OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 3. kapitola

12.03.2011 (20:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1046×

3. kapitola - Dí

Pretrela som si oči. Bolo mi naozaj hrozne. V hlave som cítila bitie svojho srdca, mala som strašnú teplotu a pomaly som si necítila končatiny. Naprázdno som prehltla, lebo som mala vyschnuté ústa ako po dvojhodinovom behu. Zahmlilo sa mi pred očami a ja som rýchlo zažmurkala, aby som zaostrila zrak.

Ležala som na pohodlnej posteli prikrytá hrubou prikrývkou. V rukách som mala zastrčené hadičky, cez ktoré mi do tela prúdila infúzia. Nad hlavou sa mi ozývalo príšerné pípanie. Celé mi to tu pripomínalo nemocnicu. Počkať... ja som v nemocnici? Ako som sa sem dostala? Naposledy som ležala na sedačke v obchode a teraz som sa ocitla nejakým zázrakom v rukách lekárov. Uff, okolo mňa sa dejú samé záhady. Hlavu som si zaborila hlboko do mäkkého vankúša a zavrela som oči. Naozaj som bola vyčerpaná.

Keď som opäť otvorila oči, skláňal sa nado mnou vysoký doktor. Pod bielym plášťom mal oblečený čierny pulóver a rifle. Bol naozaj pekný. Mal husté čierne vlasy a tmavohnedé oči. Usmial sa na mňa a zapisoval si niečo do papierov. Chcela som nadviazať rozhovor, ale keď som otvorila ústa, zrazu som nemala čo povedať. Nikdy sa mi to nestalo, vždy som bola ukecaná s plnými ústami. Skoro nikdy som ich nezavrela, a teraz som nedokázala povedať ani prosté slovo, ako ahoj. Zatvorila som ústa a vydýchla si, pretože si moje malé zaváhanie nevšimol.

„Dobrý deň, som doktor Marley, ale môžete ma volať James.“

„Ahoj, som Shine Cooperová.“

„Takže, Shine, ako viete v nemocnici je dosť zhon, kvôli tomu včerajšiemu útoku upírov v severnom bloku...“

„Počkajte, útok upírov?“

„Och, vy o tom asi nič neviete. Včera cez búrku vyšli upíri zo svojich úkrytov a napadli severnú perifériu mesta. Katastrofa. Desiatky zranených ľudí a ďalšie desiatky mŕtvych. Máme tu aj meniacich sa ľudí, čo je dosť komplikovaná situácia. V každom prípade nám sem ešte stále vozia ďalších a ďalších, či už so zlomenými kosťami, pomliaždeninami alebo dokonca aj infarktmi. Nikdy som nič také nezažil. Preto som vlastne prišiel tak narýchlo do práce. Vonku vládne pohotovosť tretieho stupňa. Upíri nie a nie sa skryť, a to už je pol druha dňa.“

„O môj bože.“

„Teraz sme tu však kvôli niečomu inému. Máte dosť ťažký zápal pľúc a k tomu ešte aj tá chrípka. Budete si musieť u nás chvíľu poležať, ale ak bude situácia vonku pokračovať, budeme nútení ťa previezť do inej nemocnice alebo domov.“ Nemo som mu prikývla a zamračila sa. Prečo sú tí blbí upíri stále vonku? Veď predsa cez deň to nie je možné, ale možno sme sa mýlili a podcenili ich. Čo ak môžu vychádzať aj cez deň? To by bol obrovský problém.

„Bolo by dobré, keby si spala, takže ti pichnem sedatíva, aby sa tvoje telo mohlo lepšie vyrovnať s tou chorobou a začať proti nej bojovať.“ Vytiahol striekačku a vpichol mi ju do kapačky. O chvíľu moje telo začalo reagovať a ja som zaspala.

„Ako sme sa vyspinkali?“ Takéto prebudenie som si nepredstavovala, niekto mnou totiž poriadne zatriasol.

„Nechajte ma,“ zabručala som a prevrátila sa na druhý bok najviac opatrne ako to šlo, aby som si infúziu nevydrapila z ruky.

„Pár dní ťa nevidím a ty nafúkneš! Mala by som zobrať špendlík, aby si tú nadpriemernú zlú energiu vyfúkla von.“

„Niekto tu asi nechápe, že chorí ľudia potrebujú spánok.“

„No táák, Shine, pozri sa na mňa.“ Obrátila som sa späť a otvorila oči. Samozrejme, že to bola Denis. Podľa jej škrekľavého hlasu sa dalo spoznať, že je to ona. Nikto iný, koho poznám, tak neškrieka.

„Wow,“ nad jej novým vzhľadom som zaúpela. Nikdy nevyzerala tak dobre. Na vlasoch mala nanesený nový melír a dokonca bola ochotná zmeniť aj svoj make-up, ktorý nosila už roky.

„Ja viem, páči?“ Otočila sa do kruhu ako modelka. Mala oblečené celkom voľné tričko, tak aby predo mnou zakryla svoje vypuklé bruško. Stále ma nemohla prejsť myšlienka, že je tehotná. Lenže s kým? Usmiala som sa nad ňou a prikývla jej. Celá žiarila šťastím a blahom. Toto bola moja stará kamarátka, nie to zamĺknuté dievča, ktoré som stretla na chodníku pred kníhkupectvom v ktorom pracujem.

„Si krásna, Dí.“ Po mojom oslovení jej do očí vyhŕkla slza. Nevolala som ju tak od strednej po našej hádke. Bolo to kvôli jednému chalanovi, ktorého pretiahla skôr ako ja. Chceli sme ho obe, ale vyhrala ona, tak sa medzi nami strhla vojna ktorá trvala strašne dlho, ale už ma to prebolelo. Vtedy mnou predsa zmietali pubertálne hormóny.

„Shine, práve si ma oslovila Dí.“

„Ja viem. Predsa to, čo sa vtedy stalo, je už dávno za nami. Nebudem to držať v sebe. Naozaj je mi ľúto, že som tam na teba tak vyletela a spravila ti škandál pred celou školou.“

„Oh, nikdy som nemyslela, že mi to odpustíš.“ Otvorila som jej náruč a objali sme sa. Keď ma púšťala, letmo som sa dotkla jej bruška a niečo vo mne sa zatepelilo blahom. Aké by to bolo nádherné, keby tam vnútri v nej rástol nový život. Nasilu som sa usmiala. Ja totiž nemôžem mať deti, kvôli nejakej poruche, ktorú som zdedila po starej mame.

„Ako sa cítiš?“

„Nič moc, veď vieš. A keď som sa dozvedela o tom útoku upírov, na zdraví mi to nepridalo.“

„Chápem, je to strašné, celý deň boli vonku, vedci predpokladajú, že sa dostali do akéhosi tranzu, v ktorom ich nezaujíma nič, iba krv. Bolo to strašné.“ Jemne sa otriasla a pozrela mi do očí.

„Nič sa ti nestalo?“

„Mne nie, lenže v severnej časti mesta žije moja rodina a do teraz o nich nemám informácie.“

„Budú v poriadku.“

„Dúfajme, že sa nemýliš.“ Po tejto vete nastalo ťaživé ticho. Potom sa odchýlili dvere a dnu prenikol zvuk s chodby. Vošiel James a usmial sa na mňa.

„Ako sa máme?“

„Fajn.“ Opätovala som mu úsmev.

„Ahoj, James.“ Z rohu ho tvrdo pozdravila Denis. V jej očiach niečo zažiarilo, ale chvíľu nato sa jej tvár zmenila na bezchybnú kamennú masku.

„Denis? Čo tu robíš?“ Zarazil sa a podoprel sa o stenu. Vyzeral na omdletie, ale pozbieral sa rýchlejšie ako som čakala.

„Ja môžem prísť neskôr, keď... sa porozprávate.“

„Myslíš si, že som hlúpa? Moc dobre viem, že dlhú pauzu mali nahradiť slová keď odídeš. Však si o mne nemyslíš, že som nejako mentálne zaostalá?“

„Áno... vlastne nie! Prepáč, ale myslím, že nie je vhodné stresovať pacientku tvojím výstupom. Však ti to prekáža, Shine?“

„Nie, konečne mi prejde čas rýchlejšie!“ vykríkla som až s prehnaným nadšením. Ups.

„Mne nevadí, ak ma vyšetríte a bude tu i Dí.“ Vykanie som dala jasne najavo a malo aj správny účinok. Denis s tváre zmizol strnulý úsmev a nahradil ho ten pravý. Na malý okamih som v jej očiach zračila radosť, no ako náhle na ňu pozrel James, opäť sa utiahla do seba.

„V poriadku.“

Ťaživé napätie, ktoré sa usídlilo v tejto malej miestnosti, by sa nedalo presekať ani šabľou. James ma vyšetroval opatrne, dával pozor na každý svoj krok. Zároveň to robil až príliš rýchlo. Denis sa na neho pozerala milým pohľadom, ktorý prerušila vždy, keď sa na ňu pozrel on. Pripomínali mi hádavých manželov. Doktor si zapísal výsledky a odišiel tak ako prišiel. Unáhlene a prehnane potichu.

„Čo s ním máš?“

„Čo? Ja? Je to predsa len môj ošetrujúci doktor.“

„Ha. To iskrenie medzi vami som videla na vlastné oči. Prečo mi to robíš? Prečo mi opäť vrážaš nôž do chrbta?“

„Dí, medzi nami naozaj nič nie je. Zaujímalo by ma skôr čo je medzi tebou a ním.“

„Pozri, nechcela som byť na teba tvrdá. Ale radím ti, drž sa od neho ďalej!“

„Nemáš ma právo poučovať, ale ak mi povieš rozumný dôvod, prečo si ho mám držať od tela, urobím to.“

„Naozaj to chceš počuť?“

„Áno.“

„Tak fajn. Jamesa som stretla pred pár mesiacmi v jednom obchode v susednom meste. Zrazili sme sa pri pokladni a padli si do oka. Pozval ma na obed, a ja som si hovorila, prečo nie, všetky ženy v okolí mi budú závidieť, že som si ulovila tak sexi chlapa. Tmavé vlasy a oči ako uhoľ, náš vysnený ideál. Ako ten chalan ešte na škole, musím však povedať, že si jeho meno už nepamätám a bola by som veľmi rada, kebyže zabudnem aj na Jamesa. Po obede, mimochodom, všetky ženy ma naozaj prepaľovali pohľadom, sme si vymenili čísla. To som niekde založila a po čase naň aj zabudla. Ale jedného dňa som ho našla pokrčené v nohaviciach. Neodolala som, prečo by som predsa nechala číslo takého príťažlivého chlapa len tak ležať? Dohodli sme si rande a vtedy vysvitlo, že žijeme v tom istom meste. Z počiatku nám to vychádzalo. Bola medzi nami príťažlivosť a vášeň. Pár krát sme sa  spolu vyspali. Vyzeralo to všetko tak nádherne. Dúfala som, že som konečne našla niekoho s kým to vyzerá na vážny vzťah. A potom mi začal meškať cyklus, vydesila som sa a išla ku gynekológovi. Potvrdil mi to, bola som tehotná. Radovala som sa a tešila, kedy to konečne poviem Jamesovi. Ale on mi povedal, že si to musím dať vziať. Pripomínal mi pubertiaka, ktorý sa bojí mať dieťa. Nejako som mu sľúbila, že si to dám zobrať, ale nedala som si, jemu som však povedala niečo iné. Povedal, že som spravila správnu vec a dal mi kopačky. Teraz tu pred tebou stojím zamilovaná do chlapa, ktorý nechce mňa ani svoje dieťa. Nedaj sa chytiť do pasce. Je totálne nevyzretý muž, správa sa ako chlapec. Chce pretiahnuť všetko, čo má kozy a poriadnu riť.“

„To som nevedela. Gratuľujem ti. Budem si dávať pozor, musela si si pri ňom vytrpieť.“

„To áno, ale už je to za mnou. Len mu, prosím ťa, nepovedz, že som ešte stále tehotná. Ďakujem, bola by som rada, kebyže si krstná toho dieťatka, samozrejme, keď sa to narodí.“

„Jasné, srdiečko, musela by som byť extra hlúpa, aby som odmietla.“ Čo ja nie som, dodala som v duchu.

„Už je po návštevných hodinách." Vtrhol dnu James.

„Tak... ahoj, Shine, uvidíme sa.“ Žmurkla na mňa vzala si kabát a vytancovala z izby, dokonca žmurkla aj na Jamesa. Ten sa na ňu otočil a tiež vycúval z izby. Zavrela som oči a opäť si prehrala všetko, čo mi Dí povedala. Je šťastná a to je hlavné.

Rozprávač

Hope sa zobudila zo spánku. Pocítila túžbu po krvi ako nikdy, nadvihla ruky a snažila sa odtlačiť veko. Nešlo jej to, akúkoľvek energiu nato použila, nepohla ním ani o milimeter. Niečo ju držalo dnu. Zúrivo zavrčala a spustila ruky. „Čo mám robiť?“ Pomyslela na to, že by sa mohla prekopať von, ale to ihneď zamietla, pretože by porušila svoj úkryt pred denným svetlom. Zavrela oči a dlane si položila na spánky. Potrebuje krv, ale nemôže ju mať. Čo jej bráni pri východe z tohto hrobu? Je to jej jediné útočisko a chytila sa v ňom ako osa na med. Predstavila si, ako jej sladučká krv steká dolu hrdlom a zaskučala ako malé šteňa. Toto nemôže byť pravda, možno je to len sen s ktorého sa prebudí. Moc dobre vedela, že to nie je sen, ale nechápala, prečo nemôže vyjsť von. Netušila totiž, že človek, ktorý bol navštíviť hrob starých priateľov na ňom zanechal kvety. Kvety jemnej ružovej farby, ktoré jej zabránia vyjsť. Divé ruže.

2. kapitola - Zhrnutie - 4. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 3. kapitola: