OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Kapitola XXVIII.



Hate - Kapitola XXVIII.Nie si zlý, len roztrieštený.

 

Kapitola dvadsiata ôsma

 

Boli dni, kedy som nenávidela krátku cestu do práce. Dni, kedy som potrebovala premýšľať za chodu. Dni ako bol tento.

Robert mi tajil veci. Riley mi nechcela povedať veci. Bola som už len zvedavá, čo urobí Logan, keď sa ho opýtam na včerajšok. Nevedela som ani, či si ma bude pamätať, aj keď mi neprišiel nijako opitý. Kto vie, či sa ešte zúčastnil v nejakom kole, keď policajti odišli. Súdiac podľa rýchlych reakcií všetkých zúčastnených, boli podobné kontroly na bežnom poriadku. Nemala som sa tomu čudovať, hlavne keď to boli jediné nočné zápasy v New Yorku.

Zastala som pred budovou, snažiac sa otvoriť dvere, lenže na moje počudovanie boli zamknuté a zvnútra sa na mňa usmievala tabuľka s názvom: Zatvorené. Včerajšok tak nedopadol presne podľa jeho predstáv.

Mňa to ale neodradilo. Z riflí som vylovila kľúč a keď som vošla dovnútra, kartičkou som sa pípla na príchod, rovnako ako každý, kto mal zaplatenú permanentku.

Zhodila som zo seba koženku a mala v pláne vydať sa k nemu do bytu, ale z telocvične som začula zvuky udierania. Neistými krokmi som prešla chodbou a schovávajúc sa som ho našla pohľadom.

Otočený chrbtom, v krátkych nohaviciach bez trička, Logan venoval svoju plnú pozornosť boxovaciemu vrecu. Až teraz sa mi naskytol pohľad na jeho pravé lýtko, ktoré zozadu zdobila jazva, pravdepodobne od niečoho okrúhleho. Mohla to byť guľka?

Ruka mi podvedome vystrelila k mojej jazve, po ktorej som si prešla. Mohla byť menej viditeľná ako tá na čele, stále ma bolela viac než čokoľvek iné, čo som v živote utŕžila. Našťastie som sa s ňou naučila žiť, ba dokonca som na ňu bola hrdá. Znamenala predsa víťazstvo. Moje víťazstvo nad otcom a jeho zvrátenosťou.

S hlbokým nádychom som vošla dovnútra. Nevšímajúc si hudbu, ktorá hrala v pozadí, som nechala bundu padnúť na zem a keď sa zips dotkol podlahy, vydal zvuk, ktorý Logana vrátil do prítomnosti. Behom sekundy sa otočil, ľavou rukou si chrániac tvár, pravou pripravený na útok. Keď zbadal, že som to len ja, okamžite zhodil ochranu a utrel si pot z čela.

„Čo tu robíš, Hate?“ Znel nevrlejšie, než ako som čakala. Každý mal svoje temnejšie dni a dnešok bol očividne tým najtmavším.

„Prišla som ťa skontrolovať.“ Prešla som oproti nemu, keď sa vrátil k vrecu. Neplánovala som to s ním len tak vzdať, na to mi na ňom až príliš záležalo.

„Tak to si merala cestu zbytočne,“ prehodil nezaujato, „nič sa nedeje.“ Pokračoval vo svojom tréningu.

„Nemyslím si,“ založila som si ruky na prsiach a prebodávala ho pohľadom. „Nechceš mi vysvetliť, prečo si zavrel? Ty nikdy nezatváraš!“

Ignoroval ma. Úplne ma vyradil, tváriac sa akoby som ani nič nepovedala. Neznášala som sa za to málo sebaovládania, ktoré som v sebe mala, ale zároveň sa mohol zachovať lepšie ako ma totálne vytlačiť zo svojho poľa.

Behom sekundy som z druhej strany uštedrila vrecu vysoký kop, ktorý ho vrátil k Loganovi a ten prudko ustúpil dozadu.

„Chceš sa rozprávať takto?!“ prižmúrila som oči. „Neodídem, pokiaľ mi nepovieš, čo mal ten včerajšok znamenať.“

Postavila som sa pred neho, čakajúc, čo si vyberie. Nikdy sme spolu nebojovali, povedal, že by to nebolo férové, ale teraz som mala potrebu ukázať mu, že sme vyrovnaní partneri.

„Prečo sa staráš, Hate?!“ vyšlo z neho naštvane po chvíli. Strácal kontrolu, ktorú si pri mne budoval, a síce som nevedela prečo, chcela som ho vidieť takého, aký bol.

„Pretože ja presne viem, o čom bol ten včerajšok,“ vyhlásila som so zdvihnutou bradou, hľadiac mu do očí. Bolo to klamstvo a on to vedel.

„O tom pochybujem,“ ofrkol a otočil sa mi chrbtom. „Choď domov, Hate.“

„To teda nie!“ zakričala som za ním. „Myslíš, že by ťa takto chcela vidieť Quinn? Ako sa nedokážeš pohnúť po jednom sprostom rozchode ďalej?!“

Rázom zastal a ja som vedela, že som zašla ďaleko. Účel ale svätí prostriedky. Nemohla som si dovoliť nechať ho zničiť sa, najmä, ak ten prázdny a nezaujatý pohľad som sama nosila, mesiace po tom, ako ma Robert opustil.

Pomaly sa otočil, jeho hrudník sa dvíhal v ťažkých nádychoch. Oči sa mu leskli.

„Quinn by nechcela nič,“ precedil pomedzi zuby. „Quinn je mŕtva.“

Zatajila som dych, nadávajúc si. Ako som len... ako bolo možné, že mi to nedošlo? Bola rovnako tvrdohlavá... Mala som to vedieť. Žiaden chlap by o svojej bývalej nerozprával s takou nežnosťou, s akou on hovoril o Quinn. Bol to vtedy obdiv, čo som videla v jeho očiach?

Prehltla som žlč, ktorá sa nahromadila v hrdle, a snažila sa znieť pokojne.

„To mi je ľúto,“ hlesla som. „No aj tak verím, že by to tak nechcela, Logan,“ naklonila som hlavu a urobila pár krokov k nemu.

„Nie, to nechcela,“ pripustil, ale jeho pohľad vravel úplne in príbeh. „Chcela by, aby som zhorel v pekle. Za to, že som ju zabil, si nič iné nezaslúžim.“

Krv mi stuhla v žilách, ale hneď na to sa začala zhromažďovať v životne dôležitých orgánoch. Moje ľadové ruky ostali spustené pri tele, hoci rozum mi kázal dvihnúť ich do obranného gesta.

Nasucho som preglgla, pozorne ho sledujúc. Nevyzeral ako vrah, skôr ako martýr. Trápil sa, bojoval so všetkým, čo ho ťažilo, lenže prehrával.

„Čo sa jej stalo?“ zaujímalo ma. „Ako zomrela?“

Brunet si pretrel tvár, tentoraz už neschovávajúc svoje emócie. Muselo byť pre neho vyčerpávajúce, takto každý deň bojovať so životom, tváriac sa, aký je nádherný a ako ho má rád, keď pravda bola podľa všetkého úplne iná.

„Sedela v mojom aute,“ prehovoril a spodná pera mu triasla. „Mala... mali sme ísť na šampionát boxerov, ktorý sa konal presne pred šiestimi rokmi, dnes,“ objasnil a mne došlo, prečo mal zatvorené. Prečo sa včera chcel doriadiť.

„Mal som ísť s ňou, lenže... povedala, aby som ostal tu,“ rozhodil rukami. „Vravela, že ma toto miesto potrebuje a že si jej neprítomnosť ani nevšimnem. Poslúchol som, tej žene by som predsa splnil aj to posledné.“ Jeho pohľad sa mi vyhýbal. „Včera... pred šiestimi rokmi, som jej presne na tomto mieste odovzdal kľúče a nechal ju ísť.“ Celý sa roztriasol, akoby ju pred sebou naozaj videl. Akoby znova prežíval minulosť, ktorá sa zmeniť nemohla.

„Nechcel som, Hate,“ dvihol ku mne zrak, nos červený a slzy na krajíčku. Ohryzok mu poskočil, ako pokračoval: „Povedali, že jej auto muselo zísť z cesty. Muselo to byť niečo s brzdami, pretože podľa stôp na ceste sa pokúšala ubrzdiť, než z nej zišla. Bolo to moje auto! Moje skurvené auto, v ktorom sedela! Mal som to byť ja!“

Neuvedomila som si, no slzy sa kotúľali po mojich lícach, rovnako ako po jeho. Ten muž plný života a optimizmu bola najdokonalejšia maska, akú som kedy videla. Radosť, s ktorou vykonával to, čo mu zabilo priateľku... Čo som mala povedať, aby som zmiernila tú bolesť?

„Logan, nebola to...“ vystrela som k nemu ruku, lenže on sa strhol a vzdialil sa.

„Ale bola!“ zrúkol. „Je to moja vina, pretože som ho neskontroloval! Bol som taký pohrúžený do práce, že som si nevšimol, že to auto nebolo bezpečné. Ak by som s ňou šiel, zomrel by som tiež a nemusel sa nenávidieť do konca života!“ Na krku mu navrela žila a ruky, aby sa mu netriasli, zovrel do pästí.

„Ako zomrela?“ spýtala som sa znova.

„Čo? Práve som ti...“ Bol zúfalý.

„Nie,“ pokrútila som razantne hlavou. „Ako zomrela, Logan? Čo ju zabilo? Pád? Náraz? Bola pri vedomí?“ začala som sa k nemu približovať, pomaly, aby znova necúvol.

Nechápavo na mňa hľadel, akoby netušil, kam som smerovala.

„Nevieš, ako zomrela,“ uzavrela som nakoniec. „Nevieš či trpela. Myslíš si, že ju to bolelo. Domnievaš sa, ako veľmi ťa musela preklínať, keď zomierala a nikto jej neprišiel na pomoc. Myslíš, že volala tvoje meno v tom aute?“ Na chvíľu som sa odmlčala.

„Nie. Keď zomierala, myslela na teba každou svojou bunkou, ale nie ako na vraha,“ donútila som ho pozrieť mi do očí. „Keď zomierala, každá jej myšlienka smerovala k tebe a k tomu, ako veľmi ťa milovala, pretože láska, tá neobviňuje. Láska, Logan, tá s nami robí veci, o akých by sme bez nej nepremýšľali. Mení nás,“ usmiala som sa, „núti nás chcieť byť lepšími pre toho druhého. Chcieť niečo dokázať tomu druhému.“

Postavila som sa na špičky a jemne ho objala. Keď sa neodtiahol, len tam tak stál, dala som do objatia väčšiu silu. Chcela som, aby vedel, koľko pre mňa znamená. Potrebovala som mu ukázať, že má vo mne oporu a nech sa deje čokoľvek, nebudem ho odsudzovať.

Bol nesebecký. Nech sa dialo hocičo, stále myslel na druhých. Dal mi prácu, keď som ju potrebovala, podporil ma, keď som bola na dne, a nikdy nechcel nič na oplátku. Muž ako on si zaslúžil len to najlepšie, nie lipnúť na tom, čo sa stalo pred rokmi.

Keď som pocítila, ako ma objal rukami a položil si hlavu na moje plece, sama pre seba som sa usmiala, nechajúc slzy, nech mi zmáčajú tvár.

„Ďakujem,“ zachripel sťažka.

Držal sa ma. To bolo všetko, čo robil, a aj tak som sa cítila viac doma ako kdekoľvek inde. Stačilo vedomie, že som niekomu blízkemu dokázala pomôcť rovnako, ako mne pomohli moji priatelia. Keby sa len tak dal skĺbiť môj nový život, ale aj so starými priateľmi. Potom by som mala všetko, po čom som v živote túžila.

„Čo povieš, si pripravený to dnes ešte otvoriť, šéfe?“

Odtiahla som sa od neho a on sa len naširoko usmial.

Prikývol.

 

***

 

Môj voľný deň som sa nakoniec rozhodla stráviť s Loganom v práci, pretože hoci sa tváril vyrovnanejšie, vedela som, aké ťažké je prežívať takéto smutné výročia. Sama som neznášala svoje narodeniny, len vďaka pomysleniu, ako sa skončili pred štyrmi rokmi. Aj keby som bola schopná odpustiť, nikdy na to nezabudnem.

Podľa všetkého dievčatá netušili, že mám dnes voľno, a tak som trávila poobedie pri tréningu šiestich, z ktorých dve boli Tame a Christie. Brin sme konečne presvedčili, nech sa snaží venovať trocha aj škole, aby jej rodičia nič nevytušili. Keďže som vedela, aké to je robiť veci za chrbtom dospelých, dokázala som jej poradiť, vďaka čomu sme sa zblížili. Mala som pocit, že konečne nachádzam cestu, ktorou by som sa chcela dať a páčilo sa mi, že ma ostatní počúvali.

Minulosť ma vytvarovala. Možno aj vďaka tomu som dokázala oceniť úprimnosť druhých a ich ochotu pohnúť sa ďalej. Sama som sa snažila neklamať a nič netajiť, o čom svedčili aj moje rifle s nízkym pásom, odhaľujúce jazvu, ktorú som dlhé roky pred bratmi tajila. Kto vie, či by som urobila to isté, keby som ich stretla teraz. Pravdepodobne nie.

Tričko s bundou som si hodila do šatne a keď som zbehla medzi všetkých cvičiacich, už som medzi nimi videla Roberta.

Pretočila som nad ním očami, nevšímajúc si, kam padol jeho zrak tentoraz, a bez slova som prešla k dievčatám. Dnes som im mala v pláne ukázať nejakú tú sebaobranu pri napadnutí, keďže už ovládali základné kopy aj výpady. Defenzíva musela tvoriť ich základ.

„Napadli ťa už niekedy?“ pýtala sa jedna.

„Čo keď na mňa vytiahne nožík? Mám aj tak bojovať?“ znela ďalšia otázka.

Niektoré zo žien, ktoré sem chodili, tu boli skôr preto, aby našli rozptýlenie. Nenapĺňajúce manželstvo, nudný partner... bolo mi to jedno. Ak sem chceli chodiť, mali sa aj učiť, nie sa promenádovať a pokukovať po chlapoch v druhej časti telocvične!

„Chcete názornú ukážku, ako by vás niekto prepadol?“ pozdvihla som spýtavo obočie. Aby som nikomu neublížila, položila som si ruky na boky a pohľadom prepichla tú otravnú ryšavku s jej ešte sprostejšími otázkami.

„Prečo nie?“ opätovala mi rovnako nezaujatý pohľad. „Nemyslím, že niektorá z nás tu prítomných sa bude vedieť brániť len na základe tvojich výkopov.“

Vrela vo mne krv, čo si očividne všimla aj Tame, ktorá vykročila zo zástupu a pozrela na tú kravu rovnako škaredo ako na ona ňu.

„Aby si sa vedela brániť, tak sa tie výkopy aj musíš naučiť,“ uzemnila ju, „čo sa nestane, keď tvoje oči budú v zrkadle chodiť k zadkom všetkých chlapov namiesto tvojho vlastného, ktorý ti nakopem, ak nezavrieš hubu.“ Dobre, to bolo viac, než musela, ale Tame sa netajila nezáujmom o ostatné. Videla som, že najspokojnejšia bola, keď tu chodila len ona, Brin a Christie. Tie tri si vystačili, pretože všetky sa rovnako snažili pohnúť sa niekam. Mali odhodlanie.

„Tak dosť,“ zastavila som ich, než sa to mohlo zvrtnúť. „Ak chcete vidieť reálne napadnutie a obranu, fajn.“

Otočila som sa k mužom, medzi ktorými bol ešte stále aj Logan, držiac sa celkom dobre. Na tvári mal úsmev, ktorý som videla toľkokrát, lenže teraz som už vedela, že to bola len maska.

„Môžem ti jedného ukradnúť?“ usmiala som sa. „Hodina sebaobrany si žiada nejakého násilníka.“

„Jasne,“ prikývol nenútene a pozrel na všetkých, ktorí sa rázom hlásili. Boli vskutku zlatí. Jediný však, kto spomedzi nich vykročil, bol Robert.

„Znesiem všetko, ale teba nie,“ zaúpela som a pozrela na šéfa, ktorý pokrčil ramenami.

„Nepovedala si, koho chceš,“ pokrčil plecami. Tí dvaja v tom išli spolu!

Kyslo som sa na neho usmiala a nevšímala si Roberta, ako ma nasledoval k dievčatám. Vedela som, že sa väčšine páčil, veď ako by aj nie. Bol prekrásny, to dobre vedel. Bohužiaľ mu nedošlo, že jeho časté pohľady našim smerom si niektoré vysvetľovali inakšie.

„Toto je Robert, ktorý mi dnes pomôže s názornou ukážkou prepadu,“ pozrela som na neho a potom znova na ženy, ktoré z neho boli na mäkko.

„Znamená to, že so mnou potom pôjdeš na ten večierok?“ štuchol do mňa, vôbec si nevšímajúc, že sme mali publikum. Prečo ma tam tak veľmi chcel?

„Nie, nepôjdem,“ zamrmlala som a sledovala, ako sa pohľad tej otravnej ryšavky, ktorej meno som netušila, zmenil na ešte viac naštvaný. Vytočila ju moja odpoveď alebo fakt, že sa ma spýtal niečo také?

„Ale no tak, myslel som, že si nad tým ráno uvažovala,“ priblížil sa ešte bližšie, provokujúc. Chcel, aby som mu povedala áno, len aby som sa vyhla tejto trápnej situácii. Bastard. Myslel naozaj na všetko.

„Nie, snažila som sa prísť na to, ako ťa vyhodím z domu,“ pohľadom som zaletela k Tame, znova v nej hľadajúc oporu. Vždy vedela, čo povedať, tak prečo odrazu mlčala?

Bola to ale Christie, ktorá prehovorila:

„Mám nápad,“ usmiala sa na nás oboch. „Čo keby ste sa prosto stavili?“ pozdvihla obočie. „Keď ten „prepad“ vyhrá on, pôjdeš s ním a keď ty, dá ti pokoj?“

Nad jej nápadom som sa zamyslela. Bol logický, skoro až dokonalo naplánovaný, aby som to vyhrala. Mala som dievčatám predsa ukázať, ako sa ubrániť. Rob ma musel nechať vyhrať.

„Ja to beriem,“ vyhŕkla som rýchle a otočila sa k brunetovi. „Čo povieš? Trúfaš si proti mne?“ Odpoveďou mi bol pobavený smiech.

„Ak si dobre pamätám, toľko sebavedomia si mala aj naposledy, maličká,“ neodpustil si. „Beriem to. Ale keď prehráš, niet cesty späť.“

Zhlboka som sa nadýchla a otočila sa mu chrbtom tak, aby na nás videli moje zverenkyne. Hľadela som na Christie, ktorá sa na mňa usmievala a pohojdávala sa vedľa Tame. Ostatné všetko mlčky sledovali, s otravou na čele. Jej zelený pohľad bol zabodnutý do mňa a keby dokázal zabíjať, rozhodne by som už nedýchala. Kto vie, či by ešte neodtiahla Roberta, len aby ma nikto neoživil.

„Chlapom v dnešnej dobe nezáleží, či ste slabá alebo silná. Všetky vás považujú za ľahkú korisť a prečo? Pretože sme ženy. Neschopné, slabé, odkázané na pomoc ostatných,“ odfrkla som. „V strete s takých útočníkom sú tieto predsudky vašou výhodou. Nik nebude čakať, že sa budete brániť. Budú prekvapení, keď sa nerozplačete a nezačnete prosiť.“

Počkala som, kým sa Robert postavil za mňa a vzala jeho ruky do svojich. Bol to síce len tréning, ale gesto samo o sebe pôsobilo až príliš intímne, ako som jeho pravú ruku nasmerovala na krk a tú druhú pod prsia. Rýchlo mu ale vyskočila presne na hrudník a ja som sa neubránila zakašľaniu.

„No čo?“ pokrčil plecami a sklonil hlavu. „Som právnik, napadnutí sme mali v práci veľa. Útočník chce vedieť, do čoho ide,“ priblížil sa k môjmu uchu, tak, aby som ho počula len ja. „Aby vedel, či to stojí za to,“ zašeptala jeho dych ma pošteklil na pokožke.

Niektoré ženy sa zasmiali, iné mlčali a hľadeli na nás. Tie, ktoré ešte len prišli, sa postavili dozadu a čo som naozaj nečakala bola mužská časť publika, ktorá bola zvedavá na moju prednášku.

„Útočník vie, že nemá veľa času a keďže vieme, akí sú muži nadržaní, nebude sa zdržiavať so slušnosťou, pôjde rovno po tom, čo chce,“ pokračovala som pevným hlasom a pohľadom našla moje dievčatá. Robertova ruka pomaly skĺzla z mojej červenej športovej podprsenky nižšie, šteklil ma na odhalenej pokožke, spôsoboval mi zimomriavky, ako smeroval nižšie a až keď sa dostal k rifliam, prudko som mu chytila ruku.

„Presne v tejto chvíli mu dôjde, že máte v pláne bojovať a jeho druhá ruka vás bude chcieť zastaviť, čo je vaša príležitosť.“ Skôr, než mi mohol chytiť ruky do svojej, som mu tú ľavú vykrútila a chcela dať za chrbát, lenže on bol rýchlejší a pravou ma chytil za krk, tentoraz zozadu.

„Útočník nebude čakať na to, čo máte v rukáve,“ zasmial sa Robert. „Chce to, po čo prišiel,“ pokračoval, ako ma na seba tlačil a mne neostávalo nič iné, ako ho podkosiť.

S rachotom sme obaja dopadli na zem.

„Voniaš krásne,“ zašepkal mi do vlasov, čím sa ma snažil rozptýliť. Jeho ruka prešla dopredu a znova ma držal vo svojom pevnom zovretí.

„Musíte si zachovať zdravý rozum, nech sa deje čo chce,“ varoval brunet, keď si všimol moje zaryté mlčanie. V hlase sa mu ozývalo pobavenie, čo ma priviedlo do reality. Čo z toho, že sme na sebe boli nalepení a ja som mala v hlave veľa scenárov, akými sa to mohlo uberať. Bola som trénerka. Mala som ich niečo naučiť.

„Necháte ho, nech si myslí, že má, čo chce,“ zachripela som a bojovala s očami, aby sa pri jeho dotykoch nezatvorili.

V momente, ako mi rozopol gombík na rifliach, som mu uštedrila ranu lakťom, čím som mu vybila dych a chcela sa prekotúľať do bezpečnej vzdialenosti. Nielenže som si potrebovala utriediť myšlienky, musela som vymyslieť, ako to ukončím. Začínalo sa mi to vymykať spod kontroly.

Robertove nohy boli neúprosné a preplietli sa s mojimi tak, že som nebola schopná postaviť sa. Mala to byť sebaobrana, nie ďalšia z jeho hier, do čerta! Ak chcel dostať výprask, mohli sme ísť do ringu.

Znova sa ku mne priblížil, lenže tentoraz som sa prekotúľala späť k nemu, čím som sa dostala na vrch, sediac na ňom obkročmo.

„V takejto pozícii máte dobrú príležitosť vraziť útočníkovi, čím ho môžete poslať do krajiny snov, zatiaľ čo vy vezmete nohy na ramená a utečiete,“ usmiala som sa, zatiaľ čo niekto v pozadí začal tlieskať.

Napriahla som sa s päsťou na ukončenie našej ukážky, lenže ako som sa priblížila k Robertovi, on vytiahol niečo lesklé a priložil mi to na brucho.

„Čo do pekla...“ Pozrela som sa na obyčajnú lyžičku a zasmiala sa. „Čo to je?“

„Musel som improvizovať,“ odkašľal si, „ale je to nôž, ktorý ak vytiahne kvôli tvojmu zaváhaniu, ho dostane na vrchol až prirýchlo.“ Roztiahol pery do širokého úsmevu, ako žmurkol na kamarátov. „Myslím, že som práve vyhral, trénerka.“

Vychutnával si to. Moju porážku, ktorú som nemohla nijako zvrátiť, pretože snažiť sa premôcť niekoho s nožom by znamenalo ohroziť vlastný život.

„Nehral si fér,“ obvinila som ho, no on len pokrčil plecami.

„Nikdy si nepovedala, aké boli pravidlá. Teším sa, ako ťa tam teda uvidím.“ Lyžičkou mi prešiel okolo pupku, lenže ja som ju naštvane chytila a hodila naprieč miestnosťou.

„Keď sa budeme biť nabudúce, budeš na jedenie potrebovať už len slamku,“ precedila som pomedzi zuby, ako som sa chcela postaviť.

Samozrejme, že sa choval ako dieťa a potkol ma, len aby sa postavil, zatiaľ čo ja som ležala na zemi, hľadiac na všetkých naokolo. Bola to až Tame, kto mi podal pomocnú ruku. Bez námietok som ju prijala a postavila sa.

„To bolo hrozné,“ zasipela som a pohľadom sledovala, ako muži odchádzali späť do svojej časti, všetci sa smejúc. Bola som im na smiech.

„Nebolo,“ protirečila mi, „no ak by mi niekto spravil to, čo on, asi by som ho nechala pretiahnuť ma,“ pokrčila plecami ako sa vracala na svoje miesto.

Zvyšok tréningu všetky mlčali. Poslúchali pokyny, ktoré som im dala, počúvali triky, čo som sa naučila a ani raz ma zbytočne neprerušili, čo mi prišlo čudné, minimálne od ryšavky.

 

***

 

Večer som bola vyčerpaná. Keď odišli poslední chlapi, tešila som sa na teplú sprchu a pohodlnú posteľ. Nič viac som nepotrebovala, alebo som o tom ešte nevedela.

Rozhodla som sa skontrolovať Logana, a tak, keď som sa obliekla, vyšla som na poschodie do jeho bytu. Opatrne som zaklopala na dvere výťahu a keď sa otvoril, neisto som z neho vystrčila hlavu. Možno bol vyčerpaný rovnako ako ja a nechcel ma vidieť. Po dnešku by som sa mu ani nečudovala.

Zvedavosť vo mne zvíťazila. Pomaly som vošla dovnútra a začala sa obhliadať navôkol, ale našťastie som ho rýchlo našla.

Sedel na gauči, pohľad upieral na fľašu Jacka Danielsa pred ním. Nemal vedľa seba žiaden pohár, a tak som nevedela, či si chcel naliať, alebo len mlčky pozerať na fľašu, dúfajúc, že sa vypije sama.

„Donesiem ti pohár, alebo si vystačíš sám s fľašou?“ zatiahla som, čím som si získala jeho pozornosť. Prudko sa otočil a keď si ma premeral, povzdychol si. Smutný a svetom zničený Logan bol späť. Koľko nocí tak prebdel, premýšľajúc o Quinn a jej osude, zatiaľ čo cez deň všetkých klamal?

„Táto fľaša má sedem rokov,“ vydýchol a znova k nej zaletel pohľadom. „Dala mi ju Quinn, aby som sa pochlapil,“ zasmial sa. „Bocelli sa jej tiež dvakrát nepáčil.“

Tentoraz som sa zasmiala s ním. Naozaj bol na vysokej niekým iným. Čo však na Stanforde robila ona? Nepripadala mi na poslušné, ambiciózne dievča, ktoré chcelo potešiť rodinu.

„Povedal som jej, že ju otvorím, až keď na to dospejem,“ pokračoval, „ale teraz...“ zahryzol si do pery a ja som prešla bližšie. Posadila som sa na okraj gauča, rozhodnutá počúvať, kým mal chuť rozprávať.

„Nie som dobrý človek, Hate,“ sklonil hlavu. „Toto miesto som postavil spoločne s Quinn, ale keď zomrela... jedna moja časť zomrela spoločne s ňou. Upadol som do žiaľu, ktorý tíšil len alkohol a každodenné zápasy.“ Dvihol ku mne zrak, zahanbene. „Nechcel som ti ukázať Raj, nie preto, že by som sa o teba bál, dokážeš sa o seba postarať, ale... bál som sa, čo urobíš, keď zistíš pravdu. Moja povesť ma na tom mieste predchádza. Nie som na to hrdý, ale bolo to obdobie, ktoré už späť nevezmem.“

„Nemusíš sa ospravedlňovať, chápem ťa,“ povzbudivo som sa na neho usmiala.

„Som alkoholik,“ priznal odrazu. „Teda... bol som, už štyri roky som nepil, takže táto fľaša je jedinou spomienkou, ktorej sa držím.“

„Nie si zlý, Logan,“ zhodnotila som. „Nemôžeš sa obviňovať večne. Myslím, že čím skôr sa prestaneš len rozptyľovať, ale skutočne žiť, zistíš, že smrťou život nekončí.“ Pohybovala som sa na tenkom ľade, ale niekto mu to povedať musel. „Keď som mala šestnásť, dostala som svojho najstaršieho brata, Bena, do nemocnice. Bolo to vážne, stratil veľa krvi a keď ho vzali na operáciu, museli mu urobiť apendektómiu. Otec zúril. Mal si ho vidieť. Strach, ktorý mal v očiach, ako sa bál o svojho najstaršieho syna... Niečo také som nikdy nevidela. Toľko lásky v jeho očiach...“ Spomienky sa ku mne pomaly vracali a hoci som ich dávno odložila do vzdialenej časti mysle, stále čakali na chvíľu, kedy by mohli vyskočiť von. Chvíľu, akou bola táto. Logan potreboval počuť príbeh, ak sa mal zmieriť s tým svojím.

„Na druhý deň, keď som prišla do nemocnice a našla brata na jednotke intenzívnej starostlivosti po tom, ako došlo k nejakým komplikáciám, kvôli hlbokej rane noža, si ma otec zavolal,“ preglgla som. „Bolo to prvýkrát, čo ma udrel. Doktori mu povedali, že som ten nožík nemala vyberať, pretože som tým všetko pokašľala. Vyčítal mi, že som si skoro zabila brata. Spýtal sa, či viem, aký to je pocit prísť o niečo, čo milujem. Ešte v ten večer som na pohotovosti skončila ja, s rovnakou ranou, akú utŕžil Benjamin. Donútil svojho poskoka, Steva, urobiť mi to, len aby mi ukázal, aká som oproti nemu bezvýznamná a ako na mne nikomu nezáleží,“ vydýchla som.

Brunet na mňa hľadela na sekundu sa mi zazdalo, že ma objíme, lenže ja som nepotrebovala utešenie.

„Prečo si to nikomu nepovedala?“ hlesol.

„Čo by som tým docielila?“ pokrčila som plecami. „Každý z bratov mal vlastné problémy, o ktorých mi nevraveli. Otca a jeho prístup som považovala za môj problém. Niekedy, keď som mala slabšie chvíľky a zdalo sa mi, že všetko strácam, premýšľala som, ako napochodujem za Benom a ukážem mu rovnakú jazvu. Zaujímalo ma, čo by povedal na to, že mi museli odstrániť jeden vaječník, len aby som to zvládla.“

Srdce mi bilo ako šialené. O tomto som nepovedala nikomu, dokonca ani Lauren. Považovala som to za príliš osobné, než aby to niekto vedel. Nechcela som predsa deti, tak mi to mohlo byť jedno, ale nebolo. Chcela som to byť ja, kto sa rozhodne či mať deti alebo nie. Nechcela som, aby to bolo len kvôli mojej neschopnosti a nedostatku vajíčok.

„Preboha,“ šepol. „A čo Robert? Vie o tom?“

Nevedela som prečo, ale stačila zmienka o mužovi, ktorého som chcela mať vtedy pri sebe, a slzy sa natisli do očí.

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Stalo sa to desať mesiacov po tom, čo ma opustil. Nevidela som dôvod niekomu o tom hovoriť. Si prvý,“ pokúsila som sa o úsmev, ale zlyhala.

„Bože, Hate,“ pretrel si tvár.

„Len nevrav, že ti to je ľúto,“ zastavila som ho okamžite. „Mám dosť ľudí, ktorí ma ľutujú, a pritom si zaslúžia viac sympatií ako ja.“

Zavibroval mi mobil v bunde a keď som pozrela na správu, usmiala som sa.

Filmový večer? Mám popcorn.

Buď si u mňa Riley chcela vyžehliť ráno, alebo vyšiel film k jej obľúbenej knihe. Tak či onak, začiatok by som si s ňou mohla pozrieť. Cítila som, že viac by som nevydržala.

„Mala by som ísť,“ povedala som nakoniec a postavila sa, smerujúc k výťahu. Logan ma však dobehol a podal mi fľašu.

„Daj to, prosím ťa, tvojej kamarátke. Povedz jej, nech s tým spraví, čo chce.“

Nechápavo som nakrčila obočie.

„Myslíš Riley?“ kontrolovala som si, netušiac, čo na to povedať. Tá fľaša pre neho mala predsa hlboký význam. Prečo by ju jej chcel dať?

„Riley?“ jemne sa usmial. „To je jej meno?“

„Počkaj... poznáte sa, ale neviete, ako sa ten druhý volá?“ Aj ona včera vyzerala viac ako prekvapená, keď ho zbadala a ja som ho oslovila menom.

„Nestretli sme sa na mieste, kde by na menách nejako extra záležalo,“ pokrčil plecami, akoby na ospravedlnenie svojej neznalosti. Vo mne to však vyvolalo len ďalšie otázky.

„Kde ste sa stretli?“ chcela som vedieť. „Kedy?“

„Dávno,“ hovoril opatrne, dávajúc si pozor na každé jedno slovo. „Neviem ale, či som ja ten pravý, kto by ti to mal povedať, mohlo by to narušiť tvoj pohľad...“

„Tak kde, Logan?“ Výhovorky ma nezaujímali. Riley bola svojská vo viacerých smeroch a ja som naozaj netušila, či existovala nejaká vec, ktorá by môj pohľad na ňu mohla zmeniť.

„Vo väzení,“ povedal tak potichu, až som si nebola istá, či to moje uši počuli správne.

 

Kapitola XXVII. / Kapitola XXIX.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Kapitola XXVIII.:

9. Perla přispěvatel
13.05.2017 [22:59]

PerlaMillie, tvoje nápady/teórie je vždy radosť počúvať. Emoticon Emoticon A síce si od pravdy celkom ďaleko, bude to o to zaujímavejšie, keď sa dozvieš dôvod. Na jej otca sa neoplatí vyjadrovať, je až škoda, že sa ešte v príbehu ohlási. Ďakujem za komentár.

8. MillieFarglot admin
13.05.2017 [22:02]

MillieFarglotHate je úžasný človek. Emoticon Strašne sa mi páčilo, ako prišla za Loganom a povedala mu to, čo povedala. Neviem prečo, ale ja som Quinn už od začiatku považovala za mŕtvu. Emoticon
Ach, to čo bolo z Robertovej strany cez ten "pokus o znásilnenie". Emoticon Debiiiiil.

Dobre, ako si iste spomínaš, hádala som všeličo, kde sa mohli tí dvaja stretnúť. Ale väzenie mi teda ani náhodou nezišlo na um. Teraz tu je nová otázka - prečo tam skončila Riley? Emoticon Chcela som ti svoje nápady vypisovať tu, ale ti to napíšem do správy.
OMG, jej otec je ten najodpornejší človek, aký môže na svete existovať, proste totálne kus hovna. To ako môže toto urobiť VLASTNEJ dcére! Za takú vec! Síce viem, aký názor má na Hate, ale len preto, aby vedela, aké to je... ja na toto nemám proste slov. Len dúfam, že sa o tomto čo najskôr dozvie Ben. A bratia.

Toto bola mega úžasná kapitola! Emoticon Emoticon

7. Perla přispěvatel
13.05.2017 [11:42]

PerlaBlacky, ďakujem za komentár. Emoticon

6. Blacky
11.05.2017 [15:31]

Niekde v podvedomi som mala pocit ze je to dievca mrtve. A logana mi je naozaj luto. Ale v dnesnej kapce ma Hate proste dostala. Ta sprska sentimentalneho romantizmu mi vycarovala na perach usmev ako tej micky, neviem jak sa vola Emoticon
Ry by z nej mala radost keby ju pocuje ako vravi ako hrdinka z knih Emoticon
Emoticon

5. Perla přispěvatel
11.05.2017 [11:23]

PerlaVeva, som rada, že sa ti postava Riley, je to jeda z mojich obľúbených. Ďakujem za komntár. Emoticon

Trisha, hej, je malá pravdepodobnosť, že by mala niekedy deti a nakoľko ich ani nechce, jediným problémom je, čo na to povie niekto, kto by jej tie deti najradšej urobil? Emoticon Emoticon Ďakujem za komentár.

Lili, Robert sa len tak nevzdáva, hoci sa sama čudujem, že ho to ešte od začiatku neprešlo. Emoticon Uvidíme či Hate niekto dokáže prehovoriť do duše. Ďakujem za komentár. Emoticon (A hej, tie knihy by boli fajn. Emoticon Emoticon )

4. LiliDarknight webmaster
10.05.2017 [20:59]

LiliDarknightToto bola veľmi výživná kapitola, na ktorej som si aj výrazne pochutila. Emoticon
Konečne sme sa posunuli z miesta. Som rada, že v Robertovi ostalo dosť sily na to, aby žartoval. Zdá sa, že to funguje aj na Hate, čo je rozhodne výhoda. Dúfam, že sa konečne niekam dostanú, aj keď s jej tvrdou hlavou? To ešte bude zaujímavé. Emoticon
No, opäť sa mi potvrdilo, že jej otec je magor. Proste to komentovať nebudem. Ale som rada, že to niekomu porozprávala. Určite jej to pomôže. Prešla si peklom, bolo by načase, aby odtiaľ pomaly vypadla. Aj keď jej otec niekde striehne ako úchylák a čaká na svoju príležitosť. Mafiánov na neho! Emoticon Emoticon
Riley vo väzení... Prekvapivo ma to prekvapuje oveľa menej, než som si myslela, že ma bude. Divná veta, ja viem, ale môj mozog odišiel na Bahamy potom, čo som dnes riešila zásielku, ktorá aj tak neprišla. Ale neboj sa, ja naše knihy dostanem domov! Emoticon (Hej, to je totálne odveci, ale tak cítila som potrebu napísať ti to tu. Emoticon )
Teším sa na pokračovanie. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Trisha
10.05.2017 [18:23]

Aach tyt bolo dokonale. To ako ju robert dostal a este pred tym scrna s loganom. Zboznujem ta ( ale to ty davno vies Emoticon ). No a trz ten vecer.... vies co ani mi nenapadlo ze by nemohla mat deti... predsa len dokonale si odviedla pozornost ked vravela ze ich nechce. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon No a riley... Emoticon Tym ze viem vice mene vsetko i nej tak som zvedava co to bude Emoticon

2. Veva
10.05.2017 [16:49]

...ospravedlňujem sa za chyby. Píšem na mobile a sem-tam sa prekliknem Emoticon

1. Veva
10.05.2017 [16:46]

Tak toto som nečakala....Riley a vo väzení?? Tichá voda brehy myje, hm? Emoticon Ale páči sa mi ešte viac než doteraz Emoticon Každopádne ten "zápas" medzi Hate a Robom...k tomu ken toľkoto:Prečo kurník šopa nemohop byť niekde v súkromí?? Emoticon Teším sa, že Rob vyhral ale keby som bola na mieste Hate tak by som si ho dodatočne podala. Mala predsa vyhrať Emoticon Inak som aj tušila, že tú jazvu má na svedomi ten ko...ehm...kretén ktorý sa nazýva otcom. Chuj to je...pfuj! Emoticon
Obdivujem Logana za to, že sa dokáže tváriť vporiadku a optimisticky. Je to silný človek aj napriek začiatočnému pošmyknutiu.
Úžasná kapitola...samozrejme ako stále Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!