OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Len porozumieť - Časť 20.

26.02.2014 (08:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 872×

Časť 20.

Dezorientovane zamrkala a keď sa jej do očí votrelo svetlo, zatlačila ich hneď späť. Pocítila, ako jej po líci stiekla jedna slza, no ignorovala to. Mala dôležitejšie veci, ktorými by sa mala zaoberať. Spomínala si, ako bola s Tonym a aké príjemné momenty spolu prežili, kým sa im do toho nevotrel niekto, kto tam vonkoncom nemal čo pohľadávať. Odrazu sa jej srdce šialene roztĺklo a odprisahala by, že cíti, ako jej zbesilo naráža do rebier a vháňa bolesť - ktorá je pre ňu dôkazom toho, že stále žije – do celého tela, ktoré sa z ničoho nič skrútilo od podivného kŕča, ktorý ju obopol.

Zaskučala a stiahla sa do klbka. Nikdy, za celý jej život, ju tak prekliato veľmi nebola hlava. Mala pocit, že exploduje alebo jednoducho umrie. Tá druhá možnosť jej v tom čase nepripadala tak zlá. Predstava, že by mala byť vydaná napospas Masonovi a jeho šialeným praktikám bola príliš desivá, aby sa s ňou dokázala zžiť. Ale kým neotvorila oči úplne a nezistila, kde sa vlastne nachádza, mohla si nahovárať, že je stále doma, kde je v relatívnom bezpečí.

Ozval sa buchot a Sam sa do uší votreli zvuky ťažkých topánok, dopadajúcich na drevenú podlahu. To bolo tým posledným, čo ju vytrhlo zo snenia a doviedlo do krutej reality. Rozhodne doma nebola. Začula hlasy, šepkali. Nerozumela ich slovám, ale ani sa o to nepokúšala. Nechcela myslieť na to, čo sa jej Mason chystá urobiť.

Keď si uvedomila, že sa kroky približujú, rukami si objala hlavu a pokúšala sa zhlboka dýchať. Tresli dvere a dve osoby – ak usúdila správne – sa pridali do jej spoločnosti v neznámej miestnosti, v neznámom dome, či byte. Nemala potuchy, kde sa nachádza.

„Kráska, si hore?“ oslovil ju ten slizký, odporný hlas, ktorý jej vohnal žlč až niekam do úst a zaškľabila sa.

Otvorila oči a uvidela Masonovu tvár. Sedel na okraji postele, usmieval sa na ňu a v rukách držal fľašu vody. Ani si neuvedomila, ako veľmi je smädná, kým ju neuvidela. Mason si zrejme všimol jej lačný pohľad a fľašu jej podal. Najskôr zaváhala a nechcela ju prijať, no napokon smäd zvíťazil a vzala si ju. Priložila si ju k ústam a snažila sa nemyslieť na všetky tie svinstvá, čo jej tam mohol pridať, počínajúc kyanidom.

„Už môžeš ísť, tvoja práca skončila!“ prikázal Mason a otočil sa na niekoho, koho Sam prehliadala.

Žalúdok jej urobil kotrmelec od nevoľnosti, ktorá ju premkla. Hnedé oči prešli po miestnosti a zastala na človekovi, ktorému verila. Ktorému sa zdôverila a ktorého pokladala za priateľa. Pocítila, že sa jej oči plnia slzami, no zatlačila ich do úzadia a párkrát smrkla.

„Nedal si mi peniaze,“ vyhlásila dotyčná a Sam sa podivila, ako zvláštne znel jej hlas. Považovala ju za milú osobu, ktorá prekypuje úprimnosťou a láskavosťou. Tak kurevsky moc sa zmýlila.

Dominica po nej strelila rýchli pohľad, ale v tvári sa jej neodrazilo nič. Mason vstal, hodil po nej akúsi obálku, ktorú až dovtedy zvieral v ruke a mávol jej na rozlúčku. Blondínka sa otočila a bez ďalších komentárov vypochodovala von.

Sam za ňou civela s otvorenými ústami a nevedela, čo vlastne povedať. „Myslela som...“ šepla a hneď si odkašľala, pretože hlas mala poriadne chrapľavý.

Masonova tvár sa vykrivila do pobaveného úškľabku. „Čo? Že je to tvoja priateľka?“ chcel vedieť a pohodlne sa oprel do čela postele a natočil sa tak, aby mal na Sam dobrý výhľad.

Brunetka len prikývla a naprázdno prehltla. Prepadli ju pochybnosti, ktoré jej svojou obrou váhou takmer znemožnili dýchať. „Tony...“ vydýchla a stiahla obočie k sebe.

Pocítila, ako ju oblieva panika a hystéria. Mason sa zarehotal na plné hrdlo.

„Ten pako ťa miloval,“ fľochol a obzrel si ju zhýralým pohľadom.

Nepáčilo sa jej, že o ňom hovorí v minulom čase a zrejme si to všimol, ale do ďalších rečí sa nepustil.

„Čo je s ním?“ opýtala sa, počuteľne silnejším hlasom, než aký zo seba vydávala pred pár momentmi.

„Žije,“ odpovedal len a obzrel sa na dvere, ktorými Dominica vyšla. Samin pohľad tam tiež zablúdil a pri tej príležitosti si obzrela miestnosť.

Bola to malá spálňa s dvoj lôžkom, vstavaným šatníkom a na malej komode, presne naproti posteli, stál televízor a spolu s ním ešte nejaká ďalšia elektronika. To miesto muselo patriť niekomu bohatému. Rozhodne nie Masonovi, ktorý síce o peniaze núdzu nemal, vďaka svojim nelegálnym kšeftom, ale zasa sa v nich ani netopil.

„Zrejme ťa trápi tvoja kamoška,“ polemizoval a poklopkal si prstom po brade.

Keď si všimol, že tým pritiahol Saminu pozornosť, zatváril sa spokojne a nohou neprestajne klopkal po zemi. Ten zvuk sa jej zarezával do uší, až sa jej chcelo začať kričať, no zahryzla si do jazyka tak silno, až sa jej ho podarilo prehryznúť. Ústa sa jej naplnili hnusnou kovovou chuťou krvi.

„Odkiaľ si ju poznal?“ vyzvedala, keď v sebe našla dostatok odvahy na to, aby prehovorila.

Mason vyzeral byť príliš zamestnaný vlastnými úvahami, než aby sa rozhovoril sám od seba.

„Predával som jej drogy. Spoznal som ju pred rokom, keď ju rodičia vykopli na ulicu a keď som sa dozvedel, že ideš na vysokú, poslal som tam aj Dominicu. Bývalo to múdre dievča, odmaturovala na samé áčka, no vieš, ako to býva... zlá partia, nešťastná láska...“ brblal si sám pre seba a popritom spoza tých obrích mihalníc, ktoré lemovali jeho zelené oči, pozoroval Sam. „Bola dokonalým špiónom a to všetko v podstate za pár dolárov. Lacná, no zato výkonná.“ Pri poslednom slove sa Sam striasla.

Masonov tón nabral akýsi skrytý náznak, no nechcela si ani predstavovať, čo všetko tí dvaja spolu mohli robiť. Mason a jeho šľapky jej boli totálne ukradnuté, ale nemusela to vidieť, premýšľať o tom a ani o tom počúvať. Nechcela o ňom a ani o jeho živote vedieť nič.

Tlkot srdca sa jej ozýval v hlave, akoby jej tam niekto bubnoval. Telo mala pokryté zimomriavkami a uvedomovala si, že sa šialene trasie. Mason si nič nevšimol a ani nevyzeral, že by mu bolo do reči. Alebo sa mýlila?

„Zaujímalo by ma, čo si na tom magorovi videla,“ prehodil a prepichol ju vrcholne nepríjemným pohľadom, až ju z neho oblial pot. „Veď to bol obyčajný chudák...“

Sam nevydržala a skočila mu do reči. „Nesiahaš mu ani po päty! Si oproti nemu nikto a nikdy, počúvaj ma dobre,“ vystrčila na neho prst, „nikdy nedosiahneš jeho kvalít.“ Ani nevedela, kde sa v nej berie odvaha, aby sa s ním bavila tým tónom.

Bolo očividné, že je mu to jedno a dosiahla akurát to, že sa zachichotal. „Si taká rozkošná, keď sa jeduješ,“ vyhlásil a naklonil sa k nej.

Automaticky sa stiahla, no dosiahla len toho, že skončila prikvačená o matrac jeho telom. Tvár sa jej vykrivila zhnusením, čo Masona ešte viac pobavilo. Obe ruky jej chytil jednou svojou a uväznil jej ich nad hlavou. Voľnou rukou jej prechádzal od brady po spánok a späť, až dolu po výstrih trička.

Zasyčala a pomykala sa, no minulo sa to účinku. Len okrajovo jej dochádzalo, že je proti nemu absolútne bezmocná.

„Kde to sme?“ opýtala sa, aby odviedla jeho pozornosť iným smerom.

Neprestával ju svojim prstom dráždiť a podľa postoja, ktorý zaujal, mu bolo jasné, že ju tým akurát znechucuje. „Sme v byte jedného môjho známeho,“ zašomral a pohľad mu prešiel na Samin dekolt.

Mohla vnímať jeho chlipné myšlienky. „Známeho?“ vyzvedala ďalej.

Síce bolo jasné, že sa mu nechce púšťať do konverzácie, no bavil sa s ňou normálne a nebol ani enormne podráždený, ako tomu bývalo inokedy. „Žil som u neho v pestúnskej opatere, keď som ešte trčal v decáku. Potom ma vykopol na ulicu,“ povedal nezaujato a Sam prižmúrila oči.

„A teraz ti dal byt,“ poznamenala sucho a Masonove oči sa pozreli do jej.

Pokrútil hlavou. „Požičal mi ho, no ak by som chcel, dal by mi ho aj nastálo,“ oznámil pokojne a jeden kútik pier sa mu skrútil dohora.

„Prečo by to robil?“ Nechcelo sa jej s ním baviť, no čokoľvek bolo lepšie, ako znášať jeho dotyky. Hlavne, keď sa začínajú podobať obchytkávaniu a Sam dobre vedela, že Mason je z tých, ktorí keď niečo chcú, proste si to vezmú a nepýtajú si povolenie.

Vyvrátil oči. Jej otázky mu očividne liezli na nervy, ale aj tak odpovedal. „Mám na neho niečo, čo by mohlo od základov zmeniť jeho život,“ priznal a posadil sa.

Sam sa uľavilo a tiež sa vytiahla do sedu. Bola od neho len na pár centimetrov. Cítila vôňu, ktorá z neho sálala. Presne tú, ktorú voľakedy milovala a teraz nenávidela.

„Povedzme to tak, že z nafúkaného panáka, ktorý má milióny na účte by sa stal len ďalší truľo v oranžovej kombinéze,“ vysvetlil a zaprel sa o pravú ruku, pričom hlavu naklonil mierne do boku.

„Takže ho vydieraš,“ skonštatovala Sam a Mason nadvihol jedno obočie.

Pery na chvíľku stiahol k sebe, do úzkej linky a oči nebezpečne zúžil. „Viem, o čo ti ide. Nemysli si, že som idiot!“ zavrčal na ňu, až sa strhla.

Vypúlila na neho zdesene oči a zatlačila sa viac do steny, lenže nemala kam uniknúť. „Neviem o čom hovoríš,“ pípla a objala sa roztrasenými rukami.

Mason sa k nej naklonil a zovrel jej bradu medzi prstami. Zabolelo ju to, no nedala to znať. „Odvádzaš moju pozornosť iným smerom, v nádeji, že ma zabavíš a ja si ťa nevezmem. Ale vieš čo, malinká?“ Na pár sekúnd sa odmlčal. „Nechcem ťa,“ vypľul.

Sam sa v jednej sekunde uľavilo, ale v druhej ju prepadla ešte väčšia panika. Uniesol ju, ale nechce ju. Ani ju nezabil. Ak by ju zabiť chcel, už by bola mŕtva, tak čo, dopekla, od nej chce?

„Prečo som tu?“ V hlase sa jej ozval plačlivý podtón, ktorý Masonovým tenkým ušiam neušiel.

Jazykom si oblizol spodnú peru a oprel sa do polohy, v ktorej bol predtým, čím zväčšil rozstup medzi nimi. „Vieš, vec sa má tak. Popravde, chcem ťa späť, chcem aby si ma milovala a chcem byť stredom tvojho vesmíru. A budem!“ dodal rázne. „No momentálne si ťa nevezmem, pretože si nechala toho mamľasa, aby pošpinil čo je moje. Nechcem si ani predstavovať, ako sa tými hnusnými rukami dotýka tvojho dokonalého tela...“ hlas sa mu vytratil, keď sa jeho oči nebezpečne zablýskali.

„Nerozumiem ti. Chceš ma, ale zároveň nie,“ povedala a z očí jej unikla slza.

Mason zodvihol ruky vo vzdávajúcom sa geste. „Chcem tvoju lásku. Ty jediná si ma milovala bez podmienok a mne chýba ten pocit, keď som vedel, že by si pre mňa pokojne zomrela. A aby som zašiel do podrobností – áno, vezmem si tvoje telo späť, ale nie teraz. Je napáchnuté smradom toho idiota.“

Sam zhlboka nasala vzduch do pľúc a sklonila hlavu. Sledovala pozorne svoje ruky, ktoré spojila v lone. Pravdou bolo, že jediný dôvod, prečo pohľadom uhla z Masona, bol ten, že nechcela dopustiť, aby videl jej slzy.

„Čo je s Tonym?“ spýtala sa a hlas jej preskočil od vzlyku, ktorý sa dral von.

Mason sa postavil a zhora na ňu znechutene hľadel, až sa mykla. „Už ho nikdy neuvidíš, to ti garantujem. Mala by si ho dostať z tej peknej hlavičky, lebo ja som jediný, kto tam má miesto.“ Jeho hlas bol tak suverénny, že jeden by mu uveril.

Mason mal schopnosť ovplyvňovať ľudí už len svojimi slovami. Nemusel sa nejako extra namáhať, aby dosiahol svoje. Bez najmenšej námahy vedel presvedčiť človeka so zelenými očami o tom, že sú vlastne fialové. Bolo to trošku deprimujúce a rozhodne sa z toho Samin žalúdok scvrkával.

„Chcem vedieť, či je v poriadku!“ zvolala rozhorčene a Masonova tvár sa zahmlila pod návalom hnevu, ktorý mu prebehol telom.

Nervózne prešľapoval z jednej nohy na druhú a ruky zatínal do pästí, čo nebol najpríjemnejší pohľad pre Samine oči. „Je tak v poriadku, ako v danej situácii môže byť,“ odvrkol a otočil sa k nočnému stolíku.

Otvoril skrinku, vytiahol odtiaľ lano a Sam sa zdesila. Pokúsila sa odtiahnuť, no márne. Jediným prudkým pohybom ju stiahol k sebe a čím viac sa mykala, tým viac tú situáciu zhoršovala. Zviazal jej ruky a následne na to aj nohy.

„Mason, prosím...“ skúsila ešte, aj keď vedela, že je zbytočné drať tými slovami jazyk.

„Na mňa slzy neplatia, to vieš!“ Zalepil jej ústa akousi striebornou páskou a vyletel z miestnosti.

V rámci svojich možností, ktoré neboli ktovieaké, sa skrútila a nechala, nech jej slzy zmáčajú tvár. Bolo jej už všetko jedno. Nebála sa o seba, ale o Tonyho. Čo mu ten psychopat urobil? Čo, ak ju oklamal a zabil ho. Bol by toho predsa schopný bez najmenšieho zaváhania, o tom nebolo pochýb.

◊♦◊

„Pre tvoje vlastné dobro bude najlepšie, ak nám povieš pravdu!“ upozornil ho striktne policajt a naštvane tresol do stola rukou, až nadskočil hrnček s kávou.

Tony sa zaprel do operadla, v snahe odtiahnuť sa od toho chlapa a bezmocne rozhodil rukami. „Ja som pravdu povedal!“ zvolal a rukami si zašiel do vlasov.

Tá situácia bola hrozná. Snažil sa ich varovať pred Masonom, ktorý predstavoval neskutočnú hrozbu a ani nechcel myslieť na to, čo asi urobil so Sam, no miesto toho musel tráviť čas tým, že neprestajne opakoval to isté dookola a pripadal si ako papagáj.

„Našli sme u teba desať gramov kokaínu!“ skríkol na neho. „To mi chceš povedať, že tak veľký obnos drog ti padol z neba do vrecka?“ Ten chlap sa s ním bavil ako s idiotom.

„Budete ma konečne počúvať?“ poprosil zúfalo a stisol dlane do pästí, takže sa potiahol za vlasy. „Podstrčil mi ich Mason Cooper a teraz má moju priateľku.“

Policajt prevrátil oči a zavrtel hlavou. „Jedna a tá istá pesnička stále dookola. Nechám ťa odviezť do cely. Jedna noc za mrežami ti možno rozviaže jazyk.“ Vstal a vydal sa k dverám.

Tie sa razom otvorili a dnu sa zjavil vysoký policajt, s prívetivým pohľadom. Teda – aspoň nevyzeral, že je hluchý a blbý – to poznanie v Tonym vzbudilo nádej.

„Prevezmem to tu,“ vyhlásil a kývol tomu druhému na odchod.

„Ale...“ chcel protestovať, no bolo to márne.

Zvádzali očný súboj a ten blondiak z neho vyšiel ako víťaz, takže sa vypoklonkoval a Tonymu zo srdca odpadol balvan veľkosti Európy.

„Počúvajte ma. Ja som nič neurobil...“ spustil automaticky, no ten chlap ho zastavil a sadol si na stoličku naproti nemu.

Spriama mu pozrel do očí a ruky si zložil pred ním na stole. Pôsobil uvoľnene. „Si Tony, však?“ Keď zmienený prikývol, pokračoval. „Ja som Steve Peterson. Som veľmi dobrý priateľ Sam.“

„A o to ide!“ skríkol Tony. „Má ju Mason, dopekla. Už ma konečne počúvajte!“ Tá bezmocnosť, čo ho obopla bola zdrvujúca.

Steve, ktorý dovtedy pôsobil uvoľnene a pokojne sa napäl a z tváre mu zmizla farba. To bolo pre Tonyho dostatočným dôkazom, že mu uveril.

A máme za sebou druhé gulatiny, ak by sme rátali obe série dokopy, tak už piate! :) Chcem len oznámiť (viaceré ste sa na to pýtali), že do konca nám zostáva cca päť kapitol a epilóg. Samozrejme, že jeden nikdy nevie a možno ich bude aj sedem a možno len štyri. Necháme sa prekvapiť.

Pri tejto príležitosti chcem veľmi pekne poďakovať skvelým ľuďom, ktorí poviedkou ešte stále nepohrdli a nechávajú mi komentáre, ktoré ma ženú dopredu - keby nebolo vás, už sa na to dávno vykašlem - : Blacky, Perla, Tethys, MaggieLove, Kiki1, Deny a Izzie22. 

Samozrejme, že moje ĎAKUJEM patrí aj inkognito čitateľom. 

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Len porozumieť - Časť 20.: