OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Len porozumieť - Časť 24.

09.03.2014 (18:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 850×

Časť 24.

S hlavou plnou myšlienok vyšiel z kancelárie sociálnej pracovníčky a nevedel, kam si to zamieriť skôr. Vytiahol mobil z vrecka a rýchlo vytočil číslo svojho najlepšieho priateľa.

„Áno?“ ozvalo sa po treťom zazvonení.

Jessie sa práve usadil do auta a frustrovane sa oprel čelom o volant. „Richard Flemming,“ vydýchol len a odrazu sa cítil, ako keby mu niekto zavŕtal nôž do brucha a neprestajne s ním krútil.

„Kto? A čo s ním?“ nechápal Steve.

Jessie sa nemohol čudovať. Nepovedal nikomu, že ide za Collinsovou, aby od nej dostal nejaké odpovede a to hlavne preto, lebo si nebol istý, že mu ich dá. „Ten lekár, o ktorom hovorila Lacey. Volá sa Richard Flemming, pracuje v nemocnici, kde ležala Diana. Zájdi tam a predveď ho. Treba ho vypočuť čím skôr.“

Steve si čosi zašomral a Jessie počul, ako okolo neho šuští vietor, takže bol kdesi vonku. „Prídeš za mnou?“ spýtal sa len.

„Hej, ale neskôr. Idem skontrolovať Dianu. Nemám dobrý pocit z toho, že je doma sama. Pravdepodobne ju vezmem so sebou na stanicu. To bude najistejšie,“ povedal a Steve súhlasne zamrmlal.

Jessie zložil a naštartoval. Volal mu otec a informoval ho o tom, že jeho anjel je doma sám. Okamžite ho prepadla panika a najradšej by hneď utekal za Nicolasom a vynadal mu. Diana nebola malé dieťa a nepotrebovala opatrovateľov, ale vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádzali si nemohol dovoliť nechať ju bez dozoru. Policajné auto pred svojim domom nevidel, keď odtiaľ odchádzal, takže usúdil, že sa niekam vyparili. Ani sa im nedivil – koho by celý deň bavilo sedieť v aute a pozerať do blba.

Rýchlosťou sa nezaoberal, chcel sa len čím skôr dostať za Dianou. Keď zaparkoval pred svojim domom, o pätnásť minút neskôr, všimol si draho vyzerajúce auto značky Audi. Zamračene sa vydal dnu a keď prechádzal cez otvorenú bránku, jeho zlý pocit sa len prehĺbil. Poobzeral sa dookola, aby sa uistil, že je sám a pomaly kráčal na zadný dvor. Pripadal si v istom smere hlúpo, zrejme ho už prepadá totálna paranoja alebo čo.

Chcel sa otočiť a ísť dnu, keď mu do očí padla scénka, ako vystrihnutá zo zlého filmu. Diana s vydeseným výrazom, pritlačená o múr Masonom. Srdce mu vyskočilo kamsi do hlavy a neúnosne hlasno bubnovalo, až mu drvilo ušné bubienky.

Skôr, ako sa stihol spamätať a premyslieť si, čo urobí, sa jeho telo rozhodlo samé. Neuvedomoval si celkom, čo sa okolo neho deje, len na Masona vybehol a zrazu ho už držal pod krkom a ťahal od svojej princeznej. Mozog mu na pár sekúnd prestal pracovať a kým sa zorientoval v situácii, ktorá nastala, ležal pod Masonom a jeho ruka ťažko dopadala na Jessieho sánku. Čosi mu v nej zapraskalo a zasyčal od bolesti.

Bolo to ako spúšťač a netrvalo dlho, kým si vymenili pozície. Do úderov, ktorými obdaroval toho slizkého hada dal všetku svoju nenávisť, zlosť a frustráciu. Raz-dva bola celá tvár jeho nepriateľa skrytá pod teplou, mazľavou tekutinou. Chcel sa po ňom znova zahnať, ale už sa mu to nepodarilo.

Skončil na chrbte a Mason stál nad ním, s pištoľou v rukách. Čo však Jessieho desilo najviac bolo, že ruka sa mu ani len nezachvela. Bol odhodlaný a nič mu nemohlo zabrániť v tom, čo prišiel urobiť.

„Jessie, Jessie, Jessie...“ zasyčal a zotrel si krv, ktorá mu z brady odkvapkávala na sivé tričko.

Blondiak sa pomaly postavil a modré oči nespustil ani na sekundu z Masona. Ten ho zasa sledoval až príliš nezaujato a mierne znudene.

„Som rád, že sme sa konečne znova stretli,“ prehodil a očami šibol po Diane, ktorá sa pritisla k Jessiemu a silno ho objala okolo pása. Tvár si skryla v záhybe jeho krku a Jessie jej jednou rukou objatie opätoval.

„Chceš mňa, tak ju nechaj ísť,“ vyhlásil a zúžil oči do štrbín. Adrenalín v ňom doslova pumpoval, mohol cítiť, ako mu preteká žilami.

Mason pokrútil hlavou, krátko a stroho. „Si idiot. Ako najlepšie zakončím svoju pomstu?“ Bola to rečnícka otázka, no hneď si na ňu aj odpovedal. „Prinútim ťa hľadieť na to, ako tvoja láska naposledy vydýchne. Ale aby si nepovedal, že som až taká sviňa, hneď potom pôjdeš za ňou!“ dodal a zaškľabil sa, keď sa z Dianiných úst vydral jeden jediný ston.

Jessie ju automaticky pritlačil viac k sebe a omotal okolo nej aj druhú ruku, ako keby im to mohlo pomôcť. „Mason...“ začal a potlačil odpor, ktorý voči nemu pociťoval.

„Nič mi nehovor!“ okríkol ho a nervózne prestúpil z pravej nohy na ľavú. „Mám vás všetkých po krk a teraz, v tomto momente, to raz a navždy ukončím. Potom vezmem tvoju hriešne krásnu sestričku a donútim ju, aby ma milovala. Život bude znova krásny,“ zasnene prehodil a Jessie si odfrkol.

„To si naozaj myslíš, že ti to prejde?“ chcel vedieť. „Sam ťa nikdy milovať nebude a pokiaľ zabiješ mňa a Dianu, polícia sa nezastaví, kým ťa nechytia. Táto cesta nikam nevedie, pochop to,“ presviedčal ho, aj keď márne.

Mason pretočil oči a otváral ústa, že niečo odpovie, keď sa ozval nevýrazný hlas spoza jeho chrbta. „Odhoďte zbraň a ruky dajte nad hlavu!“ prikázal mladý policajt a devinu zvieral spôsobom, akoby to bola bomba, ktorá kedykoľvek môže vybuchnúť.

V duchu zahromžil a sľúbil si, že hneď, ako sa dostane z tej pekelnej situácie, vynadá Stevovi za to, že tam dosadil toho chlapca. Mohol mať asi toľko rokov, čo Diana, keď nie menej.

Mason sa pri jeho slovách rozrehotal na plné hrdlo a otočil sa k nemu. Bez záujmu si ho prezrel od hlavy po päty a hlas mu presakoval sarkazmom, keď prehovoril. „Samozrejme, pán policajt. Urobím všetko, čo mi prikážete,“ pritakal a zbraň si pohadzoval v ruke ako tenisovú loptičku.

Jessiemu sa kolieska v hlave roztočili šialenou rýchlosťou a uvažoval, ako využiť moment, ktorý nastal. Ten mladík si s Masonom neporadí, ani keby sa ako veľmi snažil. No on by predsa niečo urobiť mohol.

Chlapec sa ošil, keď Mason namieril pištoľ jeho smerom a samovoľne urobil krok dozadu, čo toho psychopata náramne pobavilo.

„Čo je? Očividne ťa prešla chuť hrať sa,“ polemizoval a Jessie začul šťuknutie.

Diana to zrejme počula tiež, pretože sa strhla a hodila po Jessiem ten najvydesenejší pohľad, aký kedy v jej očiach zazrel. Ústami jej naznačil, že potrebuje, aby sa upokojila, na čo krátko, takmer nebadane, prikývla.

„Ale vieš, ja sa hrám rád,“ poznamenal Mason a Jessie až nadskočil pri zvuku výstrelu.

Nemal čas zisťovať, čo sa stalo, pretože v sekunde bol Mason pri ňom a zdrapol Dianu za ruku. Blondiak vedel, že čas mu preteká pomedzi prsty a musí konať rýchlo. Nezaujímal sa o to, že Mason stále drží zbraň, ani o to, že nepozná hranice a koná urýchlene a prchko.

Vrhol sa na neho, v snahe ochrániť Dianu. Bolo mu ukradnuté, čo sa stane s ním, jeho život nemal takú cenu, ako život jeho čiernovlásky. Vrazil mu a Mason vykríkol od bolesti, keď sa mu akýmsi zázrakom podarilo zlomiť jeho nos.

Nevedomky pustil zbraň a obe ruky si pritlačil na tvár. Jessie vrhol rýchli pohľad na toho mladého. Nehybne ležal na zemi a ranu mal kdesi na ramene. Biela policajná košeľa sa mu rýchlo sfarbovala na červeno.

Tá drobná chvíľka nepozornosti ho vyšla draho a z ničoho nič bol pritlačený o zem a Mason sedel na ňom a päsťou do neho vrážal. Čosi si vrčal popod nos, ale Jessie nezachytil žiadne slovo. Po šiestom údere, ktorý mu uštedril, pritlačil obe ruky na jeho hrdlo. Hlas v jeho hlave vykrikoval na poplach, keď mu do pľúc prestával prúdiť kyslík. Pred očami mu temnelo a nepomáhalo nič, ani to, že sa trepal ako šialenec a snažil sa všetkou silou čo mal, skopnúť toho bastarda zo svojho tela.

Všetko však vychádzalo nazmar. Mason bol príliš silný a Jessie vedel, že proti nemu nezmôže nič. Zostalo mu len jedno, modliť sa, aby neublížil Diane. Pomaly sa podával čierňave, ktorá sa zdala príliš lákavá, keď noc odrazu znova preťal výstrel.

◊♦◊

Únava. To bolo to jediné, čo posledné dni cítil. Nespomínal si, kedy naposledy poriadne spal alebo strávil nejaký čas so svojou budúcou manželkou. Ďakoval Bohu, že je taká tolerantná, pretože máloktorá žena na svete by mu odpúšťala, že sa chodí domov len vyspať – koľko ráz ani to nie.

Ak mal byť úprimný, už ho to nebavilo. Mal po krk celého Masona a všetkého, čo sa ho týkalo. Nikdy mu žiaden zločinec, s ktorým mal tú česť, nedal toľko zabrať. Či sa to niekomu páčilo alebo nie, Mason mal viac rozumu, ako celý policajný zbor dokopy. Z istého hľadiska to bolo deprimujúce, ale nemal čas sa tým zaoberať. Vedel len, že musí nájsť Sam a potom si snáď konečne aspoň na pár hodín oddýchne.

Nalial do seba zvyšok minerálky, ktorú kúpil cestou a fľašu zahodil do smetiaku na chodbe. Hneď po Jessieho telefonáte sa vybral do nemocnice, aby konfrontoval toho lekára. Nezaujímalo ho, že je to skorumpovaný hajzel, ktorý si zrejme nevidí ďalej od nosa a bol dokonca ochotný mu sľúbiť, že sa vyhne väzeniu, len nech ich zavedie do bytu, kde Mason drží drobnú brunetku.

Od kolegyne z kancelárie sa dozvedel, že Flemming má hneď niekoľko rôznych nehnuteľností a nie len v Denveri. Mason s ňou mohol ujsť kamkoľvek a oni jednoducho nemali čas, aby vybavovali povolenia a kontrolovali každý byt a dom toho lekára. Už len to, akým majetkom disponoval bolo viac než zvláštne, lekári zarábali dobre, ale nie až tak, aby si mohli toľko toho dovoliť.

Keď si spätne vybavil, ako ho predtým videl a ako sa ten starec choval k Diane, ani sa nemohol diviť tomu, že je skutočne takým bezcharakterným idiotom.

Vyšiel výťahom na piate poschodie a zamieril si to na druhý koniec chodby. Nemocnica bola preplnená, ostatne ako vždy a Steve mal po krk tých uponáhľaných a prekrikujúcich sa ľudí. Premohol zívanie a rázne zaklopal na dvere, na ktorých visela tabuľka s menom pána primára. Nepočkal si, kým mu otvoril a rovno vrazil dnu.

Spoza stola na neho prekvapene vzhliadol starší, šedivý pán. Keď si ho Steve obzrel, uvedomil si, že sa ani trošku nezmenil. Stále mal neprívetivý a povýšený výraz, ktorý jeho tvár krútil do akéhosi úškľabku.

„Prepáčte, to čo si dovoľujete...“ začal sa rozčuľovať a prudko vstal, no Steve ho rázne umlčal.

„Som Steve Peterson, zástupca policajného komisára,“ predstavil sa a ukázal mu odznak.

Flemming razom viditeľne zbledol a nohy sa mu podlomili strachom, čo spôsobilo, že sa znova posadil a ruky si založil pred sebou na sklenom stole.

„Ako vám pomôžem?“ spýtal sa skoro nepočuteľne a oči upieral mŕtvo priamo pred seba.

Steve mal na klamárov a zlodejov nos a ten starý mal toho na rováši habadej. No nebol tam preto, aby riešil jeho kriminálnu minulosť – alebo prítomnosť.

Steve sa posadil naproti nemu a uvoľnene si prekrížil nohy. Celé telo ho bolelo a konečne sa aspoň na sekundu uvoľnil. „Ide o istého Masona Coopera,“ prehodil bez okolkov a pozorne sledoval výraz, ktorý ovládol Flemmingovu tvár a ktorý jasne hovoril o tom, že mu netreba bližšie vysvetľovať o koho sa jedná.

Stiahol šedivé obočie k sebe a zavrtel hlavou. „Nerozumiem. Kto je ten chlap a čo s ním ja mám?“ Už len fakt, že sa snažil zatĺkať, aj keď mu bolo zrejme jasné, že to je zbytočné, Steva mierne pobúril. Všetko by šlo lepšie, ak by Flemming nehral hlupáka. Zbytočne naťahoval čas.

Zadržal povzdych presiaknutý nervozitou a všetku námahu vynaložil na to, aby zostal pokojný a sústredený. Keď máte za sebou dokopy osem hodín spánku za posledných sedem dní, ide to veľmi ťažko. „No tak, doktor Flemming!“ okríkol ho. „Viem veľmi dobre, že ste ho mali v pestúnskej starostlivosti a viem aj to, že má proti vám nejaké dôkazy, ktoré by vás mohli dostať za mreže,“ hovoril a popritom sa naklonil smerom k Flemmingovi, „takže prejdeme k veci. Vy mi poviete, čo o Masonovi viete a do ktorého z vašich bytov ste ho ukryli a my budeme na oplátku ignorovať, že ste kradli lieky z nemocnice a predávali ich na čierny trh.“

Pohľad Flemminga bol na nezaplatenie a Steve by dal čokoľvek, aby si to mohol zvečniť. Šokovane na neho hľadel a očividne nedokázal nájsť vhodné slová. Ak vôbec nejaké pre daný moment existovali.

„Naozaj neviem, o čom to hovoríte,“ vyhlásil Flemming a Steve v duchu zaúpel.

Dokedy chcel hrať hru na nevedomého mamľasa?

Steve si na sekundu zašiel rukou do vlasov a prehodnocoval postoj toho očividného magora. „Môžeme to urobiť aj po zlom, doktor,“ vypľul na neho a do oslovenia vložil toľko sarkazmu, koľko nazbieral. „Predvediem vás a pokiaľ nebudete spolupracovať, noc v cele vám rozviaže jazyk zaručene. Zlomila už aj väčších borcov, ako ste vy,“ dodal a spokojne sa oprel, pričom nespustil oči z Flemminga.

Starému pánovi zrejme došlo, že nemá najmenšiu cenu zatĺkať a Steve sa už nádejal, že začne konečne spievať. Prebudenie však prišlo hneď a bolo príliš kruté, lebo Flemming sa rozhodol jednať spôsobom, ktorý Stevovi na um ani nezišiel. Nie v spojení s renomovaným lekárom.

„Nič mi nedokážete. Nemáte jediný dôkaz!“ vyhlásil sebavedomo a narovnal dovtedy sklesnuté plecia.

„Mne ani prinajmenšom nejde o to, aby som vám niečo dokázal. Jediné, čo chcem, je nájsť Masona. Je aj vo vašom záujme, aby sme ho zavreli. Zbavíte sa problému číslo jeden,“ povedal a Flemming chvíľku dokonca vyzeral, že to zvažuje.

„Klamete. Zavriete ma hneď, ako poviem čo viem. Myslíte si, že som idiot?“ vychrlil a rázne vrtel hlavou.

„Pochopte, prosím, že mi nejde o vás!“ skríkol naštvane Steve a samého ho prekvapilo, ako veľmi prudko reagoval.

Vedel, že si nesmie dovoliť chovať sa hlúpo a že musí dvakrát premýšľať pred tým, než sa do niečoho pustí, ale aj on mal len jedny nervy a tie viseli na príliš tenkom lanku, ktoré sa mohlo každou sekundou pretrhnúť.

„Neverím vám,“ trval si na svojom.

„Čo by som tým dosiahol, ak by som klamal? Pozrite, ak mi do sekundy nevyklopíte, čo viete, zatknem vás a nebude to pre vás práve najlepšia reklama, keď vás ľudia uvidia s putami na rukách. Kto sa už len pôjde dať ošetriť takému človeku, že? A Mason vám bude neprestajne v pätách. Sľúbil vám niečo iné?“ Po tom ako mu položil svoju otázku Flemming zbystril a Stevovi bolo jasné, že trafil do čierneho. „Je to zločinec najťažšieho kalibru a jeden z najväčších manipulátorov, akých som za celú svoju kariéru stretol. Nedá sa mu veriť a rozhodne sa nemôžete spoliehať na nič, čo povie.“

Flemming intenzívne premýšľal a Steve už len to považoval za výhru. Dostal ho do pomyselného šachu, čím sa hra blížila ku koncu.

„Sľubujem, že sa vám nič nestane, ak nám poviete, kde sa Mason ukrýva!“ Na každé jedno slovo vložil dôraz a Flemming sa zamračil.

„Moja manželka sa nič nesmie dozvedieť!“ vyhlásil rázne a Steve si víťazoslávne vydýchol.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Len porozumieť - Časť 24.: