OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah IV.



Hviezda a vrah IV.Plody vlastného úsilia často chutia sladko.

„Už som plánoval odísť,“ oslovil ma známy rezonujúci hlas. Vyšiel spoza stánkov a obkresľovalo ho teplé svetlo lampiónov.

Prečo som v jeho prítomnosti pocítila úľavu? Dnes som emočne úplne zlyhávala. Moje telo si robilo čo chcelo a ja som mohla jedine prizerať. A ešte tu bola radosť. Áno, radosť, že som ho tu našla. Dostať sa von z vane a obliecť sa bol pre mňa bolestivý a nadľudský výkon. Nič som nehovorila. Len spokojne sledovala jeho studené očí a zvraštené obočie.

„Vyzeráš,“ obzrel si ma kritickým okom, „veľmi dotlčene. Zvládneš vôbec dneska niečo robiť?“

„Dnes som mala tvrdší tréning,“ inštinktívne som sa dotkla najväčšej modriny na boku tváre, „zvládnem hocičo.“ Viac, ako si možno myslel.

„Dobre.“ Hodil po mne čosi a ja som prekvapene odskočila. Lano. Hrubé lano. Nechápavo som na neho pozrela. „Zdvihni to predsa a uviaž na ten strom za tebou.“

Poslúchla som, pevne lano uviazala a pre istotu skontrolovala jeho pevnosť.

„Teraz vyskoč hore a udrž sa tam,“ riekol potom, čo uviazal druhú stranu a ukázal na vrch lana. „Nemal by to byť pre teba problém, nie?“

Nemal. Často sme skákali medzi jednotlivými konármi stromov podobnej hrúbky. Podišla som k lanu vo výške môjho pása a párkrát zaťahala. Ledva sa pohlo o pár milimetrov. S bolestivým výrazom na tvári som sa vyšvihla hore a v pár stotinách nabrala rovnováhu.

Krátke presvišťanie pri mojom uchu ma vyviedlo z krátkeho balansu. Pri druhom presvišťaní som dokázala len prekvapene híknuť a padnúť na studenú zem. Všetky podliatiny a mojom tele nespokojne zastonali a zaťala som zuby. Nemienila som vydať ani jediný vzlyk.

„Povedal som udrž sa tam,“ otrávenie povzdychol, držiac v rukách niekoľko dýk, „a hlavne sa uhýbaj tak, aby si nepadala ako balvan.“

Zafučala som, vytiahla sa na nohy kričiace po oddychu a vyšplhala na lano. Nedal mi ani šancu poriadne vyrovnať balans a hádzal ďalšie dýky. Lietali všade. Okolo mojich nôh, pása, hlavy. Sústrediť sa na svoje ťažisko a zároveň na lietajúce zbrane mi prišlo skoro nemožné. Po chvíľke som znova ležala na tráve.

„Znova,“ rozkázal bez šance na oddych.

A znova. Padala som neustále. Na poničenom tele mi nemilosrdne pribúdali ďalšie boľavé miesta a škrabance. Každá bunka môjho ja prosila o oddych. Lenže narastajúci hnev v mojom vnútri mi to nedovoľoval. Pri každom zlyhaní som si spomenula na majstra, na moju bezmocnosť a muky.

Až som zrazu nevedela pohnúť ani len prstom. I cez jeho povzbudzovanie som len chytala dych a kývala hlavou na nesúhlas. Už som nemohla. Pristúpil ku mne. Takto zdola vyzeral ako obrovský obor. Len si ma prezrel a prekrútil otrávene očami. Bez opýtania sa ku mne sklonil, chytil ma za ramená a ľahko sťa bábika ma oprel o strom.

„Ten krk,“ riekol nečakane a obočie sa mu zvraštilo. Popadol ma za bradu a nasilu nadvihol hlavu. „To nie je z tréningu.“

Neviem čo ma vydesilo viac. Jeho nečakaný dotyk alebo slová. Panika prevzala nad mojimi končatinami kontrolu a zaryla som nechty do jeho zápästia. Celou svojou silou som sa ho snažila odstrčiť. Bezvýznamne. Jeho veľkostná a váhová nadradenosť mi to nedovoľovali. Spod mojich prstov mu vyvreli bordové pramienky krvi.

„Fajn.“ Odtiahol sa, spravil pár krokov dozadu a zdvihol rezignovane dlane do výšky. „To ti spravil ten ožran?“

„To je môj majster,“ zašeptala som a bojovala s nepravidelným dychom. V hrudi mi rástol ťažký kameň a celú moju hruď pomaličky sťahovalo imaginárne laso.

„Majster?“ znechutene nakrčil nos. „V tejto dobe trénujú strážcov na lacné kurvy?“

Lacné kurvy. V ušiach mi začínalo pískať. Hlava mi brnela. Nebola som budúci strážca. Ani nikdy nebudem. Len lacná kurva, čo použije, keď potrebuje. Zrazu som mala prázdne pľúca. Nemohla som sa nadýchnuť. Chytila som sa za tričko na hrudi a skrčila hlavu ku kolenám. Len som chrapčala a bojovala aspoň o troška vzduchu.

„Musíš dýchať pomaly,“ povzdychol a z jeho hlasu sa vytratili akékoľvek emócie, „zhlboka a veľmi pomaly.“

Neostávalo mi nič iné, len počúvať jeho inštruktáž. Otvorila som ústa a vdychovala kyslík čo najpomalšie to išlo. Všetok tlak sa spieral.

„Presne tak. A počítaj do osem. Na nič iné nemysli, len na vzduch a na čísla. Vydýchni rovnako zvoľna,“ ďalej ma usmerňoval. Neustále si držal odstup a nechával mi priestor.

Pomáhalo to. Zrazu som mohla dýchať, i keď ťažkopádne. Na tvári som pocítila kropaje potu. Pustila som si síce tričko na hrudi, ale hneď si objala roztrasené ramená. Zrazu som mala v hlave prázdno vypĺňajúce cvrlikanie nočných cikád a vôňu vlhkej pôdy. Bolo to upokojujúce.

„Mávaš často panické záchvaty?“ oslovil ma po dlhých minútach ticha. Nechápavo som k nemu otočila svoju pozornosť. „Beriem to ako nie,“ otrávene si pošúchal zahalenú tvár, „takže ak sa to bude opakovať, spomeň si na moje dnešné slová.“

Len som chabo prikývla. Chcela som už byť v posteli, zabalená v teplej perine a ignorovať všetky bolestivé miesta.

„Zajtra ťa očakávam na konci Dubového hája, nesklam ma.“ A s týmito slovami ma nechal samú.

Dubový háj bolo miesto, kde bývala väčšina lordov. Ako napríklad ja a môj otec. Prečo? Moja predtucha neveštila nič dobrého a ja som prepadla predstavám o úteku ďaleko na juh. Možno by som mohla podplatiť nejakého kočovníka a schovať sa mu do voza. Bolo by mi jedno kam by šiel. Hlavne ďaleko od tohto inferna na zemi.

 

Anya na mňa zhrozene pozrela s náznakom ľútosti. Otvorila ústa, no nič nevyriekla. Hneď stisla pery do tenkej linky a klasicky sa mi otočila chrbtom. Otto jej stisol rameno v nemej úteche a stiahol ju k sebe, ďalej odo mňa. Nechala som dvojčatá v ich súkromnej bubline a pošúchala si ubolenú časť tváre.

„Máme novinky o vrahovi,“ zaznie za nami majstrov hlas. V kútiku duše som pocítila náznak rozruchu. Zaryla som si nechty do dlane a zachovala čo najchladnejšiu tvár. Obzrela som sa jeho šľachovitou postavou. Väčšina žien ho považovala za krásneho. Výrazné lícne kosti, pekné vykrojené pery či mandľové oči. Ale ja som videla jeho skutočnú nechutnú tvár plnú hniloby a pretvárky. Jeho správanie bolo slizké, na oko dokonalé a plné poloprávd. Všetko si prispôsoboval k svojej dokonalosti. Ľudia na neho pozerali s rešpektom a odstupom a on to plnohodnotne využíval. Bol známy, že miloval ženskú spoločnosť a vplyvných priateľov. Len pár videlo pod jeho masku a tých jeho postavenie donútilo hrať jeho hru s ním.

Nenávidela som ho každým dňom viac.

„Aké?“ prehovorila Anya a podišla so svojím tichým bratom až k nemu. Niečo sa v jej postoji zmenilo. Vždy majstra obdivovala, ak sa o ňom hovorilo čokoľvek. Predsa len nám venoval svojich štrnásť rokov a snažil sa z nás spraviť plnohodnotných zástupcov najobávanejšej skupiny na kráľovskom dvore. Teda minimálne z dvojičiek. Lenže dnes tam bol náznak odstupu.

„Strážcom sa podarilo vyradiť dvoch kandidátov na vraha,“ vytiahol z vrecka už známu fotku maskovaného muža. Druhou rukou siahol po dýke za opaskom a zapichol ju do stromu. „Zistilo sa, že jeden z tých troch bol mŕtvy a druhého väznia v južnom kráľovstve. Plus pár svedkov videlo maskovaného muža sa motať okolo námestia, aj keď v hostinci videli obeť len so ženami. Jedna zo žien ho vraj odvliekla do súkromia a potom sa už našiel bez hlavy.“

Anya držala statočnú tvár, ale mne to šlo ťažko. Vedeli o mne. Možno ma väčšina opitých hosťov nevedeli poriadne opísať a to ich možno držalo ďalej od môjho mena. Dýchaj, Astra. Presne tak, ako ťa učil vrah.

„Pravdepodobne zabil aj tú ženu, ale jej telo sa ešte nenašlo. Pochybujeme, že by niekto tak útly dokázal odrezať hlavu.“

Všade bola krv a zápach železa. Mŕtve telo dopadlo na zem s obrovským dunením.

„Kto je vôbec zač?“ spýtal sa Otto a ukázal na fotku. Počuť jeho zvonivý hlas bolo naozaj vzácne. Vždy preferoval činy nad slovami, ak už šlo o čokoľvek.

„V podsvetí ho volajú Čierny lev, ale inak jeho meno je Sined. Pochádza zo známeho rodu, ktorý pred mnohými rokmi vyvraždili. Robí vždy pre toho, kto mu ponúkne viac peňazí a patrí medzi najskúsenejších nájomných vrahov. Hovorí sa, že má aj na svedomí aj Kyrella druhého,“ poslednú vetu skôr zašomral.

Kyrell druhý bol pred viac ako desiatimi rokmi náš kráľ, predtým ako ho ktosi bezcitne zabil vo vlastnej vani a jeho bastardný syn prevzal trón. Bolo nemé pravidlo, že sa o ňom medzi strážcami nehovorilo. Predsa len, oni ho mali ochrániť. A zlyhali.

Sined. Nikdy mi nepovedal svoje meno. Pre mňa bol proste vrah. Bolo zvláštne priradiť k jeho tvári aj meno. A ešte zvláštnejšie bolo, že ma učil samotný králokat. Ak to zistí čo i len jedná duša, tak som si pripravila miesto na pranieri.

„A teraz rýchlo rozcvička, nech začneme čo najskôr s tréningom,“ mávol na nás rukou.

 

Po hodine intenzívnej rozcvičky som pristúpila k udýchanej a prepotenej Anye. Hádam odjakživa nás majster pároval spolu a on sa venoval Ottovi. Možno kvôli vyrovnanejším silám, možno by sa pri mne neudržal a vytĺkol by zo mňa všetok život.

„Astra,“ oslovil ma a žlč mi vybehla až do krku, „dnes budeš so mnou. Otto a Anya, dnes trénujete spolu. A nechcem vidieť žiadne držanie sa ďalej len preto, že ste súrodenci. Pokračujeme vo včerajšej lekcii.“

Ja a majster. Chcelo sa mi grcať. Žalúdok mi robil kotrmelce. Ruky mimovoľne roztriasli. Dlane nepríjemne spotili. Utiecť. To bolo jediné slovo v mojej splašenej mysli. Anya sa prekvapene odo mňa odtrhla a dobehla k Ottovi. Len nepatrný kúsok sebaúcty ma držal od toho, aby som nechytila Anyu a nedržala sa jej ako kliešť.

Vzal palice opreté o strom a jednu mi hodil. Ledva som ju chytila a ustúpila o dva kroky dozadu. Toto nebolo dobre. V jeho očiach stále víril identický hnev ako včera. Neprešlo ho to. Nestačilo mu využiť ma tým najnechutenejším spôsobom a nechať ležať uprostred lesa ako zanedbateľný odpad. Namieril na mňa drevenou zbraňou a vyzýval k útoku. Nehla som sa ani o milimeter. Nedokázala som to.

„Nuž, dobre,“ povzdychol a bez možnosti sa čo i len nadýchnuť po mne vyštartoval. Jeho zbraň útočila presne na miesto kde som čakala – na najväčšiu modrinu na mojej tvári. Jeho zloba ho robila prekvapivo predvídateľným. Vyblokovala som ho a odskočila o ďalší kus ďalej. Podráždene zaútočil znova. A znova. Zameriaval sa na najcitlivejšie miesta, nemilosrdne mi pripomínal každú modrinu a nedával mi miesto na akúkoľvek odvetu. Proste do mňa udieral ako do vreca s múkou.

Neviem čo ma prekvapilo viac. Šokovaný pohľad dvojčiat alebo to nepatrné sebavedomie z množstva úspešných blokovaní. Začínala som vidieť v jeho útokoch opakujúci sa vzorec. Hlava, hruď, hlava, nohy. Odkedy si všímam takéto veci? Prekvapovala som samu seba. Až ho zrazu narušil a podkopol ma vlastnou nohou. S híknutím som zapichla palicu do zeme a ako-tak sa udržala na nohách. Nie na dlho, keďže mi odkopol aj tú a ja som sa natiahla na tráve hneď pod ním. Presne tam, kde som patrila. K jeho nohám. Ako poslušný psík, čo akurát dostal pár šľahnutí vôdzkou.

„Nezabudnite,“ riekol aj smerom k zvyšku tímu, „úcta je vaším pravidlom číslo jedna.“ Zodvihol palicu a jeho koniec položil na môj krk. „Je jedno, či vám rozkážu zabiť vlastného otca, alebo vydrhnúť latrínu,“ pomaly ju pritlačil a ja som sa začala zmietať z nedostatku kyslíku, „vždy poslúchnete. Bez slova.“ V hlave mi narastal tlak, schmatla som koniec palice a besne kopala nohami.

„To je vaša úloha,“ pozrel na dvojčatá a z hlasu mu sršala jeho vlastná zatrpknutosť, „existovať pre potešenie iných.“ V momente, keď jeho pozornosť nepatrila mne, som zaprela celú silu do palice, zošuchla ju z môjho krku a majster šokovane zatackal. Nedovolila som mu hľadať rovnováhu, kopla ho do členku a sotila do kríkov.

„Bohovia,“ zašeptala Anya za mojím chrbtom. Nemotorne som sa vytiahla na nohy a pozrela na šokovanú tvár môjho celoživotného učiteľa. Konáre kru ho objali v bolestivom zovretí a ostne driapali každý milimeter odhalenej pokožky. Ten pocit zadosťučinenia chutil sladko a krásne. Sledovať ho z výšky v bezmocnej chvíli bolo naplňujúce až hrejivé. Tá nenávisť, čo sa hromadila v mojich žilách po dlhé roky, spokojne hriala.

Chcela som mu do tváre vykričať toľko vecí. Povedať mu o každom dni, ktorý ma donútil sa viac tešiť na smrť ako na čosi iné. O každom momente, kedy ničil a šliapal po posledných zlomkoch mojej nevinnosti. O každej sekunde, čo ma donútil úplne uzatvoriť emócie pod množstvo nepriestupných zámkov bez kľúčov a správať sa ako handrová bábika. Ale nedokázala som to. Hlasivky mi vypovedali službu. Údy unavene padli k mojím bokom a moja palica so zadunením mi rachla k nohám. Musela som ísť preč.

Majster sa pomaly ale isto zviechal z prekvapivého pádu a každý jeho pohyb kričal zlosťou. Nemohla som tu ostať čo i len sekundu navyše. „Ostalo mi zle,“ hlas sa mi triasol, „musím domov. Prídem zajtra.“ Nečakala som na zvolenie a proste sa rozbehla. Nechali ma tak a lesom sa ozval zvuk môjho dávenia a následného zvracania.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah IV.:

5. l
05.04.2020 [20:09]

Diky za dalisi skvelou kapitolu Emoticon Emoticon

4. Shaki přispěvatel
02.04.2020 [8:33]

ShakiNapínavé od začátku do konce. Emoticon

3. Prim
30.03.2020 [10:14]

Ó, áno tak som sa potešila, keď som zistila, že pribudla nová kapitola. Fandím Astre, dúfam, že to majstrovi raz všetko vráti. Zaslúžil by si to. A som zvedavá, čo sa stane v Dubovom háji. Mám pocit, že to bude zlomový bod pre Astru.

Dúfam, že čoskoro príde nová kapitola, budem sa tešiť a s napätím očakávať. Emoticon Emoticon

2. Milča
29.03.2020 [20:47]

K příběhu jsem se dostala až teď, ale úplně mě pohltil. Už se moc těším na další kapitolky. Emoticon Emoticon Emoticon

1. Iki
27.03.2020 [9:34]

Další skvělá kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon Nedočkavě se těším na další kapitolu a jsem zvědavá co Astra udělá,když teď ví jeho jméno. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!