OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 33. časť

16.05.2013 (14:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1019×

13. kapitola

Predohra

„Ako mám začať?“ zavolal mi Alex. Trocha zaskočene som ostala stáť ako prikovaná. Ten chalan nezaháľa.

Chvíľku som rozmýšľala. Potom som sa široko usmiala.

„Daj jej kvety. Najlepšie biele ruže. Tie stopercentne zaberú.“

„Ruže?“ V jeho hlase som cítila úsmev. „Ok. Dík.“

 Toto bude božské! Chichotala som sa v duchu. Tá ho nakope!

„Komu si radila?“ chcel vedieť Brian. Strhla som sa. Úplne som zabudla, že je pri mne.

„Alexovi,“ odvetila som ledabolo.

Nechápavo sa zamračil. „Viem, že je idiot, ale zbaliť babu ešte vie.“

„Ale nie Arwen.“

„Aha...  Čo? Dobre, vidno, že medzi nimi niečo je, ale myslel som, že pre Arwen chceš len to najhoršie. Okrem toho, anjeli a upíri sa predsa nenávidia, nie? Tak prečo mu pomáhaš? “

Upír hm... môj odhad bol správny.

„Výnimky sa nájdu a vieš...“ Prehrabla som si vlasy a odkašľala si. „Tak trocha sme si to vydiskutovali a...“

Tvárou mu preletel tieň. Alebo sa mi to len zdalo?

„Takže už chceš, aby bola šťastná?“ neveril.

„No,“ vďačne som sa chytila výhovorky.  Podišiel ku mne so zdvihnutým obočím.

„Mňa neoblbneš. Za tým je niečo viac,“ hovoril ticho, ale pri jeho tóne mi tuhla krv. Pripomenulo mi to, kým je naozaj. Zachvela som sa, ale hneď som to potlačila.

„Netáraj! Čo iné by za tým malo byť?“ odbila som ho podráždene. „Len si myslím, že sú rovnakí. A v tom prípade sa pozabíjajú navzájom. Aspoň si nemusím špiniť ruky.“

Díval sa na mňa a potom sa uškrnul. „Ty si ale mrška.“

Vydýchla som si a tiež sa uškrnula. „Nemysli si, že tak rýchlo zabudnem na to, čo mi spravila. Na to jeden rozhovor nestačí.“

Tým som urobila bodku. Zdalo sa,  že mi uveril. Chvalabohu.

V tom mu zavibroval mobil.

„Áno?“ ohlásil sa. „Výborne... fajn. Začneme presne o polnoci.“   Zložil a otočil sa ku mne. Oči mu diabolsky planuli.

„Čo sa stalo?“ vyzvedala som. Ten výraz... nevedela som či sa mi páči alebo nie. Niečo v ňom ma desilo.

„Dnes sa koná jeden obrad,“ odvetil  a začal niečo hľadať.

„Aký?“

„Je to Obrad zasvätenia alebo aj Obrad odvráteného mesiaca,“ vysvetlil, keď si ma váhavo premeral. „Vtedy sa rodia noví Raveni.“

Ostala som vyvalene stáť. „Čože? Ako...?“

„Môžeš tam ísť so mnou,“ skočil mi do reči a vylovil z vrecka nejakú malú krabičku. „Pokiaľ to zvládneš.“ Znova si ju skryl.

Pohŕdavo som vystrčila bradu. „Zažila som veci, ktorých nemáš ani páru, chlapček.“

„Chlapček?“ rozkašľal sa smiechom.

„Mám skoro tristo a ty mi povieš chlapček?“

„Ja mám nad tritisíc.“ Vyplazila som jazyk. „Takže ti môžem hovoriť ako chcem.“

„Naozaj?“ Rozbehol sa ku mne, ale ja som sa uhla. Zvrtol sa a začal ma naháňať po celom dome. Chytil ma až v obývačke, kde ma stiahol na gauč.

Rozosmiali sme sa.

„Takže... pred tým si bol človek?“ vyzvedala som opatrne, keď sme boli opäť vážni.

Cítila som ako sa napäl.

„Nechcem o tom hovoriť,“ odbil ma.

„Prečo nie? Ty o mne vieš. A keď sa to tak vezme, ja viem... nič.“

Otočila som sa, aby som naňho mohla pozrieť.

V očiach mal hnev, bolesť a... žiaľ.

Pohladila som ho po líci. „Nedus to v sebe. Ver mi, viem o čom hovorím.“

Krátko na mňa pozrel, potom sa odvrátil.

Čakala som.

„Bol som chudák,“ začal a z každej slabiky bolo cítiť nenávisť. „Mama zomrela pri pôrode a otec bol žobrák. Žili sme v Anglicku. Mal som devätnásť, keď som sa dostal na dvor jedného grófa ako sluha... odporná, zvrátená sviňa! Ukazoval mi, aký som chudák v porovnaní s ním. Že nie som nič! A nikdy nebudem... A jeho žena!“ Zúrivo zovrel čeľuste. „Kedysi som ju miloval, boli sme spolu, chceli sme dokonca utiecť, ale vydala sa zaňho... Každý deň som ich videl. Správali sa ku mne ako k špine!  Odpornému zverovi!“

Pozrel mi do očí. „Vždy som veril, že som v niečom výnimočný, že existuje dôvod, prečo tak trpím, že sa Boh zmiluje...“ pri posledných slovách si odfrkol.

„Jednej noci  prišli Raveni. Vtrhli do sídla a každého zabíjali. Vtedy do mojej izby vtrhli tí dvaja a chceli sa schovať.“ Škodoradostne sa zachechtal. „Zabili ich pred mojimi očami. Nepokúšal som sa im v tom zabrániť.  Zaslúžili si to.

Keď skončili obstúpili ma a pýtali sa, či sa k nim pridám. Spomínam si ako ma napadlo, či nie som stvorený práve na to... Neváhal som ani sekundu. A bolo to to najlepšie, čo som mohol urobiť. Vytrhol som sa z toho biedneho života. Konečne som niekde patril, mohol som mať všetko, čo som chcel. A dnes...“ pozrel na mňa, „to mám.“

Vedela som, že to je jediné, čo z neho dostanem. Preto som sa ani nepokúšala ťahať z neho viac.

„Je mi jedno čím si bol alebo si,“ povedala som po čase a pozrela do tých hlbokých očí. „Ľúbim ťa.“

 Až keď som to vyslovila, uvedomila som si aká veľká je to pravda.

Oprela som si hlavu o jeho hruď. Počula som jeho nepravidelný tlkot srdca. 

Ale čo urobím zo Samom? On... letmo som sa usmiala pri spomienke na jeho bozky a objatia. Čo by som dala za to ho aspoň vidieť...

Brian ma objal a vtisol mi do vlasov nežný bozk . Pritúlila som sa k nemu a snažila sa potlačiť slzy. Mám jeho a on má mňa.  Na inom nezáleží.

Sam ma opustil. A Arwen... tá mi nikdy neodpustí.

Hodiny začali odbíjať päť popoludní.
„Mal by som ísť. Treba pripraviť miesto obradu,“ povedal Brian zachrípnuto.

Zdvihol sa a kráčal ku dverám. „Chceš tam potom prísť?“

„No...“ Nemala som z toho dobrý pocit, avšak niečo ma tam ťahalo. „Áno. Teda ak nebudem zavadzať.“

Usmial sa. „Ty mi nikdy nevadíš. Prídem po teba o desiatej. To by sme mali stíhať.“

„Dobre,“ prikývla som.

Len čo som zatvorila dvere, niekto na ne zatrieskal. Zmätene som otvorila.  Do obývačky vletel zúriaci Alex.

„Kvety?!“ vypľul zo seba. „Kvety?!“

„Čo je? Nezabralo to?“ spýtala som sa s nevinným výrazom v tvári.

„Vyzerám tak?“

„No... to závisí od uhla pohľadu,“ zažartovala som.

Vrhol na mňa zúrivý pohľad. „Čo bolo zle? Urobil som všetko tak ako si mi povedala!“

„Za tie roky asi zmenila vkus,“ pokrčila som plecami a hrýzla si do pery, aby som sa nevybuchla do smiechu.

„Alebo...“ prižmúril oči a v okamihu stál predo mnou, „si zo mňa strieľaš.“ Precedil a zdvihol ma na úroveň svojich očí.

„Pusti ma!“ sykla som a v rukách sa mi zjavil meč.

„Nemáš mi náhodou pomáhať?“ pokračoval ignorujúc ma. „Týmto som si to akurát ešte viac pohnojil!“

„Hádam si si nemyslel, že budem taká sprostá a hneď ti niečo poviem?  Došlo by jej, že ti radím. Preto si na to musel ísť klasicky, aby sme hneď zmietli podozrenie. Už chápeš?“

Neochotne ma pustil. Nielen blondíny sú sprosté.

„Ale zabávala si sa dobre, však?“

„No jasne!“ zasmiala som sa. „Ale to bola len čerešnička na torte.“

„Tak vieš čo? Ten tvoj Sam sa s ňou asi zblížil!“

Skoro ma vystrelo.

„Čože??“ skríkla som.

Usmial sa a nadvihol obočie.

„Čo si videl?“

„Vychádzal z jej domu vo veľmi dobrej nálade a pobozkal ju na líce rovno predo mnou.“

To ma zasiahlo. Takže predsa. Povzdychla som si a zaklipkala som očami, aby zostali suché.  

„Čo budeme robiť?“ sadol si na gauč.

Dobrá otázka.

Tiež som si sadla. Čo mám robiť? Mám oňho bojovať alebo byť z Brianom?

Absolútne som nevedela, čo ďalej.  Na Sama som myslela stále, ale pri Brianovi som zabúdala.

Chytala ma beznádej. Prečo musím oboch ľúbiť rovnako? Prečo jedného z nich nejde bezbolestne vymazať?

„Vieš čo, teraz ju nechajme vychladnúť a keď niečo vymyslím, zavolám ti,“ odvetila som nakoniec.  

Súhlasil. Síce neochotne, ale predsa.

Zatvorila som dvere a sadla si na gauč. Objala som si kolená a tupo zízala do diaľky, kým ma to nezmohlo.

 * * *

„Bojíš sa?“ spýtal sa ma Brian, keď  sme vystúpili z auta.

„Nie. Som iba nervózna.“  V skutočnosti mi bolo zle. Cítila som, že sa tu neudeje nič dobré. Začínala som ľutovať, že tu som.

Prišli sme na rozľahlú čistinu, ktorá bola ohraničená fakľami a bielym práškom tvoriacim akýsi znak.

„To je erb nášho prapredka,“ šepol. „Po ňom sa aj nazývame.“

Viedol ma aj popri nejakému oltáru a stromu, na ktorom  boli pripravené opasky. Pripadalo mi to ako nejaká prírodná kazajka.

Zastali sme na okraji kruhu pri Carle a ostatných. Otočili sme sa smerom k oltáru vo chvíli, keď sa čistinou rozľahli bubny.

Z opačnej strany sa z pomedzi stromov vynorila vysoká postava muža zahalená v najčernejšom plášti s kostenou maskou. Podľa vychrdnutých rúk som spoznala, že je v ravenskej podobe.

Oči mal upreté na mňa. Z toho pohľadu sa mi ježili vlasy.

Poobzerala som sa, aby som sa od neho mohla odvrátiť. Po obvode fakieľ stály ďalší Raveni. Ich biele oči svietili v tme.

 Zdvihol sa mrazivý vietor a v diaľke zahrmelo. Takmer mnou myklo od strachu. Pozrela som na oblohu. Zatiaľ bezmračná, no mesiac nebolo vidieť.  

„Obrad sa koná iba nove,“ šepol Brian. „Podľa legendy sa nemôže dívať ako sa porušuje najhlbší zákon prírody.“

Striaslo ma.  Za mnou sa ozvali výkriky a náreky. Jeden z nich vliekol do stredu kruhu sotva pätnásťročné dievča. Kopalo, vzpieralo sa, no Raven ju nemilosrdne ťahal k oltáru.

Obeť, pomyslela som si z hrôzou. Cítila som ako to na mňa ide. Vedela som, že neprežije. Bruchom sa začínali ozývať známe kŕče.

Bubny zrýchlili. Hrali divoko a predsa súdržne. Takmer som počula ich lačnosť po krvi.

Ku šamanovi sa blížil chlapec. Bol roztrasený a pri pohľade na dievča zbledol. Po jeho boku kráčali ohromný chlapi tiež v maskách. Medzi nimi vyzeral ako trpaslík. Šibal očami po tých vpadnutých tvárach a potom ma zbadal.  Netuším ako som vyzerala, a možno sa díval na Briana za mnou,  no tak či onak  odrazu vystrčil bradu a hrdo podišiel k šamanovi.

Natrel mu na tvár pentagram a iné zvláštne symboly, potom ho pripútal ku stromu, otočil sa k oltáru a schytil do ruky dýku.

Keď som ju uvidela skoro som sa na mieste zložila. Poznala som ju. V Sieni dejín som jej nákres videla hádam tisíc ráz. Bola to Bratovražedná dýka. Kainova dýka.

Šaman začal hovoriť jazykom mŕtvych.  Nikto mu nerozumel. Ten jazyk bol jazykom prvých Padlých. Bol zakázaný. Čo i len jedno slovo z neho bolo trestané vyhnanstvom.

Šamanov hlas sa niesol po celej lúke a zanikal v tisícoch úderov bubnov. Cítila som, že nemôžem dýchať, srdce mi tĺklo ako šialené a neschopná pohybu som zdesene civela pred seba. Dunenie sa stupňovalo a šaman sa začal zvíjať v divokom tanci, vietor sa začal dvíhať a na oblohe sa zjavili blesky. A s prvým zadunením hromu sa dýka vnorila do chlapcovho srdca.

Vtedy všetko stíchlo. Dokonca aj búrka. Bolo počuť iba zdesené výkriky dievčaťa na oltári. Pokúšala sa vyslobodiť z lán, čo ju zväzovali až jej krvácali zápästia. No márne.

Šaman vytiahol dýku a lačným pohľadom na ňu pozrel. Znova začal šepkať a jeho hlas znel ako sykot hada. Dievča sa metalo ešte viac.

Vystrel nad ňu ruku podobnú kostre  a mne začínalo byť na vracanie. Brucho mi zvierali kŕče a pomaly som strácala vedomie. Len matne som cítila na páse Brianove ruky.

Čvach! Z vervou jej vytrhol srdce a s triumfujúcim výrazom ho vytrčil do vzduchu a pomaly prechádzal ku chlapcovi.

Nadýchla som sa a celá sa trasúc som sa vyrovnala. Neurobím zo seba slabocha. Tak to teda nie!

Jeden z mužov, čo chlapca sprevádzali mu roztvoril ústa, kým šaman mu do nich vytláčal krv zo srdca.

Asi po minúte sa ozvalo prudké chrčanie. Vytreštila som oči a pozrela na Briana. Na perách mal zamyslený úsmev. Vedela som, že si spomína. Vzala som ho za ruku. Strhol sa, prekvapene na mňa pozrel. Potom sa však usmial a privinul si ma k sebe.

„Už len musí zjesť srdce. Potom sa premení a bude to spečatené,“ vysvetlil, keď mu šaman podal srdce.

Všetko sa stalo tak, ako Brian povedal. Chlapec sa začal meniť. Trocha vyrástol, ruky mu spevneli a nakoniec sa začali scvrkávať, až bol rovnako vychudnutý ako ostatný.

„Jedno srdce živí druhé. Srdce ožíva v mŕtvom,“ prekladal Brian podvedome šamanové slová, keď chlapcovi zmýval farbu z tváre.

Hľadela som do tej vychudnutej tváre, do ktorej sa s každým hltom vracal život. Srdce ožíva v mŕtvom. doznievali mi v hlave Briano slová. To znamená, že srdce je to jediné živé v nich, takže to znamená... sprudka som sa nadýchla, keď som si uvedomila, že som odhalila to, čo sa ešte nikomu nepodarilo. ...že bez neho zomrú!!!

Šaman chlacovi zotrel poslednú šmuhu farby a všetky fakle sami od seba zhasli.

„Koniec.“  Brian ma potiahol za ruku. Omámene som ho nasledovala.  Až príliš jasne som si uvedomovala tlakot vlastného srdca.

Keď som potom vošla do svojej izby, uľavilo sa mi. Cestou domov som o všeličom premýšľala a teraz som bola ešte zmätenejšia a vystrašenejšia.

Nie je Brianova strana horšia ako tá, na ktorej som bola? Rozhodla som sa správne?

Na jednej strane sa mi hnusilo, čo som práve videla, ale na druhej som si premietala  Brianove slová. Mal pravdu. Anjeli už nie sú tým, čím bývali. 

A podľa Arwen ma chcú zabiť. Ani si nedali námahu zistiť, či som to bola naozaj ja alebo Arwen.  Odsúdili nás len preto, lebo už nie sme hore!

Dokonca aj Sam sa mi otočil chrbtom...

Zaborila som si tvár do dlaní. Naňho som myslieť nechcela. Keby ma mal rád, bol by sa ospravedlnil. Po líci sa mi skotúľala slza. Tak dosť! Prikázala som si razantne. Pre neho už žiadne slzy! Koniec!

Pozrela som do zrkadla. Kto vie, či ma nesledujú.  Ak áno...

Zvrtla som sa na päte a vykročila do pracovne. Adrenalín mi úplne vzpružil.  Zo zásuvky som vytiahla zamatovú šatku. Odtiahla som ju a odhalila tmavofialový ametyst, ktorý dokázal zachytiť anjelov na jeden kilometer. Vydýchla som si. Stále tmavý!

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 33. časť: