alebo mohol byť jeden človekom. No nikde v pravidlách školy nestálo, že mohol byť jeden z rodičov aj upírom.

Bola som polovičná upírka a polovičný hunter. Nikde som nezapadala a skoro všetci sa ma pokúšali zabiť. Preto mi celkom neboli jasné hneď dve veci. Za prvé, ako sa mojej úžasnej matke podarilo dostať ma na takú prestížnu školu. A za druhé, v akej zúfalej situácii sa v tom momente musela nachádzať, keď sa ma rozhodla poslať do školy plnej budúcich Lovcov hláv, ktorí lovia beštie ako meničov, vlkolakov, démonom ale aj, pozor prekvapenie, upírov. 


Dúfam, že ste sa dostali až na koniec a aspoň trochu sa vám moja prvá poviedka na Ourstories páčila. Budem rada za každý komentár či smajlík, ale budem oveľa radšej, keď sa spolu stretneme aj pri pokračovaní poviedky. *Shaun*


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Lovci hláv - 1. kapitola:

4. Gracewhite přispěvatel
22.09.2014 [9:42]

Gracewhite Emoticon Emoticon Emoticon Zajímavá povídka (=

3. LiliDarknight webmaster
14.09.2014 [22:42]

LiliDarknightZatiaľ to vyzerá dobre, spracovanie má čo ponúknuť, aj samotný námet. Na môj vkus si toho na nás "naložila" trochu viac hneď v prvej kapitole, ale zatiaľ to neberiem ako mínus. Uvidíme, ako sa s tým popasuješ v ďalších pokračovaniach. Emoticon

2. AlexisDotskin
14.09.2014 [20:50]

To bylo úžasný už se nemůžu dočkat další kapitoly.Doufám v co nejblišší době. Moc se těším. Emoticon Emoticon

1. Lilium přispěvatel
14.09.2014 [16:45]

LiliumUau. Paráda. Veľmi zaujímavý príbeh. Istotne si prečítam aj ďalšie kapitoly. Nemám ti čo vytknúť. Názov príbehu ma zaujal tak som ho zo zvedavosti otvorila a prekvapil ma. Milo samozrejme. :)
Teším sa na pokračovanie.

Lil. :)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!