OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Kapitola XV.



Hate - Kapitola XV.Neexistujú nevinní ľudia. Každý z nás klame.

Kapitola pätnásta

 

Pokúšala som sa zaspať, lenže moje oči sa nechceli zavrieť. Zazerali do izby, aby sa utvrdili v tom, že je Robert v poriadku. Asi po hodine som to vzdala a prešla k nemu do izby, hľadiac na neho, ako spokojne odfukoval. Bol unavený a dolámaný, potreboval pokoj. Uterák s ľadom mu spadol, a tak som sa vybrala naplniť to ďalším ľadom a vziať ešte nejakú utierku, ak by ju potreboval. V skutočnosti som netušila, ako mu pomôcť, nakoľko najradšej by som zavolala doktora. On ho ale nechcel. Musela som to rozhodnutie rešpektovať, aj keď som bola proti.

Prešla som k nemu na posteľ a posadila sa vedľa. Mokrým uterákom som mu ešte raz umyla pomaly tvár a ľad som prikladala na oko v niekoľkominútových intervaloch. Nechcela som ho zobudiť, avšak dopustiť, aby sa opuch zbytočne zväčšil, bolo nemysliteľné.

Vonku sa cez noc spustil lejak a dovnútra prúdil studený vzduch, no dážď, ktorý som počula ako dopadá na vonkajšiu parapetu ma istým spôsobom upokojoval. Oliver vravel, že som vždy milovala zaspávanie pri hluku, a tak mi s Benom vždy nechali otvorené okno, aj keď neraz som kvôli nim ochorela. Dnes som im ale vďačila za dokonalú imunitu a krásne spomienky, ktoré ma budú sprevádzať, nech sa vyberiem kamkoľvek.

***

Mohlo byť okolo ôsmej ráno, keď som si uvedomila, že som zaspala. Mokrý uterák bol niekde na zemi, po tom, čo sa skotúľal z Robertovej tváre. Ležala som smerom k jeho šatníku, otočená chrbtom, trasúca sa zimou, nakoľko okno bolo ešte stále otvorené a dovnútra prúdil studený vzduch. Prečo som si svoju prikrývku nechala v obývačke? Naozaj múdry ťah.

Lauren už určite prišla z práce,  rozmýšľajúc, kam som sa mohla vytratiť. Mala by som odísť, kým spal, ušetrilo by mi to zbytočné otázky a odpovede, ktoré som sama nepoznala. Bola som však tak unavená po celej prebdenej noci, až som sa nedokázala ani pohnúť, nieto postaviť a odísť.

Odrazu som však pocítila čiusi ruku, ktorá mi začala prechádzať po obnaženom stehne a smerovala stále vyššie. Robert už nespal. Nemal by sa ma dotýkať, nie, ak na neho doma čaká priateľka. Bola som však príliš sebecká, ak som chcela, aby sa ma dotýkal? Vo chvíli, keď odtiaľto odíde, tieto chvíle budú len jednou z ďalších spomienok, tak prečo si to trochu nevychutnať?

Nechala som zatvorené oči a vnímala jeho dotyk, ktorý smeroval pomaly vyššie a dráždil moju kožu. Všade, kde bola jeho ruka, som cítila požiar, ktorý prepukol v túžbu a potrebu dostať ho vyššie. Čo to so mnou urobil, že moje myšlienky odrazu smerovali úplne iným smerom ako doteraz?

Keď sa dostal k okrajom jeho trička, zastavil sa. Ruka prechádzala sem a tam, akoby sa sám rozhodoval, či má pokračovať vo svojej púti alebo prestať. Nechcela som, aby tak urobil, ale chápala som ho. Čo som ale nečakala, bola chvíľa, kedy si obtočil ruku o moje bruchu a potiahol ma do svojho objatia. Cítila som teplo vyžarujúce z jeho tela a o chvíľu na to nás oboch zakryl prikrývkou. Spokojne som si vydýchla a opatrne sa svojimi ľadovými nohami obtrela o jeho. Striasol sa, no neodtiahol, len sa naklonil tak, aby ma zakryl svojím telom. Jeho hlava spočívala na mojej a počula som, ako spokojne oddychoval.

Páčilo sa mi to. Konečne môj mozog dokázal pochopiť ľudí, ktorí sa vedľa seba chceli ráno prebúdzať. Cítiť prítomnosť inej osoby a nielen studené miesto vedľa seba na posteli bolo príjemné. Možno to bolo len chvíľkové, každopádne som dúfala, že raz sa aj mne podarí nájsť niekoho, vedľa koho sa budem prebúdzať a ktorý na mňa nebude hľadieť ako na dieťa, ale ženu.

„Viem, že nespíš, maličká,“ zašeptal mi do vlasov a srdce vynechalo jeden úder. Prudko som otvorila oči a nasucho preglgla. Netušila čom, čo robiť. Odtiahnuť sa? Tváriť sa, že som ho nepočula?

„To je v poriadku,“ dodal a jeho zovretie len zosilnelo. „Bál som sa, že mi odídeš.“

Nebola som si istá či sa k nemu otočiť, alebo prehovoriť. Nebola som to ja, kto odchádzal, vždy to bol predsa on. Na to už zabudol?

„Ja nie som ty,“ zamrmlala som po nakoniec a chytila jeho ruku. Potrebovala som aspoň chvíľu na premýšľanie, pretože to, čo sa medzi nami dialo, vôbec nepôsobilo nevinne. Chcel dostať to, čo som mu nedala pred rokmi?

„Prosím, Hate, nerob to,“ hlesol a nechcel sa nechať odtlačiť. Priepasť, ktorá medzi nami bola sa ale nedala len tak zaceliť pár slovami.

Hoci som to nemala v pláne, otočila som sa k nemu a zahľadela sa naňho, hodnotiac napáchané škody. Nebol na tom tak zle ako v noci, lenže zvyšok tela už tak sľubne nevyzeral.

„Mal by si ísť k doktorovi,“ zašla som mu rukou do vlasov, pričom on len zatvoril oči a nasal vzduch do pľúc. Vždy to robil, keď som sa ho dotkla a on bojoval s nutkaním vrhnúť sa na mňa. Hrialo ma pri srdci vidieť, že niektoré veci sa nezmenia.

„Chcem byť s tebou.“

Nechápavo som na neho vytrieštila oči a zastala v pohybe. Spôsobili mu tí blázni otras mozgu, alebo si len rád uťahoval z ľudí, ktorí s ním zdieľali posteľ?

„Blázniš,“ zasmiala som sa. „O chvíľu pôjdeš k Eve a na mňa zabudneš,“ vysvetlila som. „Neboj sa, to prejde...“

„Teba to prešlo?“ otvoril oči a pozrel na mňa. Ruka mu spočinula na mojom zadku a druhou mi chcel pohladiť tvár, lenže som mu to nedovolila.

„Áno,“ zachripela som, nie veľmi presvedčivo. Komu som to chcela klamať? „Už nechcem cítiť tú bolesť, na jeden život som jej mala viac ako dosť,“ priznala som a ruky sa mi začali triasť ako vždy, keď ma zmáhal smútok.

„Hate, ja...“ otvoril ústa, ale následne ich znova zavrel. Nemal mi čo povedať. Nič, čo by som už predtým nepočula a ani tak by na tom nezáležalo.

„Čo to robíme?“ zamyslela som po chvíli a porazenecky vydýchla. „Máš svoj život a ja doň nepatrím,“ začala som sa vykrúcať a snažila sa dostať spod perín, ale bolo to nemožné. Aj zranený, stále mal v sebe dosť sily držať ma v šachu.

„Ale patríš.“ Skôr, ako som mohla reagovať sa ku mne priblížil a jeho pery spočinuli na mojich. Opatrne, akoby sa bál mojej reakcie, si vzal moju spodnú peru a ja som sa podvolila. Presne, ako náš posledný bozk pred toľkými rokmi. Jeho pery boli stále rovnako mäkké a dokonalé, aj napriek tomu, že boli opuchnuté. Keď si uvedomil, že sa neodtiahnem, chytil ma za krk a pritiahol si ma k sebe bližšie. Jazykom vkĺzol do mojich úst a mne ušiel ston. Tak dlho som sa bola bez neho, bez jediného človeka, ktorý ma poznal, až som zabudla, aké to je.

Vyrušilo nás až zvonenie Robertovho mobilu, ozývajúce sa z obývačky. Rýchlo som sa od neho odtiahla a so stisnutými perami som sa vybrala doniesť mu mobil, aby si ešte neublížil.

„Nechaj ho zvoniť, mám dovolenku!“ zakričal za mnou, ale to som mu ho už niesla v trasúcich sa rukách. Cítila som, ako mi hrdlo zviera niečia ruka a stačilo k tomu vidieť na displeji jedno meno.

„Chceš nechať zvoniť aj Eve?“ spýtala som sa vo dverách, neistá, či mu ten mobil podať, alebo ho do neho hodiť. Bože, na čo som sa to hrala? Mala by som jej byť vďačná, že nás rozdelila, inak by som to nechala zájsť ďalej. Niektoré chyby ale človek vymazať nemôže.

„Áno,“ povedal strnulo a ako na pokyn, mobil utíchol. „Hate,“ nasal vzduch do pľúc a snažil sa nájsť slová, možno klamstvá, ktoré by mi povedal.

„Je to komplikované,“ dostal zo seba nakoniec.

„To vidím,“ prikývla som a rozhodla sa zachovať si chladnú hlavu. Bol to len jeden bozk, nič viac. Nemalo dôvod sa kvôli niečomu rozčuľovať.

Brunet sa chcel postaviť z postele, ale behom sekundy som stála nad ním a tlačila mu na plecia, aby ostal ležať.

„Si zranený a potrebuješ doktora!“ trvala som rozčúlene na svojom. „Neskúšaj svoje šťastie!“

Znechutene pretočil očami, no nakoniec sa len zasmial.

„Zavolaj Mattovi a povedz mu, nech sem napochoduje so svojím kufríkom,“ prehovoril po chvíli. „Ak ťa to upokojí,“ dodal a usmial sa.

„Kto je Matt?“ nerozumela som. Podvihla som zo zeme uterák a šla ho hodiť do kúpeľne pre hotelovú službu. Kým som však čakala na jeho odpoveď, obliekla som sa a jeho tričko si zapravila do nohavíc.

„Oliverov spolužiak, ktorý minule dával dokopy Nata!“ zakričal za mnou, aby som ho počula aj cez prúd tečúcej vody, v ktorej som si umývala tvár.

„Dobre,“ pristúpila som na jeho hru. Chcel doktora v zácviku? S tým som mohla súhlasiť. Ak to bol on, verila som mu, pretože na Natovi odviedol skvelú prácu. Rovnako ako teraz, aj vtedy som sa bála, že bude potrebovať nemocnicu, a nakoniec bol schopný so mnou druhý deň trénovať.

Poutierala som si ruky a začala v jeho mobile hľadať hocakú zmienku o Mattovi. V tom mobile mal toľko kontaktov, že ani ja som nemala toľko pesničiek. V New Yorku sa mu muselo žiť dobre, istotne tam mal veľa priateľov...

Môj prst sa prepočítal a zroloval stránku o niečo nižšie, ako mal. Dych sa mi zasekol v hrdle a oči mi sčerveneli, keď mi zrak padol na meno predo mnou.

Maxwellová Miranda.

Svet sa so mnou zatočil a nebola som si istá či ešte stojím. Zaprela som sa rukou do umývadla a zhlboka sa nadýchla. Pripadala som si, akoby mi dal niekto facku, a ja som sa otočila o stoosemdesiat stupňov. Netušila som, čo robím, ale môj prst vystrelil k tlačidlu volať a nakoniec som si mobil priložila k uchu.

Prvé zvonenie.

Mala by som to zložiť? Bude na druhej strane naozaj tá osoba, na ktorej meno som sa pred chvíľou dívala?

Druhé zvonenie.

Chcela som, aby mi dvihla. Zaujímalo ma, ako bude znieť jej hlas. Bude taký nežný a jemný ako v mojich predstavách?

„Prosím, zlato?“ ozvala sa pred tretím zvonením z druhej strany žena, a moje oči sa naplnili slzami, ktoré okamžite našli svoju cestu von. Prerývane som dýchala, ruky sa mi triasli a bála som sa, že ak niečo poviem, zlomí sa mi hlas.

„Robert, si tam?“ spýtala sa po chvíli ticha, lenže ja som v sebe nemala tú odvahu niečo povedať.  Koľko nocí som si v hlave predstavovala svoj prvý rozhovor s matkou, aby skončil takto, po telefóne?

Zložila som a zovrela mobil v ruke. Vzduch, ktorý sa mi dostával do pľúc ma štípal ako jedovatý plyn a pri pohľade na svoj odraz v zrkadle som si uvedomila, akú základnú chybu som urobila.

„Neexistujú nevinní ľudia, Hate,“ smiala sa na mne Lauren. „Každý z nás klame.“

Keby som len tušila, aké pravdivé boli jej slová. Nikto nebol bez viny a žiaden úprimný chlap neexistoval. Boli to len moje utopické predstavy, ktoré si želali, aby bol tým, za ktorého som ho považovala.

„Tak čo, neberie to?“ ozval sa z izby najväčší zradca. V porovnaní s ním odrazu ani môj otec nevyzeral tak zle. Nenávisťou k mojej matke sa nikdy netajil a hlavne mi vždy povedal, čo si o mne myslí. Čo z toho, že tá veta neobsahovala pekné slová, aspoň mi neklamal.

Pomalými krokmi som vyšla z kúpeľne a cez uslzené oči na neho pozrela. Nemala som silu prehovoriť, tak som po ňom len hodila jeho mobil. Nech sa s ním zadrhne a zavolá si niekoho sám! Doteraz mu to samému celkom išlo!

„Hate...“ nerozumel a okamžite pozrel na odchádzajúce hovory. Keď zbadal to, čo som videla pred chvíľou ja, stuhol a trvalo mu hodnú chvíľu, než ku mne dvihol zrak.

„Ty skurvysyn,“ šepla som vyčerpane. Sila bojovať ma opustila a jediné, čo som cítila, bola apatia. Bolo to moje jediné východisko, aby som ho neumlátila na smrť.

„Počkaj, ja...“ začal sa dvíhať z postele, ale to som už po ňom hodila jeho tričko a prešla do obývačky, aby som na seba dostala bundu. Nechcela som mať na sebe ani jedinú vec, ktorá patrila jemu!

Nohy mi oťaželi a každý pohyb, ktorý som musela vykonať ma bolel, akoby do mňa bodali tisíckami nožov. Srdce ešte dokázalo pumpovať krv do celého tela, no nebolo schopné cítiť. Všetky emócie, s ktorými som bojovala, nenávisť, ktorú som cítila, zradu, čo som utŕžila... to všetko ma nútilo chcieť proste vypnúť.

„Hate!“ vošiel za mnou do obývačky, pridŕžajúc si ruku na zranenom mieste, ospravedlnenie očiach. Na to už však bolo neskoro. „Prosím, nechaj ma vysvetliť ti to...“

„Nie!“ prudko som sa k nemu otočila a ruky stisla do pästí. „Bola to moja matka, Robert! Žena, ktorá mi dala život a ktorú som nikdy nevidela!“ dala som mu facku, keď narušil môj osobný priestor.

„Moja matka, ktorá sa o mňa nikdy nezaujímala ti dvihne so slovami zlato?! Čo to kurva znamená?!“ pretrela som si čelo a vybrala kľúče od auta. „Vieš čo? Zhni v pekle, hajzel!“

„Nie je to tak, ako si myslíš!“ trval na svojom.

Vydala som sa na odchod, nevnímajúc nič len moje kroky. Hlasy za mnou som úspešne ignorovala a otvorila si dvere na chodbu.

„Hate, počkaj!“ kričal za mnou, ale ja som sa neotočila, aspoň sprvu nie. Otázky spojené s Mirandou si rýchlo našli cestu do mozgu a ja som sa tak ocitla v pokušení.

Potiahla som nosom a cez uslzený výhľad som mu venovala posledný pohľad, naprieč chodbou.

„Povedz mi jednu vec...“ prehltla som. „Vedel o nej Benjamin?“

Chcela som sa mýliť, modlila som sa za pokrútenie hlavou, ktoré by mi dalo aspoň nejakú nádej. Robert bol poslednou osobou, ktorá ma v tejto chvíli spájala s rodinou. Bol ako tenká niť, ktorá ma držala nad vodou, keď sa ma svet snažil utopiť. Nechcela som, aby sa to pominulo, zároveň som potrebovala počuť pravdu. Nebolo vo svete už klamstiev viac ako dosť?

„Všetci o nej vedia,“ prikývol s pohľadom zaboreným do mojich očí, ktoré ten nápor nezvládli a zabránili mi, aby som ho ešte stále videla. Nemala som však v pláne sa pred ním zosypať, a preto som sa na päte otočila a kládla jednu nohu pred druhú. Nútila som sa do každého nového kroku a keď sa mi podarilo vojsť do výťahu, ktorý smeroval dole, začala som sa triasť.

Ostala som sama. Obklopená klamstvami som už nevedela, či je bezpečné veriť vlastnému tieňu. Nemala som veľké očakávania od svojho života, pretože vždy to bol niekto druhý, kto mi vybral smer. Nebola som strojcom svojho osudu, za čo som v konečnom dôsledku mohla viniť jedine seba. Takto som sa ale cítila ešte horšie.

Nasadla som do auta a zhodila svoju masku. Naštartovala som, uvažujúc, čo poviem Lauren, keď k nej dorazím. Ako jej vysvetlím, že som urobila najväčšiu hlúposť na svete? Mala by som jej vôbec o niečom z toho povedať?

Na parkovisku pred internátom nebolo veľa aut, keďže väčšina bola v škole, a tak si ma nikto nevšímal, ako som vykročila dovnútra a smerovala po schodoch k Lauren. Nepamätala som si jej rozvrh, a preto mi ostávalo len dúfať, že dnes nemá nabitý program už od rána.

Ako náhle som ale otvorila dvere a vošla na chodbu, na ktorej bolo 6 rôznych bytov, narazila som a skoro prevalcovala Claire.

„Prepáč,“ vyhŕkla som okamžite a ospravedlňujúco sa na ňu usmiala. „Nedávala som pozor.“

„Nič sa nedeje,“ mávla nad tým rukou a prehrabla si neposlušné červené vlasy, popravujúc si ich za uchom. Neisto na mňa pozrela, hryzúc si spodnú peru, akoby nevedela, či mi má niečo povedať alebo nie.

„Bola som u Lauren a všimla som si tvoje veci,“ začala nakoniec. „Došlo mi čo sa stalo.“

Nechápavo som na ňu pozrela a uvažovala, čo vlastne o mne mohla vedieť. Spala so Sebastianom, ale nikdy neostala na obed, aby sme sa porozprávali. Nebola som si ani veľmi istá, čo vlastne študuje, nakoľko som ju v škole nikdy nevidela. Lauren s ňou chodila tancovať a sem tam si spolu niekam zašli.

„To je v pohode,“ pokrútila som hlavou, dúfajúc, že červeň z mojich očí vymizla. Rozoberať môj život s ďalšou osobou som naozaj nechcela, hoci niekedy boli lepší cudzinci ako priatelia. Tí nesúdili, len načúvali.

„Ako si na tom ty?“ zmenila som odrazu tému a pozrela sa na jej ruku, kde mala, ako som čakala, ešte stále modrinu, od Marcusa. Síce už bola skoro celá žltá, stále svietila na jej pokožke.

Claire spojila pery do úzkej linky a nasala vzduch nosom. Niečo mi vravelo, že som udrela na jemnú nôtu. Niečo vo mne chcelo, aby mi verila, ale druhá časť vedela, že k tomu tak skoro nedôjde. Bola som predsa sestrou chlapa, ktorý ju určite do týchto sračiek v prvom rade. Nemohla som s ním ani prehovoriť, pretože som netušila, kde by ho bolo možné zastihnúť.

„Ujde to,“ zaklamala mi, no čo ma štvalo viac bol fakt, že tento krát som bola schopná rozlíšiť pravdu od lži.

„No tak, Claire,“ zatiahla som. „Nemusíš na to byť sama. Viem, že sa veľmi nepoznáme, ale môžem ti pomôcť, ak mi povieš, čo sa deje,“ pobádala som ju jemne.

Možno bola ona presne to, čo som potrebovala. Človek, ktorému by bolo možné pomôcť, na rozdiel odo mňa. Vedela som, aké je to byť totálne na dne a nechcela som, aby si tým prechádzali aj ostatní. Ak by mi dovolila, urobila by som aj nemožné, aby som jej pomohla. Zaslúžila si to.

„Nič v zlom, Hate,“ oblizla si pery, „ako chceš pomôcť mne, keď nevieš pomôcť ani sebe?“ spýtavo na mňa pozrela, lenže tá otázka ma úplne zaskočila.

„Ja...“ Otvorila som ústa, no následne som ich radšej zatvorila, aby z nich nevyšla nejaká hlúposť.

„Dám ti jednu radu, keď si teraz voľná,“ priblížila sa ku mne, „uteč od nich čo najďalej, pretože s nimi ťa nič iné ako peklo nečaká.“ A skôr, než som jej na to mohla niečo povedať, prešla na schodisko a rýchlo sa vydala cestou nadol, nechávajúc ma napospas ďalším otázkam.

Mala by som utiecť?

Moja ruka síce vystrelila k dverám, aby zaklopala, no moja hlava sa ešte stále spamätávala so stretu s Claire. Nechápala som, čo strašné sa jej muselo stať, aby takto zanevrela na celú moju rodinu a hodila všetkých mojich bratov do jedného vreca. Sebastian bol možno kretén a spal s každou, podobne ako Nate, ale aby im ubližoval? To mi k bratovi nesedelo, nie úplne.

„Tak tu si!“ hodila sa na mňa Lauren hneď ako ma zbadala. Pevne ma objala a vtiahla dovnútra. „Vieš, ako som sa o teba bála?“ karhala ma, no jej zovretie nijako nepovolilo. Zbožňovala som ju za jej starostlivosť, aj keď teraz som sa kvôli tomu cítila previnilo. Netušila som, koľko vecí povedať a čo zatajiť.

Keď sa odo mňa konečne odtiahla, bolo to len preto, aby svoju spolubývajúcu pustila von z bytu, ktorá na nás nechápavo pozerala.

„Vedela som, že nemáš priateľa, ale pripisovala som to tvojej voľbe,“ zamrmlala na odchode. „Teraz tomu už chápem a držím palce!“ neodpustila si, and čím som len pretočila očami a zabuchla za ňou. Mať ju ako spolubývajúcu, zabila by som ju, tým som si bola na sto percent istá. Prečo sa s ňou Nate vlastne vyspal? Okrem dobrej postavy na nej nevyzeralo dobre nič.

„Naozaj ju nemôžem nakopať?“ kontrolovala som kamarátke s úsmevom a zhodila som zo seba bundu, ktorá ma nepríjemne chladila na koži. Vďaka tomuto počinu som si vyslúžila nechápavý Laurenin pohľad a potom jej ruka vystrelila k ústam, aby zadržala smiech. Mne však bolo do plaču.

„Nič sa nestalo,“ uistila som ju automaticky, smerujúc do izby nájsť si nejaké náhradné tričko, najlepšie s dlhým rukávom. Rukavice, ktoré boli položené na kufri som skryla dovnútra a namiesto nich vyhrabala červené tričko s dlhými rukávmi.

„Bola si s Robertom, však?“ poskočila od napätia, zadúšajúc sa smiechom. „Páni, vedela som to!“ zaradovala sa. „Aký bol? Hovor, nebudem súdiť!“

Nemohla som pred ňou skrývať udalosti včerajšieho večera, aj keď som chcela. Nielenže sa tešila z vlastných predstáv, zároveň ma tým privádzala do šialenstva, nakoľko sama som včera premýšľala o všelijakých veciach. Keby len včera, ale dneska ráno v jeho objatí som sa mohla roztopiť!

„Chcela som mu povedať o tej jazve,“ oblizla som si pery a pozrela na kamarátku.

„Povedala si mu o Vincentovi?“ vytrieštila na mňa neveriacky oči.

„Nie.“ Prešla som si sadnúť, aby som si nejako utriedila myšlienky. „Nielenže by som mu nebola schopná povedať pravdu, ale... vyrušili nás moji bratia,“ pri tej spomienke som naštvane zovrela pery a jazykom si prešla po zuboch, hľadajúc vhodné slová, „ktorým sa rozopnuté nohavice zdali ako dostatočný dôvod na to, aby z neho vytriasli dušu.“ Lauren si zakryla rukou ústa a prisadla si ku mne.

„Preboha,“ hlesla takmer nečujne a začala ma hladiť po chrbte. „Je v poriadku?“

„Vincent ich zmanipuloval,“ pozrela som jej zúfalo do očí. „Zvalil ten monokel na Roba, a keď bratia videli modrinu na ruke, ktorú mám naozaj od neho, stačilo im to na to, aby verili, že mi vymyl mozog...“

„Sú úplne sprostí?!“ vyletela rozčúlene čiernovláska a začala sa prechádzať po izbe, prehadzujúc si vlasy z jednej strany na druhú, ako to robila vždy, keď bola nervózna. „Veď som tvojmu bratovi jasne povedala, čo ti ten sviniar urobil!“

Vyčerpane som pokrčila plecami, pretože hnevať sa na to nemalo zmysel. Nikam to neviedlo.

„Je to moje slovo proti jeho. Keď veria, že ma Robert zmanipuloval, myslíš, že uveria niečomu, čo povieš ty? Mohla som ti klamať,“ poznamenala som po chvíli a kyslo sa usmiala. Vedela som, že moji bratia nepatrili k najvšímavejším, ale zarážalo ma, ako im niektoré súvislosti nič nevraveli. Verili, že by ma niekto zmanipuloval? To ja som bola manipulátor!

„Och, Hate, tak ma to mrzí.“

„O nič nejde, zaslúžil si tú bitku rovnako, ako si to zaslúžia všetci štyria,“ prehodila som nezaujato, nad čím kamarátka nechápavo nadvihla obočie. Mala som zájsť tak ďaleko a povedať jej všetko?

„Niečo mi nevravíš,“ prekukla ma. „Čo sa stalo s Robertom?“

„Klamal mi,“ dvihla som k nej zrak, „a ja sprostá som mu znova naletela. Jemu a celej mojej rodine, ktorá mi klamala boh vie ako dlho do očí.“

„O čo ide?“ Stále jej nedochádzalo.

„Žena, ktorá mi dala život, je v kontakte s Robertom,“ vydýchla som a až vtedy mi došla skutočnosť mojich slov, ktorá ma len znova začala bodať vo vnútri. „A moji zasratí bratia o všetkom vedeli! Nič mi nepovedali a ani by som sa k tej informácii nedostala, nebyť jeho mobilu!“ udrela som ruku po posteli, ale nemalo to žiaden efekt.

„No tak, Hate, pokoj,“ chlácholivo sa na mňa usmiala. „To bude dobré, nejako sa to vyrieši.“

Prudko som sa postavila a zaškrípala zubami.

„Čo to nechápeš?! Nikdy to už nebude dobré! Zničili ma! Všetci! Nemám nič, čo by som mohla robiť, ani len do Impéria nemôžem zájsť. Naša rodina skončila,“ došlo mi a zamyslene som sa zadívala von oknom.

Laurenin výhľad stál za to. Videla zadnú časť internátu, kde sa vďaka tráve zdržiavali ešte viacerí študenti na dekách, snažiac naučiť sa niečo, alebo sa aspoň vyhnúť iným povinnostiam. Niektorí chlapci hrali improvizovaný futbal, iní sa ešte len rozcvičovali, čo m pripomenulo mňa a Nata v telocvični. Stále som ho brzdila, aby sa pred hocakým zápasom najprv rozcvičil a neublížil si viac než bolo nevyhnutné. Mohol byť môj tréner, lenže ja som bola jeho. Dopĺňali sme sa.

„Mám to,“ usmiala som sa sama pre seba, keď mi v hlave skrsol jediný plán, aký som v tejto situácii mohla mať.

„Čo máš? Hate, o čom premýšľaš?“ Lauren sa očividne nepáčilo moje uponáhľané ja, ktoré sa snažilo zapnúť laptop rýchlosťou blesku. Ako náhle sa predo mnou rozsvietila obrazovka, začala som hľadať na internete jedinú vec, o ktorej som mohla premýšľať. Nevšímala som a nevnímala nič iné okrem tepu môjho srdca, ktorý sa každou chvíľou zvyšoval. Môj plán nebol racionálny, no preto sa mi páčil ešte viac. Lauren medzičasom prešla poza mňa a zahľadela sa na to isté, na čo som sa dívala aj ja.

„Zbláznila si sa?!“ Nasucho preglgla, keď jej došlo, o čom premýšľam, teda... čo som vymyslela. Bolo to buď alebo. Ak by som sa nad tým pridlho zamýšľala, zamietla by som to.

„Odchádzam z mesta, Lauren,“ zasmiala som sa sama pre seba, ako som rolovala výber leteniek a uvažovala o vhodnom meste. Niekde na mňa predsa musel čakať lepší život ako tu, či nie? 

 

Kapitola XIV. / Kapitola XVI. 


 

 

Viem, že sme doteraz nikdy nepočuli o jej matke, a preto vám len s radosťou prikladám ďalší kúsok do našej skladačky. Máte nejaké teórie o tom, prečo by mohla byť v kontakte práve s Robertom? 

Všetkým by som vám však chcela poďakovať za podporu pri tomto príbehu, za vaše skvelé komentáre a postrehy, ktoré vždy potešia. Hlavné ďakujem patrí MillieFarglot, LiliDarknight, Blacky, Neznámí a Trish. Veľmi pekne ďakujem a dúfam, že vás príbeh ešte neomrzel. 

Perla



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Kapitola XV.:

8. Perla přispěvatel
01.04.2017 [16:05]

PerlaVeva: Nič sa nedeje, som aj tak rada, že sa ti príbeh páči a pokračuješ v čítaní. Ďakujem. Emoticon

Trisha: Ilegálne zápasy budú musieť ešte ostať stranou, pretože Hate si akosi vybrala iné "východisko". Ďakujem za komentár. Emoticon

Mills: Nie, jej matka nie je mŕtva a to vedela aj Hate, takže týmto by sa nijako neprekecli, len sa dohodli, že o nej nebudú hovoriť. A ten, čo neveril Lauren bol Nate a možno aj preto ju bral tak, lebo vie, že mu už zopárkrát klamala, takže... je ťažké takej osobe znova dôverovať. Ďakujem za komentár drahá, uvidíme, či sa Robert do konca príbehu vykúpi. Emoticon

Blacky: Tvoje slová pre mňa veľa znamenajú, ďakujem. Emoticon Emoticon Je zvláštne, ale keď človek píše niečo, s čím sa vie stotožniť a čo sa v jeho živote do istého stupňa odohráva, emócie prichádzajú samé. Čo sa konca týka... v hlave mám asi 3 rôzne varianty, s ktorými sa pohrávam, ale zakaždým, keď by som si chcela určiť cieľ, Hate to nejako zamotá, takže koniec bude prekvapením asi aj pre mňa. Emoticon Ešte raz ti ďakujem drahá, na tvoj komentár si vždycky počkám. Emoticon Emoticon

Lili: Máš pravdu, drahá, Hate by najradšej odišla asi aj na severný pôl, ak by tam mala pokoj od klamstiev a pretvárok. Nanešťastie Claire... jej život je tomu Hatinemu dosť podobný, takže jej poradila len to, čo by najradšej urobila sama, ak by na to mala odvahu. Ďakujem za komentár. Emoticon

7. LiliDarknight webmaster
31.03.2017 [22:10]

LiliDarknightTeórií mám aspoň milión, jedna nepravdepodobnejšia než tá druhá. Hádať teda asi nebudem, bolo by to zbytočné. Emoticon
Musím povedať, že ma táto kapitola prekvapila. Ale to sa doteraz darilo každej, takže by som sa už mala prestať čudovať. Hádžeš na mňa nielen prekvapenia, ale hlavne emocionálne bomby. Táto bola enormná a ja som fňukala ešte niekoľko minút po dočítaní. Emoticon
Robert ma trochu zaskočil, ale verím, že existuje dobré vysvetlenie jeho správanie. Veď predsa už všetci vieme, že jej otec je hajzel. Určite to dosť súvisí s tým, že jej matka nie je s ňou. Na to, aby niekto niekoho nazval "zlato" predsa nemusí s niekým spať. Emoticon
Hate asi vypol mozog. Chápem ju. Na druhej strane by som ňou rada zatriasla. Ale tak... nemôžem ju viniť z toho, že chce utiecť od všetkého, čo jej ubližuje.
Gratulujem, Claire, mala si stupídny nápad.
Ale teším sa na pokračovanie! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6.
Smazat | Upravit | 31.03.2017 [20:45]

Ja neviem, ale je mi ho ľúto. vyzerá to, že mu na nej naozaj záleží, len sa veci pokazli. Taký už život býva. Niekedy ti zamieša kartami tak, že ani nevieš nakoniec či môžeš veriť sebe. Zaujíma ma , čo sa naozaj stalo. neverím, že by to bola z jeho strany čo sa týka jeho matky zrada.

Len všetko vyzerá tak zle z jedného uhlu pohľadu, keď chýba celé spektrum.

Píšeš naozaj geniálne nemôžem uveriť, že som tu už na ourku celé roky a neprečítala od teba ani jedno písmenko. Tajomno a emócie čo udržuješ v texte je majstrovské. Naozaj to vyzerá na také to jednoduché čítanie ale je v tom toľko silných životných právd, že mi až pri čítaní často stíska srdco moje šialené.

Zaslúžiš si umiestnenie a ja ti k nemu gratulujem.

Som zvedavá, ako bude vyzerať koniec. Či to bude totálny prepadák v štýle a všetko skončillo v Sračkách alebo to dáš tým najlepším možným spôsobom, korý patrí k mojim najobľúbenejšíma a ukončíš to otvorene s nádejou lepších dní. či už s Robertom alebo bez.

Hate nie je človek, ktorý by si zaslúžil úplný sad end. To by ma asi knokautovalo a mala by si ma svedomí.

teším sa na ďalšiu. JA viem, že to znie hlúpom,keď sú tu kapitoly týždeň,ale je to tak, len mám času strašne málo ale vždy dobehnem. Sľubuje. Takže ak budem mlčať, nezanevrela som, len nemám čas na čítanie,alebo na hodenie komentu, vždy jedno z toho.
Emoticon

ostatné dievčatá to už vedia. Emoticon

5. MillieFarglot admin
31.03.2017 [19:01]

MillieFarglotKristeeeeeeee, a to som ho začala mať rada, do prčíc! Táto časť bola teda phuf... nečakala som nič také. Myslela som, že je jej matka mŕtva. Prečo jej to nik nepovedal??? Emoticon
Ach, zlato, prečo ma najprv donútiš mať rada Roberta a následne spôsobíš to, že by som ho strašne rada skopala zo schodov, vykastrovala a zahrala orchester na jeho rebrách. Jej bratia na tom nie sú o nič lepší!
To sa fakt pred ňou o tomto ani raz neprekecli? Za celý jej život? To mi príde kúsok prehnané, keďže tam s nimi žila a strávila s nimi veľa času. Aj tak som na nich straaašne nasratá.
A tiež, prečo jej brat (už neviem ktorí to bol Emoticon ) neveril Lauren? Ve´d musel vedieť, že to je jej najlepšia priateľka.
Naozaj mi je strašne ľúto Hate, ale verím, že sa z toho dostane raz-dva a všetkým nakope zadok. Som zvedavá, kam sa chystá. Emoticon
Netuším, v akom vzťahu môže byť jej matka s Robertom. Jedna moja časť verí v to že cez Roberta ju nejak sleduje, ochraňuje alebo čo, ale to sa celkom prieči nazvaniu "zlatko". Ak s ním má nejaký pomer, tak to bude viac zamotanejšie jak nejaká mexická telenovela. Emoticon Emoticon

Nemáš za čo, tento príbeh je DOKONALÝ. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Trisha
31.03.2017 [10:55]

*o to viac ze to bolo nieco nove.
P.S. uz frcim na depresivnejsich textoch aj ja. Emoticon

3. Trisha
31.03.2017 [10:45]

Nuz netusim ako to dopadne a co to bude. Ale uprimne prve co mi napadlo bolo ze pojde do tych ilegalnych zapasov co chcela predtym. Aby sa proste vybila. Ale vazne... kam pojde? Krasna xast ako vzdy. Citanie som si uzila o to viav ze konecne som citala nieco a ako vzdy zabila si ma. :-* :-* :-* :-*

2. Veva
30.03.2017 [21:36]

Prečo mám pocit, že toto nedopadne dobre? Kam akože chce ísť s tým málo peňazí čo má? Keby si to aspoň nechala vysvetliť od Roberta... No každopádne to bude zaujímavé. Úžasná kapitola ako vždy. Prepáč, že nekomentujem... ale keď ja nikdy neviem dať dokopy svoje dojmy a myšlienky...
Teším sa na pokračovanie Emoticon Emoticon

1. Veva
30.03.2017 [21:34]

Prečo mám pocit, že toto nedopadne dobre? Kam akože chce ísť s tým málo peňazí čo má?

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!