OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Len porozumieť - Časť 18.

21.02.2014 (20:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 796×

Časť 18.

Šokovane sledovala svojho brata, ktorý sa ako šialenec vyrútil z miestnosti. Okrem civenia sa nezmohla na nič iné a keď za ním napokon vybehla aj Diana, ktorej trvalo niekoľko dlhých sekúnd, kým sa spamätala, otočila sa na otca, ktorý pôsobil, akoby na neho niekto vylial kýbeľ žeravej vody.

„Si v poriadku?“ spýtala sa pološepky, pretože vtedy sa do ich spoločnosti pridal Nicolas, tváriaci sa všelijako, ale rozhodne nie prívetivo.

Zazeral okolo seba, viditeľne ešte rozospatý. „To je taký vždy?“ vyhŕkol a zazrel smerom ku schodom.

Sam nervózne prestúpila z nohy na nohu a pokrútila hlavou. „Jasné, že nie!“ odfrkla nepríjemne a pohľad venovala znova svojmu otcovi.

Hľadel do zeme a pôsobil, ako keby sa najradšej prepadol hneď na mieste. Svaly mal stuhnuté a v tvári vpísané napätie. Párkrát zamrkal, kým svoje hnedé oči presunul na Sam a pokúsil sa o úsmev, ktorý skôr pripomenul pokrivený úškľabok. „Som... budem...“ zamrmlal a tackavo sa odpravil z kuchyne.

Sam chcela ísť za ním, ale došlo jej, že zrejme potrebuje nejaký čas pre seba a preto ho nechala tak. Usadila sa na stoličku, aj keď pôvodne plánovala navštíviť sprchu a odchlipla si z kávy, ktorá bola stále príliš žeravá a tak si nepríjemne popálila jazyk. Zasyčala od bolesti a zostala nemo hľadieť pred seba.

To sa ten deň naozaj krásne začal. Vlastne nie... to bude zrejme len pokračovaním predchádzajúceho, ktorý sa raz určite zapíše do histórie najhorších dní v dejinách sveta. Keby nebola príliš vyvedená z miery, možno by sa nad tým zasmiala. Možno by si odfrkla a možno by sa rozplakala... tých možností bolo toľko, no ani jedna sa jej nepozdávala. Najlepšie bolo obrniť sa proti všetkému a jednoducho nemyslieť a snažiť sa necítiť.

City boleli. Láska bolela, len ubližovala a brala – aspoň v jej živote to tak bývalo. Kiežby sa šťastie konečne unavilo a sadlo aspoň na chvíľku aj na jej chrbát.

„O čom uvažuješ?“ prerušil tok jej myšlienok Nicolas, keď sa posadil naproti nej a so záujmom si ju obzeral.

Stretla sa s ním predtým iba raz, ani to si veľmi nepamätala. Bolo to dávno a trvalo to prikrátko, aby sa jej nejako extra vryl do pamäte, no i keď sa jej nechcelo veľmi púšťať do konverzácie, nechcela sa k nemu správať hrubo.

„Kedy sme si potykali?“ odpovedala otázkou a Nicolas sa usmial a prikývol.

„Jasné,“ zašomral a úsmev mu z pier neschádzal. „Ja som Nicolas,“ prehodil a natiahol jej smerom ruku.

Sam najskôr zneistela, ale nemala prečo. Bolo hlúpe, že v nej vyvolal ten pocit. „Samantha,“ predstavila sa celým menom a prijala Nicolasovu ruku.

Jemne jej ju stisol a takmer okamžite pustil. Uchopil svoju šálku a zaujato si ju obzeral, aj keď Sam nechápala, čo na nej asi tak vidí. „Takže, nad čím premýšľaš?“ zopakoval svoju otázku a na perách mu hral potmehúdsky úsmev.

Sam mykla plecom predtým, než odpovedala. „Proste nad životom.“ Jednoduchá, dokopy nič nehovoriaca odpoveď, ktorá zároveň dokázala prezradiť veľa.

Nicolas si sám pre seba prikývol a v tvári sa mu mihali zvláštne emócie. „Dokáže byť riadna sviňa, čo?“ nadhodil pokojne a Sam v jeho tóne začula čosi, čo jej na tele vyvolalo zimomriavky.

„Zrejme s tým máš skúsenosti.“ Nechcela, aby si myslel, že nejako veľmi vyzvedá, ale pre niečo, čo sa usídlilo v jej vnútri, potrebovala počuť aj o problémoch iných.

Nie, že by sa v tom potrebovala vyžívať, ale chcela vedieť, že niekto chápe jej pocity. Ale že ich chápe naozaj a nie sa tak len tvári.

„No, mohol by som o tom pokojne napísať knihu, možno celú sériu kníh,“ zašomral nenútene a vstal. „Rád som si pokecal,“ dodal ešte a zanechal Sam samú jej myšlienkam.

Najskôr len sledovala dvere, ktorými vyšiel a potom do seba na ex naliala zvyšok kávy. Nepríjemne jej popálila vnútro a vohnala slzy do očí, no ignorovala to. Nechcelo sa jej púšťať do ničoho, ale nemohla tam len tak posedávať a uvažovať nad tým, že život je pes. Celkom mechanicky sa pustili do každodennej rutiny, ktorou bola hygiena. Potom si ustlala posteľ a premýšľala, že niečo navarí, ale únava ju prekonala a tak sa nakoniec len vyvalila pred televízor a z mysle jej neschádzal jeden zeleno oký muž, ktorý v nej dokázal prebudiť také emócie, o ktorých si myslela, že už ich nikdy nepocíti.

Rozmýšľala, či mu má zavolať a či ju vôbec chce počuť, aj keď si celkom dobre dokázala predstaviť, že radšej nie ako áno. Spôsobila mu dosť problémov. Jediné, čo chcel, bol normálny život a ona ho svojou mizernou existenciou doviedla do ešte väčších sračiek, než v akých sa topil dovtedy.

Najradšej by za to všetko vyfackala samu seba a poriadne na seba navrieskala. Už ona sama nemá nervy na všetko, čo sa deje a čo spôsobuje, tak ako to asi prežíva jej okolie, ktoré je v tom neprávom a len kvôli nej? V mysli jej vykvitla jedna myšlienka, ak by bola ona na Jessieho mieste, zrejme by sa už vyrazila na ulicu. Nebola taká dobrosrdečná a rozhodne nemala nervy z ocele.

Takmer sa z tých myšlienok zrútila, slzy sa jej nepríjemne natisli do očí, keď sa ozval zvonček. Už po druhý raz vyletela ako šialenec a utekala otvoriť s plamienkom nádeje, ktorý sa v nej razom rozhorel. Chcela ho len vidieť, chcela si len byť istá, že je v poriadku. To predsa nebolo tak veľa. Keď však otvorila dvere, našla za nimi Tiffany.

„Ahoj,“ pozdravila ju čokoládová priateľka jej brata a bez pozvania vošla dnu. Ona totiž pozvanie nepotrebovala. Bola pre ňu a Jessieho viac ako rodina.

Sam za ňou zavrela dvere a nasledovala ju do obývačky, kde sa znova zvalila do kresla a nemo civela pred seba, nevnímajúc okolie.

„Si v poriadku?“ vyzvedala Tiff starostlivým hlasom a Sam sa pristihla pri myšlienke, že vôbec nepostrehla, kedy si Tiffany – ktorá k nej náklonnosť nikdy nepociťovala – začala robiť starosti o jej zdravie a pohodu.

„Žijem,“ zvolala naoko veselo, no skôr to vyznelo sarkasticky.

Tiffany si prekrížila ruky na hrudi a posadila sa do kresla naproti Sam, pričom z nej nespúšťala pohľad ani na sekundu. „Hovor,“ prikázala a prebodávala ju vševediacim pohľadom.

Sam stisla pery do úzkej linky a chvíľu premýšľala, než sa rozhodla niečo povedať. A aj na jej veľké prekvapenie, vyrukovala s pravdou. „Leziem všetkým na nervy!“ vyhlásila a rozhodila bezmocne rukami.

Tiff prekvapene nadvihla obočie a pootvorila ústa, no hneď ich aj zavrela, očividne neschopná slova.

Sam sa uškrnula. „No áno. Som ako magnet na problémy a najhoršie je, že tie problémy sa nelepia len na mňa, ale prevažne na moje okolie a na ľudí, na ktorých mi záleží. Samu seba neznášam, tak ako ma môžu mať radi iní?“ Na tú otázku odpoveď nechcela.

Tiff sa v tvári mihlo pochopenie a Sam v duchu zaúpela. Tým, že to povedala Tiffany to vlastne povedala aj Jessiemu, lebo tí dvaja pred sebou rozhodne tajnosti nemali. Ale nechcela, aby to vedel, hlavne nie v čase, keď je spokojný – relatívne.

„Nepovedz to Jessiemu,“ poprosila šepky a napäla sa.

Tiff sa smutne usmiala a na chvíľu privrela oči. „Dobre,“ odvetila prosto. „Never tomu, tvoj brat ťa miluje a dal by za teba všetko. A ja som si ťa obľúbila tiež, keď to chceš vedieť,“ poznamenala a zazubila sa na ňu, čím jej vohnala do tela trochu pokoja. „A o tvojom otcovi ani nehovorím. Pán Stretton je úžasný človek a verím, že Jessie to tiež pochopí. Ľudia robia chyby a som rada, že aspoň ty si mu odpustila.“

Brunetka ani nevedela, ako na to reagovať a skôr, ako niečo stihla vymyslieť, ozval sa buchot. Obzrela sa a uvidela svojho otca, ako ťahá obrovský kufor dolu schodmi. Vstala a zamračila sa, srdce sa jej šialene rozbúchalo a nechýbalo veľa, aby sa rozplakala. Znova. Nechcela sa pozerať, ako odchádza. Nie, keď bol konečne s ňou.

„Kam si myslíš, že ideš?“ vyštekla na neho až príliš zbrklo.

Doteperil sa s kufrom dolu a odstavil ho bokom, keď k nej prešiel. Uchopil jednu jej ruku a stisol jej ju. „Do hotela. Neopustím ťa, toho sa neboj, Sam,“ povedal a voľnou rukou sa poškrabal na hlave, ako to často robieval aj Jessie. „Moja prítomnosť nerobí tvojmu bratovi dobre a ja mu to nemôžem mať za zlé. Pošlem ti správu, keď sa ubytujem, aby si vedela kde som.“ Vtisol jej bozk na líce a pobral sa k východu. „Povedz Nicolasovi, že sa môže presťahovať do hosťovskej. Predsa len mu tam bude pohodlnejšie.“ Obom sa im pozdravil a hneď na to sa ozvalo buchnutie dverí.

Sam v krku vyschlo a chcela sa za ním rozutekať, aby ho zastavila, ale mal pravdu. Nebolo dobré Jessieho moc dráždiť, najmä keď musel odpočívať, aby sa zotavil.

„Nicolas je tu?“ vyhŕkla Tiff z ničoho nič a Sam len prikývla. „Ehm,“ ozvala sa nervózne a poskakovala na mieste.

„Čo?“ nechápala Sam.

Tiff sa poobzerala dookola, akoby sa bála, že ich niekto môže počuť a sprisahanecky pozrela na brunetku. „Pozval ma na večeru.“

Sam takmer padla sánka a chcela jej pogratulovať, predsa len, ten chlap bol poriadny kus, no Tiff nepôsobila, že by z toho bola nadšená a Sam nemusela dvakrát hádať prečo. „Nechceš ho kvôli Jessiemu? Je to hlúpe, o tom, dúfam, vieš.“

Nechcela jej svojimi slovami ublížiť, ale Tiffany musela prestať snívať o spoločnej budúcnosti s blondiakom. Hlavne, keď už mal Dianu.

Tiff sa spočiatku zarazila, ale hneď jej svitlo. „Všimla si si to, však?“ S povzdychom sa zrútila na kreslo a hlavu si podoprela rukami. „Milujem ho už od školy, ale viem, že tá láska nebude nikdy naplnená. Ani som to neočakávala. Dokonca ani pred Dianou, nie ešte teraz.“ Odfrkla si a kútik pier vykrivila dohora. „Chcem len, aby bol šťastný, o tom láska je, nie?“

„A čo tvoje šťastie?“ Sam si nemohla pomôcť, ale odrazu s Tiff sympatizovala viac, ako kedykoľvek predtým.

„Ak bude šťastný on, budem aj ja.“ Tvrdohlavo vystrčila bradu, čím donútila Sam k smiechu.

„Prijmi to pozvanie. Možno ťa prekvapí,“ pobádala ju a Tiff pretočila oči.

Potom vstala a tlesla rukami. „Idem odmerať tlak tvojmu bratovi a dohliadnuť na to, aby si vzal lieky.“

Automaticky sa vybrala ku schodom a Sam ju pre jej vlastné dobro upozornila, aby nezabudla zaklopať. Vedela si celkom dobre predstaviť, čo tam tí dvaja celý deň robia.

Osem hodín večer. Neuveriteľných osem večer. Prechádzala sa hore dolu po izbe a nadávala na všetko naokolo. Nechcelo sa jej veriť, že sa Tony ani neozval, že dokonca ani neposlal správu. Dopekla,  obyčajné „Som v pohode“ by stačilo. Lenže on nie, ignoroval ju a spôsobil tým, že sa temer zbláznila.

Stokrát vytočila jeho číslo a vždy zložila predtým, než to stihlo začať zvoniť. Napísala asi päťdesiat správ, ale ani jednu neposlala. Cítila sa ako totálna krava, no nehodlala s tým nič robiť. Vlastne ani nerozumela, kde sa v nej tie protichodné pocity berú. Chcela o ňom vedieť, ale nechcela mu volať prvá.

Oprela sa o stenu a zošuchla sa dolu. Z úst sa jej vydral smiech, keď si uvedomila, že sa z nej stal hotový blázon. Mala by vyhľadať pomoc. Čím skôr, tým lepšie.

Ozvalo sa klopanie, ktoré ju prinútilo vrátiť sa do reality. „Ďalej!“ zvolala a vstala.

Bola pripravená vyhnať Jessieho kadeľahšie, no aké bolo jej prekvapenie, keď sa v jej dverách neobjavil modrooký blondiak, ale brunet s tými najzelenšími očami. Zostala na neho šokovane pozerať a nevedela sa prinútiť k žiadnemu činu. Zavrel dvere a urobil pár krokov smerom k nej.

„Chcel som ťa vidieť,“ šepol do ticha, ktoré sa okolo nich rozhostilo a Samine srdce urobilo asi tak desať kotrmelcov.

Zhrýzla si spodnú peru a pohupovala sa na mieste sem a tam. „Ja teba tiež,“ priznala a Tony sa usmial.

Urobil ďalšie kroky jej smerom a zastal tesne pri nej. Bol dosť blízko, aby cítila jeho vôňu a telesné teplo, ale bol dosť ďaleko, aby jej tá vzdialenosť prekážala. Telo sa jej triaslo po potrebe sa ho dotknúť, len sa uistiť, že stojí pred ňou a nie je to len výplod jej totálne hlúpej fantázie, ale krotila sa.

„Pustili ma len pred hodinou.“ Jeho ďalšie slová jej vzali dych.

Myslela si, že ho nechajú odísť hneď ráno, preto bola celý deň taká vynervovaná. Ale predstava, že hneď po tom, čo stadiaľ vyšiel, si to namieril rovno k nej, s ňou urobila hotové divy.

Na tvári sa jej objavil drobný úsmev a bez premýšľania sa po ňom načiahla a stiahla si ho do náručia. Musela sa postaviť na špičky, aby mu mohla ruky omotať okolo krku a tvár si skryla na jeho rozložitej hrudi. On ju zovrel okolo pása a pritiahol ju ešte bližšie, takže mala nohy takmer vo vzduchu.

Chcela tam s ním tak stáť naveky. Vôbec si neuvedomovala plynutie času, ale Tony ju nakoniec odtisol. Nechýbalo veľa a zavrčala by na neho, ale zastavilo ju, keď sa posadil a ju si pritiahol na nohy.

„Tvoj brat je veľmi milý,“ povedal odľahčujúco a Sam v jeho tóne zachytila záblesk nervozity.

Vzdychla si. „Voľakedy býval milší.“ Stále v ňom bol ten typický Jessie, ale bol tvrdší a menej prístupný.

Pohľad zaryto upierala do zeme, ani sama nevedela prečo. Prekvapilo ju, keď jej Tony prstom prešiel po kľúčnej kosti smerom hore a zodvihol jej hlavu tak, aby si hľadeli do očí. Hnedá do zelenej. Zelená do hnedej.

Telom jej prešla vlna tepla z jeho blízkosti. Boli si aj predtým tak blízko, ale nikdy to nebolo také intenzívne. Nikdy jej Tony nehľadel na pery takým lačným spôsobom. Ani nevedela prečo, špičkou jazyka si ich navlhčila, na čo sa brunet uškrnul – nebola si istá, či si to len nahovárala, alebo sa to naozaj stalo. Skôr, ako si to vyjasnila, priblížil sa k nej a zmrazil celý svet. Nepobozkal ju ako očakávala, len na ňu pozeral a čakal na povolenie. Bolo to celkom jasné z jeho pohľadu.

Pravou rukou mu zašla do vlasov a pritiahla ho k sebe. Vzal to presne tak, ako dúfala a pobozkal ju. Už aj zabudla, aké to je príjemné a z úst jej vyšiel jemný povzdych, keď jej jazykom prešiel po spodnej pere a napokon dnu do úst.

Objala ho silnejšie, s väčšou potrebou a aspoň na niekoľko momentov sa pokúsila zabudnúť na všetko zlo, číhajúce za oknom. Všetku pozornosť sústredila len na Tonyho, ktorý ju láskal takým spôsobom, aký doposiaľ nepoznala. Stratila sa v ňom a túžila po tom, aby sa tá chvíľa opakovala neprestajne.

City možno spôsobovali bolesť, ale zároveň boli tým jediným, bez čoho ľudia nedokázali žiť. Tým jediným, po čom prahli viac, ako po vzduchu. 

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Len porozumieť - Časť 18.: