OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 27. časť 1/2

08.04.2013 (15:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 826×

11. kapitola

Komplikácie

„Áno, samozrejme. Pokúsim sa prísť čo najskôr,“ prikyvovala som sekretárke a nasilu som zakašľala. „V piatok by som už možno mohla prísť. Ešte uvidím, ako to pôjde u lekára.“ Ďalších päť minút som v mobile počúvala siahodlhý monológ.

„Jasné. Keby sa niečo stalo, ozvem sa,“ pritakala som so strojeným úsmevom. Zrušila ma a ja som si víťazoslávne vzdychla. Tak to by sme mali. Mám tri dni na to, aby som zistila, ktorý anjel sa vzbúril a zabil iných anjelov. Možno... keby som ho našla, viac by som sa priblížila k nebu.

Niekto zazvonil. S počudovaním som šla otvoriť. Vo dverách stál Sam.

„Myslel som, že by bolo dobré, aby som zaklopal. Nechcel som, aby si sa zľakla,“ obhajoval sa ihneď.

Usmiala som sa nad jeho rozpakmi.

„To je v pohode. Nemusel si.“ Rukou som mu kývla a on vošiel dovnútra. Šli sme do kuchyne. Ja som si urobila raňajky a Sam len sedel a díval sa von oknom.

„Takže... čo si zistil?“ zaujímalo ma.

„Nič extra. Nikto si to nedokáže vysvetliť. Myslia si, že to bol nejaký padlý.“ Tón, ktorým to hovoril, sa mi vôbec nepáčil. Jeho pohľad tiež neveštil nič dobré. Rukami som sa oprela o stôl. „Čo presne tým myslíš?!“

Povzdychol si a postavil sa. Začal sa prechádzať po miestnosti.

„Rada si myslí, že ste to boli vy,“ oznámil.

Vytrieštila som oči. „Čože?! Ale...“ Vôbec mi to nedávalo zmysel. Ako to je možné? „Ako došli k takémuto záveru? Prečo narážajú na nás?!“ spýtala som sa pobúrene.

Pretrel si tvár. „Allia už predsa zabila, nie?“ Nadvihol obočie. „A ty si od toho tiež nemala ďaleko. Hoc... viac podozrievajú Alliu. Ty máš iné zbrane. Nezhodovali by sa ani s jedným zranením.“

Od zlosti som začínala peniť.

„A ako vedia, aké mali zranenia?! Hádam si sa zbavil tiel!“

Pevne mi hľadel do očí. „Musel som im to povedať, Arwen. Pochop ma, nemôžem klamať,“ vysvetlil v obrane.

Z istej strany som ho chápala. Klamať pre nás? Kto by to urobil?

Nikto. Každý nás pozná, ale len ako odstrašujúci príklad pre anjelov.

„A čo s tým chcú spraviť, keď majú svojho „vinníka“?“ Rukami som naznačila poriadne veľké úvodzovky. Oblizol si pery a oči sa mu zaleskli.

„Zabiť. Ju aj teba. Vydali na vás príkaz. Každý, kto vás uvidí, má povinnosť zabiť vás.“

Zatajila som dych. Tak to nie! To nedovolím! Aj keby mi neviem ako ublížila, je to moja malá sestrička! Tá, ktorej som vždycky kryla chrbát. Keď jej niekto ublížil, ja som bola jeho tieň. Nikdy som nedovolila, aby sa jej niečo stalo.

„Tak to by sme teda mali začať pátrať,“ navrhla som.

Prikývol. Rýchlo som do seba hodila raňajky a umyla riad. Bola som napätá. Keď sme padli, vedeli sme, že už nikoho neuvidíme. Stali sme sa pre nich ničím. No teraz?

„Kde začneme?“ vyrušil ma Sam z rozmýšľania.

„Na mieste činu.“

***

Vystúpili sme z auta a pomaly kráčali na miesto, kde Sam našiel telá. Teraz tam bola na zemi len zaschnutá krv.

„Nemohol by si... vieš... ten svoj trik?“ požiadala som pekne.

Zasmial sa. „Trik.“

Zavrel oči a sústredil sa. Mávol rukou k miestu. Hneď sa na zemi objavili tri telá. Svetlo bolo ako za tmy. Poobzerala som sa okolo seba. Boli sme tu len my dvaja a mŕtvoly. Priblížila som sa k nim a obzrela si ich. Rany boli v brušnej časti. Naozaj sa to podobalo na Alliin štýl. To som musela uznať.

„Už mi veríš?“ počula som Samov hlas. „Musela to byť ona,“ šepol.

Chcela som sa tej mŕtvoly dotknúť. Niečo mi na nej nesedelo. Keď som to ale urobila, moja ruka ňou prešla, akoby to bola len ilúzia. Veď aj bola.

„To nebude možné. Taký silný môj dar nie je,“ povedal do toho ticha.

Vstala som od nich.

„Odhrnul si jej vlasy?“ spýtala som sa.

Pokrútil hlavou. „A načo? Veď aj tak viem, kto to je.“

Rukou som ukázala na malú časť krku, ktorú nemala zakrytú. „Pozri:“ Priblížil sa a prižmúril oči.

„Čo?“ nechápal.

Vzdychla som si. No jasné. Ochranca. Nevidí to, čo ja vidím hneď na prvý pohľad.

„Vyzerá to, že jej niekto podrezal krk. Čo ak je to príčina smrti a niekto potom už len Alliu napodobnil, aby sa zbavil podozrenia? Hm? Kde sú tie telá teraz?“

Sam hodnú chvíľu otáľal s odpoveďou. „Odniesol som ich hore. Spálili ich.“

Samozrejme. To robia so všetkými mŕtvymi anjelmi. Prehrabla som si vlasy a snažila sa prísť na to, ako sa dozvedieť, či im naozaj podrezali krky. Na tých dvoch to nebolo vidieť, pretože boli tak zvláštne otočení.

„Mám to!“ zvýskla som od radosti.

Nechápavo pokrčil obočie.

„Na čo si prišla?“ Chcel vedieť.

„Hore sú predsa záznamy o poraneniach. Ak im niekto podrezal krk, tak to bude v správe,“ objasnila som. „Ty ju musíš získať.“

Sam na mňa pozrel. „Toto nie je nejaká americká detektívka. Ja nie som z NCIS. Myslíš si, že ma tam pustia?“

To som mu musela dať za pravdu. Je predsa Ochranca. Nemá sa čo pliesť do posmrtných záležitostí.

„Ale... veď ty si našiel ich telá,“ začala som rozmýšľať. „Čo keby si povedal, že je to osobné? Hm?“

„Arwen! Veď tam budem za sentimentálneho debila!“

Zasmiala som sa a zaklipkala. „Čo ty pre nás neurobíš, nie?“

Vzdychol si.

„Ty ma raz privedieš do hrobu.“ Mávol rukou a projekcia zmizla. „Vieš, koľko pravidiel som už kvôli vám porušil?“

„Otázkou zostáva, koľko ešte porušíš,“ opätovala som mu otázku.

Hľadel na mňa a rozmýšľal. „Arwen... ale aj keď sa tam dostanem, netuším, kde mám hľadať. Ja som tam telá nikdy nenosil. Aj keď som doniesol tieto, tak ich dali Bojovníkom, nech to urobia. Toto bola tvoja rola,“ oznámil.

„Tak ma zober hore!“ vyletelo zo mňa automaticky. V sekunde som sa opáčila a pozrela na jeho reakciu, ktorá bola taká, akú som čakala.

„Zošalela si?!“ Chytil sa za čelo, akoby ho malo každú chvíľu poraziť. „To, že ťa nechytili raz, neznamená, že aj nabudúce budeš mať toľko šťastia. Vieš, čo mi môžu urobiť, keby zistili, že som do neba priviedol tú, ktorej chcú hlavu?“

„Sam... samozrejme, že viem, ale... ja viem, kde čo je. Často som tam chodila odnášať mŕtve telá.“

Bolo mi jasné, že toto nebude jednoduché. Sam robí dosť, že tu so mnou vôbec je. Nemala by som ho žiadať aj o to, aby ma znova dostal hore. Ale keď ja musím.

„Prosím,“ šepla som zničene. „Je to moja jediná šanca, ako pomôcť Allii. Lebo ja viem, že to neurobila,“ dodala som rýchlo.

Ochranca si vzdychol. „Fajn. Ale pôjdem s tebou. Budeme tam čo najkratšie a ty sa pokúsiš niečo zistiť, jasné?“

Bez zaváhania som prikývla a priateľsky sa na neho usmiala. Mala som nutkanie objať ho z toľkej radosti. Ale to by som ja nikdy neurobila. Svoje emócie musím držať na uzde pred všetkými.

Sam sa ku mne priblížil a chytil ma do objatia.

„Zavri oči,“ šepol a ja som automaticky poslúchla. Držala som sa ho ako kliešť a čakala, čo sa stane. Nikdy som sa nezvykla premiestňovať, aj keď som mohla. Radšej som lietala. Pocit slobody a nespútanosti... to ma vzrušovalo.

„Môžeš otvoriť oči,“ povedal potichu a ja som to urobila. Na chvíľu ma oslepilo čerstvé svetlo, ale po chvíli sa mi oči prispôsobili.

„Takže... kde sme?“ zaujímalo ma.

„Približne päť minút od cieľa,“ vysvetlil rýchlo a keď začul hlas, stiahol ma za seba a obaja sme sa ukryli.

„Nie sú to...“ nestihla som dokončiť, lebo Sam mi priložil ruku na ústa a sám zatajil dych. Moje srdce bilo ako o preteky. Keď nás zbadajú, budú obrovské problémy a ja z toho možno nevyviaznem živá.

Našťastie sme sa ich rýchlo zbavili. Anjel ma pustil a viedol ma rýchlo k miestnosti, ktorú som už cez tritisíc rokov nevidela. Môj tep bol čím ďalej tým rýchlejší. Síce sme sa pohybovali opatrne, bolo krásne znova vidieť známe ulice nad ktorými som kedysi lietala.

Vošli sme do veľkej bielej budovy. Sam ma stále držal za sebou. Našťastie sme tu nikoho nevideli, tak ma pustil.

„Drž sa pri mne,“ šepol a ja som prikývla.

Vyšli sme po veľkom mramorovom schodisku na prvé poschodie a zabočili sme doľava do malej uličky. Miestnosť, kde sme chceli ísť bola na jej úplnom konci. Pozrela som na veľkú guľu, ktorá bola namiesto kľučky.

„Dúfam, že vieš, ako to otvoriť,“ šepol mi Sam.

Napäto som sa zasmiala.

„Nie. Dúfala som, že to vieš ty. Keď som tu bola naposledy, boli tu iné dvere,“ poznamenala som vecne, no on len pretočil očami.

„Jasné...“ Znova ma chytil do objatia a než som stihla čo i len žmurknúť, bola som tam.

Vyzeralo to presne tak, ako som si to pamätala. Steny boli čerstvo namaľované krásnou zelenou farbou. Na jednej stene boli veľké skrine, v ktorých boli spisy úmrtí a ich príčin.

„Tak a začnime hľadať,“ popchla som ho a obaja sme sa pustili do práce.

Bolo to ako nekonečný príbeh. Prehľadali sme snáď úplne všetko, čo sa dalo.

Sedela som v kresle a čítala jeden spis za druhým.

„Tak čo...“ začala som, keď ma to ticho ubíjalo. „Ako je to s tebou a Alliou?“

Dúfam, že sa vám to páčilo. Ďalšia časť bude tiež z Arweninho pohľadu. Kvôli dĺžke som to proste musela rozdeliť. Ako zatiaľ vnímate team Arwen a Sam?

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 27. časť 1/2: