OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezda a vrah II.



Hviezda a vrah II.Keď sa úloha vymkne kontrole a vy zistíte, komu ste vlastne pomáhali.

(15+)

Úloha bola jednoduchá. Nájsť v bare obézneho muža s ryšavými vlasmi a vylákať ho zadnými dverami von. Viac detailov som nedostala. Dnu som vchádzala opatrne a snažila sa ignorovať divné pohľady mužskej klientely podniku. Ženy tu boli oblečené len zľahka, v priesvitných šatkách a trblietavých šperkoch. Vlnili svoje dokonalé telá pomedzi slintajúcich chlapov. Vôbec som nezapadala. Jedine tak vekom.

Poriadne som si obzrela celé osadenstvo a hľadala objekt podľa popisu. Ryšavých mužov by sa tu našlo viacej, ale len jeden bol extrémne obézny, obklopený najväčším množstvom žien, alkoholu a jedla. Jasný cieľ. Ale ako ho teraz nalákať von?

Isté obdobie sme sa učili o infiltrácii a dočasných identitách. Ako kráľovské dokonalé zbrane sme mali byť schopní sa dostať kdekoľvek, za akýchkoľvek okolností a získať všetky potrebné informácie. Až na to, že mi chýbala akákoľvek prax.

Mohla by som ho skúsiť zviesť. Pocítila som v tvári náznak červene. Och, do čoho som sa to namočila. Prehltla som známu horkú pachuť strachu a vydala sa k cieľu. Zbadal ma ešte skôr, ako som k nemu došla.

„A ty si kto, šteniatko?“ Ukázal svoj rad pokazených zubov, zatiaľ čo ženy ľahkého mravu si ma nechápavo obzreli.

„Ja-“ Pravidlo číslo jeden. Nikdy nejednaj bez plánu. Bola som absolútne zlyhanie. Presný opak strážcu. Horkosť v tvári mi narástla až za uši. Jazyk vyschol. Kolená roztriasli. Chcela som zutekať preč, niekam ďaleko.

Cieľ roztiahol ústa do pobaveného úsmevu: „Ty tu musíš byť nová, však? No nevybrali ti najšťastnejší kostým a účes. Dievčatá, čo neviete zaučiť nové kolegyne?“ Pohladkal po nohe čokoládovú krásku po svojej pravici a olizol ju za uchom. Tá sa zachichotala. Len ostatné sa podivne zamračili. Nespoznávali ma, ale mlčali.

„Povedali mi, že ma najlepšie naučíte čo treba,“ zašepkala som čo najnevinnejším hlasom a hravo sa zahryzla do pery. Au, možno až moc hravo. Od nervozity som si ju prehryzla.

„Och.“ V očiach mu čosi zažiarilo. Čosi, čo mi pripomenulo majstra, predtým ako sa ma zakaždým zmocnil.

„Správne ti povedali. Ukážem ti, ako sa vytvára radosť, šteniatko.“ Poťapkal rukou na miesto po svojej ľavej strane a donútil prostitútky sa o kúsok odsunúť.

Prinútila som svoje roztrasené kolená pohnúť sa a prisadnúť si. Páchol presne ako on, alkoholom. Očkom som pozrela na dievčatá a v ich tvárach som zbadala ľútosť. Strach. Báli sa o mňa? Muž ma objal mäsitou rukou okolo ramien a horúčkovito pohladil od ramena až k bokom.

„Si ešte panna?“ spýtal sa bez ostychu a rukou zablúdil na moje stehno. Čokoládová kráska kývala hlavou na nesúhlas a nemo otvárala ústami. Utekaj. Toto nie je dobré. Možno som spravila chybu. Veľkú chybu.

„Áno,“ zaklamala som. Na dôkaz svojich falošných slov som k sebe pritisla stehná. Tomu však nezabránilo strčiť tam ruku medzi ne a drsne stisnúť moje trieslo. Bez ostychu sa ku mne naklonil a obtrel pery o moje červené ucho.

„Dám ti zaň toľko zlata koľko vážiš,“ zašeptal skoro nečujne. Šesťdesiat kilo zlata. Za to by som si mohla dovoliť ujsť a začať nový život v južnej časti sveta. Vraj je tam teplo a dlhodobý mier. Naozaj som sa nad tým vážne zamyslela?

Čo najviac placho som prikývla a oplatila mu zašepkanie: „Dobre, ale nie tu. Je tu veľa očí.“ Dievča sediace vedľa mňa ma nenápadne schmatlo za dlaň. Nechcela, aby som niekam šla.

„Oh, šteniatko, ja nikdy nemám rád príliš veľa očí,“ zavrnel a zablúdil tvárou k môjmu krku. Podobné nechutnosti som poznala až moc dobre. Majstrov tréning mi pomohol udržať apatický pohľad a nechať so sebou robiť, čo len chcel.

„Je tu blízko miesto, kde nevkročí ani noha,“ zamrmlala som. Jeho ruka na mojom triesle zablúdila vyššie. Vďaka bohom za šortky. Aj tak ma trhlo po dosiahnutí mojej najintímnejšej časti tela.

„Vieš vôbec, kto ja som?“ Zdvihol hlavu a pozrel mi do očí. Sakra, povedala som čosi zle? „Môžem si dovoliť tie najluxusnejšie izby v okolí.“

„Prosím, poďme zadnými dverami.“ Oplatila som mu pohľad s novou dávkou odvahy. Zamračil sa. Jeho prsty sa bolestivo zaryli do môjho stehna.

„Nedočkavá,“ zavrčal. Jeho hravosť vyprchala. Musela som povedať čosi zle. Po chrbte mi preliezol mráz. „Tak pôjdeme hneď teraz.“ Prudko sa postavil. Strhol ma k svojmu mohutnému telu, schmatol necitlivo moje plece a ťahal ma preč.

Nedal mi šancu reagovať. K smrti vydesené dievčatá ku mne natiahli ruky. Ich prsty ma minuli len o pár milimetrov. Muž ma ťahal davom ľudí ako mulicu trhom. Drvil mi plece a potkýnala som sa na každom metri. Nie, nie, nie.

V zadnej časti podniku sa odohrávali orgie plného potu a vzdychov. Ženy sa prehýbali pod telami bohatých mužov a nevnímali nič v okolí, len pach opiátov a telesných tekutín. Skrútil sa mi žalúdok a bojovala som s jeho obsahom. Nebola práve najvhodnejšia doba na vracanie.

Otvoril zadné dvere a vytiahol ma do úzkej uličky medzi budovami. Moje pľúca spokojne povzdychli pri prvom nádychu čerstvého vzduchu. Ani som sa nestihla spamätať a muž ma chytil pod krkom. Drsne treskol mojím telom o tehlovú stenu. Hlavou mi preletela ostrá bolesť.

„Ty tu nerobíš, však?“ Natlačil sa na mňa a naše tváre delil zanedbateľný priestor.

„Hneď som to spoznal podľa oblečenia. Si jedna z tých, čo si myslia, že si ma omotajú okolo prstu a ja im vysypem do lona kilá zlata.“ Hlasno sa zasmial a celé tučné telo sa mu triaslo. „Si myslíš, že s tým obyčajným ksichtom a pracovným oblečením niečo také dosiahneš?“

Toto je môj koniec. Mala som utekať pri prvom varovnom pohľade prostitútok. Zatvorila som rezignovane oči a pripravovala sa na blížiacu sa hrôzu. Prežila som toho toľko, že som nemala ani potrebu kričať.

Tvár mi oblialo množstvo horúcej tekutiny. Do nosa mi udrela železitá vôňa. Otvorila som oči a videla len mužov prázdny pohľad. Čiasi ruka ho držala za vlasy a z krku mu striekala fontána krvi. Jeho telo sa s dunením zvalilo na zem a odhalilo maskovaného muža za ním. Stále držal jeho odseknutú hlavu blízko mojej a nespokojne povzdychol: „Trvalo ti to.“

„Bohovia,“ šepla som. Žalúdok mi urobil kotrmelce, mňa prehlo v bolestivej agónii a vyvrhla celé raňajky na bezhlavé telo. „Ty si ho zabil.“

„A čo si čakala?“ Urobil krok dozadu. „Že ho zavolám na partiu pokru? Bol to veľmi nebezpečný človek, čo za sebou má nespočetne nevinných smrtí.“ Z pliec si stiahol čierne látkové vrece a schoval doň svoju trofej. „A na jeho hlavu bola napísaná až príliš lákavá suma.“

„Ty si lovec odmien?“ Utrela som si ústa a pomaly sa vyrovnala. Zachvátila ma triaška. Ešte nikdy som na vlastné oči nevidela vraždu. Len pokojnú smrť starého otca či ulovených zvierat.

„Skôr nájomný vrah,“ opravil ma, vytiahol z vrecka utierku a dôkladne zmyl krv zo svojej dýky. Až potom kus látky hodil mne. „Zákazníci vyhľadávajú mňa, nie opačne.“

„Prečo?“ nechápala som.

„Prečo? Lebo znásilnil, surovo zmlátil a bezcitne zabil dcéru významného človeka a ten to nenechal len tak,“ mykol plecami.

„Prečo zabíjaš pre peniaze?“ doplnila som svoju otázku a chvejúco madžgala jeho utierku.

„A prečo by som to robil zadarmo?“ odpovedal mi otázkou, schoval zbraň a otočil sa mi chrbtom. „Na tvojom mieste čo najrýchlejšie zmiznem domov. Oh, a drž sa tmavších uličiek, nech nie je vidieť tá krv.“ A pár rýchlymi krokmi zmizol.

 

V kúpeľni som strávila skoro tri hodiny. Vydrhnúť seba a následne odev bol skoro nadľudský výkon. Väčšina mužskej návštevy buď spala, alebo bola preč, takže ma nik nerušil. Tesne pred východom slnka som sa prezliekla do náhradného cvičebného úboru a umytý odev prehodila cez otvorené okno.

Žalúdok mi zaškŕkal. Služobníctvo už určite robilo raňajky. Lenže predstava jedla mi len vrátila spomienku na zvracanie, bezhlavé telo a nechutné dotyky. Dnes to vyzeralo na diétu.

Sadla som si k oknu a sledovala lenivý východ slnka. Túžba utiecť z toho miesta bola každým dňom horšia. Utiecť všetkým tým nechutným rukám a oplzlým slovám. Utiecť celej povinnosti ochrancu a znova nevidieť sklamaný pohľad otca. Utiecť niekam, kde môžem konečne žiť a nie prežívať.

 

Majster si zo včerajška nič nepamätal. Opica ho dohnala. Alebo sa tak tváril. Všetko vyzeralo až príliš normálne. Ranná rozcvička, doberanie Anyi, beh okolo hradieb mesta. Prázdny žalúdok a prebdená noc ma pomaličky doháňali a moja pozornosť upadala.

V rukách som pocítila nečakanú bolesť, pustila drevenú zbraň a bez možnosti nádychu nasledovala ďalšia tupá rana rovno do tváre. Na chvíľu sa mi zatemnilo pred očami a nemotorne som sa zatackala dozadu. Anya dlho nečakala na ďalší krok a nemilosrdne podkopla moje zmätené nohy. Padla som do trávy ako zhnité jablko. Palicu zapichla pár milimetrov od mojej hlavy a sadla si na mňa. Jej slnečné vlasy vykĺzli spoza gumičky a ladne sa zošmykli dole k jej výrazným lícnym kostiam.

„Ak si myslíš,“ naklonila ústa k môjmu uchu, „že keď roztiahneš nohy pred majstrom, tak prežiješ vstupné skúšky, si na veľkom omyle. Si len neschopná smola, čo mne a bratovi zavadzia. A prisahám, že ak prežiješ skúšku lesom, sama ťa v dueli zabijem.“ Anyne slová boli prešpikované chladom a krutosťou.

Nenávidela ma od prvého momentu, čo ma zbadala. A zdroj jej hnevu bol prostý. Ich a moja rodina vždy slúžili ako radcovia na dvore, ale len jeden z nich mohol stáť po boku kráľa. A to miesto získal môj otec. Práve z toho vznikla nekontrolovateľná zášť prenášajúca sa aj do novej generácie.

„Stop,“ zavelil majster, „Astra, aj plánuješ dneska trénovať, či sa budeš hrať len na vrece zemiakov?“ Na jeho uštipačné slová som nereagovala. Anya s odfrknutím vyskočila na nohy a ja som si pomaly sadla. Rukou som si skontrolovala zátylok hlavy. Bolela ma ešte od včerajšieho nárazu o múr a tento pád tomu veľmi neprilepšil.

„Poďte všetci ku mne,“ rozkázal učiteľ a švihol ku nám rukou, „mám dôležité správy.“ Zozbierali sme sa okolo neho ako poslušné psy a sledovali jeho vážny pohľad. Mračil sa. To neveštilo nič dobré. Jeho tvár zväčša zdobil úškrn a každého z nás podpichoval nepríjemnými poznámkami.

„Informácie, čo vám teraz poviem, sú tajné. To znamená, že ak zaspievate čo i len nepatrný detail z našej konverzácie, sám osobne vám odrežem jazyk,“ riekol s mrazivým varovaním. Neostalo nám nič iné, len prikývnuť.

„Za posledný týždeň zomreli traja významní ľudia kráľovského dvora,“ riekol bez chodenia okolo horúcej kaše, „a posledný len včera.“ Vytiahol z vrecka čiernobielu fotografiu muža, ktorého tvár som poznala až príliš dobre. Cieľ zo včera. Cítila som strácajúcu sa krv v tvári.

 „Staral sa o kráľovské financie, ale po peniazoch nešiel. Ďalší bol veliteľ mestskej gardy a knihovník. Nik nepozná spojitosť medzi ich smrťami, ale už sa na tom pracuje.“ Na posledných dvoch mal len jednoduché kresby so základnými črtami. „S veľkou pravdepodobnosťou je vrah stále v meste. A musíme ho čo najskôr nájsť.“

„Prečo my?“ ozvala sa na moje prekvapenie Anya. Aj jej tvár zrazu strácala zdravú farbu. „Neprešli sme ešte skúškou. Nie sme oficiálni strážcovia. Nemáme právo na misie.“

„Počul som tu pochybnosti?“ prepichol ju majster pohľadom.

„Nie, ja-“ zazmätkovala.

„Dobre, pretože toto je jedna z možností ako dokázať, že ste hodní svojej pozície strážcu. A ako strážcovia nebudete mať priestor na pochybnosti a otázky. Ako strážcov vás môžu povolať o polnoci na dvor a poslať vás na skoro nemožnú misiu. A vy to musíte bez jediného slova splniť. Rozumiete?“ hovoril len smerom k dvojičkám. Ja som proste neexistovala. Bolo mi jasné, že počítali s mojím neúspechom. Mohla som si len odpočítavať dni do svojej vlastnej smrti.

Pomohla som vrahovi. Pomohla som osobe, ktorú sme mali nájsť a eliminovať. Och, bohovia, mohlo to byť horšie?



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda a vrah II.:

4. Shaki přispěvatel
02.04.2020 [7:52]

ShakiPíšeš opravdu poutavě. Člověku se tvoje řádky odehrávají před očima jako příběh. Emoticon

3. Leknin
09.03.2020 [11:08]

Uz se tesim na pokracovani Emoticon Emoticon

2. Simona
06.03.2020 [10:58]

Wau super veľmi krásny príbeh už sa neviem dočkať pokračovania Emoticon

1. Iki
02.03.2020 [17:23]

Další skvělá kapitola. Tvoje povídka se mi moc líbí a úplně mě vtáhla do děje. Už se moc těším na další díl. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!