OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Kapitola XXXXIV.



Hate - Kapitola XXXXIV.Minulosť už nezmeníš, ale stále máš šancu na novú budúcnosť.

Kapitola štyridsiata štvrtá 

 

Všetci sme na tetu hodili nechápavé pohľady.

Nebolo veľa vecí, ktoré by sme o Vincentovej minulosti alebo rodine vedeli. Trval na tom, že naša rodina je to jediné, na čom záleží. Netušili sme, čo sa stalo starým rodičom a tetu Clarissu sme mali zakázané navštevovať. Až keď bol Ben starší a Alex sa osamostatnil, až vtedy sme sa po prvýkrát videli. Samozrejme, Alex bol odo mňa o desať rokov starší, takže pre neho som vždy bola skôr krpec ako sestra, zatiaľ čo moji bratia boli aj jeho bratmi. Aspoň že sa ku mne choval ako k princeznej, to mi vtedy stačilo. Mali sme veľa spoločných záľub, no rozhovory o rodine tam nepatrili.

„Aký príbeh?“ prižmúril oči Nate a pozorne si tetu premeral. Jej črty rázom zjemneli a keď si oblizla pery, aby sa upokojila, všimla som si, ako sa jej triasli ruky.

Pomaly som sa podvihla na posteli, čo si všimol Nate a už mi pomáhal, akoby som bola malomocná. Spala som predsa viac ako dosť.

„Nechal som dievčatá s Mirandou, snáď ich zvládne. O čo so prišiel?“ spýtal sa Alex, ktorý k nám vbehol do miestnosti, tento krát už bez princezien. Okamžite si ale všimol všetky pohľady smerujúce k jeho mame, a tak len stíchol a postavil sa vedľa Olivera a Logana, pripravený počúvať.

„Naša rodina...“ nadýchla sa čiernovláska, ktorej vlasy boli uhladené rovnako ako celý jej zjav. „S Vincentom sme nepoznali otca, iba našu mamu, Ingrid,“ objasnila hneď na začiatok.

„Otec nebol mŕtvy, len našu mamu opustil kvôli inej žene, pretože Ingrid mala jeden veľký zlozvyk. Alkohol, ku ktorému sa neskôr pridali aj cigarety. Rána s ňou boli znesiteľné, ale večer si nepamätala, že má nejaké deti. V takých chvíľach si nepamätala ani kým vlastne bola ona sama.“ Nos jej sčervenel a ona sa snažila bojovať s emóciami, ktoré v nej spomienky vyvolávali.

Bolo mi zle už len z toho počúvania. Niečo také som si nedokázala predstaviť. Nechcela som.

„Ako viete, som od Vincenta síce staršia, ale nikdy som mu nebola dobrou sestrou. Neochraňovala som ho tak, ako to robíte vy,“ s podvihnutými kútikmi sa pozrela na každého z nás, no najdlhšie sa pristavila pri Alexovi.

„Hanbím sa za to, čo všetko som urobila, respektíve, neurobila.“ Na chvíľu sa odmlčala, hľadajúc správne slová.

„O čom hovoríš, mama?“ nadvihol nechápavo obočie Alex. Ani on našu rodinnú históriu nepoznal.

„Ingrid nenávidela mužov. Pohŕdala nimi, pretože jej to so žiadnym nevydržalo dlhšie ako mesiac. Otec nám platil luxusný dom, posielal jej peniaze, aby sa o nás starala, lenže čo mala, to dala na alkohol. Povedala by som, že aj panák tequily ju zaujímal viac ako my dvaja. Preto sme sa o seba museli starať sami,“ pokrčila plecami nezaujatým pohľadom. „Vincent bol ale o štyri roky mladší a nepriebojný. Trvalo mu dlho, než si začal uvedomovať, že naša matka nie je mamou. A ja som bola píliš zaujatá sebou, než aby som sa o neho postarala.

Otec nás párkrát kontaktoval. Povedal nám o fonde, ktorý nám založil a ktorý dostaneme, keď pôjdeme na vysokú školu. Samozrejme, keďže bol právnikom, nedal nám na výber. Bolo to buď nový život na právnickej fakulte, alebo nič. Je vám jasné, čo som si vybrala,“ ukázala na seba.

Neodvážila som sa dýchať. Čakala som na tú horšiu časť, pretože s mamou, akú mali oni, mi bolo jasné, že niečo také rozhodne príde.

„Posledný ročník na strednej sme to mali doma ťažké. Alkohol a cigarety si na Ingrid začali vyberať svoju daň, a keďže nebola schopná ísť do práce, všetko, čo malo ísť nám, šlo jej doktorom. Vincentovi sa v škole smiali, šikanovali ho pre jeho výzor, lenže ja som sa mala príliš rada, než aby som s tým niečo urobila. Nechcela som sa stať terčom posmeškov, podobne ako môj brat. Vtedy sa medzi nami začala vytvárať priepasť, ktorá sa nikdy nezacelila. Nevinila som ho, bola to predsa moja chyba. A mnoho ďalších vecí,“ sklonila pohľad k zemi a chrbtom ruky si utrela slzy.

Sama som si uvedomila, ako mi tie moje tečú po lícach, tak som urobila to isté. Predstava môjho bohatého otca, ktorému ubližovali za niečo, za čo nemohol...

Bol to svet, vždycky bol na vine svet. Vyhliadol si nevinné deti, ktorým pod nohy nahádzal samé polená a sledoval, ako sa nevinný človek doráňal na ceste za šťastím. Netvory sa takí nenarodili, boli vytvorení svetom.

„Jeden deň prišiel Vincent zo školy skôr domov a našiel Ingrid, ako si chcela vziať drogy. Bolo to tesne pred jeho narodeninami a namiesto toho, aby sa tešil, že bude mať pätnásť, snažil sa tej ženskej zabrániť v tom, aby padla na úplne dno. Vybuchol a v tom návale vyhádzal všetko preč. Fľaše, cigarety... všetko. Vtedy ho prvýkrát zbila,“ spomínala teta Clarissa ďalej, a ja som si len priložila ruku na ústa.

Za dobrotu na žobrotu? To bola jeho odmena?

„Mal hrozné modriny, no nepovedal ani slovo. Myslel, že si to zaslúžil, obhajoval ju, že to s nami inak nevie... Trpel za nás oboch. Celý zvyšok týždňa sa prechádzal po meste, len aby nešiel do školy a neostal doma...“

„Mohol jej v tom zabrániť,“ zaťal ruky do pästí Nate. „Nerobiť zo seba fackovacieho panáka!“

Pri jeho slovách som sa strhla. Nerobila som presne to isté celý ten čas ja jemu? Neboli to slová, ktoré som povedala Loganovi?

Dvihla som zrak môjmu šéfovi, ktorý mi môj pohľad opätoval. V očiach som mu videla odpoveď. Myslel na to isté čo ja.

„Nech to znie hocako zvrátene, on Ingrid miloval. Bola predsa jeho mamou, jedinou osobou, ktorú poznal, pretože otec odišiel, keď mal len pol roka. A ja som ho opustila, keď ma najviac potreboval. Nebol násilník,“ úkosom na mňa pozrela. „Vtedy.“

„Nič si neurobila?“ Alex bol ako vytesaný z kameňa, tvár nečitateľná. „Videla si, ako mu ublížila... Nechala si ju?!“ zvýšil hlas na svoju mamu.

„Mala som devätnásť! Nerozmýšľala som o tom tak!“ dvihla ruky nad hlavu v obranom geste. „Keby som sa ju snažila zastaviť, zmlátila by aj mňa. Tak dostal bitku len on,“ stíšila hlas a položila ruky k telu. „Aj za to, čo som urobila zle ja.“

„Neskutočné!“ odfrkol Alex a pokrútil hlavou.

„Vravela som, že na to nie som hrdá, synček,“ oprela sa o stenu, len aby ustála kritický pohľad bratranca, ktorému práve zničila mienku o jej dokonalosti.

„Po tej noci ho už bila stále. Každý deň sa to opakovalo. Ráno sa ospravedlňovala a večer po ňom ziapala a častovala ho menom Victor. Tak sa volal náš otec, ktorého videla noc čo noc vo Vincentovi. Braček sa nebránil, až príliš ju miloval. Namiesto toho všetko ustál a ešte ju v noci ukladal do postele, len aby sa uistil, že sa nezadusí zvratkami, alebo si neublíži. Bol naozaj starostlivý a tej žene dal celé svoje srdce, hoci si ho nezaslúžila.

Keď ma prijali na vysokú, tešila som sa, že odídem. Nepozerala som sa za seba, pretože som od toho chcela odísť. Braček ma prosil, nech ostanem, nech ho nenechávam samého. Povedal, že ešte chvíľu počkám a odídeme spolu hneď, ako nastúpi na strednú. Vymýšľal, ako zavolá otcovi a požiada ho o peniaze pre nás oboch, ale...“ zahryzla si do pery, neschopná pokračovať. Objala sa rukami.

„Chcela som začať odznova. Bez rodiny, bez minulosti. Nemohla som so sebou vláčiť mladšieho brata, ktorý potreboval dozor dospelého...“

„A doma ho mal?“ skočil jej do reči Alex, značne vytočený. Sklamaný.

„Nevedela som, čo sa bude diať,“ zašepkala. „Neozval sa mi. Mal moju adresu, mohol mi napísať, ale on nie. Nepočula som o ňom. Nechal si všetko pre seba a keď som sa potom raz vrátila... Bol z neho niekto úplne iný.“

Človek zničený životom. Človek, ktorý nenávidel ženy a nechcel byť sám. Stal sa z neho len tieň, ktorý sa postupom času zhmotnil do podoby drsného muža, ktorého najlepšou maskou bol úsmev.

Chápala som ho. Po všetkom, čo sa medzi nami stalo, chápala som jeho činy. Ako sa mal správať k ženám, keď jediné, čoho sa mu od nich dostalo bola bolesť? A pocit, že nikam nepatrí?

„Nešiel na rovnakú vysokú, aj keď ho prijali na Stanford, kde som v tej dobe končila. Bol na mňa nahnevaný, pretože som sa neplánovala vrátiť. Vybral si univerzitu tak, aby dával pozor na Ingrid, pretože jej zdravotný stav sa stále zhoršoval.  Lenže keď nás tá počula baviť sa o Stanforde...“

„Môže to byť ešte horšie?“ prižmúril oči  bratranec.

„Vytiahla na neho nôž a chcela ho zabiť. Kričala, že jej nezničí rodinu, keď odohnal preč mňa. Myslela si totiž, že som odišla kvôli Vincentovi. Nikdy som jej to nevyvrátila, pretože ak by som sa čo i len slovkom zmienila o otcovi, prišla by na to, že sme mali dosť peňazí na podporu jej závislosti.

Vincent si z tej noci odniesol hlbokú jazvu na ramene a čo sa Ingrid týka...“ zaškrípala zubami a párkrát sa nadýchla, len aby dokázala pokračovať. „Zabila.... sa. Skočila cez zábradlie z poschodia a pri dopade si rozbila lebku. Na mieste bola mŕtva.“

Oliver s Natom vytriešťali neveriacky oči. Vedela som, čo sa im muselo preháňať hlavou. Koľkokrát po tej chodbe kráčali? Koľkokrát stúpili na miesto, kde bola kedysi kaluž krvi ich starej mamy?

„Odišla som a nechala Vincenta samého. Dom bol jeho, otcove peniaze tiež... Myslela som, že začne odznova. Netušila som, že sa z obete stane trýzniteľ. Ja som sa poučila.“

V miestnosti sa rozhostilo hrobové ticho. Nikto z nás sa nemal k slovu, všetci sme sa snažili spracovať to, čo sme sa od Clarissy dozvedeli. Obviňovať ho už nebolo také jednoduché. Akoby sme vlastne mali obviniť chorého človeka?

„Nemôžem uveriť tomu, že si bola celé tie roky ticho, mama,“ prepálil čiernovlásku pohľadom Alex a narovnal sa. „Nič si nám nepovedala a nechala našu rodinu, nech si prejdú tým istým, čím si si prešla ty.“

Clarissa bojovne vystrčila bradu, utrela si všetky slzy a tvrdo pozrela na svojho syna.

„Nemyslela som, že to zájde tak ďaleko. Na niektoré veci je najlepšie zabudnúť. Obzvlášť, keď si prejdeš detstvom, ktoré nebolo ani z polovice také rozprávkové, aké sme s otcom zaistili tebe a tvojím bratom.“

„Je mi z teba zle,“ preglgol bratranec a bez slova sa vybral preč, s mamou v pätách.

„Alex, prosím!“ kričala za ním, nechávajúc nás samých.

„To dáva zmysel,“ vydýchol po chvíli Oliver, ktorého oči boli podivne červené, a preto nepozrel ani na jedného z nás.

„To má byť akože všetko?“ ozvala sa Riley, sklamane.

Všetci sme na ňu nechápavo pozreli.

„No čo?“ pokrčila plecami. „Chápem, ste šokovaní, že váš otec je tak trochu cvok, ale v príbehoch sa psychopati vyskytujú často!“ bránila sa a s povzdychom na mňa pozrela. „A to som myslela, že táto kniha bude originálna od začiatku do konca. No nič to.“

Možno by som sa aj zasmiala, keby moje myšlienky nesmerovali inam. K niekomu inému.

„Povieš mi, kto to vôbec je?“ prebodol kamarátku Nate pohľadom. „Akosi nám nepomáha! Vincent nie je žiaden cvok, ale vypočítavý bastard.“

„Nechaj ju, je to jediná osoba, ktorá pri mne stála, keď som to potrebovala a ktorá mi ukázala to, čo som mala pod nosom celý čas,“ usmiala som sa, lenže Riley gánila na môjho brata.

„A kto si ty?“ prižmúrila oči.

„Nathaniel Maxwell, teší ma,“ prskol po nej. „Som jej brat, čo znamená, že som viac, ako ty, srdiečko.“

„Srdiečko?“ opravila si brunetka okuliare na nose a potom pozrela na ma. „Nie je to ten so zlozvykom?“ kontrolovala si a moje stisnuté pery jej prišli ako odpoveď. Hovoriť o bratových nedostatkoch pravdepodobne nebol najlepší nápad.

„Akým zlozvykom?“ urazene si braček prekrížil ruky na hrudi.

Chcela som naznačil Riley, aby mlčala, lenže to už mala otvorené ústa.

„Si neschopný hocakého vzťahu, ale ak na každú otváraš tie veľké ústa, ani sa im nečudujem,“ pokrčila plecami kamarátka a hoci som sa chcela zastať brata, nemohla som. V hlave sa mi totiž zrodili ďalšie otázky, nad ktorými som doteraz neuvažovala.

„Kde si bol celý ten čas?“ šepla som skôr, akoby mohol Nate skočiť po Riley. Súdiac z jeho výrazu k tomu rozhodne nemal ďaleko.

„Kde si bol doteraz? Prečo si si vypol mobil? Čo ten neporiadok, ktorý si po sebe zanechal?!“ Otázky sa mi valili z úst, a pritom som  zvádzala boj sama so sebou. Nezaujímala ma totiž odpoveď ani na jednu z nich. Inokedy možno, ale teraz nie.

Jediné, čo som chcela vedieť, bolo to, čo mi nikto nechcel povedať.

Zhlboka som sa nadýchla a nasala do pľúc dostatok vzduchu, a aj tak sa mi zdalo, že sa dusím. Mala som okolo seba skvelých ľudí- rodinu, ktorá ma nechcela opustiť. Avšak ani oni nemalo to, čo som potrebovala.

Nemali jeho.

„Chcem vidieť Roberta,“ šepla som takmer nečujne a pozrela cez celú miestnosť na Olivera. „Potrebujem ho vidieť. Vedieť, čo s ním je!“ zvýšila som hlas, keď sa nikto k niečomu nemal. Nemohli mi predsa brániť!

„Chris, mala by si nás najprv vypočuť...“ odkašľal si Nathaniel, lenže ja som nemala v pláne počúvať. Prebudila som sa po desiatich dňoch len pre toto?

Aby som počúvala?!

„Nie,“ pokrútila som záporne hlavou. „S počúvaním som skončila!“ odkryla som sa a posadila sa na posteli.

„Hej! Čo to robíš?“ priskočil ku mne braček a už ma ukladal späť do postele. „Musíš oddychovať! SI ešte slabá!“ napomínal ma.

„Nechaj ma, Nate!“ zahnala som sa po ňom. „Chcem vedieť, čo s ním je!“ chytila som ho za tričko a začala ním triasť, kým som sa netriasla ja sama.

Bála som sa.

„Musím vedieť, čo s ním je,“ šepla som potichu. „Prosím.“

„No tak jej to povedzte, preboha!“ rozhodila rukami Riley a postavila sa zo stoličky. Jemne na mňa pozrela a znova ma prikryla.

„Nie je to na nás, aby sme jej to povedali,“ prispel do debaty Logan pokojne, aj keď smutne.

„Povedali čo?“ Hlas sa mi triasol. Čo mohlo byť horšie ako vysloviť tú vetu skladajúcu sa z dvoch slov?

„A ja môžem?“ pozdvihol obočie udýchaný Sebastian stojaci vo dverách. Z čela si utrel pot a mňa obdaril obrovským úsmevom. „Či bude lepšie, keď to vysvetlí on? Vzal som ho po ceste.“ 

Zarazene som civela pred seba, neschopná slova. Všetci v miestnosti pozreli mojím smerom a pohľad sa im pristavil tam, kde mne.

Mlčali. Dávali mi priestor.

Nechala som slzy, nech si tečú, ak chcú. Neboli podstatné. Pootvorila som pery v nádeji, že z nich niečo vypustím, ale márne. Nemala som slová.

„Povedal som, že ťa už nikdy neopustím,“ prehovoril zachrípnuto brunet stojaci za Sebastianom, s ľavou rukou v ortéze. „Ja svoje sľuby plním.“

Hľadeli sme na seba, mlčiac. Cítila som, ako sa mi hrudník dvíhal v ťažkých nádychoch, hoci mi zo srdca spadol obrovský balvan.

„Prečo... prečo ste, vy blázni, v oranžovom?!“ vydýchla som užasnuto. Oni dvaja si len rýchlo vymenili pohľady a keď Seb prikývol, Rob sa na mňa usmial.

„Myslím, že potrebujem kávu,“ vyhŕkla Riley odrazu a skôr, než by mohol niekto niečo povedať, sa postarala o to, aby z miestnosti všetci odišli.

„Tak potom!“ mával mi na rozlúčke Sebastian, no Oliver s Natom ho chytili po pazuchy a vyviedli.

Ničomu som nevenovala takú pozornosť ako mužovi, ktorý sa pomaly približoval ku mne. Nedokázala som spracovať fakt, že stál naozaj predo mnou. Tenký hlások v hlave mi opakoval, že je to len sen, nočná mora, na konci ktorej sa prebudím do krutej reality. Takej, v ktorej budem znova sama.

Nič také sa ale nedialo. Bola som len ja a on.

„Ako...“ nadýchla som sa, keď bol už pri mojej posteli. „Počula som výstrely...“ nerozumela som.

Robert na nič nečakal a vystrel ku mne zdravú ruku, ktorou mi chytil líce a pritiahol si ma k sebe. Jeho pery boli mäkké a teplé. Rozhodne nebol vymyslený. Na to bol jeho bozk až príliš nástojčivý.

Po chvíli som sa od neho ale musela odtiahnuť, lapajúc po dychu. Rukou som ho ešte stále držala a hladila po tvári rovnako ako on mňa.

Bol pri mne, nažive. Stál predo mnou, z mäsa a kostí. Celý.

„Tak som sa bála,“ hlesla som trasľavo.

„Ty?“ zasmial sa sťažka. „Videl som, ako ti guľka prevŕtala telo, Christine,“ hlas mu preskočil. „Sledoval som, ako si sa zrútila a ako sa ti oči zavreli,“ preglgol. „Vrieskal som, lenže ty si mlčala. A krvavá mláka sa začínala rozrastať.“ Vzala som mu ruku do svojej a stlačila ju, len aby vedel, že som pri ňom. Nebolo miesto, kde by som bola radšej.

Len pri ňom.

„Keby si zomrela,“ pozrel mi do očí, „zbláznil by som sa.“  

„Keby si zomrel ty, neprežila by som to,“ zdôverila som sa mu.

Čas sa pre nás stál nepodstatným. Hľadeli sme na seba a nič nehovorili. Slová sa nám nezdali dôležité. Vychutnávali sme si prítomnosť toho druhého, pretože to bola jediná vec, na ktorej záležalo. Že sme konečne boli spolu.

„Kde si bol doteraz? Nikto mi nechcel nič povedať, bála som sa. Myslela som, že si...“ prezrela som si jeho pútavý outfit, nad čím sa on len napäto zasmial a prisunul si stoličku, aby sa posadil. Prsty si preplietol s mojimi a než začal rozprávať, zahľadel sa na naše ruky.

„Po tom, čo ťa postrelili, otočili sa so zbraňou na mňa. Schytal som guľku do ramena,“ ukázal na svoju ruku, „a než stihol znova vystreliť, vyšla jedna guľka z jeho hrudníka. Luke, síce ho vyhodili, mal pri sebe ešte stále zbraň a urobil, čo musel. Zvyšných postrelil, no ja som sa hnal k tebe, aby som zastavil krvácanie.“

„Bol si pri mne?“ Na nič som si nespomínala.

„Neodišiel som, kým ťa nenaložili do sanitky. Druhou si ma chceli vziať do nemocnice, pretože guľka vyšla z rany a potreboval som veľa stehov. Aspoň oni si to mysleli,“ pretočil očami. „Až neskôr im došlo, že to, čo ma naozaj bolelo bolo vykĺbené rameno, nie to deravé.“

„Čo si urobil, Robert?“

„Šiel som za Vincentom,“ priznal po dlhej odmlke. „Tomu mŕtvemu som vzal zbraň, v ktorej mal ešte štyri náboje. To mi stačilo. Kľúče od auta ti vypadli.“

„Preboha,“ vytrieštila som na neho oči a dala si dokopy jeho slová s tou oranžovou. „Ty... ty si ho... Je mŕtvy?“

„Nie, aj keď si to zaslúžil,“ pokrútil hlavou a ja som si vydýchla. „Keď som prišiel do vášho domu, našiel som Sebastiana mlátiť sa s tou Vincentovou gorilou, ktorá sa ho snažila ochrániť pred vlastným synom. Namieril som na neho zbraň a zrúkol po Sebovi, aby ustúpil. Chcel som to skončiť, maličká, naozaj som chcel. Netušil som či ťa zachránia a predstava, že by sa z toho ten hajzel znova vylízal ma desila. Vedel som, že ak to spravím, bude koniec. Koniec všetkého utrpenia, ktoré nám spôsobil, ale potom...“ pustil ma. Opatrne mi začal kresliť na ruke obrazce, ako to zvykol robiť stále, keď sa potreboval rozptýliť.

„Chcel som, aby trpel, Christine,“ dvihol ku mne neisto pohľad. „Smrť by pre neho bola vykúpenie a ja... Chcel som ho vidieť trpieť rovnako, ako som trpel ja pi pomyslení, že som ťa v to ráno videl možno poslednýkrát.“

„Nemusíš o tom hovoriť,“ zašeptala som, pretože tú bolesť som sama ešte pred pár minútami cítila.

„Poviem ti len toľko, že tento outfit sme si so Sebastianom vyslúžili hneď, čo sme vzali auto a vybrali sa za tebou do nemocnice,“ vysvetlil. „Vincent na nás zavolal políciu a než sme sa stihli nazdať, boli sme v nemocničnom oddelení, no väzenia.“

„Preboha.“

„Mám ti niečo povedať?“ pozdvihol obočie. „Zošili ma tam tak, až sa svoje jazvy hanbím. Vôbec nie sú pekné ako tie tvoje.“

Schuti som sa jeho žartu zasmiala.

„Keďže som sa ešte nevidela, netuším, koľko nových čaká mňa. Myslím, že teraz si budeme kvit,“ žmurkla som, lenže jeho tvár potemnela.

„Povedali ti, čo sa stalo s...“ začal opatrne. Vedela som, kam tou otázkou smeroval, tak som len bez slova prikývla.

„To ale neznamená, že sa nebudeš môcť snažiť,“ štuchla som ho do ruky zvesela. Robert však stisol pery do úzkej linky. Niečo mi tajil.

„O čo ide?“ naklonila som k nemu hlavu.

„Mal som za to, že ti to Oliver povie,“ zamrmlal.

„Povie?“ nakrčila som čelo a snažila sa dať si dve a dve dohromady. Očividne som ale ešte bola mimo, pretože nič ku mi nedochádzalo.

„Krvácala si, Christine,“ založil mi vlasy za ucho a rukou prešiel k môjmu bruchu. „Museli... museli ti všetko odstrániť, len aby zachránili to najdôležitejšie...“

„V-všetko...?“ hľadela som na jeho ruku na mojom tele. Presne na mieste, kde by o niekoľko mesiacov búchal o pozornosť ďalší ľudský život.

„Oliver spomínal, že budeš musieť brať nejaké lieky, ale že to bola jediná možnosť...“ vysvetľoval ďalej, lenže ja som sa na jeho slová nedokázala sústrediť.

Bolo to konečné. Nádej, ktorú som na chvíľu dostala, mi bola vzatá. Šťastie, ktoré som cítila, ma opustilo. Neostalo nič. Ako človek bojuje so žiaľom, keď ho zmôže krutosť sveta?

„Nič sa nedeje, maličká,“ všimol si môj výraz Robert. Okamžite sa snažil vynútiť si moju pozornosť. Moja myseľ ale bola niekde úplne inde.

„Ale... to znamená, že...“ Nedokázala som to vysloviť.

„Nič to neznamená, jasné? Zachránili ťa, odviedli dokonalú prácu a ja by som nemohol byť šťastnejší,“ chlácholil ma.

Pomaly sa postavil z stoličky a posadil sa na kraj postele, len aby mi bol na blízku. Ja som sa posadila a zaborila tvár do jeho hrude. Nezaujímalo ma, že moja ľavá ruka protestovala, musela som ho objať. Potrebovala som ho cítiť.

„Prečo sa nám to stále deje?“ šepla som potichu. „Prečo nás svet nenávidí?“

„Skúša nás,“ odvetil Robert s pokojom Angličana, „aby videl, či si zaslúžime to, čo na konci dostaneme.“

„A to je čo?“ odfrkla som nedôverčivo. Kde na nás v tejto chvíli čakalo niečo dobré?

„Rodinu, predsa,“ nadvihol kútiky pier. „Nevidela si ten obrovský zástup ľudí, ktorí sem prišli len aby sa uistili, že si v poriadku? Prišla aj moja mama, ktorá stojí vonku s Mirandou. Všetci sú tu len aby nás podporili. Vieš, čo to chcelo úplatkov, aby tu všetci mohli ostať? Miranda v nemocnici strávila od príchodu každú jednu noc. Dnes to už bude ôsma.“

Znova som sa o neho oprela. Tešila som sa z prítomnosti mojich najbližších. Znamenali pre mňa celý svet a vidieť ich pokope bolo akoby sa stretli dva rozdielne svety, ktoré sa rozhodli spojiť to najlepšie dohromady.

Skoro.

„Nie sú tu všetci,“ povzdychla som si, cítiac miernu únavu. Na môj prvý deň toho bolo viac ako dosť. „Nie je tu Lauren.“

„Mrzí ma to,“ vtisol mi bozk do vlasov. „Som si istý, že ak by mohla, nepohla by sa od tvojej postele.“

„Myslíš?“ pozdvihla som pochybovačne obočie a on hneď prikývol.

„Že váhaš. Hnala by ma odtiaľto so slovami, že si potrebuješ odpočinúť. Zavrela by mi dvere pred nosom, ako naposledy,“ odtiahol sa odo mňa a jemne ma zatlačil, aby som si ľahla. Neprotestovala som.

„Budeš tu so mnou?“ chytila som ho za ruku, keď sa postavil na odchod.

„Rád by som, ale keďže nás len prednedávnom prepustili, musíme ísť  dať dokopy obžalobu. Všetci, takže...“

„Aha, samozrejme.“

Poslednýkrát ma pobozkal a pomaly prešiel k dverám.

„Zvládneme to, Christine,“ uistil ma.

„Ja viem,“ opätovala som presvedčene. „Spolu zvládneme všetko.“ 

 

Kapitola XXXXIII. / Kapitola XXXXV. 

 


Tak čo poviete? Prekvapené? :D 

Nuž, čakajú nás, pravdepodobne, posledné dve kapitoly, tak uvidíme, čo sa ešte stihne odohrať do konca. :) 

Perla 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Kapitola XXXXIV.:

10. Perla přispěvatel
13.07.2017 [20:54]

PerlaBlacky, áno, je mnoho ľudí, ktorí sa kvôli chybám v rodine rozhodnú ísť inou cestou, no bohužiaľ je ich viac takých, ktorí keď sami necítili v detstve lásku, nevedia ju ani rozdať. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

9. Blacky
13.07.2017 [19:29]

Aj tak mu to nedavalo pravo chovat sa tak k dcere. Viem ze proste nenavidel zeny ale aj tak. Viem ze tato schema by sa dala aj podlozit aj realnymi pripadmi z psychologie a psychiatrie Emoticon ale aj tak je to chpry bastard a potrebuje gulku doprosted cela. Jeho matka ho mlatila ale to mu nedava pravo zvolat gorili a nechat svpju dceru odptavit ako prasiveho psa s besnotou. Ale aspon ze ten Robo je v pohode. To s tym vyoperovanim ma strasne mrzi ale tak stale su decaky plne deti tuziacich po laske. Mozu mat svoj statny koniec.

Obdivujem Hate ze ma tak velke srdce a dokazala ho lutovat ja s mojou naturou by som zurila. Lebo ja mu nerozimiem. Moja matka vyrastala v alkohole a bola z nej napriek tomu dokonala matka. On sa mohol snazit do pekla! Som zvedava na dalsiu.

8. Perla přispěvatel
12.07.2017 [11:58]

PerlaLili, ak by sme sa dostali viac k príbehu Clarissy a jej osobného života, myslím, že Alexova reakcia by ti prehnaná neprišla, ale nie všetko môže byť v príbehu vypovedané, Emoticon takže ostal len takto na okraj. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

7. LiliDarknight webmaster
11.07.2017 [9:18]

LiliDarknightKapitolu som čítala ešte včera, no akosi som zabudla na komentár. Emoticon
Na jednej strane rozumiem jej otcovi. Vždy som vedela, že jeho správanie sa neobjavilo len tak pre nič za nič. Všetko má svoj dôvod. Ale to, že mu rozumiem, neznamená, že ho zrazu začnem mať rada. Hoci teraz je trošku ťažko nenávidieť ho. Je smutná pravda, že tí, ktorí najviac trpia, sa často stanú tými, ktorí aj najviac ubližujú. Rovnako je to aj v prípade jej otca.
Hoci reakcia Clarissinho syna bola trochu prehnaná. očividne sa za svoje správanie hanbí, navyše v tom čase bola dieťa, nemal by jej to veľmi vyčítať. Hoci aj on už je rodič, takže si uvedomuje dôsledky takéhoto druhu správania.
Nuž, Rob... Som rada, že je v poriadku, hoci som nepochybovala o tom, že prežil. Hlavne potom, ako bolo jasné, že prišla o dieťa. Chúďa, Chris. Život ju naozaj skúša, ale na druhej strane, aspoň má Roba a ak je niekto, kto dokáže, aby to všetko fungovalo, je to práve on. Emoticon Emoticon
Som veľmi zvedavá na pokračovanie. Táto kapitola ma odrovnala. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Riley a Nate boli úžasní! Emoticon Emoticon Emoticon

6. Perla přispěvatel
10.07.2017 [20:42]

PerlaSunShines, síce im to trvalo, ale aspoň konečne pochopili, čo je dôležité a čo mali urobiť už dávno. Lepšie neskôr ako nikdy. Ďakujem za komentár. Emoticon

Veva, Nate a Riley? Emoticon Emoticon
Vincent svoju možnosť mal, ale očividne patrí medzi ľudí, ktorí sa nepoučia. Čo už. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

5. Veva
10.07.2017 [18:30]

Bože...ty vieš teda napínať človeka. Fakt som si myslela , že je mŕtvy.
Nate a Riley, hmmm. Netuším prečo, ale shipujem ich Emoticon Emoticon
Vincent nemal dobré detstvo, ale práve preto nemal robiť to isté aj svojim deťom. Mal ich od toho ochrániť. Verím v druhé šance, lenže on ju dostal keď sa Chris vrátila. A tretiu šancu si nezaslúži nikto. Emoticon
Na jednej strane chápem Clarissu, ale na druhej strane... Proste to bolo ťažké aj pre ňu. A Alex nemusel byť taký hnusný. Emoticon
Jaaaaj ty...rozplakala si ma. Vieš o tom? To,že už nemôže mať deti je naozaj strašné. A hlavne teraz keď sa už tešila a zmierila sa s tým. No som zvedavá čo všetko sa stane v posledných dvoch kapitolách Emoticon
Úžasné ako vždy Emoticon teším sa na ďalšiu....velmi moc Emoticon Emoticon

4. SunShines
10.07.2017 [14:28]

Nechceli povedať, že je v base, tak nás nechajú v tom, že možno nežije? Aj by som na nich bola nahnevaná, ale som šťastná, že je v poriadku. Emoticon
A po tom, čo povedala ich teta síce viac rozumiem tomu, čo spravilo Vincenta tým, kým je, ale to znamená, že ho majú zastaviť už na začiatku a nie, že má právo taký byť. A je veľké šťastie, že z Christine a jej bratov vyrástli takí super ľudia.
A že je Chris obklopená takou skvelou rodinou. Aj keď to, že nemôže mať s Robertom vlastné deti ma bolí. Ale zas dokonalá rozprávka z toho byť nemohla.

3. Perla přispěvatel
10.07.2017 [10:33]

PerlaMillie, tak oni vlastne nevedeli, ako jej povedať, že je v base, čiže ono to nebolo tak celkom úmyselné. Emoticon Emoticon Ten minirozhovor sa páčil celkom aj mne, nemôžu byť predsa všetci priateľmi hneď po prvom stretnutí, nie? Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

Trisha, nechcela som, ale... do poslednej chvíle som nevedela, čo s ním. Ešte pri minulej časti som si nechávala otvorené dvierka pre obe alternatívy... A sama netuším, čo ma donútilo prikoniť sa k tej lepšej. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

2. Trisha přispěvatel
10.07.2017 [8:38]

TrishaAch ty truba takto ma natahovat. Kurnik! Chvalabohu ze prezil Emoticon Emoticon

1. MillieFarglot admin
10.07.2017 [6:22]

MillieFarglotTakže, idem sa vyjadriť aj k predchádzajúcej kapitole, keďže som bola lenivá a nezapla ani len ntb. Emoticon
Och, ja som si myslela, že sa dorevem (v práci zas) To čo mi robíš za šoky? Akože... ja som si hodnú chvíľu myslela, že je Rob proste mŕtvy a nik jej to len nechce povedať. Ty si teda potvora, takto naťahovať.
Strašne sa mi páčilo, ako si Hate zmenila pohľad na deti a potom sa stane toto! No šlo ma urvať moja milá! Je mi jej strašne ľúto, že musela týmto prejsť.
Táááákže, už viem aspoň, prečo je Vinco taký debil. Na jednej strane to chápem, na druhej absolútne nie, lebo však by sa to mal snažiť zmeniť a nie robiť to isté, kriste!
No, som zvedavá, jak toto celé ešte dopadne, počas tých 2 kapitol sa môže stať ešte čokoľvek Emoticon
Strááášne som sa smiala pri mini rozhovore Nata a Riley. Emoticon
Čo ma privádza k otázke - čo do pekla je s Lauren??

Super kapitolka. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!