OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hurricane - 2. kapitola

12.04.2013 (12:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1493×

2. kapitola - Marta

Jared prekvapene vypúlil oči, keď mu strčila jazyk do úst a stiahla ho na seba. Čo sa to, dopekla, deje??? Akoby v mrákotách jej začal bozky opätovať. Doľahol na ňu celou svojou váhou, až Cerise musela vydýchnuť všetok vzduch z pľúc. Ľavou dlaňou mu vošla do vlasov a druhú bezvládne položila vedľa seba. Nemohla sa ani pohnúť, ani nadýchnuť. Bola úplne bezmocná.

Odrazu sa od neho odtiahla. Zblízka sa mu pozrela do očí zamlžených od túžby.

„Tak čo? Si zbabelec? Znásilníš ma, aj keď som voči tebe úplne bezbranná, bez šance na únik?“ opýtala sa ho prekvapivo plačlivým hlasom. Do očí sa jej nahrnuli slzy, čo sa Jaredovi vonkoncom nepáčilo.

„Vždy to tak robím, Cerise. Beriem si to, čo chcem,“ rukou jej zašiel medzi nohy, „a kedy to chcem.“ Cerise cítila, ako jeho prsty pomaly rozopínajú zips. „A vy ženy, sa vždy len úboho bránite. Ako keby to malo nejaký zmysel. Akoby ste mali šancu na záchranu. Páči sa mi to,“ usmial sa na ňu. Potom sa k nej sklonil a zašepkal: „No tak, Cerise, krič. Kopaj, škriab, hrýz. Pros.“

Napriek tomu, že Cerise plakala, napriek tomu, že jeho prsty sa dotkli jej najzraniteľnejšieho miesta a napriek tomu, že mala sto chutí ho od seba odstrčiť, neurobila to. Len záporne pokrútila hlavou a zavrela oči. Nesmela mu vyhovieť. Ak by to spravila, už by nebolo úniku. Znásilnil by ju. Zbil by ju. Zabil by ju. A preto sa prinútila aj naďalej bez pohybu ležať čakajúc, kedy mu prasknú nervy. Mohlo to byť hneď. A mohlo to byť až o niekoľko desiatok minút. Medzi tým sklonil ústa a kusol ju do prsníka, jeho ruka bola aj naďalej medzi jej nohami.

Mysli na niečo pekné, Cerise. Mysli na niečo pekné, prehovárala k sebe s pevne stisnutými viečkami. Bolo to smiešne. Myslieť na niečo pekné? Čo to vlastne slovo pekné znamená? Mala niekedy šancu spoznať aj tú krajšiu a vrúcnejšiu podobu sveta?

Dnešný svet... nemal krajšiu podobu. Vlastne sa jej práve nediala žiadna krivda. V tejto chvíli boli zneužívané milióny iných žien v oveľa horších a bolestivejších podmienkach. Toto bol len chabý odvar. Niečo, čo nestálo ani za povšimnutie.

Muži by sa smiali, ak by videli, ako jemne a opatrne s ňou Jared zaobchádza. Skoro žiadna bolesť. Čo je to zlomená ruka v porovnaní s odrezanou končatinou? A vtieravé dotyky na miestach, ktoré už dávno neboli tak nedobytné a neprístupné? Už sa úplne prestala brániť.

Jared prudko zavrčal a chytil ju za vlasy, potiahol jej hlavu dozadu. Tým ju prinútil, aby otvorila červenkasté oči od toľkých potlačovaných sĺz. Napriek tomu ju to bolelo, ale inak, než by ktokoľvek očakával. Cítila sa byť potupená, stratila svoju hrdosť. A Cerise nebola zvyknutá na život bez štipky pýchy. To nebola ona.

„Tak ty sa ani len nepohneš, nemám pravdu?“ opýtal sa jej. Cerise opäť pokrútila hlavou. Jared prižmúril oči. „Tento boj prehráš, Cerise. Nemôžeš odolávať večne,“ len čo to dopovedal, zapichol jej nechty do brucha. Zaklonila hlavu a pevne zomkla viečka.. „Budeš sa brániť.“ Zodvihol ruku a celou silou jej stlačil dolámané zápästie, až vykríkla. „Budeš prosiť,“ povedal opäť, a zo stolíka vedľa postele zobral nôž. Cerise vydesene zalapala po dychu a pozrela sa mu do očí.

Boli tak neľudské. Plné nenávisti. Za jasne modrou farbou dúhoviek sa ukrývali plamene. Ako padlý anjel. Strašidelný. A pri tom si aj tak zachovával svoju nebeskú moc a krásu.

V návale strachu nevedela, čo robí. Nedbajúc na svoje zranenia ho schytila okolo pliec, obtočila mu nohy okolo pásu a skryla si tvár do jeho hrude. Tisla sa k nemu celou svojou silou, zdravou rukou ho hladila po chrbte a popri tom jej slzy dopadali na jeho pokožku.

„Prosím,“ zašepkala. Dlaňou aj naďalej jemne prechádzala po jeho chrbte a hruď mu začala obsypávať motýlími bozkami.

Jared bol túto noc šokovaný už niekoľko ráz. Toto však predčilo všetko ostatné. Ona ho... objímala? Hladila ho? Bozkávala ho? Čo sa to tu, dopekla, deje? Mal by ju odstrčiť, okamžite! Hneď! Mal by ju zo seba zhodiť a zapichnúť jej ten nôž do ruky, aby vedela, ako dopadne, keď mu bude odporovať. Lenže ona neodporovala. Tisla sa k nemu. Akoby mala pocit, že ju ochráni sám pred sebou.

Cítil slané potôčiky na svoje hrudi, cítil jej hrejivú hebkú pokožku na svojej. A ešte niečo. Vo svojej hrudi. Cítil svoje srdce, ako mu divoko bije. Bum, bum, bum, bum... Bolo to nepríjemné.

Odhodil nôž. Nedokáže to. Je slaboch. Dopekla!

„Choď odo mňa preč!“ skríkol a hrubo ju od seba odstrčil, až spadla späť do perín. Roztrasene sa postavil na vratké nohy a nechápavo sledoval dievča, ktoré ležalo v jeho posteli, celé doránané, so zlomenou rukou, rozopnutými nohavicami a tvárami opuchnutými od plaču. A čo bolo na tom najhoršie – bola pri vedomí. A stále panna.

Nahnevane sa otočil, vyšiel z miestnosti a zabuchol za sebou dvere. Nechápal to! Čo to s ním urobila?!

…...

Cerise tomu nemohla uveriť. Bola... zachránená. Nateraz. Ale ako sa jej to podarilo? Bola si istá, že túto noc neprežije. Experimentovala, hazardovala s vlastným životom, a to len preto, aby sa zachránila. A ono to vyšlo.

Čo jej to len napadlo, objať ho? Bozkávať ho? Bola trápna. Normálne by sa takým naivným ženám vysmiala. No práve to jej zachránilo život. A ona mala pocit, že práve objavila veľmi dôležitú časť skladačky. Objavila jeho slabinu.

Avšak aj tak si tým nemohla byť istá. Bolo jej jasné, že Jared to nenechá len tak. Príde si po pomstu. A bude sa jej to snažiť trojnásobne vrátiť. Už to naňho nebude fungovať. Cerise si zúfalo schovala hlavu do dlaní. Vôbec si nepomohla. Vykopala si vlastný hrob. Jared ešte príde. A bude sto ráz horší. Možno nie túto noc, no zajtra určite. A nie je tu nikto, aby by ju zachránil. Nikto.

Keď bola malá, jej mama jej hovorila, že ju ochráni. A Cerise jej naivne verila. Matka bola rovnaká otrokyňa, akou je teraz ona. Jej otec bol matkin majiteľ. A keď zistil, že je jej mama tehotná, konečne sa k nej začal chovať ako k človeku. Na chvíľu. Keď sa Cerise narodila a on zistil, že jeho dieťa nie je chlapec ale dievča, veľmi sa nahneval. Dolámal jej mame skoro všetky kosti. A potom skoro zabil aj Cerise. Neskôr mu došlo, že z toho ešte môže mať veľký zisk. A aj mal. Nikdy ju neznásilnil. Možno sa mu ani vlastná dcéra nepáčila, kto vie. Počkal, kým cena panien je úplne najvyššia – v sedemnástich – a predal ju. Len tak, bez jediného slova.

A začalo sa peklo.

Cerise hrdo zodvihla hlavu. Nie, teraz sa nesmie vzdať. Možnože zajtra zomrie. Možno umrie ešte dnes. To ale nebolo dôležité. Nebude tráviť posledné hodiny svojho života sebaľútosťou. Preto sa postavila a poobzerala okolo seba. Mala na sebe len dva úbohé kusy koženej látky, ktoré sa nedali považovať za normálne oblečenie. A nehodlala takto zísť dole, kde môže stretnúť Jareda.

Na jednom z kresiel bola položená krátka čierna prikrývka. Zodvihla ju a omotala okolo seba, ani keby práve vyšla zo sprchy. Nič moc, no na tých pár minút, čo bude ešte žiť, to hádam postačí.

Siahla po kľúčke a pomaly otvorila dvere. Na dlhej, veľkej chodbe nikto nestál. Cerise si všimla, že na konci chodby sú postavené obrovské dvojkrídlové dvere, inak tu bolo hádam zo päť miestností. No nehodlala ich nejako hlbšie skúmať. Po špičkách zišla dole schodmi a tým sa dostala do známej miestnosti – predpokladala, že do obývačky, v ktorej dominoval veľký, starodávny kozub asi z 21. storočia. Hneď vedľa neho stáli dve pohovky a dve kreslá, v ktorých pred tým sedel Jared s Davidom. Rozhodla sa tomu miestu vyhnúť. Namiesto toho zabočila doľava a vošla do skoro tak istej veľkej miestnosti, ktorú tvorila kuchyňa a jedáleň v jednom.

Čo ju ale najviac šokovalo bolo, že v kuchyni nebola sama. Nad moderným 3D sporákom stála nejaká pani v staromódnych šatách z upnutej modrej lykri. Mala snehobiele vlasy, v ktorých boli zafarbené pramene vlasov na ružovo, aké sa nosili asi pred pol storočím. Odrazu sa pani otočila a Cerisine čierne oči sa stretli s čokoládovo hnedými, ktoré na ňu hľadeli s porozumením a zhovievavosťou.

„Ty musíš byť to nové dievčatko, ktoré dnes večer náš pán dostal, nemám pravdu?“ opýtala sa jej milo. „Čo tu robíš v tak neskorej hodine? Mala by si odpočívať, keď si po tak náročnej noci,“ váhavo dodala a celú si ju pátravo premerala.

„Kto ste?“ odvetila Cerise nedbajúc na jej slová.

„Volám sa Marta. A som pánova gazdiná, starám sa o jeho dom,“ odpovedala okamžite.

„Ja som Cerise,“ povedala už oveľa uvoľnenejším hlasom.

„Och, tak ty si z Francúzska?“ usmiala sa Marta. Cerise prikývla. „Aj ja z tadiaľ pochádzam,“ vypäla pyšne hruď. „No bohužiaľ som vo svojej rodnej zemi nebola už vyše osemdesiat rokov. Smutné, však?“ vzdychla si vzápätí. „Ale nerozprávajme sa teraz o mne. Nepotrebuješ niečo? Nechceš vodu, alebo jedlo? Viem, že je ťažké vychádzať s mojim pánom. Ale je to dobrý človek,“ povedala úprimne. Cerise neveriacky otvorila ústa.

„Dobrý človek?“ zopakovala po nej, akoby sa chcela uistiť, či zle nepočula. Marta bez váhania prikývla.

„Nemôže za to, ako ho vychovali. Bol naučený svojim otcom, že ženy treba nenávidieť a ubližovať im. No inak je to milý a láskavý mladý muž. Len si toho veľa vytrpel,“ prehlásila. Cerise sa zamračila.

„Ako vytrpel?“ spýtala sa zvedavo.

„No, asi by som to nemala spomínať pred tebou...“ zaváhala. „No už si súčasťou tohto domu a ja nevidím dôvod, prečo ti to nepovedať. Keď bol Jared malý, mohol mať niečo okolo siedmich rokov, jeho otcovi praskli nervy. Nedokázal zniesť, že jeho syn – nástupca a dedič všetkých nehnuteľností, má svoju matku skutočne rád,“ posmutnela. „A tak ju jedného dňa pred synovými očami vlastnoručne zaškrtil. Jared ju bránil, pokúsil sa otca zastaviť, no vtedy bol ešte maličký. A aj ja som bola bezmocná – ako by som sa len mohla vzoprieť svojmu pánovi?“ spýtala sa so strachom v očiach, akoby čakala, kedy ju Cerise obviní z jej smrti.

„Aj tak tomu nerozumiem. Keď jeho otec zavraždil jeho matku, nemal by skôr nenávidieť mužov ako ženy?“

„Možno máš pravdu, dievča, ale takto to Jared nevníma. Myslí si, že jeho otec mal plné právo zabiť ju, pretože bola jeho majetok a tým pádom si s ňou mohol robiť, čo len chcel. Jared nenávidí pocit, že kedysi miloval ženu – hoci bola jeho matkou. Iní muži opovrhujú ženami kvôli tomu, že zapríčinili posledné dve svetové vojny. No on má iní dôvod – bojí sa, že sa opäť zamiluje. Preto ženám ubližuje. Preto ublížil tebe,“ ľútostivo sa zatvárila Marta. Cerise sa zamračila.

„Už sa stalo, aby to nejaká jeho žena neprežila?“ opýtala sa tichým hláskom. Marta žalostne pokrútila hlavou a div div sa nerozplakala.

„To nie. Ako som už povedala, Jared je veľmi dobrý chlapec,“ odvetila pridusene. „Ach, je presne ako jeho otec. V niektorých veciach krutý. Až sa ho sama niekedy desím. Je mi veľmi ľúto, že má na rukách krv toľkých nevinných dievčat. A ver mi, zlatíčko, že keby som s tým mohla niečo robiť, tak by som aj urobila. No tu som absolútne bezmocná.“

„Presne ako jeho otec? Aj ten bol taký?“ povedala Cerise snažiac sa nemyslieť na to, čo jej práve Marta povedala. Tá okamžite prikývla, schytila do rúk varešku a premiešala obsah hrnca. „Takže to znamená, že bol ku vám jeho otec... zlý?“

„To nie, určite nie. Vieš, existujú dva druhy otrokýň. Tie krajšie väčšinou patria medzi kurtizány. A tie, ktoré sú príliš staré alebo nie veľmi pekné, sa počítajú ako gazdiné. Ja som gazdiná v tomto dome už skoro šesťdesiat rokov. Pred tým, ako som sa sem dostala, som bola ako ty – každú jednu noc som trávila v pánovej posteli. No to už bolo veľmi dávno, v tých časoch otroctvo žien ešte len začínalo a muži si nedovoľovali toľko, čo teraz,“ odpovedala, v očiach sa jej zračila zle skrývaná úľava.

„Ako ste sa vlastne dostali z Francúzska do Ameriky?“ opýtala sa so záujmom Cerise. Marta sa pousmiala a opäť sa pozrela do hrnca, v ktorom niečo varila.

„Nuž, pred osemdesiatimi dvoma rokmi na zemi zúrila 4. svetová vojna. Ja som mala vtedy šestnásť rokov,“ zaspomínala si. „A bola som slobodná. Ženy boli rovnocenné mužom. Ja som žila pokľudným životom v jednej dedinke blízko Paríža. Boli to krásne časy. Do kín sa vtedy ešte len montovali zariadenia na 5D efekt a film Avatar 3 bol vtedy veľkým hitom – preto sme si všetci farbili pramene vlasov večnou farbou, ktorá nezišla dole ani po tom, čo vám začali odrastať vlasy,“ povedala zasnene. „Lenže, ako som spomínala, bola vojna. A zapríčinila ju práve francúzska politička Jacqueline Pierrová. Korupcia a podplácanie bolo na bežnom poriadku, štát obviňoval iné štáty z vlastných chýb a každý závidel každému nerastné suroviny, ktorými boli krajiny obdarené. Všetci chceli mať všetko. A obyčajní ľudia boli vtedy natoľko hlúpi, že nevideli skutočnú pravdu,“ vzdychla si smutne.

„A Amerika vyhrala. Spolu s Japonskom, Talianskom a dokonca aj Nemeckom, ktoré vyhralo vojnu hádam po prvýkrát vo svojej histórii. A keď skončila vojna, ľudia boli iní. Paranoidní. Ľudské priority sa zmenili od základov, teda až na jednu. Občania aj naďalej dôverovali svojej vláde. Tomu, že ich ochráni pred ďalším zlom. Tomu, že štát chce pre nich len to najlepšie. Ľudia sa nikdy nepoučia,“ pokrútila hlavou. „A potom Amerika vyhlásila obnovu ženského otroctva, čím sa chceli pomstiť hlavne už spomínanej francúzskej političke Jacqueline. Pokladali sa za najmocnejší štát s takou zásobou jaderných zbraní, že ani tie najväčšie veľmoci ako napríklad Japonsko či Čína sa im nemohli postaviť. Španielsko, Veľká Británia a Nemecko sa pridali na stranu Američanov, pretože boli tak poznačení dvoma vojnami, že sa už ani nesnažili klásť odpor. Ba čo viac, niektorí s nimi maximálne súhlasili! Boli zaslepení. Väčšina ľudí sa zo straty svojich blízkych úplne zbláznila. A Francúzsko, ako porazený štát spolu s ďalšími spojeneckými štátmi, sa museli podriadiť novému štýlu života. Nikto však netušil, že to zájde až do takýchto rozmerov. Ak by to vedeli, som si istá, že by obnovu ženského otroctva nepovolili. Obnovením otroctva zabili to najdôležitejšie, čo ľudstvo kedy vlastnilo. A to lásku medzi mužom a ženou, matkou a dieťaťom, sestrou a bratom. Zabili ľudskú dušu a zmysel celého nášho bytia. A muži si stále neuvedomujú, že práve ženy sú tým kľúčom, k nájdení opätovného šťastia a pokoja. Neuvedomujú si, že my sme tiež ľudia a nie zvieratá,“ dopovedala Marta, v očiach sa jej leskli slzy bolesti. Cerise ju ľútostivo pohladila po ruke.

Odrazu sa za nimi ozval Jaredov hlas:

„To sú nebezpečné slová, Marta. Za toto by som ťa mal okamžite zabiť. A s tebou,“ ukázal prstom na Cerise, „som ešte neskončil.“

Marta vydesene skríkla a hodila telom dozadu. Potom si asi uvedomila, čo sa to práve stalo a s nemou prosbou v očiach sa na Jareda obrátila.

„Prosím vás, môj pane. Neubližujte jej,“ povedala trasľavým hlasom. Jared nahnevane stisol čeľusť.

„To, že ešte stále žiješ, neznamená, že na teba nie som nahnevaný! Zakazujem ti, aby si sa starala kedy a s kým to robím!“ odsekol, z očí mu šľahali blesky. Cerise zdesene ustúpila o krok vzad. Cítila, ako sa jej chveje celé telo. Jared k nej bez varovania pristúpil a schytil ju za rameno. Násilím ju odvliekol do vedľajšej miestnosti a vyšiel s ňou schody na poschodie. Opäť zamieril do spálne, z ktorej Cerise ani nie pred hodinou vyšla a hodil ju na posteľ. Dopadla priamo na opuchnutú zlomenú ruku.

„Prosím, prestaň! Prosím!“ zaprosila a chabo sa pokúsila opäť dostať na vlastné nohy. Bezúspešne. Jared ju uväznil pod svojim telom, zdvihol zo zeme biele putá a spútal jej ruky ku sebe.

.................

Históriu som vám vysvetlila, takže to znamená, že môžeme pokračovať v deji. V nasledujúcej kapitole Jared stretne doktora Antonia Ahnesa, vedca z Brazílie, ktorého poslal kongresman Damien Gerner. Jaredova, Davidova a Gernerova minulosť je úzko spätá. Ako úzko, to sa dozviete v nasledujúcich kapitolách. 

Teraz sa môžete tešiť na rozoberanie Cerisinho a Jaredovho vzťahu, ktorý sa po droge zvanej Ambrózia ešte viac skomplikuje. Milovať niekoho len preto, že ste oklamaný chémiou a nevedieť o tom je jedna vec. Lenže túžiť po človeku, ktorého nenávidíte a viete pri tom, že to nie je skutočné... Nuž, naši hrdinovia majú pred sebou ešte dlhú cestu. ;)

Ďakujem za rekordný počet komentárov! 

Killy

P. S.: Nezbudnite, ako sa píše Cerisino meno. C-e-r-i-s-e. Ďakujem :D.

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hurricane - 2. kapitola: