OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hriešny tanec - 4. kapitola

06.09.2011 (10:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1550×

 Jane006: Práve teraz s úsmevom na perách sledujem, ako si čítaš moju poviedku a ako nádherne pravidelne komentuješ... Ďakujem ti!!!

Viin pohľad:

Zobudil ma budík kdesi z diaľky. Istotne viem, že ma zobudil. Bola som dosť unavená, pretože som sa dostala do postele až o druhej hodine ráno. Bola to obrovská makačka, ale ja som bola spokojná. Na začiatku som rozbila niekoľko fliaš a pohárov, ale na konci... Cítila som sa ako dlhoročný profík. Nakoniec som sa naučila aj žonglovať. Síce iba s troma fľašami, ale predsa. Kedysi som sa chcela naučiť žonglovať. Ale to som bola ešte dieťa a bývala v Európe.

„Via, už si hore?“ zastavila Rose môj tok myšlienok. V celku som bola aj rada. Nesmerovalo to dobrým smerom.

„Áno, som. Koľko je hodín?“ bola som zvedavá. Cítila som sa v celku odpočinuto, čo bolo pre mňa dosť veľké prekvapenie. Oh, to musí byť ale hodín! Len dúfam, že som nezaspala hneď v druhý deň. Mala by som ale pekelné šťastie.

„Je desať hodín ráno,“ odpovedala. No nehovorila som? Iba druhý deň a už som zaspala. Ja mám vážne šťastie.

„Zaspala som?“ spýtala som sa pre istotu.

„Nie. My takto vstávame bežne. Vlastne ešte môžeme spať takú polhodinku. Potom máme polhodinu na upravenie sa a o jedenástej sú raňajky. Obed mávame okolo pol tretej. Medzi raňajkami a obedom trénujeme. Máme niečo ako kondičný tréning. Po obede si trénujeme naše zostavy. Bude to pre teba dosť tvrdé, pretože nemáš asi až takú dobrú kondičku ako my, ale myslím si, že ťa Tina bude šetriť.“ Značne som si oddychla.

„Povedz mi niečo viac o tom tréningu,“ spýtala som sa jej, keď som si česala vlasy pred zrkadlom. Na týchto „internátoch“ bolo super to, že každá jedna izba mala aj kúpeľňu s vaňou a sprchovým kútom. Samozrejme, že nechýbal ani záchod.

„No, na začiatku beháme okolo telocvične. A bežíme v kuse okolo tej hodinky. Nemusí to byť v kuse, ale hlavné je, aby si vydržala. Nie je to však také zlé, pretože bežať musí aj Tina a ona tiež nie je maratónska fanúšička. Zvyčajne skončíme o pätnásť minút skôr. Nie je to až také zlé. Potom máme normálnu rozcvičku. Je to niečo také, aké sme mávali na školách. Až na to, že tu rozcvička trvá aj dve hodiny. Pri rozcvičke si teda poriadne „pretiahneme svaly“. Potom máme prestávku. Je dosť dlhá. Má asi hodinu. Po prestávke si zabeháme päť krát obvod telocvične a potom trénujeme kroky. Vieš, také tie akrobatické kúsky okolo tyčí. Je to dosť veľká sranda, to sa musí uznať. Nie je to ani zďaleka také ťažké ako rozcvička. Je to vlastne už pohoda. Aby som nezabudla, vieš liezť po tyči?“ Iba som prikývla, pretože som mala v ústach zubnú kefku.

„Fajn. To je totiž povinné. Musí aspoň to vedieť každá tanečnica. Po pár hodinách však už budeš vedieť aj tie ľahšie figúry. Ideš?“ spýtala sa ma, keď som si poustielala posteľ.

„Hej,“ a vyšla som za ňou na chodbu. Po ceste som míňala zopár tanečníc, ktoré som ešte nepoznala a vstúpila som do jedálne. Ako obyčajne na nás už čakali Adriana s Prue pri stole úplne v kúte. Po jedálni sa ozývali hlasy a pripadala som si ako v nejakej škole pre dievčatá. Boli tu klebetnice, tie hlavné hviezdy, legendy a aj „tie nové“... Čo som si však všimla bolo, že tu neboli žiadne „tie neobľúbené, ktoré treba šikanovať“. Bola som tomu vcelku aj rada.

„Zem volá Viu,“ počula som vedľa seba.

„Čo?“ spýtala som sa prihlúplo.

„Pýtala som sa ťa, či budeš tie rajčiny aj jesť,“ zopakovala mi so smiechom Rose.

„Ah, jasné. Len si daj,“ a podala som je svoj nedojedený tanier.

Po ďalších piatich minútach (kedy bol celý stôl od rajčinovej šťavy,) sme sa postavili a išli sme s davom do telocvične. Vôbec som nebola nervózna. Nebála som sa, že na mňa budú ostatné pozerať, či smiať sa môjmu neúspechu. Svojim spôsobom som totiž vôbec nepotrebovala ľudskú spoločnosť. To dokazuje ten rok bez normálnej komunikácie s ľuďmi. Ak nepočítame, koľkokrát som počula nadávky typu krava. Ani som nevedela ako, a už sme stáli v telocvični. Každá mala jednu tyč. Pozrela som sa dopredu na Tinu, ktorá sa už dožadovala pozornosti.

„Dobre teda. Každá má pri tyči jednu dvojlitrovú vodu. Piť budete až po behu takže poďte všetky za mnou. Pekne jedna po druhej a nepredbehujte sa!“ dodala keď videla, že Prue si to mieri priamo pred ňu. Nebehala som vôbec pomaly. Vlastne som bola medzi prvými. Tinu to dosť prekvapilo, že mám takú kondíciu a mňa v celku tiež. Po necelej hodine udýchaná Tina zastavila a my sme sa automaticky išli napiť späť ku tyčiam. Tina počkala asi dve minúty, kým sme sa všetky vydýchali a začala normálnym cvikom. Najprv sme si rozcvičil hlavu a ramená, potom ruky s trupom a prišla panva. Všetky začali cvičiť takzvanú osmičku. Všimla som si, že je väčšina zhrbená. Všetky mali nohy mierne od seba. To nebolo až také prekvapujúce ale všimla som si, že majú vystreté nohy. To bola podľa mňa totálna blbosť. Panva sa ti v tedy nemôže dobre otáčať a si v podstate v kŕči. Začala som teda aj ja, ale určite som nemienila mať vystreté nohy. Vždy, keď som váhu zmenila na druhú stranu, som jednu nohu mierne pokrčila a lopatkou zatlačila smerom dole, aby to malo viac efektu. Po chvíli tohto cviku jedna baba zakričala:

„Hej, Tina! Tá nová nevystiera nohy.“

„Via, musíš mať nohy vystreté,“ poslušne odrapkala.

„Nie, nemám. Ak máš nohy vystreté tak si v kŕči. A mala by si mať ramená dozadu, ak nechceš, aby ťa diváci pokladali za hrbáča,“ dovolila som si v pokoji. Nepripadalo mi to vôbec divné. Neboli veľmi staršie odo mňa a tak som sa nehodlala správať veľmi slušne.

„Tak to je fakt blbosť. Kto si, aby si profesionálkam radila, čo robia zle?“ spustila opäť tá blondína.

„Som tanečnica latiny, ak by si chcela vedieť. A mám s krúžením panvy oveľa väčšie skúsenosti ako ty. Čo myslíš, prečo ma madam McCabottová prijala tak rýchlo? Zaujala som ju, blondína,“ zaškerila som sa na ňu.

„A čo vlastne robíš s chrbtom? Vyzerá to dobre,“ pochválila ma Tina. Bola som rada, že nie je tipu: Ja všetko viem, ja som tá najlepšia. Rozhodla som sa ich to naučiť. Ak, samozrejme, o to budú stáť.

„Daj ramená dozadu. Áno, presne tak. Lopatky musia byť čo najviac k sebe. A musíš raz jednu, a raz druhú lopatku zatláčať smerom dole. Ak stojíš na pravej nohe, tak zatláčaj pravú lopatku. Áno, presne to som myslela. A ak nohy budeš striedavo krčiť, budeš vedieť lepšie ovládať panvou,“ dokončila som.

„Dobre, dievčatá. Počuli ste ju. Skúste to aj vy a uvidíme, čo z toho vznikne.“ Bola som v celku prekvapená. A nebol to len jeden dôvod. Tak za prvé, nemali byť náhodou profesionálky? Za druhé, čo som urobila tej prekliatej blondíne? A za tretie, Tina sa mi páči. Nezatvára sa pred novými vecami a je v celku milá osoba. Jej nevadilo, že som bola... Drzá. Iný výraz to ani nemá. No čo, som v puberte. Mám problémy s hormónmi. A... Vlastne ma to aj teraz mrzí. Teda, myslím to odvrávanie. Cítila som sa, že sú zo mňa pohoršené. Už teraz počujem tie ohováračky tipu: Nie je náhodou nejaká mladá a neskúsená?

To prvé bola pravda. Ale kto by mohlo byť ešte viac skúsený, aspoň čo sa týka života, ako ja? Celý rok som sa pretĺkala sama po New Yorku. Párkrát ma skoro znásilnili. Ešte šťastie, že mi kedysi môj otec vybavil kurz sebaobrany. Minimálne päťdesiat krát ma vyhodili. A čo je na tom najlepšie? Pred pol rokom som „oslávila“ moje štrnáste narodeniny. Som len dievča. Mala by som byť neskúsená a mojim najväčším snom by mal byť Justin Bieber. A čo robím namiesto toho ja? Tancujem okolo tyči a bavím sa so stroskotancami. Áno, myslím tým Damona Salvatoreho. Celkom milý, sebavedomý chlapík. Jeho ego je väčšie ako piramída a mal viac žien než ja náušníc (a to je čo povedať, kedysi som mala celú zbierku). Hm, ale ten jeho zadok je vážne...

Via! Na čo to myslíš! zahriaklo ma moje druhé a správne ja.

Len si myslím, že je sexi. Nič s ním mať nebudem, sľúbila som si a ďalej sa venovala tyči.

„Dobre, dievčatá. Dáme si prestávku na obed! Potom príďte už oblečené v kostýme. Ak si chce niekto požičať kostým z tadeto, nech mi to príde nahlásiť!“ Po dvojiciach a trojiciach sme vychádzali zo šatne a rozprávali sme sa o najnovších klebetách. (Až na mňa, pretože sama o sebe sa baviť nebudem.) Vstúpila som do jedálne s Rose a Prue a sadli sme si k už obedujúcej Adriane.

„Čau, Via. Vieš čo mám nové? Nebudeš tomu ani veriť!“ a zaiskrilo sa jej v očiach. Začala som mať zlú predtuchu.

„Madam McC ma nezavolala do svojej kancelárie len tak, Via. Alebo si si toho ani nevšimla?“ Cítila som, ako sa mi krv ženie do tváre.

„Rozmýšľala som nad dôležitými vecami.“ No pri spomienke na Damona som sa ešte viac začervenala.

„No jasné,“ zaškerila sa Rose.

„Nad tým fešákom, ktorý si ťa včera tak premeriaval? Vieš, ten čiernovlasý,“ dokončila za Rose Prue.

„Baby! Tak chcete to počuť, alebo nie!“ pohoršovala sa Adriana.

„No tak to vyklop,“ povzbudila som ju.

„Madam McC ma požiadala, aby som ťa pripravila na vystúpenie...“ Teraz bola akože chvíľka napätia. „Ktoré sa bude konať dnes večer. Gratulujem ti, Via. Takýto úspech tu nemala ani Jessica. A to ju polovica zákazníkov poznala. Ani sa nepýtaj prečo.“

„Počkať. Dnes večer? To akože sa budem vyzliekať pred slintajúcimi mužmi už dnes večer?“ pýtala som sa jej neveriacky.

„Ak máš strach sa vyzliekať pred chlapmi, prečo si sem prišla?“ ozvala sa z vedľajšieho stolu tá protivná blondína. Ktorá, mimochodom, celý náš rozhovor počúvala. Krava.

„Vieš čo si o tebe myslím? Že si hlúpa nafúkaná krava, ktorá má v hlave piliny,“ povedala mi úprimne. V tom momente som si spomenula na mamu a na to, čo ona v takýchto situáciách hovorila.

„A vie čo si myslím ja? Že máš v hlave mozgožrútov. A vieš čo robia? Hladujú,“ odsekla som jej nahnevane. Prue sa potichu zachichotala a vyprskla tak džús. A vyprskla ho rovno na blondínu. Blondína nabrala červenú farbu a s hlavou hore „dôstojne“ odišla z miestnosti. My sme sa na tom celý obed zabávali a napodobňovali sme jej grimasu, ktorú mala, keď odchádzala z jedálne.

„Ty Rose. A čo s kostýmom?“ nedalo mi.

„Niečo ti požičiam. Neboj sa, Via. Budeš skvelá.“ A s miernym úškrnom na tvári som vyrazila z jedálne do našich spální.

Nikto:

„Si pripravená?“

„Som,“ pritakala nesmelo Via.

„Vyber si pesničku. Výber je len na tebe. Ja osobne ti radím niečo pomalé a... Ako by som to... Skrátka. Vieš, čo tým myslím, však?“ zdvihla obočie Adriana.

„Nie. Ale mám približnú predstavu.“ Zaškerila sa...

„Neviem ako sa volá, ale mala by byť na youtube. Stiahneš mi ju do večera?“

„Samozrejme.“ Po chvíli už bola pripravená aj hudba a začali trénovať. A makali, makali, makali, makali... Prestávka. Via mala polovicu za sebou a celú zostavu vymyslenú do najmenšieho detailu. Teraz príde tá nie príliš ľahká časť. Bude sa ju musieť naučiť tak, aby nemala ani jedinú chybičku. Na skorú večeru išla s myšlienkou, že to zvládne.

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hriešny tanec - 4. kapitola: