OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Kapitola IX.



Hate - Kapitola IX.Je ťažké klamať niekomu, na kom nám záleží, avšak niektoré tajomstvá musia ostať skryté.

Kapitola deviata

 

Objednali sme si večeru a v tichosti čakali, kto sa ozve skôr. Môj pohľad zaletel k zlatej výzdobe obrovskej miestnosti, kde mohlo byť asi tak ďalších dvadsať stolov, najčastejšie obývané zamilovanými pármi. Táto reštaurácia bola jedna z mála, ktorá robila rôzne prekvapenia, ak chcel muž požiadať svoju partnerku o ruku. Bolo zvláštne, ako sa všetky ženy dokázali roztopiť kvôli jednej otázke, ktorá nebola ani originálna. Rovnako ohraná bola aj ich následná odpoveď. Plačlivé áno a hodenie sa chlapovi okolo krku. Naozaj mu šlo práve o to? Chcel jej sľúbiť jeho lásku, ktorá ho raz prejde? Ona ho po roku, možno troch alebo viacerých omrzí a nájde si inú. Naozaj to všetko chceli riskovať a vyhodiť peniaze za svadbu, ktorú nepotrebovali?

„Ako sa ti darí v škole?“ vyrušil ma zo zamyslenia Robert, ktorého chabý pokus o konverzáciu som sa rozhodla prijať.

„Dá sa to.“ Nebola to úplne lož, ale od pravdy to tiež malo riadny kus cesty. „Stačí to len dokončiť a nikdy sa za tou školou neobzrieť,“ pokrčila som plecami, sledujúc ho. Vyzná sa vo mne tak ako kedysi? Vie, že to tam neznášam?

„Takže na hovno, ak som pochopil dobre,“ usmial sa a ja som spravila to isté. Jednoduchosť, s akou to vyjadril, ma zahriala pri srdci, aj keď som si to nechcela priznať. Mala som byť naštvaná za to vydieranie, ktorým ma sem dostal.

„Ako sa darí v New Yorku?“ skúsila som to aj ja, hoci odpoveď ma veľmi nezaujímala. Nevedela som, či som pripravená počúvať o jeho priateľke a perfektnom živote. Po tom, čo mňa zanechal napospas osudu, nebolo od neho férové vychvaľovať sa so životom, nie?

„Dá sa to,“ použil moje slová, ale na očiach som mu toho videla oveľa viac. Naklonil sa bližšie a nadýchol sa. To nemohlo znamenať nič dobré. „Ohľadom toho, čo povedal Ben pri obede...“ začal. Ja som však nechcela počuť koniec, tak som len chytila jeho ruku do svojej a venovala mu asi ten najpovzbudivejší úsmev, aký som len dokázala. Myslím, že by som si zaň zaslúžila aj Oscara.

„Nič sa nedeje, je to tvoj život a ja sa teším s tebou.“ Slová, tak klamlivé, opustili moje ústa, a odrazu som si želala, aby vedel, ako veľmi to bolelo vysloviť ich.

„Nie, Hate, ja som ti to chcel všetko vysvetliť...“ Stále sa nedal odbiť, ale ak by pokračoval, pravdepodobne by to nedopadlo dobre ani pre jedného z nás.

„Nie som už dieťa, ktoré musíš na zlú novinu pripraviť, Rob. Dospela som, ako si mi poradil. Posunula som sa ďalej, ty tiež. Nemôžem inak než sa s tebou radovať.“ Ak by to bolo možné a človeku by narástol nos pri každej lži, ani táto miestnosť by mi nestačila. Nepriala som mu nič z toho, čo mal. Závidela som mu, pretože zatiaľ čo môj život upadal, jeho bol na vzostupe. Kto vie, ako dlho mu potrvá, než svojej priateľke povie tú otrasne ohranú vetu? Povie mu áno? Ako vôbec vyzerá? Je tiež právnička?

Brunet zavrel oči, ale jeho ruka sa držala mojej. Bola to len chvíľka, možno sekunda, ale cítila som niečo, čo mi unikalo od chvíle, kedy opustil môj dom a nastúpil do auta k čiernovláske, ktorej meno som radšej rýchlo zabudla.

Cítila som istotu, ten neznámy pocit domova, ktorý človek hľadá, a pritom ho má mnohokrát priamo pred sebou. Toto však nebol ten prípad, pretože on už svoj domov našiel. Pri niekom inom, nie pri naivnej pubertiačke, ktorú nemohol ani vziať na rande, aby ho nevyhlásili za pedofila.

„Ako sa volá?“ prerušila som ticho a vytrhla sa mu. Párkrát nechápavo zažmurkal, snažiac sa dostať do obrazu. Hoci som o nej nechcela nič vedieť, bojovala som so zvedavosťou a nutkaním dokázať mu, že ja som bola lepšia.

„Eve,“ zamrmlal. „Je doktorka, akurát pracuje na špecializácii,“ objasnil, akoby som niečo z toho potrebovala počuť. Mohol si nájsť niekoho ešte dokonalejšieho? Doktorka, ktorá vie, čo robiť so životom, bola presný opak mňa.

Čašník nám priniesol objednávku a hoci sa Robert pustil pomaly do jedla, ja som hladná nebola. Z myšlienky na šťastie ľudí, ktorí ma obklopovali, mi bolo zle.

Bola som sebec. Správny kamarát by sa tešil zo šťastia druhých, no ja som im to závidela. Nechcela som ich zaťahovať do svojich problémov, tak som mlčala, ale niekde hlboko som túžila, aby všetci videli, aká som zničená. Úsmev, múdre slová, správny postoj... bola to fraška, ktorú som hrala každý deň so svetom. Zatiaľ čo nikto netušil, ako mizerne sa cítim, ja som sa starala o to, aby oni mali radosť. Horšie než poznanie, aké to je byť na dne, by bolo vidieť tam tých, na ktorých mi záležalo. Práve preto som musela zavrieť ústa a byť ticho. Kvôli šťastiu ostatných.

„To znie super,“ zaklamala som. „Keďže Oliver už od nástupu vedel, že bude chirurg, nezvykne rozprávať o niečom inom,“ pokrčila som plecami a odhodlala sa k prvému sústu.

„A čo ty?“ opýtal sa ma odrazu a ja som nechápavo nakrčila čelo. „Si šťastná, Hate?“

Mal šťastie, že som práve prežula, inak by hrozilo, že sa zadusím. Šťastná? Ja? Čo je to za sprostú otázku?

„Samozrejme,“ usmiala som sa. „Mám všetko, čo som vždy chcela. Školu, rodinu, priateľov...“

„Odkiaľ máš teda tú jazvu?“ nenechal ma ani dokončiť. „Ten monokel bol tiež zaujímavý.“ Oči mu potemneli a pevnejšie zovrel príbor. Prečo sme sa nemohli radšej držať konverzácie o jeho dokonalej priateľke?

„To nie je tvoja vec,“ zahriakla som ho pokojne. „Len o tom musíš mlčať, prosím ťa. Bolo to nedorozumenie, nič dôležité.“ Očividne prišla tá správna chvíľa na vymýšľanie príbehov, hoci som dúfala, že nám to vydrží až kým sa nebudeme lúčiť.

„Spravil ti to niektorý z chlapcov?“ strelil po mne pohľadom a ja som musela párkrát šokovane zamrkať, aby môj mozog mohol spracovať jeho otázku.

„Zbláznil si sa?“ zapišťala som. „Oni by sa ma ani len nedotkli, Robert...“

„Bol to otec?“ tipoval ďalej, ale ukázať mu strach, ktorý ma premkol, som nemohla. Zhlboka som sa nadýchla a pripravovala si ďalšiu lož, pretože pravdu som povedať nemohla.

„Môj otec by mi neublížil, miluje ma.“ Slová ma pálili na jazyku. „Mala som... menší problém s bývalým priateľom, ktorý ma síce poznačil, ale dostal svoje,“ bojovne som vystrčila bradu a pokúsila sa o úsmev. „Rýchlo prišiel na to, že tá chyba, ktorú urobil, bola najväčšia hlúposť v jeho živote.“

„Ako si len mohla byť taká nezodpovedná?“ karhavý tón si odpustiť nedokázal. „Mohol ťa zabiť, Hate. Povedala si to bratom?“

„Jasné, že nie! Za čo ma máš? Zabili by ho a vieš dobre, že nášmu otcovi by sa nepáčilo súdiť vlastných synov.“ Na to mi nemal čo povedať. Sám totiž vedel, aký podstatní boli bratia pre otca. Ak niečo miloval viac ako svoju prácu, boli to oni. Jeho pýcha a jediný klad v tomto svete.

„Nechápem ale, prečo si si s niekým takým v prvom rade začala. Kedy?“

A čo ja viem? Chcela som kričať. Akoby nestačilo, že som si behom pár sekúnd vymyslela dokonalú historku, ktorá dávala zmysel, on chcel detaily! Nebola som žiadna spisovateľka, aby mi to tak rýchle myslelo, príbehy na dobrú noc mi v živote nikto nečítal.

„Nemusím ti nič vysvetľovať.“ Nabrala som si na vidličku mäso a pomaly ho začala žuť. Potrebovala som čas, ktorý hral proti mne. Bola som predsa jeho rukojemník a ak by som sa bez všetkého zdvihla, nevyvolalo by to dobrý dojem.

„Musíš, ak nechceš, aby sa to nedopatrením niekto dozvedel.“ Hral vyššiu ligu ako ja. Tentoraz držal tromfy on, bastard.

„Sex,“ vydýchla som prvé, čo mi prišlo na myseľ. „Všetko bolo o sexe. Chcela som niečo, čo mi nikto iný nevedel dať,“ tvárila som sa ľahkovážne a súdiac podľa jeho výrazu, uveril mi behom sekundy. Naozaj mal o mne nízku myšlienku.

„Sex?“ zopakoval takmer šeptom. „Šlo ti len o to, aby ťa niekto schytil a vopchal ho do teba?“ Z jeho slov mi bolo okamžite zle, ale istotne nie tak, ako muselo byť jemu zo mňa. „Pretiahol ťa a potom čo? Nepáčilo sa ti to a chcela si to skončiť? Vytiahol na teba nôž?“ Jeho teórie boli bláznivé, ale aspoň si utvoril príbeh sám a ja som sa tak nemusela namáhať.

„Myslím, že naša večera je u konca,“ zhodnotila som a poutierala si pery. Nečakala som na jeho súhlas a rýchlo sa postavila na odchod. Kabelku som pevne stisla v ruke a vydala sa k výťahu. Nemal šancu ma dobehnúť, pretože musel zaplatiť, čím mi len získal čas. Dôjdem k autu a namierim si to domov. Nebude ma nasledovať, pretože by sa prezradil. Môj plán bol dokonalý.

Vošla som do výťahu a stlačila podzemie. Keď som sa otočila a zbadala naštvaný výraz Roberta Erhalla, ktorý si to mieril ku mne, nasucho som preglgla. Nebolo mi všetko jedno. Bol to jeho hnev proti mojim výčitkám. Tak či tak som bola znova stratová a jediný víťaz bol otec. Ten chlap prehru nepoznal.

Dvere sa zavreli skôr, než by ku mne mohol vojsť. Vydýchla som si a potlačila vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Musela som ostať pevná, inak by hrozilo, že cez slzy neuvidím na cestu. Aspoň by som sa tak nemusela v zrkadle pozrieť na seba. Ako to len môj otec dokáže? Vidieť sa každý deň v zrkadle a neuvažovať o nepravde, z ktorej ma obviňuje?

Výťah sa otvoril, no ja som ostala stáť ako prikovaná k miestu, neschopná jediného kroku. Zabudla som, že v reštaurácii mali aj schody. Predo mnou sa v ťažkých nádychoch dvíhal Robertov hrudník, ktorému som nechcela ani len pozrieť do očí. On ma však prepaľoval pohľadom.

Bez slova ma chytil za ruku a vytiahol von. Jeho stisk ma bolel, ale nemala som v pláne s ním bojovať. Chcel kričať? Mohol. Mne na jeho názoroch nezáležalo. Nie tak, ako kedysi, z toho klamu som sa spamätala.

„Takže šlo o sex, hej?“ vrčal, ako ma ťahal k autu. „Naozaj si chcela len to? Vyspala si sa s prvým, ktorý prišiel?“ skoro penil. Prečo ho tak trápilo či som sa vyspala s niekým cudzím, alebo známym? Cítil by sa lepšie, ak by som spomenula meno nejakého jeho kamaráta?

Zastali sme pri mojom aute, lenže mňa zastavili až dvere, ktorých som sa chytila. Surového som ho nepoznala a ak bol taký, nikdy som ani nechcela. Všetko, čo som dnes večer povedala, som odrazu chcela vziať späť a vrátiť sa k tej nenútenej a príjemnej konverzácii o ničom, ktorú sme viedli.

Pocítila som jeho telo blízko na mojom a jeho pery sa mi obtreli o krk, smerujúc vyššie. Otriasla som sa, zimomriavky na celom tele.

„Chcela si toto?“ spýtal sa, ako ma bozkával a jeho ruky ma pevne chytili za pás, smerujúc vyššie. „Aké to bolo, Hate? Ukážeš mi to v aute?“ Jeho pery postupne klesli na môj chrbát, keďže šaty mi odhaľovali jeho vrchnú polovicu. Zatiaľ čo v jednej ruke ma chytil za zadok, s tou druhou putoval stále po mojom bruchu vyššie. Pomaly som sa nadýchla, pripravená odtiahnuť sa, ale výčitky boli neúnosné. Klamala som mu, zaslúžila som si tú nenávisť.

Ako sa na mňa tlačil, ucítila som to, čo rozhodne nechcel. Predstava, že by sa so mnou naozaj vyspal, ma desila. Ak by urobil hlúposť, vyčítal by si to hneď zajtra, keď ho hnev prejde a uvedomí si, že som bola len sprostá ako obyčajne.

Prudko som sa otočila a pozrela mu do očí, ktoré ma pozorne sledovali.

„To, s kým som to robila, ťa zaujímať nemusí,“ precedila som cez zaťaté zuby. „Ak si dobre spomínam, mal si to byť ty. Cítil by si sa lepšie, keby som ti to dovolila?!“ zvýšila som hlas a zovrela kabelku v ruke. „Šlo predsa len o sex, nie? Tak si mi to vtedy povedal, alebo sa mýlim?! Chcel si sa proste vyspať s naivnou sestrou Maxwellovcov, aby si mohol byť prvý, kto o tom bude hovoriť, tak odkiaľ berieš právo poúčať ma?“

Zásah do čierneho. Robert predo mnou o pár krokov ustúpil, prekvapený mojimi slovami, akoby nečakal, že si ich budem po tých rokoch pamätať. Nanešťastie pre neho, tie slová sa v mi v tú noc vryli do pamäte a odvtedy si ich prehrávam stále dookola.

„Hate, ja...“ vydýchol, ale ja som už nechcela počuť nič. Nie od neho, ktorý nebol o nič lepší ako ja a moje klamstvá.

Po hmate som si našla v kabelke kľúče a nasadla do auta, kým on nehybne stál, hľadiac pred seba. Nepotrebovala som sa pozrieť na ruku, aby som vedela, že zajtra tam budem mať poriadku modrinu, jasne som vnímala jeho prsty, ktoré ma tak pevne zovreli. Kretén!

Umiestnila som mobil do stojana a zatiaľ čo som mierila večernými ulicami domov, dúfala som a modlila sa, že mi Lauren zodvihne.

„Hate?“ ozvala sa automaticky. „Čo sa stalo?“

Vedela to. Slová neboli potrebné, pretože ona všetko vedela skôr, než by som jej to vysvetlila. Nečudovala sa, keď som začala plakať, pretože vedela, že to musí ísť von. Sama vždy vravela, aby som to nepotláčala. Slzy sú očista a znamenajú nádej, Hate. „Ak budeš svojim deťom hovoriť svoj príbeh a nerozplačeš sa, znamená to, že ťa minulosť už viac nemá vo svojej moci.“ To boli jej slová útechy.

„Všetko som pokazila,“ priznala som po chvíli. „Klamala som mu o jazve, vymyslela som si strašný príbeh...“

„Istotne to nie je až také zlé,“ chlácholila ma pokojne. Keby len vedela.

Zahla som preč z hlavnej cesty a utrela si slzy z tváre. Predo mnou neboli na ceste žiadne autá, nikto, kto by šiel rovnakým smerom ako ja. Štvrť, do ktorej som mierila, patrila len tým najbohatším obyvateľom mesta, ktorých nebolo veľa a ktorí by o tomto čase ešte len vyrážali z domu na zábavu.

„Ale je,“ trvala som na svojom, ako som potiahla nosom. „On mi rozprával o svojom skvelom živote, priateľke, a vieš, čo som mu povedala ja? Že som mala sex s debilom, ktorý mi urobil tú jazvu!“

„Hate!“ zatajila dych kamarátka. Vravela som, že to nebolo dobré, ale neverila mi. Nemusela nič povedať, aj tak som vedela, že by bola najradšej, ak by som povedala pravdu.

„Som sprostá,“ zhodnotila som po chvíli ticha. „Samozrejme, že ma nikdy nemohol mať rád, keď som bola rovnako sprostá ako som dnes. Dokonca aj otec vždy vedel, aké som nemehlo.“ Až teraz mi konečne dochádzali veci, ktoré predo mnou dlhú dobu unikali.

„Tak nehovor! Počúvaj ma, Hate,“ prerušila moje myšlienkové pochody Lauren. „Choď domov a oddýchni si, hlavne neurob žiadnu hlúposť, dobre?“ kontrolovala mi. „Prídem k tebe, ak chceš, ale choď domov!“

Jej mamičkovský tón ma donútil usmiať sa cez slzy, pretože Lauren nemala ani vodičský preukaz, ani auto. Navyše bola na internáte na druhom konci mesta. Určite by ku mne teraz neprišla.

„Neboj sa o mňa,“ vydýchla som čo najpokojnejšie, dúfajúc, že môj hlas sa vráti do normálu. „Ja... budem v poriadku, všetko bude v poriadku,“ začala som rozprávať, lenže ako som mala presvedčiť ju, keď som nedokázala presvedčiť ani seba?

„Presne tak,“ zasmiala sa z druhej strany kamarátka. „Bude to v poriadku. Ak tomu uveril, je blázon. Zajtra sa uvidíme na prednáške a všetko mi povieš. Dnes už na to nemysli, prosím. Daj si levanduľový kúpeľ, vyspi sa do krásy a ja ťa budem čakať pred aulou, platí?“ Nádej v jej hlase ma odzbrojila. Ako to robila, že všetky problémy vyzerali také maličké a nepodstatné? Akým kúzlom oplývala, že ma vždy dokázala upokojiť a dodať mi pocit istoty, ktorý som poriadne nepoznala?

„Vidíme sa ráno,“ zopakovala som potichu a zotrela si z tváre poslednú slzu, ktorú som vyronila pre ľudí, ktorí mi celý život len ubližovali. Robert, otec, Ben.... všetci boli rovnakí. Nezáležalo na svetlých chvíľkach, ktoré som s nimi strávila, šlo o tie reálne, ktoré mi ukázali pravdu. Nechcela som už trpieť, ale netušila som, ako s tým bojovať.

Lauren ma zrušila, no len čo tak urobila, za sebou som začula policajné sirény, ktoré mohli znamenať len jedno. Problém.

„Do čerta,“ vydýchla som s vedomím, že ak mi dá policajt fúkať, budem stratená. Víno, čo Robert objednal v reštaurácii, som ochutnala, aj keď som mu vravela, že piť nebudem. Ja sprostá!

Odstavila som auto na kraj cesty, hodila mobil na miesto spolujazdca a snažila sa upokojiť. Nechcela som ani vedieť, ako som musela vyzerať. Rozmazaný make-up mi na vierohodnosti istotne nepridával. Stiahla som dole okienko aby som sa vyhla svieteniu jeho baterky.

„Dobrý večer,“ pozdravil mi a naklonil sa nižšie, aby si am mohol obzrieť. Jeho pohľad sa stretol s mojím a na chvíľu sa zastavil.

„Maxwellová?“ prekvapene pozdvihol obočie a o krok odstúpil. Nechápala som, čo ho na mne tak prekvapilo. Vyzerala som až tak zle?

„Prečo ste ma vlastne zastavili?“ hrala som sa na hlúpu a opýtala sa ho potichu, s tou najväčšou jemnosťou, akú som v sebe len mohla nájsť. Najradšej by som však len dupla na plyn a zastala až v garáži.

„Prekročenie rýchlosti, slečna,“ objasnil, akoby to bolo úplne prosté. Ako to, že som si ani neuvedomila, akou rýchlosťou som šla, teda... prečo som sa lepšie neobzerala po policajných autách?

„Naozaj?“ hrala som sa na hlúpu. Aspoň niekedy som bola za moju blond hlavu vďačná. Pomáhala mi dostať sa z problémov, v ktorých by som nikdy nebola, ak by nebolo iných. Aj z tejto mojej situácie som mohla viniť Roberta, ale bolo by mi to nanič.

„Budem potrebovať váš vodičský preukaz, technický...“ začal rozprávať, no odrazu sa otočil, pretože niečo začul.

„Koho to tu máme?“ ozval sa príliš známy hlas, za ktorým som sa okamžite vyklonila z okna, nevediac, či prišla moja spása, alebo záhuba.

„Seb?“ hlesla som a moje oči behali medzi brunetom a policajtom.

„Sebastian Maxwell!“ zasmial sa chlap v uniforme a obaja si potriasli rukami. Očividne sa poznali až pridobre, čo ma nijako netešilo. Môj braček si často koledoval o problémy a fakt, že sa kamarátil s policajtmi, ma len nútil uvažovať, koľkokrát sa v problémoch mohol ocitnúť on.

„Ako sa máš, kamarát?“ usmial sa na neho braček a rýchlo na mňa žmurkol. „Čo sa to tu stalo? Je to na pokutu?“

„Minimálne,“ prikývol. Ja som len nasucho preglgla, pretože som netušila, čo ma čaká, keď zistí alkohol v krvi. Netušila som, či som sa desila jeho pokuty, alebo otcovej reakcie.

„Ale no tak, kamoš,“ zatiahol Sebastian nenútene a odtiahol ho trošku ďalej. „Som si istý, že sa to všetko dá nejako vyriešiť, nemyslíš?“ navrhol mu.

Policajt sa najprv ošíval, neistý svojou odpoveďou, no nakoniec len stisol pery, pozrel na mňa a skočil späť k bratovi.

„Zajtra hráš?“ zaujímalo ho.

Nechápavo som pozrela na brata, ktorý sa tváril, že ma nevidí a prikývol. Čo tak mal zajtra na programe, ak to nebolo Impérium?

„Tak dúfam, že to dopadne dobre,“ vystrel k nemu ruku. Oči mu svietili víťazstvom a mne sa tá výmena nepáčila. Netušila som o akú hru vlastne šlo a čo to malo znamenať. Na mne asi veľmi nezáležalo, keďže môj brat si s ním potriasol a rozišli sa. Brunet podišiel k môjmu autu a sklonil sa.

„Všetko je v poriadku, sestrička,“ usmial sa, no ja som ho chytila za ruku a donútila pozrieť sa mi do očí.

„Čo to má znamenať, Seb?“ preglgla som, nevediac či som bola pripravená poznať pravdu. On ale nemal v pláne mi ju ani prezradiť.

„Nerieš to, Hate,“ pokrútil hlavou. „Bude to naše malé tajomstvo, dobre? Ja budem mlčať o tebe a ty o mne. Dvojitá výhra, sestrička.“ Bola som nútená pustiť a v spätnom zrkadle sledovať, ako nasadal do svojho auta a bez problémov ma obehol na ceste domov. Nechcelo sa mi veriť, že by šlo len tak o nejaký zápas. V Impériu sa brali stávky na favoritov, ale to nenazývali hrou. Na to boli ringy príliš smrtiace.

Pomaly som naštartovala auto a vrátila sa na cestu, rozmýšľajúc, ako odhalím jeho klamstvá. Mala som právo poznať pravdu – alebo nie? Naštvane som udrela do volantu, pretože hoci som mala zlosť, bola som rovnaká ako môj, o rok starší, braček. Tiež som im zatajovala informácie, čo zo mňa robilo rovnakého pokrytca. 

 

Kapitola VIII. / Kapitola X.


Večer nedopadol práve najlepšie, ale bude to až ďalšia časť, ktorá všetko zásadne zmení. 

Perla



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Kapitola IX.:

6. Perla přispěvatel
13.03.2017 [22:06]

PerlaMillie: Áno, Robert je naozaj dosť komplikovaný a myslím, že sám poriadne nevie, čo od Hate chce, teda.. okrem pravdy, ktorej sa mu akosi nedostáva. Ďakujem krásne drahá. Emoticon

Trish, ďakujem za komentár. Emoticon

5. Trisha přispěvatel
12.03.2017 [23:46]

TrishaSeb a tajomstva. Oni dvaja su vazne podobny. Paci sa mi ako si ten zaver upravila. Konecne nie je do poctu Emoticon
No a Rob... to som ti uz pisala. Kazdopdne ked jej uveril je vazne magor. Hate je skvela, ako inak ked ju pises ty a je v jej pribehu ten zaklad co ta inspiroval. Takze to nie je nic ine nez dokonalost. Emoticon Emoticon Emoticon

4. MillieFarglot admin
12.03.2017 [22:45]

MillieFarglotRiakšoooon. Emoticon
Ok, bolo mi jasné, že tá jazva je od otca, ale teraz ma sakra veľmi zaujíma, pri akej príležitosti jej vrazil do brucha nôž. Ten chlap je skutočne psychopat.
V kútiku duše som dúfala, že by Hate mohla Robertovi povedať, čo sa vlastne stalo, keďže tvrdil, že sa zmenil. Mohol by jej spolu s bratmi pomôcť. Na druhej strane, po tej scéne pri aute som neskutočne rada, že tak neurobila. Och, tí chlapi sú niekedy fakt na porazenie, ale Rob je proste na prefackanie niečím ostrím. Emoticon
Som zvedavá, či ten zákaz do Impéria bude reálny, aké tajomstvá má Seb a ako sakra prišla k tej jazve. Emoticon
Miláčku, píšeš úžasne. Emoticon Emoticon

3. Perla přispěvatel
12.03.2017 [18:28]

PerlaLili: Ďakujem krásne, no áno, bude to, snáď, dosť emotívne, aspoň mne sa to ťažko písalo, možnože to vôbec tak nevyzneje....

Blacky: keďže sa pridávam d klubu pracujúcich, viem, že toho času je málo na veci, ktoré by človek chcel popritom robiť, aj tak si veľmi vážim, že si si na toto moje dielko našla čas. Emoticon
Ďakujem krásne za všetky teórie, o ktoré si sa podelila, či budú správne alebo nie sa postupne dozvieme... Emoticon Emoticon Emoticon
Čo sa Roba a Hate týka... áno, tá minulosť tam hrá veľkú rolu, nakoľko to nebola žiadna láska na prvý pohľad a myslím, že o to to bolo pre Hate silnejšie, ale tak niekedy veci nevychádzajú tak ako by sme chceli... Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 12.03.2017 [15:40]

Ok. Konečne som sa dostala tebe. Ja viem, že by sa slušilo a patrilo komentovať ku každej zverejnenej, ale na svoju obhajobu, makám jak ďábel dvanásť hodín, takže som si doslova kradla čas pri zaspávaní na odčítanie tvojich už zverejnených kapitol. Ale teraz, keď som ťa už "dočítala" až k poslednej, sľubujem, že budem komentovať každú.

Je to fanatstický príbeh. To tajomno, ktoré tam držíš. Ako kúsok po kúsku odhaľuješ temno jej sveta a ten jej charakter.
Je fanatstická. Napriek tomu, ako ju život bije a aj tomu, že závidí šťatie, stále si udrží dosť ľudskosti a srdca aby nebola príliš krutá a zlá a neprajná.

Neviem čo o Robovi... Akosi cítim, že mi je ho v jej pohľadoch neskutočne ľúto, aj keď neviem, prečo vlastne. Akoby v tom, čo jej pred rokmi povedal a urobil bolo viac. Možno to tam len chcem vidieť,lebo to klišé, kamoš môjho brata je na zožratie a ja som do neho a po rokoch sa budeme žrať a... mlátiť, proste nikdy neomrzí. A v tvojom podaní je to ešte lepšie pre zjavnú minulosť, kde si navzájom prepadli.

No ale to som ja. Zasa som sa rozpísala pri pravdepodobnej romantickej zápletke, aj keď je tu toho omnoho viac k riešeniu.

K jej otcovi mám neskutočnú teóriu, kotrá ťa odrovná. :D Možno ani nie je jeho dcéra. Zrejme je levobočkom a náš pán sudca, nechcel skončiť zdiskreditovaný tým otrasným tajmstvom a tak popohnal svoju ženu z ich životov, ale malú si nechal, len aby udržal masku dokonalého morálneho človeka. Neviem, čo na ňu mal,a k niečo mal, že malú opustila, to nemám premyslené:D ale niečo mohol mať. Alebo ju vyplatil alebo len použil svoje postavenie aby ju zastrašil...

Rozumiem jej, prečo to skrýva. Jasné, že nechce aby sa jej rodina rozpadla. No ak by sa bratia dozvedeli, že ju ich otec týra nenechali by to tak. A určite by ju neopustili.
Myslím, že oni vidia, že ten chlap nie je úplne v poriadku.

zatial pa Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
11.03.2017 [22:59]

LiliDarknightNiekedy ma až desí, aká je Hate v skutočnosti cynická. Ale s tým všetkým, čo sa deje v jej živote, sa jej vlastne ani veľmi nečudujem. Však to je emocionálna húsenková dráha a to som použila ešte slabé slovo. Emoticon
Som naozaj zvedavá, či sa niekedy s Robertom aj normálne porozprávajú a ako dlho to ešte bude trvať. Mám taký pocit, že asi bude jeden z tých otravne odhodlaných a asi nedá pokoj, kým sa od Hate nedozvie pravdu. Čo bude asi dobre. Na jednej strane.
Povedala by som, že sa teším na ďalšiu kapitolu, ale odkedy si mi písala o tej desiatej kapitole, mám obavy, čo sa tam asi stane. Nie som si istá, či by som to mala chcieť vedieť, ale tak... bez ohľadu na to, ako ju mučíš, ja neviem prestať čítať. Pretože ma fascinujú tie surové emócie, ktoré v kapitole vždy nájdem.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!