OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ľad a slama - 2. kapitola

13.02.2013 (11:00) • Faint31 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1365×

2. Zábavný spoločník

Prebudila som sa neskoro. Neskoro na moje pomery. Väčšinou nevyspávam tak dlho ako dnes. Vstanem ráno o ôsmej, prejdem sa so psami, čo zahŕňa beh na kopci za naším domom.

Vzhľadom na včerajšie preteky som si dopriala trochu spánku. Navyše sme včera dlho do noci oslavovali.

Vstala som z postele, popreťahovala si ruky a zapla svoj laptop. Prihlásila som sa na facebook a skontrolovala upozornenia.

Jedna žiadosť o priateľstvo. Určite to bude nejaká jazdkyňa, ktorá ma včera videla na pretekoch, pomyslela som si.

O to väčšie prekvapenie pre mňa bolo, keď som zistila, že ma žiada Mário!

„Čo to má znamenať?“ s dupotom som pribehla do bratovej izby. Sedel na posteli a so svojím spoluhráčom Sebastiánom, neviem akým, sledoval ako chlapík, ktorý ukazuje ako prežiť, zožral surovú stonožku. Očividne boli spolu na tréningu a teraz ho pozval ku nám.

Bolo mi jedno, že som mala pyžamo pozostávajúce zo šortiek a tielka. Musela som zistiť, o čo tomu somárovi ide.

„Neviem, o čom hovoríš,“ pozrel na mňa.

Nastrčila som mu svoj laptop. Zasmial sa.

„Normálne ťa žiada o priateľstvo. Prijmi to, nie?“ A skôr, ako som stihla niečo urobiť, prijal žiadosť.

„Zabijem ťa!“ zasyčala som. Sebastián sa zasmial a viac čumel na mňa, ako na televízor.

„Robí si srandu? Alebo si mu to nakázal ty?“ zisťovala som.

„Nič s tým nemám spoločné. A mala by si byť rada, že potom, čo si mu urobila, ťa ešte žiada o priateľstvo."

„To je snáď vtip!“ vyhŕkla som. „Najprv si zo mňa robí srandu a teraz?“

Vtom mi cinkla správa. Bola od neho!

Čau, koniarka! Hovoril som si, nezačneme od znova? Nebolo to práve najlepšie zoznámenie. Po tom, čo si mi urobila, som si pomyslel: „Páni tá musí mať odvahu!“ Chcem ťa spoznať z tej lepšej stránky. Nestretneme sa dnes niekde v cukrárni? Alebo čo tak pizza?

„No vidíš!“ zasmial sa Roman.

Aj Sebastián spozornel. „Páni, ten chalan sa nezdá. Hm, koniarka.“

„Drž hubu!“ vyprskla som a vypochodovala z izby. Musela som sa upokojiť, a tak som urobila päťdesiat sklápačiek. Potom som mu odpísala.

O čo ti ide?! Nie. Vieš čo? Zistím si to sama. O pol štvrtej pri Arkáde.

Spokojne som sa odhlásila a zaklapla laptop. Vedela som, že býva niekde na blízku. Roman ho dosť často spomín,al až som sa zľakla, či sa náhodu nezamiloval. Pri pomyslení na to som sa okamžite rozosmiala.

S dobrou náladou som zamierila ku vstavanej skrini v kúte izby a vybrala čisté rajtky. Slúžila presne na ten účel. Skladovala som tam svoje jazdecké oblečenie, dečky po sedlo, ušane a starý box pre čistenie.

Vzala som si jedno z originálnych jazdeckých tričiek a fialovú vestu.

Mama bola pri koňoch už od rána, preto som sa musela zviezť na bicykli. Občas si ju niekto zaplatil ako trénerku, a tak sa stávalo dosť často, že bola v stajni už skoro ráno.

„Čau, koniarka!“ pozdravil mi Sebastián, ktorý práve vychádzal z Romanovej izby. Prevrátila som očami a vyšla do záhrady. Bol krásny slnečný deň, ako stvorení na vychádzku.

O týždeň sa nám síce mala začať škola, ale počasie stále pripomínalo letné prázdniny.

Zosadla so z bicykla a tento krátsom si ho už uzamkla.

Nakukla som do haly. Mama komandovala akési dievča na vysokom grošovanom valachovi. V tej chvíli mi niekto zakryl oči a zakričal známu frázu: „Hádaj kto som?!“

Vedela som, komu ten hlas patrí. „Vika!“ vykríkla som a okamžite sa otočila k nižšiemu dievčaťu s alabastrovou tvárou, modrými očami a blonďavými vlasmi.

Pokiaľ išlo o flegmatickosť v klube, v jednom prípade to tak nebolo. Ja a Vika sme si hneď od začiatku padli do oka a skamarátili sa. Neexistovali lepšie najlepšie kamarátky ako my dve.

„Ako bolo v Paríži? Stretla si nejakých fešákov?“ vypytovala som sa jej cestou ku výbehu, kde bola jej krásna frízka kobyla.

„A koľko!“ usmiala sa. „A čo ty? Pochváľ sa.“

„No, včera som stretla jedného somára. Je to hokejista. Vieš si domyslieť, čo sa asi stalo.“

Prikývla. „Dúfam, že si mu to dala poriadne pocítiť.“

Zachichotala som sa. „Zaútočila som naňho jeho vlastnou zbraňou. A predstav si, na chlapca to urobilo dojem!“

„Nehovor,“ zasmiala sa a vošla do ohrady. Okamžite sa rozbehla ku svojej kobyle. Stála som tam a pozorovala ju ako sa zvítava s koňom. Mercy bola v stajni, a tak som nemusela ísť do výbehu.

A vtedy som v diaľke medzi alejou vysokých topoľov uvidela dievča asi tak v mojom veku s kratšími vlasmi farby slamy. Nebolo tu po prvýkrát a už mi poriadne liezlo na nervy.

„Kto je to?“ zastavila sa pri mne Vika s kobylou na ohlávke.

„Neviem. Obsmŕda tu už od minulej soboty.“

„Netreba ju nahlásiť?“ pozrela na mňa Vika.

„Zatiaľ nič neurobila. Nepriblíži sa tu viac než na niekoľko metrov. Drží si odstup. Fakt by ma zaujímalo, kto je to.“

„Čo ak si len chce zajazdiť?“ nadhodila moja kamarátka cestou do stajne.

„Tak nech si sem privedie koňa, toto je súkromný jazdecký klub,“ povedala som ostro a vydala sa ku svojej kobyle.

„Ahoj, kamoška, ako si sa vyspala?“ pohladila som Mercy po lysine na čele. Zafŕkala a pohodila hlavou.

„Dáme si dnes vychádzku?“ spýtala sa Vika, keď sme sa po čistení chystali sedlať kone.

„Jasné, poviem to mame.“ Mala som šťastie, pretože práve vchádzala dnu.

„Čau, mami, Vika sa vrátila. Chceli by sme ísť na vychádzku,“ oboznámila som ju zo situáciu.

„Dobrý!“ pozdravila Vikina.

„Samozrejme. Aspoň môžem potrénovať koňa Feldmanovcov. Vrátia sa až o týždeň a chudák kôň nemal tréning skoro celý mesiac. Sama majiteľka mi to dovolila.“ A už jej nebolo.

Osedlali sme kone a vyviedli ich zo stajne.

„Pôjdeme okolo aleje? Možno tam ešte bude to dievča,“ navrhla som.

Vysadli sme a pomalým klusom sme prešli až ku aleji. Nikde nikoho. Dievča zrejme odišlo za ten čas čo sme pripravovali kone.

„Dáme preteky?“ spýtala sa Vika.

„Jasné!“ So smiechom som nacválala Mercy. Vikina kobyla sa pustila do trysku, ale po niekoľkých sekundách nevládala a my s Mercy sme viedli.

Pred padnutým kmeňom zaváhala, ale na poslednú chvíľu ho preskočila. Po skoku nadobudla šialené tempo a takto sme pokračovali až na koniec aleje.

„Ty si ale tryskáč!“ povedala zadýchaná Vika, keď nás dobehli.

„Od minulých pretekov. Veď sme získali prvé miesto,“ potľapkala som ju po mokrej šiji.

„Farhana nie je vo svojej koži. Takmer som pri tom kmeni spadla zo sedla,“ posťažovala sa Vika.

„Nezľakla sa náhodou tej dievčiny? Čo ak bola skrytá v kroví?“

„Nerob z toho drámu!“ zasmiala sa Vikina.

„Čo ak je mimozemšťan a plánuje inváziu?“ povedala som strašidelným hlasom.

„Jasné! A chce nás premeniť na hokejistky, ktoré si myslia, že jazdectvo nie je šport!“ zasmiala sa opäť Vika.

****

Platí. Čítala som si správu zas a znova. Bolo krátko po tretej a ja som sa poriadne osprchovala pred stretnutím s pánom Hokejistom. Pôvodne som si chcela nechať rajtky a prepotené tričko, aby som ho nahnevala, ale po prečítaní správy som to zamietla. Doslova som v nej videla to oduševnenie, s akým ju písal. Nechcela som mu hneď pokaziť náš nový začiatok, ako to sám nazval.

Celé to bolo zvláštne. Pred niekoľkými mesiacmi by o mňa chlapec ako on, ani nezavadil. Možno by mi vymyslel prezývku, ktorá by ma hneď rozplakala a nie nahnevala. Nie takto v dobrom.

Chvíľu som iba tak ležala na zemi a v mysli si prehrávala útržky zo starého života. Spôsobovali mi bolesť, a tak nečudo, že sa mi z oka vykotúľala slza. To bol môj starý život.

Toto je môj nový život a nový začiatok.

Postavila som sa, upravila si vlasy a spokojná sama so sebou som sa vydala na cestu.

Vo chvíli keď som ho uvidela stáť pri Arkáde, sa mi rozbúchalo srdce. Vyzeral nadpozemsky, v preklade vážne dobre, dokonca až sexi. Modré tričko mu dokonale obopínalo vypracované telo, čierne kraťase a čierne converzy mu zvýrazňovali jeho ľadovo modré oči. Zabodla som pohľad do zeme a kráčala k nemu. V jednej chvíli som si myslela, že sa otočím a rozbehnem späť. V tej druhej som naňho chcela skočiť ako stará dobrá kamoška a vyobjímať ho.

Strašilo mi vo veži. Jasné.

„Ahoj, koniarka!“ pozdravil ma typicky veselým hlasom.

„Ahoj, pán Ľadový,“ uškrnula som sa naňho.

„Myslel som, že ostaneš verná svojmu pyžamu,“ zasmial sa.

„Ále nehovor!“ podpichla som ho a rýchlo som sa premerala v odraze na najbližšom aute. Modrá košeľa a biele tričko z tábora spred niekoľkých rokov sa dalo. V krátkych rifľových nohaviciach som mala trochu tučné stehná, inak v pohode.

„Nemohli by sme to nechať?“ prekvapil ma otázkou. „Vieš, myslel som, že tak nejako začneme odznova.

„Veľmi rada.“ Po prvýkrát som sa naňho usmiala a vošla s ním do reštiky.

Nikde nebolo miesto. A keď myslím, že nikde, tak naozaj nikde.

„Hm...tak tu sa asi nenajeme,“ povedal.

„Mám lepší nápad! Objednaj pizzu a daj ju zabaliť. Vezmem ťa na svoje obľúbené miesto,“ navrhla som.

„Tak dobre.“

Zatiaľ čo sme čakali, veľmi nenápadne si ma obzeral.

„Baví ťa čumieť na mňa?“ neovládla som sa.

„Hej. Si fakt...“ Nedokončil, pretože čašníčka na pult položila škatuľu so šunkovou pizzou.

„Nechaj, ja zaplatím!“ odbil ma, keď som vyberala peňaženku so znakom Slipknot.

„Ako myslíš,“ pokrčila som plecami.

„Tak kde to bude, slečna?“ spýtal sa, keď sme vyšli z Arkády.

„Hore,“ ukázala som na Kalváriu za nami.

„To akože fakt?“ zasmial sa.

„A čo je na tom? Máš hádam lepší nápad?“

„Ja len či...“

„Či to zvládnem? Chlapče. Dokázala som omnoho viac ako vyjsť na jeden hlúpy kopec a ver či never, súviselo to z jazdectvom. Cválal si už niekoľko minút bez prestania? Takých osem kolečiek?“

„Ehm...nie. Mávam oveľa tvrdšie tréningy ako ty,“ odbil ma.

A sme doma.

Páčilo sa mi podpichovanie s ním. Bol naozaj zábavný a občas tresol takú sprostosť, že sme sa smiali celý čas od kaplnky číslo štyri po kaplnku číslo osem a to už bolo čo povedať, vzhľadom na odstupy medzi nimi.

„Dosť!“ vyhŕkla som po niekoľkých minútach. Snažila som sa dýchať bránicou, tak ako som sa to učila na speve minulý rok, ale nešlo to. So smiechom som potrebovala vyšší príjem vzduchu. Príšerne ma pichalo v boku.

Sadli sme si na múrik a chvíľu predychávali záchvat smiechu.

„Poviem ti, tak dobre som sa nezasmiala už dávno!“ povedala som.

„To som rád.“

„Môžeme ísť, som v pohode.“

„Vážne?“

Prikývla som. Zoskočili sme z múrika a ja som neudržala svoju rovnováhu.

„Hopla!“ chytil ma okolo pása. Zadívala som sa do jeho očí. Toto by sa mi pred niekoľkými mesiacmi ani nesnívalo.

Uznávam, nemám taký útly driek ako modelky, preto som nečakala, že sa ma vôbec dotkne.

„V pohode?“ opýtal sa po chvíli. Prikývla som. Ticho sme pokračovali v ceste.

O chvíľu sa pred nami objavil kostol s červenou fasádou. V lúčoch slnka bola tmavoružová.

Z Kalvárie bol vcelku pekný výhľad na celý Prešov ako na dlani.

Sadli si na jednu z lavičiek a vzali si z pizze.

„Takže ty jazdíš na koňoch?“ spýtal sa Majo keď zjedol svoje sústo. Prikývla som. „A okrem toho?“

„Venovala som sa spevu. Rok. Myslím, že sa prihlásim znova. Hudba lieči.“

„Zaspievaj mi niečo,“ pozrel na mňa.

„Nebudem predsa spievať cudziemu chlapcovi!“ zasmiala som sa.

„Hm... za pokus to stálo,“ trochu sklamane pozrel na panorámu Prešova. „Hrám na gitare. Niekedy by sme si mohli spolu zahrať.“

„Vážne? A ako dlho už hráš?“

„Niekoľko rokov. Vlastne dnes mám výročie.“

„Tak to je skvelé.“

„Chcel by som si založiť kapelu. No hokej... ten je na prvom mieste. Pre zatiaľ chcem niečo dosiahnuť v športe. A čo ty? Vyhrala si už niečo?“

„Jasné. Naposledy to bolo prvé miesto v kategórii, kde som pretekala,“ pochválila som sa.

„Prepáč, čo som povedal včera. Vieš, pozrel som si niekoľko videí. Nie je to až také jednoduché.“

„To je v pohode. To hovoria všetci. Zmenia názor, až keď si sadnú na koňa,“ mávla som rukou.

„Si... s...“ Nedopovedal, pretože sa mi rozdrnčal mobil. Volal mi Roman. Čo ten chce?

„Hálo!“ zodvihla som to.

„Soňa, okamžite príď domov. Mernem sa stratil!“

Frizák je skratka pre frízsky kôň.

Autor: Faint31, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ľad a slama - 2. kapitola: