OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hore nohami

04.04.2012 (16:00) • bronis • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 805×

14. november 2011

Tento deň patril k tým chladným a mokrým, jesenným dňom, ktoré by človek najradšej prespal, no bol raz jeden múdry človek, ktorý povedal, že treba chodiť do školy. Bolo 6 hodín ráno a mňa čakal nudný a strašne dlhý deň v škole. A navyše je dnes pondelok! Prosím, zabite ma niekto. Celý týždeň plný učenia a nudy. Presne s týmto pocitom som sa dnes zobudila.  Najradšej by som zaliezla pod perinu a ostala tam celý deň, možno aj celý týždeň. No v škole mám byť za dve hodiny a ja ešte stále nemám dokončený sloh na angličtinu. A tak som nakoniec po dlhom boji  vstala z postele. Normálny človek ide ráno najprv do kúpeľne, a nemyslite si o mne, že by som bola nenormálna , ale u nás doma sa to takto robiť naozaj nedá . Sme tu piati a máme iba jednu kúpeľňu, čo je, najmä ráno, dosť nepraktické . Aby som si mohla pred cestou do školy umyť zuby, musím vstávať už o šiestej, pretože inak ju obsadí môj brat, potom sestra, rodičia... No a dnes sa stal ten najhorší možný scenár. Môj milovaný braček Michael si asi povedal, že nie je lepší začiatok dňa, ako naštvať svoju sestru. Keď som vyšla z izby a zamierila ku kúpeľni, zacítila som divný smrad. Ten smrad bol od cigariet a valil sa práve z kúpeľne. Chcela som sa dostať dnu, no ten idiot zamkol dvere.

 „Michael!“ zakričala som a zabúchala na dvere. „Michael! Do čerta, okamžite otvor!“ Dym z cigariet bol cítiť na celom poschodí, no zrejme si to nik okrem mňa nevšimol. Rodičia zvyknú vstávať o siedmej a okrem budíka ich nezobudí nič. To má za následok, že ich najstarší ( a pre mňa našťastie jediný) syn, si tu už od skorého rána vykuruje zobák a to bez akýchkoľvek následkov. No ja sa ním utláčať nenechám. Zabúchala som ešte raz na dvere, no nik neodpovedal.

„Dobre, ako chceš, asi budem musieť ísť do tvojej izby a vyhodiť ti zvyšok  toho nikotínového hnusu.“ Vedela som, že to naňho zaberie. Vždy to zaberie. Hneď, ako som dopovedala, Michael otvoril.

„Nemusíš byť hneď taká agresívna sestrička,“ povedal škodoradostne.

„Vieš, že cigarety zabijú každý rok milióny ľudí?“ povedala som.

„Vieš, že ma to vôbec nezaujíma?“ Naposledy si potiahol z cigarety a konečne vyšiel z kúpeľne.

Veď on raz uvidí, pomyslela som si. Pozrela som na hodinky 6:23. Život s idiotom, človeka oberá o toľko času.

O hodinu neskôr...

Z domu som dnes ráno doslova bežala. Prvá hodina sa mi mala začínať o pol hodinu, no ja som si musela ešte dokončiť úlohu z angličtiny a kúpiť  desiatu. Náš byt sa nachádza na kraji mesta, čo je úplne nepraktické, pretože pokiaľ sa dostanem do školy, prejde niekedy aj pol hodiny. No a dnes bol jeden z tých dní, keď som bola od rána mimo. Aj keď podľa mojich kamarátok som mimo skoro stále. Každý deň sa s nimi stretávam pred školou, keďže všetky bývajú na druhom konci mesta. Keď som tam dnes prišla, (dnes som dala svoj rekord 17 minút, no ak rátam, že skoro celý čas som bežala, tak to nie je až taký dobrý výsledok) boli už všetky tam. O plot sa opierala Sue, na lavičke sedeli Sofi s Natali a na niečom sa smiali a Monika niečo nahnevane ťukala do mobilu.

„Ahojte,“ povedala som zadychčane.

„Sam, čo sa ti stalo?“ spýtala sa Sofi. Sofi bola jedna z mojich najlepších kamarátok. Poznáme sa už 10 rokov. Tvorí nerozlučnú dvojicu s Natali. Tie dve vedia o sebe všetko. Chodia spolu úplne všade, človek má pri nich pocit, akoby bol len zrnko piesku, pretože tie dve sa väčšinou s ostatnými nebavia. S výnimkou mňa, Moniky a Sue. Ešte šťastie, že aspoň výzorom sú každá iná. Natali má čierne, kučeravé  vlasy, veľké, orieškové oči a dosť extravagantný vkus. Ak k tomu pridáme, že je biela ako krieda a vysoká 180 centimetrov, je asi neprehliadnuteľná. Dnes bola oblečená obzvlášť extravagantne. Mala obrovské náušnice v tvare mrkvy a ružové minišaty, ktoré jej siahali ledva po kolená. Tie šaty boli naozaj pekné a možno by som si ich od nej aj požičala, keby nebolo vonku 0 stupňov. Sofi bola Natalin protiklad, čo sa výzoru týka. Bola to nízka, opálená blondína. Mala zelené oči a podľa mňa dosť veľké uši, ale to nebolo vidno, keďže ich mala skryté pod vlasmi. Obliekala sa dosť elegantne. Pochádzala z bohatej rodiny, a tak bolo pre ňu normálne nakupovať v obchodoch ako Chanel či Gucci. No aj keď si boli tieto dve tak odlišné výzorom, nestretla som ešte ľudí, ktorí by si rozumeli tak dobre ako oni dve.

„Čo by sa mi malo stať?“ odpovedala som naštvane.

„No ja len, že máš každú tenisku inú,“ povedala pobavene Sofi .

No a, ako inak mala pravdu. Pri tom zhone som si to neuvedomila. Och bože, musela som vyzerať úplne hlúpo, keď som takto bežala po celom meste.

„Nehuč do nej hneď z rána, Sofi, nemôže za to. Michael zase robil blbosti a Sam je z toho ako vždy úplne mimo,“ povedala nezaujato Monika.

„Počkaj, ako vieš, že Michael mi zasa robil nervy?“

„No, ja len, no... veď on ti robí nervy v jednom kuse, takže to bol len taký predpoklad.“ Monika vyzerala sama dosť prekvapená tým, čo povedala, a tak som to nechala tak. Veď má koniec koncov pravdu. Michael mi robí nervy stále.

„Sam, začínam pochybovať o tvojom duševnom zdraví,“ ozvala sa Sue. Sue bola jediná z nás, ktorá nežila v tomto meste. Bývala na farme so svojou rodinou. Mala 4 bratov, takže o nervoch zo súrodencov vedela svoje. Človek by čakal, že dievča z farmy bude skromné, bojazlivé a slušné. No Sue je úplný opak. Je dosť drzá, najmä k učiteľom, ľudia musia vždy vedieť, čo si myslí a ak s ňou majú problém, tak to schytajú .

„A to ako prečo?“ spýtala som sa naštvane. To ma tu všetci majú za blázna alebo čo?

„No lebo normálny človek, bez žiadnych výrazných porúch duševného charakteru, sa vie aspoň poriadne obuť a nekričí po všetkých hneď z rána, a to bez akéhokoľvek dôvodu,“  povedala a odhrnula si vlasy. Sue mala ryšavé vlasy, ale podľa mňa boli krajšie ako nás všetkých dokopy, a to už je čo povedať. Sue bola o niečo nižšia ako Natali, no keď si dá topánky s opätkami, nemá na ňu ani ona. Sue bola na svoju výšku dosť chudá a k tomu všetkému mala úplne úžasné známky. Na našej škole nebolo dievčaťa, ktoré by jej nezávidelo.

No tak toto ma už naozaj nahnevalo. Prečo ma všetci majú za psychopata? Mala som chuť Sue jednu streliť. No a v tom momente sa stalo niečo naozaj čudné. Pri plote, o ktorý sa Sue opierala, bol strom. Bol tam už od nepamäti a patril k jedným z najväčších v okolí školy. V jednom momente bol strom úplne nehybný a v druhom sa už na zem priamo na Sue rútil obrovský konár. Rýchlo odskočila od plotu, no nebola dosť rýchla, pretože konár jej spadol  na nohu. Sue vykríkla a zrútila sa na zem. Chvíľu ostali všetci nehybne stáť a pozerať na konár. No a potom sa to všetko zbehlo strašne rýchlo.  Všetci sa snažili čo najrýchlejšie dostať preč. Niektorí postávali na druhej strane ulice a nenápadne pozorovali situáciu. Ja, Sofi a Natali sme sa nezmohli na slovo. Stáli sme tam ako obarené, neschopné pohybu. No Monika v takýchto situáciách nikdy nestrácala hlavu. Pohotovo zoskočila z lavičky a pribehla k Sue. Tá sa zvíjala na zemi a držala sa za nohu. Monika vytiahla mobil a vyťukala číslo. Predpokladala som, že volá záchranku. Medzitým sme s Natali, Sue odtiahli od konára. Nevyzerala dobre. Bola biela ako krieda a džínsy mala celé od krvi.  Sofi šla do školy po nejakú učiteľku, no skôr ako sa vrátila, prišla sanitka. Monika zavolala Suiným rodičom. Podľa toho, čo som počula, boli poriadne vystrašení, no kto by nebol. Pozrela som sa smerom k stromu. Nechápala som, ako je možné, že ten konár spadol len tak, veď nefúkal ani vietor a niečo takéto sa nikdy predtým nestalo.  

„Hej, to máš pravdu,“ ozvala sa z ničoho nič Monika. Zostala som na ňu nemo zízať. Ako je možné, že odpovedala na niečo, čo som ani nevyslovila? 

Pokračovanie nabudúce 

Toto je môj prvý pokus o poviedku a rada by som v nej pokračovala . Tak ak sa vám to páči, tak prosím, komentujte, aby som mohla čo najskôr začať písať pokračovanie . :DDD 

Autor: bronis, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hore nohami: