OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 14. časť

31.01.2013 (14:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 832×

Niekto zazvonil. Vstala som a pomaly prešla do haly k dverám. Kto to len môže byť o takomto čase?

Otvorila som dvere a skamenela. Oproti mne stála moja sestra. Zízala som na ňu prekvapene a naštvane.

„Čo tu robíš?“ precedila som pomedzi zaťaté zuby.

„Musíme sa porozprávať,“ oznámila a s vážnou tvárou sa popri mne pretiahla do môjho domu.

Nechápavo som na ňu pozrela a prekrížila si ruky na prsiach.

„Prepáč? Asi som ťa nepochopila. My sa musíme porozprávať? My?!“ Nadvihla som obočie a dala veľký dôraz na slovo my. O čom by som sa už len s ňou mala zhovárať? Hľadela mi do očí a bolo jasné, že moja prítomnosť jej prekáža rovnako ako ona mne.

„Vieš o tom, že v meste žije nejaká beštia, ktorá skoro každý deň zabíja?“

Povýšenecky som sa usmiala. „Samozrejme, že o tom viem. Hádam si nemyslíš, že si jediná, ktorá ma informácie.“

Zhlboka sa nadýchla a jasno som videla, ako premáha chuť vraziť mi. Ale teraz je na mojom teritóriu.

„A vieš aj, že je to Brian?“

Pokrčila som obočie a pokrútila hlavou. „Čo? O čom to hovoríš?“

Allia pomaly prešla do obývačky a sadla si na gauč. Musela som sa párkrát nadýchnuť, aby som to rozchodila a vyšla som za ňou. Chová sa tu ako doma. To je proste celá ona. Všade je doma.

„Dnes, keď som šla zo školy cez park... videla som ho. Hoc... nevyzeral veľmi ako on. Bol iný, čudný. Oči mal úplne biele, zuby ako žralok a telo...“ Jemne sa striasla. „Jeho telo skôr pripomínalo holú kostru, ktorá mala na povrchu kožu. Bolo to strašné.“

Sledovala som ju celý čas, ako to hovorila. Podľa jej výrazu som usúdila, že si nevymýšľa. Je teda možné, že na svete máme nejakú novú obludu?

„A čo chceš odo mňa?“ zaujímalo ma.

Všimla si môj nedôverčivý pohľad a postavila. Prešla predo mňa a pozerala mi priamo do očí.

„Jediné, čo od teba chcem, je vedieť, či si sa s niečím takým pri svojich misiách na zem stretla a či vieš, ako to zabiť.“

Hneď mi došlo, čo presne odo mňa chce. Čo iné som mala čakať. Samozrejme, že jej znova záleží len na sebe. Chce sa ochrániť.

Vypočítavo som sa na ňu uškrnula. „Prečo by som ti to mala povedať?“

Aj ona sa na mňa usmiala. „Vieš, lebo nechcem, aby ťa to zabilo. Ak ťa niekto zabije, tak to budem ja, sestrička,“ zašepkala.

O krok som pred ňou ustúpila.

„Neviem, čo to môže byť a už vôbec, ako to zabiť. Ale čo keby si skúsila vystrieľať doňho zásobník?“

Allia si založila ruky vbok. „Takže rekapitulácia. Vieš asi toľko čo ja.“ Vzdychla si a pretočila očami. „No jasné, čo som od teba čakala,“ zamrmlala si pod nos.

Zmocnila sa ma zlosť. Mala som sto chutí na mieste ju prebodnúť dýkou. Už už sa mi v ruke začala zhmotňovať dýka, keď v tom sa mi ozval hlas v mojej hlave.

Arwen, spamätaj sa! Ty nie si ako ona!

Pokrútila som hlavou a dýka sa znovu vytratila. Preboha, na čo som to práve myslela! Nemôžem klesnúť na jej úroveň!

Celým telom mi prebehla triaška. Cítila som, že to znova začína. Začala som pravidelne dýchať.

„Vypadni z môjho domu!“ vytisla som pomedzi zuby.

Allia ma prebodávala pohľadom. No nepohla sa.

„Vypadni!“ skríkla som po nej. V ruke sa mi zjavila dýka. „Okamžite!“

Arogantne sa usmiala a pomalým, ležérnym tempom prešla do haly a potom preč. Zabuchla som za ňou dvere a okamžite sa vybrala po lieky. Triaška prichádzala, ale ja som nechcela. Musím toho dnes ešte veľa urobiť.

Hodila som do seba lieky a upokojovala sa. Čo urobím teraz? Nemôžem ju predsa nechať. Najlepšie by bolo, ak by som šla na miesto, kde sa to stalo. Pod rúškom noci ma nikto neuvidí.

Zobrala som si z vešiaka bundu, obula si lodičky a vykročila do noci. Autom som tam došla za necelých sedem minút.

Zaparkovala som obďaleč a vošla do parku. Všade na okolo bolo hrobové ticho. Počula som tlkot vlastného srdca. Bála som sa. Čo ak tu stále je? Preboha, Arwen, nebuď naivná! Veď by si mu urvala hlavu! okríkla som sa v duchu a pokračovala ďalej.

Vo vzduchu bolo pomaly cítiť nejaký zvláštny pach. Privoňala som si a pokrčila nos. Strašne to smrdelo. Jednoznačne to bol hnilobný zápach toho dievčaťa, ktoré Brian zabil.

Zahla som za kríky a pod lavičkou som našla...

„Preboha,“ šepla som, keď sa mi naskytol pohľad na telo, ktoré malo rozorvaný celý hrudník a niektoré orgány boli mimo brušnej dutiny.

Videla som pred sebou bordové, skoro čierne pľúca. Určite je mŕtva už dlhšie a preto sa krv zrazila a stmavla. Keď som spravila krok dopredu, videla som vytrhnutú hrudnú kosť vedľa tela a zopár rebier obalených tukom. Ešte aj pečeň bolo vidieť.

Žalúdok sa mi obrátil hore nohami a mala som chuť zvracať. Bol to odporný pohľad a ešte ten pach... o môj bože!

Zaspätkovala som, ale do niečoho som narazila. Alebo... do niekoho. Trhla som sa a skríkla. Bleskovo som sa otočila, prikrčila sa a podkosila útočníka. Chlapec spadol na tvrdú zem a udrel si hlavu. Priložila som mu opätok ku krku, aby som mu zabránila postaviť sa. Konečne som si mohla prehliadnuť.

A do pi...! zanadávala som si v duchu. Bol to Alex! Do šľaka! Čo tu ten robí?!

„Alex?“ Vyšlo zo mňa prekvapene. V žilách mi koloval adrenalín a rýchlosť úderov srdca bola neskutočná. Mala som pocit, že mi vyskočí z hrude.

Prekvapene na mňa hľadel.

„Ahoj. Musím povedať, že som to od teba nečakal,“ zasmial sa, no stále ležal. Ustúpila som od neho a nechala ho vstať. Opravil sa a pozrel smerom, ktorým som pozerala aj ja.

„Čo to je?“ preglgla som žlč a odvrátia radšej pohľad.

„To bolo to zviera. Stále to dopadne takto. Telá bez niektorých orgánov, rozorvané s polámanými kosťami,“ vysvetlil.

Obzrela som sa naňho. Ako to, že je takto pokojný?

„Ale... ako to, že to s tebou nič nerobí?“

Kyslo sa usmial. „Už som si zvykol. Vieš, deje sa to už dlho, takže nič nové. Len ďalšie sprosté dievča, ktoré bolo v zlom čase na zlom mieste.“ Hovoril to tak... chladne. Bez emócií, bez všetkého. Ani to ním nehlo. Ako je to možné?

„Ty si debil,“ oborila som sa naňho a otočila sa na odchod. Aj tak tu už nemám čo robiť. Telo som videla a nepodobá sa to na nič, čo som doposiaľ videla. A že som toho videla nanajvýš dosť.

Vybrala som sa k autu. Za sebou som počula Alexove rýchle kroky.

„Čo si tu vlastne robila, Arwen?“ ozva sa, keď ma dobehol.

Ignorovala som ho a kráčala ďalej. Do riti! Musím si niečo vymyslieť! Čo mu len poviem?

Došla som našťastie k autu a otvorila dvere. On mi ich ale zavrel a držal na nich ruku.

„Čakám na odpoveď,“ trval na svojom a vážne mi hľadel do očí.

Jazykom som si prešla po zuboch a zhlboka sa nadýchla. Priblížila som sa k jeho tvári.

„Zabudni, blondiačik,“ šepla som mu do ucha a otvorila celou silou dvere. On, zaskočený mojou blízkosťou , ostal ochromene stáť a preto sa dvere bez problémov otvorili. Nasadla som do auta a rýchlo bez rozlúčky odišla. Ešte hodnú chvíľu som rozmýšľala nad Alexom. Bola som pri ňom tak blízko. Cítila som jeho dych na krku.

Si normálna, Arwen?! Ako môžeš takto rozmýšľať? znova mi zaznel hlas v mojej hlave. Preboha, ja asi vážne nie som normálna.

Otázkou ale aj tak ostáva: Čo robil Alex v parku?

No tak som zvedavá na vaše názory. A chcem vám oznámiť, že ďalšia časť bude tiež z pohľadu Arwen.

A čo v nej bude? Nuž... Arwen to proste nedá. Chce zistiť, čo to je za príšeru. A ako lepšie než z tajných spisov, ktoré majú Ochrancovia?

Koho vyhľadá pre pomoc? Pomôže jej nejaký anjel dostať sa do neba, keď je šanca, že zlyhá?

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 14. časť: