OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (01)

12.03.2013 (10:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1025×

Kapitola 1 *Whiskey & krv*

Samota. Slovo, ktoré vo väčšine nás vyvoláva pocit smútku. Niekedy je samota odpoveďou na vaše otázky a trápenie. Poskytne vám dôvody a vyjasní myseľ. V mojom živote to bola jediná vec, ktorej som sa kedy bála. Teraz pred ňou stojím a strach sa mi pomaly dostáva pod kožu.

Pillgrimm Rose je malá krčma na kraji mesta. Stojí osamotená medzi starými budovami, ktoré kedysi slúžili na výrobu a skladovanie. Dnes je to raj pre opilcov, chudákov a tých, ktorí chcú zabudnúť. K nim patrím ja.

Moje vnútro horelo trpkosťou a smútok roztrieštil moje srdce na malé kamienky, ktoré už nikto nikdy nezlepí dohromady. Jediná vec, ktorá ma momentálne zaujímala, boli poháre naukladané predo mnou v dvoch radoch trblietajúce sa v tlmenom svetle. Ani zďaleka neboli vyleštené. Odtlačky boli na každom z nich. Odrážajúce svetlo vytváralo tisícky malých bodiek, ktoré sa mi mihali pred očami. Krútili sa a hýbali sprava doľava. Zaujímavé. Zízala som na nich dobrých pätnásť minút, keď som do seba hodila štvrtý, piaty, šiesty, možno aj siedmy pohárik s naliatou whiskey. Kto to má počítať?

Sedela som ticho, zahĺbená do svojich myšlienok. Posledné dva dni sa mi prehrávali v hlave dookola a dookola, ako pokazená kazeta, ktorú nemožno opraviť. Dúfala som, že návšteva verejného miesta vytlačí nepríjemné spomienky z mojej hlavy. Nestalo sa to. Rozhodla som sa odísť, kým ešte som schopná vnímať svoje bytie. Ak by som pokračovala, je takmer isté, že by majitelia krčmy boli nútení volať sanitku a mňa by previezli na detoxikáciu.

Je to jasné! S tou whiskey som to prehnala. Pri vychádzaní z baru som sa musela snažiť zo všetkých síl, aby som nepobozkala dlážku. Točilo sa so mnou ako na kolotoči. Opatrne som posúvala jednu nohu pred druhú, nasadila sebavedomý úsmev, zdvihla hlavu a kráčala k dverám. Kľučku som nahmatala až na tretíkrát, ale predsa sa to podarilo. Vyšla som von a zhlboka sa nadýchala čerstvého vzduchu. Pôsobil uzdravujúco. Otvorila som oči a konečne videla všetky veci pred sebou bez svojich totožných partnerov.

To bol blbý nápad! preháňalo sa mi hlavou. Nechápem, prečo ľudia zapíjajú žiaľ alkoholom. Na chvíľu zabudnete, čo vás trápi, no o pár sekúnd sa to vráti. Je to iba kratučká slasť a hneď potom vás rozbolí hlava akoby priamo vo vašom mozgu prebiehal koncert metalovej kapely.

Opatrne som vykročila dopredu, no vzápätí som to oľutovala. Svieži pocit bol fuč a ja som sa v poslednej sekunde chytila dverí a zabránila tvrdému pádu na chodník. Kolotoč sa vrátil. Hodnú chvíľu sme sa spolu objímali, až kým som neuznala za vhodné, skúsiť to znovu. Vzdialila som sa od dverí sotva desať centimetrov. Istota je istota. Bolo to lepšie. Rovnováha sa mi vrátila. Pomaly som kráčala ďalej a pozerala sa pod nohy, aby som nezakopla. Keď som bola schopná udržať rovnováhu, ozval sa môj žalúdok. Bolo mi fakt zle, ale nedosiahlo to kritickú hladinu.

Nohy ma niesli domov samotné. Prechádzala som uličkami, ktoré na môj dušu nepoznám. Ale moje podvedomie mi vravelo, že idem správne. Túžila som po samote a blúdenie nočným mestom mi ju zabezpečovalo. Stretla som iba troch ľudí a každý z nich sa za mnou otočil. Zrejme to nebolo pre môj sexy zadoček, ale ten alkoholový puch a moju chôdzu a lá Jack Sparrow.

Kráčala som ďalej až som sa ocitla v neznámej tmavej uličke. Nič z toho, čo som videla, som nepoznávala. Môj pohľad bol ako nevyleštené a obchytané okuliare. Trochu rozmazaný a hoci som sa snažila zo všetkých síl zaostriť, nefungovalo to. Na konci uličky som videla tmavú postavu, ktorá držala v náručí ďalšiu. To som si aspoň myslela. Alebo som si myslela, že to vidím. Keď sa mi podarilo zapnúť funkciu zaostrenia a konečne som videla lepšie, všimla som si, že tá jedna postava bozkáva krk druhej.

Zastala som. Naozaj ich nechcem rušiť pri tejto činnosti. Otočila som sa na odchod. V hlave mi prebleskli spomienky na Alexa a naše vášnivé večery, skoré rána a príležitostné rozkošnícke chvíľky. Zatriasla som hlavou. Teraz nie! Je koniec a čím skôr si to uvedomím a natlčiem do hlavy, tým skôr zabudnem. Skutočne?

Vtom som začula buchot. Otočila som svoj pohľad späť do uličky. Nikto tam nebol. Len na mieste, kde stáli dve osoby, bola odrazu nejaká kopa. Neviem, čo to do mňa vošlo a ani ako som sa k tomuto kroku odvážila. Vkročila som do tmy. Tá kopa, ale nebola kopa. Bol to človek. Dievča s dlhými vlasmi. Tmavými? Neviem, bola tma a ja som stále poriadne nevidela.

„Hej, si v poriadku?“ zašepkala som a zatriasla ňou. Neodpovedala.

Zodvihla som jej hlavu a pocítila na ruke niečo teplé. Najprv som si myslela, že je to voda, ale pri pohľade do slabého mesačného svetla som zistila, že je to krv. Krv! Hystericky som nadskočila.

Je mŕtva? Chvíľu som váhala, čo robiť. Nakoniec som jej priložila ruku na krk a snažila sa nahmatať tep. Žiadny. Možno sú len moje zmysly otupené alkoholom. Našla som jej ruku. Tiež žiadny. Je mŕtva! Vyskočila som druhýkrát.

„Ó bože!“ zakryla som si rukou ústa a okamžite vybehla z uličky.

Ten chlap, čo ak ma videl? Kam zmizol? Čo mám teraz robiť? Rozhliadala som sa po okolí, vbehla som ďalšej uličky a snažila sa nájsť pomoc. Ja hlúpa, prečo som si nevzala mobil! Nechcela som, aby ma niekto vyrušoval a ako to dopadlo? Zle. Veľmi zle.

Zabočila som už do tretej uličky, keď som zbadala muža s cigarou. Pokojne tam stál a užíval si v pľúcach prítomnosť nikotínu.

„Hej! Pane! Potrebujem pomoc,“ pribehla som k nemu. Odrazu som bola schopná udržať aj rovnováhu.

„Tam... tam v uličke je... žena... myslím... myslím, že je mŕtva,“ triasol sa mi hlas.

Muž odhodil cigaretu a zadíval sa na mňa. V tom pohľade bolo čosi zlé a nebezpečné. Ustúpila som dozadu. Čo ak... čo ak...

„Ja viem, že je mŕtva a ty... ty sa k nej o chvíľu pridáš,“ utrel si pramienok krvi, ktorý mu tiekol z úst. Jeho hlas bol temný a plný nenávisti.

Nabehol mi mráz po chrbte. Vzala som nohy na plecia a utekala. Srdce mi bilo ako o závod. Prebehla som na druhú stranu ulice a vkĺzla do úzkej uličky medzi panelákmi.

Tlkot srdca som cítila priamo v hrdle. Bilo hlasnejšie a hlasnejšie a ja som si bola istá, že ho musí byť počuť na kilometre. Bála som sa vystrčiť hlavu a zistiť, kde je. Vyčkám tu. Možno som sa ho striasla. Ale nie. Niečo ma pevne a silno chytilo zozadu a odhodilo ďalej. Pristála som na vreciach s odpadkami.

„Čo to, dopekla, robíš?“ zamrmlala som. Postavila som sa a narovnala. „Vol... volala s-s-som políciu.“

To síce pravda nebola, ale musela som sa nejako z tejto zapeklitej situácie dostať. Stál asi päť metrov predo mnou, no vzápätí som pri mne vzdialený ani nie meter. Vyvalila som oči a pozrela sa mu do tváre.

Vykríkla som! On... on... mal tvár ako... Nie! Nie! Nie! Prehnala som to s pitím a toto sa mi teraz celé iba sníva. Díval sa na mňa ako na svoju korisť. Oči mal temné, a predsa mu v nich zaiskrilo, keď zbadal môj viditeľný strach. Tvár mal zvráskavenú, ale nie ako starý človek. Na pokožke sa mu rysovali hlboké ryhy, ktoré vyzerali ako z fantasy filmu o príšerách. Keď sa moje oči presunuli k jeho perám, ostala som stáť ešte viac šokovaná a vystrašená. Ceril na mňa zuby. Upírske zuby! Predné ostré tesáky. Och! To je tu niekde maškarný ples?

„Bojíš sa ma?“ opýtal sa temným hlasom. V jeho očiach zase zaiskrilo.

Hlas mi uviazol v krku. Otvorila som ústa, no nevydala ani hlások. Nepretržite som mu hľadela do očí, keď sa stalo niečo zvláštne.

„Nie, nebojím,“ povedala som sebaisto. Kde sa tá istota vzala?

„Hlúpučké malé dievčatko,“ rehotal sa a ustúpil o krok dozadu. Je toto vôbec realita?

Nahodila som spätný chod a ustupovala potichučky dozadu aj ja. Mojim cieľom bolo stratiť sa v tme, ale ani toto mi nevyšlo. Pevne ma chytil za lakeť a pritiahol k sebe.

„Kamže utekáš,“ precedil medzi zuby.

Pritiahol si ma bližšie k telu. Cítila som jeho dych ako hladí moju tvár. Zuby mal ešte viac vycerené a mne v tej chvíli došlo, že toto musí byť skutočnosť. Môj strach bol skutočný, srdce mi išlo vyskočiť z hrude a môj inštinkt mi vravel bež! Ale ako? Na toto odpovedať nevedel.

„Bude to rýchle,“ zašepkal mi do ucha.

Nenechám sa hrýzť žiadnym šialencom, ktorý si myslí, že je Edward Cullen. Muži majú jednu najväčšiu slabosť a tú som využila. Musela som reagovať rýchlo. Kopla som ho, lakťom udrela do hrude, podložila nohu a on sa zburácal na zem. Neotočila som sa. Bežala som preč. Prenasledoval ma, vedela som to. Ako som bežala ulicou, spomenula som si na dnešné popoludnie, na deň predtým a večerné obliekanie.

Zastavil ma. Vykríkla som. Nevšímal si môj krik, nevadilo by mu ani keby som ním privolala policajnú kavalériu. Niečo mi hovorilo, že by proti nemu nemali šancu.

„Toto si nemala robiť, teraz... budeš prosiť, aby som ťa zabil,“ zúril.

„To si nemyslím.“ Opäť tá sebaistota. Kde sa to vo mne berie?

Moja odpoveď ho prekvapila. Na jeho tvári som zazrela maličké zaváhanie. To bolo vzápätí vystriedané tesákmi. Neváhala som ani sekundu. Pravú ruku som strčila pod svoju koženú bundu a vytiahla dýku, ktorú som našla v otcovom trezore v banke. Cítila som ako sa jeho zuby dotkli môjho krku. Buď teraz alebo nikdy! Prebodla som ho. Priamo do srdca. Tesáky sa vzdialili od mojej pokožky. Spravil krok dozadu. Jeho stisk povolil. Odstúpil ešte pár krokov a snažil sa zadržať krv, ktorá sa valila z rany.

Vytiahol dýku z tela. Obzeral si ju v ruke a potom mu spadla na zem. Oči zdvihol k mojim a upieral na mňa spýtavý pohľad.

„Kto, dopekla... odkiaľ... odkiaľ to máš,“ syčal od bolesti. Pod ťarchou svojho tela si kľakol na kolená s rukami stále na hrudi.

Ustúpila som o ďalší krok dozadu. Jeho oči, ktoré sa dívali rovno do mojich, zčerneli. Tmavá farba vyplnila miesto od kútika oka, cez šošovku k druhému kútiku. Začal kričať. Kričať od bolesti, až kým sa nestala tá najzvláštnejšia vec. Rozplynul sa vo vzduchu. Na mieste, kde pred malou chvíľou kňučal v bolestiach, ostala len krvavá mláka.

Zabila som ho? Bože, ja som zabila! Chcela som vykríknuť od zdesenia, ale môj hlas ostal zase uväznený v hrdle. Musím utiecť! Lenže moje nohy neboli schopné pohnúť sa. Ostala som na mieste priklincovaná a zízala som na krv na chodníku.

Moje myslenie sa zastavilo a prebralo sa až k momente, keď ma niekto silno udrel do hlavy. Spadla som na zem a cítila, ako mi steká pramienok krvi po ľavej strane tváre. Obraz som mala opäť rozmazaný. Videla som nad sebou len rozmazané siluety dvoch postáv a potom... nastala tma. Upadla som do bezvedomia a nič viac si nepamätám.

***

Odhodlala som sa konečne zverejniť moju oficiálnu prvotinu. Dúfam, že som aspoň určitý počet z vás zaujala a 1. kapitola poviedky vás oslovila. Teším sa na vaše komentáre a príjmem aj kritiku, tak sem s ňou. V texte neopisujem výzor hlavnej hrdinky, tak pre predstavu jedna fotka. Zatiaľ mám dopredu len tri kapitoly, takže budú pribúdať každý týždeň (dúfam, že pravidelne v nedeľu). A ešte otázka na záver, ako sa vám zatiaľ príbeh páči?

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (01):