OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Girl, who moves my world (3)

24.08.2013 (19:00) • Bess • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1102×

Kapitola III: Prečo si ma nezobral so sebou? 

Londýnske letisko bolo veľké, no dalo sa v ňom ľahko orientovať. Pokiaľ ste boli domáci.

Vedela som presne, kde mám zaparkovať, aby som neplatila parkovací poplatok alebo ktorým vchodom mám vojsť, aby som sa vyhla tlačenici turistov alebo neželaným novinárom, ktorí striehli NAOZAJ na každom kroku. Už som mala dokonca aj dokonale nacvičené, na ktorom mieste budem stáť, keď môj priateľ vojde do letiskovej haly.

V zasneženom kabáte a s mokrými vlasmi, ktoré sa začali jemne vlniť, som prešla letiskovou halou na miesto, kde sa vítajú pasažieri, rodinní príslušníci alebo iní cestujúci. Dnes tam stála veľká rodinka afroameričanov, pár aziatov v čiernom oblečení a neskutočné množstvo Angličanov, ktorí čakali na svojich známych.  

Odvážne som sa prepchala pomedzi dav čakajúcich ľudí až dopredu a vytasila veľkú kartónovú tabuľku poliatu džúsom. Na tabuľke bolo mojím škrabopisom napísané meno. George Craig. Veľa ľudí sa na mňa prekvapene pozrelo a ukazovali na mňa prstom. Spoznali ma, preto bol Duncan radšej tesne pri mne. Dalo mu dosť práce nestratiť ma v dave, za čo som ho potichu obdivovala, pretože som bola poriadne roztržitá, čo sa týkalo prepchávania sa v dave.  

„Kedy má prísť?“ opýtal sa pokojne, keď sme zaujali miesta a ja som mlčky pokrčila plecami. Uprela som pohľad na veľkú tabuľu s príchodmi lietadiel, v ktorej som sa dokonale vyznala. Lietadlom sme cestovali viac ako vlakom, v ktorom som sedela približne dvakrát za život.

Neubehlo ani päť minút a z jednej veľkej chodby začali prichádzať ľudia. Typický letiskový šum pretkaný hlasom ženy informujúcej z rozhlasu meškanie lietadiel a rozprávajúcich sa ľudí, náhle prekryl piskot a jasot rodinných príslušníkov, ktorí vítali svojich príbuzných. S veselým úsmevom som sa pozerala na ich radosť, na ich šťastné úsmevy na tvárach a želala si, aby som ich mohla nakresliť. A aby som o niekoľko sekúnd vyzerala podobne, možno dvakrát tak šťastnejšie.  

A odrazu som ho zbadala. Tam, medzi červenovlasou ženou a jej ryšavým synčekom a starším pánom, ktorý sa pri chôdzi opieral o stareckú palicu. Videla som ho jasne, vedela som, že je to on. Bola som si tým istá, ale istota nadobudla hmotné tvary až vtedy, keď ma zbadal a veselo na mňa zakričal jeho kamarát, člen hudobnej skupiny a Geraldinin brat, Mark Hayton. Vysoký hnedovlások francúzskeho šarmu, ktorý bol ozdobou každej krčmy. Štuchol do neho a ukázal priamo na mňa.

„Pozri sa, tam je! ROBIN!“ zvolal nahlas a začal odušu kývať ako malé vytešené dieťa. Duncan zamračene potriasol hlavou, nechcel privolávať ešte viac pozornosti.

Nahlas som sa rozosmiala, ale rýchlo stíchla, zvodne sa usmiala a pokývala svojou tabuľkou vytasenou pred sebou. Vtedy si George všimol tabuľku a z celého hrdla sa rozosmial. Viac nebolo treba. Zahryzla som si do pery a rozbehla sa im naproti, pričom som ignorovala Duncana v zúfalej snahe zastaviť ma. Zhodil svoje tašky na zem a s roztomilým úsmevom rozpažil ruky. Bláznivo som na neho skočila a tuho ho objala okolo krku, až ma jeho kučeravá hriva skoro zadusila.

„Robin,“ zasmial sa a chytil ma tak pevne pod zadkom, aby som mu nespadla na zem, že sa to mohlo prirovnať sexuálnemu obťažovaniu. Držal ma vo vzduchu aj napriek tomu, že bol vychrtlý a poriadne vysoký, tuk sa mu ukladal asi len v mozgu. Usmieval sa od ucha k uchu ako mesiačik na hnoji. „Bože, ty si mi ale chýbala!“ zašepkal mi do vlasov úprimne a jednou rukou mi pohladil mokré vlasy.

„Vonku sneží?“ opýtal sa iný člen kapely, Danny a letmo prešiel po mojich vlasoch. Bezmyšlienkovite som prikývla a ešte tuhšie stisla Georga. Veselo mnou zatriasol zo strany na stranu a až keď som sa začala chichotať, položil ma na zem. Presunul svoje dlane na moju červenú tvár a odtiahol sa odo mňa.

„Chýbal som ti?“ uškrnul sa provokačne a ja som ľahkovážne zatriasla hlavou.

„Ani náhodou,“ vyškerila som sa, no vzápätí sa zasmiala, pretože mnou zase zatriasol. Potom sa ku mne bez varovania naklonil a vlepil mi uvítaciu pusu na pery. Nebol to bozk, bola to nežná kamarátska pusa a po nej nasledoval úžasný úsmev z obidvoch strán.

„Vy dvaja ste naozaj strelení,“ zatriasol hlavou Mark stojaci tesne vedľa nás. „Keby som vás nepoznal, tipoval by som vás na milencov, ktorí sa vrúcne vítajú z niekoľko hodinového odlúčenia. Žiarlim.“

„To nám už viacerí povedali,“ uškrnul sa na neho George a bezmyšlienkovite ma zhrabol zase do svojho objatia. Nemohol si pomôcť, veľmi som mu chýbala a to každý videl. Nevideli sme sa viac ako týždeň. Potom uprel svoje oči na Duncana. „Zdravím vás, Duncan! Ako sa máte?“

„Teraz už lepšie, pribudla mi ďalšia starosť,“ uškrnul sa Duncan ironicky a očami mrkal po okolí. Obaja sme sa zasmiali, pretože len my sme jeho narážku pochopili. Prepadol ma záchvat kašľu a po ňom som nadšene objala Marka. Nedržala som ho dlho, no za tú chvíľu som mu stihla postrapatiť vlasy a vlepiť pusu na líce. Tento rituál som zopakovala aj s Dannym a Jackom, ktorých som poznala minimálne dva roky a veľmi som si ich obľúbila.

„Robin nám všetkým chýbala,“ usmial sa Danny široko a štipol ma do líca. Bola som ich slniečkom, aspoň tak ma niekedy nazývali.

„Aj vy ste mi chýbali, chlapci!“ uškrnula som sa a odkašľala si. „Ale teraz mi povedzte všetko, čo ste zažili. Som veľmi zvedavá a nieže mi niečo zamlčíte! Zaslúžim si vedieť každý detail!“

„Na to bude času dosť, malá,“ zasmial sa George a zdvihol si zo zeme svoje tašky. „Teraz ideme domov, som unavený.“

„Veď si prespal celý let,“ zvolal Mark a štuchol do neho. Naraz sme pretočili očami a uškrnuli sa na seba. Boli sme rovnakí. Obaja sme spali všade, kde sa dalo a aj tak sme boli stále unavení. A nikto nášmu metabolizmu nechápal.

„A kde je James?“ opýtala som sa odrazu, keď som si uvedomila, že nevidím jeho zádumčivého brata.

„Letel iným lietadlom. Išiel navštíviť otca.“

Chápavo som prikývla a viac to nerozoberala. Každá téma týkajúca sa jeho otca bola tabu, rozišli sa nie príliš pekným spôsobom. Zobrala som mu jednu malú tašku a chytila ho za ruku. Zvodne som sa usmiala a tak, akoby som ho pozývala do švédskej trojky, som mu pošepla: „Mám tu chrobáka.“

„Dúfam, že si mi ho nezničila,“ zasmial sa a v očiach mu zasvietili veselé iskry. Nielen na mňa sa tešil, aj chrobák mu chýbal.

„To by som si nedovolila.“

„Takže my ideme zase taxíkom?“ spýtal sa s povzdychnutím Mark a my sme sa na neho veselo usmiali. Miesta v chrobákovi bolo málo, no dokázali by sme tam naskladať minimálne dvoch ďalších ľudí. Ich batožiny však boli problém.

„Ak chceš, môžeme ťa zobrať. Máme ťa po ceste a ostatných môže zobrať Bo v ďalšom aute,“ usmiala som sa a všetci vďačne súhlasili.

Vonku poriadne snežilo, nebolo prekvapením, že množstvo letov bolo zrušených. Keď sme vyšli von, takmer sme do špiku kostí zamrzli behom sekundy.

„Vau, tu je ale metelica,“ pritisol si George kabát viac k telu a tesnejšie si ma k sebe privinul, aby som ho zohriala. Objala som ho okolo pliec a šúchala mu rameno, pričom som sa chrapľavo rozkašľala do šálu.

„Na niečo takéto ste tam v Riu neboli zvyknutí, čo?“ riekla som chrapľavo a posmešne.

„Ani jeden deň tam nepršalo,“ usmial sa na mňa Mark afektovane, na čom som sa do šálu zachichotala. Zbadala som chrobáka a rýchlo k nemu pribehla, ako prvá som do neho nasadla, keďže som ešte stále mala kľúče. George automaticky otvoril kufor a naskladal tam všetky batožiny. Potom rýchlo nasadli dnu, tentoraz George na miesto šoféra a Duncan si s povzdychnutím opäť sadol dozadu. Bol vyslovene zničený, potajomky som sa na ňom chichotala.

„Bude mi chýbať šoférovanie,“ povzdychla som si smutne a postrapatila si vlasy, aby mi rýchlejšie uschli. George sa zamračil a zapol kúrenie.

„Ako keby som ťa nepúšťal šoférovať často.“

„Nie tak často, ako by som chcela,“ uškrnula som sa a pohladila sedadlo chrobáka. „Zamiloval si ma. Boli sme len Robin a chrobák.“

„Páni moji,“ rozosmiali sa obaja mladí chlapci v aute a George bez okolkov naštartoval a radšej vyrazil, kým by som ho nepresvedčila, aby ma pustil k riadeniu.

„Počuli sme v rádiu, že tvojmu otcovi nakoniec schválili ten zákon, o ktorom si hovorila,“ ozval sa Mark zozadu, keď sa dosmiali a zvedavo sa naklonil dopredu. Žmurkla som na neho.

„Samozrejme, že ho schválili.“

„Ako to teraz vyzerá v praxi? Naozaj išli všetci tí boháči študovať?“

„Jasné. V škole sa nám už populácia o pár kusov rozrástla. Geraldine ti nevravela?“

„Volali sme spolu len sem-tam,“ pokrčil ramenami a vzápätí sa diabolsky uškrnul. „Aspoň nie tak často, ako ty s Georgom. Nedostal tvoj otec poriadnu sumu peňazí za telefón?“

„Nie,“ rozosmiala som sa. „Platila som si to zo svojho a okrem toho, máme dobre zariadenú pevnú linku aj so zahraničnými volaniami. Na tom novom dome je to zatiaľ to najlepšie, čo som si všimla.“

„Mark, a aj tak si myslím, že nás dvoch by v telefonovaní neprekonal nikto,“ uškrnul sa na neho George a ja som sa znova rozosmiala. Nemalo cenu k tomu niečo hovoriť, mal pravdu. Mala som síce mobil, no používala som len ho v nutných prípadoch ako dnes. Viac som využívala pevnú linku. Telefonovanie v posteli alebo počúvanie si odkazov ma náramne bavilo aj v dnešnej dobe rýchlej komunikácie.

„Dobre, dobre,“ usmial sa Mark. „Tak ako je to teda v tej škole? Tí noví ťa musia zbožňovať...“

„Mhm,“ vzdychla som si a pozrela von oknom. „Mohla som to očakávať.“

„Čo sa stalo?“ pozrel sa na mňa George so záujmom a ja som hneď odvrátila zrak. Nehodlala som mu vešať na nos nič, čo sa mi v škole dnes stalo. Bolo to nepodstatné. Pozrel sa aj na Duncana. „No tak! Aj tak sa to dozviem od neho,“ zastavil na prechode a pustil pár ľudí, ktorí vyzerali, že čakali na prechode už večnosť a vďačne mu kývali hlavami. On ich však nevidel, pozeral sa na mňa a v očiach mu pulzoval hnev. A ani nevedel, čo sa stalo. Zbožňovala som jeho starosť.  

„Ako by si sa správal ty, keby ti zo zákona bolo odrazu nakázané, aby si začal chodiť do školy, keď si celý život nemusel?“ usmiala som sa na neho nežne. „Otec im zrušil všetky výhody. Chápem ich, ale nech sa na mňa nikto nehnevá – všetci sú to nevzdelaní tupci!“

„Ja viem,“ otočil sa naspäť na cestu. „Ale ani to ich neoprávňuje k tomu, aby robili zle iným!“

„Zaslúžim si to. Ja som inšpirovala otca.“

„Ale to oni nevedia a dúfam, že nie si taká naivná, aby si sa tým chválila!“ zamračil sa. Ja som však bojovne vystrela hruď.

„A keby aj? Veď je to dokonalý zákon!“

„Robin,“ povzdychol si unavene a pohol sa chrobákom. Mark zrazu vyhŕkol.

„Čo to máš s taškou, Robin? Prečo je oranžová? Nebola hnedá?“

Mala som ho chuť na mieste odstreliť a jeho telo následne rozštvrtiť historickou gilotínou. Nohou som zakryla zničenú tašku na dlážke auta, aby ju George nevidel, no bolo neskoro. Nikto nemusel hovoriť nahlas, čo sa stalo. Aj keď nemal podrobnosti o celej záležitosti, došlo mu, že niekto mi robil zle. A to nikomu nehodlal ospravedlniť.

Marka sme vyložili po ceste v jednej obytnej štvrti, nie moc drahej, ale ani moc chudobnej. Chcela som pozdraviť Geraldine, ale pokračovali sme ďalej a o škole už nepadla reč. Predtým, ako sme zabočili na cestu, ktorá viedla do Georgovej štvrte, George náhle zmenil smer cesty. Nikomu nechcel povedať, kam ide a mne to došlo až vtedy, keď zastavil pred jedným butikom v centre mesta a rýchlo vystúpil z auta, aby mohol prebehnúť dnu. Husto snežilo, vločky veľkosti libry dopadali na sklo auta a vďaka klesajúcej teplote sa ani nestihli topiť. Onedlho sa vrátil s na chlp rovnakou taškou, akú som mala teraz pod nohami zničenú. Zmrznuto nasadol do auta, otrepal sa a s červenou tvárou mi ju podal.

„Ty si si pamätal, kde som ju kúpila?“ opýtala som sa so stisnutým hrdlom a tašku držala pred sebou ako niečo sväté. George sa len nežne usmial, nahol sa ku mne, aby mi dal pusu a potom sa znova pohol.

Presne pre túto vlastnosť som ho zbožňovala.

Slová sa mi zasekli v ústach, červenala som sa a blažene usmievala na svoju novú tašku. Duncan sa odrazu cítil navyše a snažil sa to prekonať. Neviditeľnosť mu išla pomerne dobre.

George konečne mieril domov. Štvrť, v ktorej býval, bola jedna z tých chudobnejších v Londýne. Jeho mama Louise bola tanečnica, mohla si dovoliť niečo honosnejšie ako byt, v ktorom bývala s dvoma svojimi synmi, no jej plat nebol taký dobrý, aby dokázal splatiť moderný dom anglických pomerov s každodennými nákladmi jej rodiny. Jej plat stačil presne na ich každodenné potreby a pár vecí na viac, nie na nájom, ktorý platil George s bratom.

Keď sme zaparkovali chrobáka, hneď som sa rozbehla k bytovke a otvárala dvere Georgovi, aby mohol hladko prejsť do bytu. Mala som vlastný kľúč. Duncan mu ochotne pomohol s kuframi. Kľúčmi som otvorila dvere a vpadla do mierne nečistého bytu. Nečudo, tanečnica a členovia kapely nemajú vo zvyku tak často upratovať ako dcéra anglického politika, ktorá má na to dokonca upratovačky.

„Mama, sme doma!“ zvolal George vydýchane a obutý si išiel zložiť tašky do svojej izby, pričom sa bravúrne vyhol skrini, ktorá zaberala podstatnú časť chodby.

„Vitaj, George! Ahoj, Robin!“ zakričala Louise z malinkej kuchynky, z ktorej sa šírila vôňa jemne zhorených zemiakov a so zásterou na drahých tenkých šatách prišla do miniatúrnej chodby. Akurát som zatvárala dvere a zmrznuto si šúchala dlane stále odeté v rukaviciach. Duncan sa slušne vyzúval, aby mohol zložiť Georgove tašky v jeho izbe. Nikdy by nevkročil do bytu obutý, jedine ak by išlo o život.

„Ahoj, mama!“ vyšiel zo svojej izby George a pevne objal svoju mladú mamu. Tá sa zvonivo rozosmiala a nechala sa ním objímať. Dlhé náušnice z bižutérie sa jej zvonivo roztriasli. Bola to tá najkrajšia mama, akú som kedy videla. Bola dokonale štíhla, vysoká, svetlé blonďavé vlasy jej nikdy nevyrastali a vždy boli spletené v krásnom účese. Na tvári jej vždy svietil bezchybný make-up a jej šaty odzrkadľovali jej buržoáznu a veselú povahu.  

„Chýbal si mi, synček.“ Usmiala sa na neho a dala mu krátku pusu na líce. Potom mu prešla po vlasoch a očami zhodnotila jeho telo. „Pribral si?“

„Nie,“ pretočil očami a skrčil nos. Zacítil spálenú vôňu, preto sa hneď pobral do kuchyne, po ceste sa vyzul zo svojich starých ošúchaných topánok. „Ty varíš?“

„Snažím sa, ale nejde mi to,“ zachichotala sa a anjelsky sa na mňa usmiala. „Páni, Robin! Ty si ale pekná! Červené líčka ti pristanú...“

„Louise,“ zasmiala som sa a dávala si dole kabát a všetky teplé veci. Keď Louise uvidela, čo mám na sebe, zablyslo jej v očiach.

„Ale naozaj, Robin. Vyzeráš neskutočne sexi. Tie kraťasy a podkolienky sú úžasné,“ pochválila ma, až som viac očervenela. Bola som však na to zvyknutá. Louise ma chválila pomerne často, nevedela sa na mňa vynadívať. A najviac ma tešilo to, že to myslí vážne. Louise sa usmiala aj na Duncana. „Aj teba tu vítam, Duncan! Svalnatých bodyguardov potrebuje žena stále.“

„Mama, prestaň toľko chváliť,“ ohriakol ju z kuchyne George a ona s nevinným úsmevom pokrčila plecami.

„Keď máš takých pekných kamarátov,“ povedala nakoniec, zobrala ma za ruku a doviedla do kuchyne. Tam George stál nad šporákom staršej značky a ratoval spálené zemiaky. Paradajková polievka, Georgova obľúbená, bola už vypnutá a voňala úžasne, no pach zemiakov ju dokonale prekryl. S úsmevom som si sadla na stoličku, vyložila si nohy k telu a trela si členky, aby som sa zohriala. Okolo mňa prešla čiernobiela mačka, ktorá tu bola od nepamäti a v podstate nemala meno. Volali sme ju Mačka. Louise sa postavila k Georgovi a nazerala mu ponad plece. Duncan sa tiež posadil k stolu a hneď si otvoril jeden z bulvárnych časopisov, ktoré boli pohodené na stole. Na stole neboli politické noviny ani čerstvá denná tlač.  

„Veľmi sa spálili? Keď som stále odbiehala k oknu, či už idete... Bála som sa, povedal si, že prídete skôr! Aj Robin hovorila, že prídete skôr.“

„Nie, nie. Budú dobré,“ usmial sa na ňu a komicky do nej strčil zadkom. „Choď si sadnúť, ja to už dovarím!“

Louise neprotirečila a hneď si sadla oproti mne k stolu. Najšťastnejšia bola vtedy, keď nemusela variť. „Tak pritom rozprávaj, ako bolo v Riu. Oslnili ste ich?“

George sa krátko zasmial a začal rozprávať. Vtedy som natrčila uši a začala dávať pozor. On a jeho kapela One Night Only boli pozvaní do Ria, keď vydali pár pesničiek, ktoré sa udržali na anglických a írskych rebríčkoch viac ako dva týždne. To bol dosť veľký úspech po takmer troch rokoch, preto im manažér vybavil pár koncertov v Brazílii. Nikto nechápal, prečo práve tam, no kapela bola nadšená a s radosťou nastúpila do lietadla.

Pritom, ako rozprával a stále nás rozosmieval, pripravoval večeru a dával na stôl všetko uvarené. Jeho jazyk sa nezastavil ani vtedy, keď sme jedli alebo keď som zdvorilo umývala riady. Mal toho toľko hovoriť, že keď skončil, bol vyšťavený ako citrón.

„Bože, chcem pretočiť dni, aby som tam mohla byť s vami! Rio muselo byť krásne,“ vzdychla som si unavene a skrehnuto, keď som sa rozvalila na Georgovej posteli v jeho izbe. Zasmial sa, zatvoril dvere a zvalil sa vedľa mňa. Duncan zostal s Louise v obývačke, na čo bol zvyknutý. Louise tam väčšinou cvičila na statickom bicykli, aby si udržala štíhlu postavu a on si tam púšťal staré americké filmy z Georgovej zbierky.

„Aj mne by sa to páčilo,“ usmial sa na mňa a pod perinou nahmatal nejaké oblečenie. Vytiahol svoje veľké tričko s kapelou Beatles nakreslenou vpredu, ktoré som tu mala na spanie. „Mhm, nechceš sa prezliecť do pyžamka?“

„Mám tu prespať?“ pozrela som sa na neho veselo a on mi oplatil skeptický pohľad.

„Chceš, aby som ťa v tejto metelici bral domov o deviatej večer?“

Nadšene som sa usmiala, posadila a prevliekla si cez hlavu svoje tričko s dlhými rukávmi. Vedela som, že ma pozoruje, no toľkokrát ma videl v spodnom prádle, že mi to už nerobilo veľké vrásky na čele. Zobrala som mu z rúk tričko a obliekla si ho.

„Vieš, myslím, že ti chlapci dosť závidia fakt, že ma máš!“ povedala som a postavila sa na posteli, aby som si mohla dať dole aj kraťasy. Uškrnul sa a posadil sa, tiež sa začal prezliekať do pyžama. Mohla som tak vidieť jeho chudú hruď a kockované boxerky drahej značky.

„Je mi to jasné, ale objasni mi tvoj pohľad!“

„Môžeš ma kedykoľvek vidieť v podprsenke a zadarmo. To by chcel každý chlap,“ usmiala som sa na neho svojím sexy úsmevom a zohla sa k svojim členkom, aby som si dala dole podkolienky, ktoré som si dokázala vytiahnuť až k stehnám. Takže to vlastne ani neboli podkolienky. „Aký je tvoj pohľad?“

„Takmer rovnaký,“ sadol si na posteľ len v boxerkách a čiernom tričku. „Zabudla si len spomenúť to, že sa môžeme bez následkov bozkávať kedy chceme.“

Zasmiala som sa - samozrejme, že nemyslel normálne bozkávanie. Skočila som z postele a prebehla k svetlu, aby som ho vypla. Oznámila som Duncanovi, že tu budeme spať a že by to mal dať vedieť domov. Nebol nadšený, ale poslušne si začal spolu s Louise pripravovať gauč na spanie. Potom som obom zaželala dobrú noc, pustila do izby Mačku a potom skočila na zakrytého Georga v posteli. Ten ma so smiechom prevalil vedľa seba a zakryl perinou.

„Ale má to ešte jednu výhodu, Robin!“ povedal a zababušenú v perine ma objal. „Môžeme spať v jednej posteli bez toho, aby ma mama vyhnala!“

„Myslím, že to je najhlavnejší bod celého nášho priateľstva,“ zasmiala som sa a rukami ho odstrčila na jeho polovicu postele. Už dávno sme si ju rozdelili, neznášali sme, keď sa ten druhý tlačil alebo bral perinu.

„Áno, asi áno,“ zasmial sa aj on, ale potom utíchol, chytil ma za ruku a na dlaň mi vtisol bozk. „Dobrú noc, malá.“

„Tebe ešte lepšiu noc, George!“

Čiernobiela mačka vyskočila na posteľ a uvelebila sa medzi nami.

zhrnutie • ďalší diel  

Ok, znova sa ospravedlňujem za toľko času, ktorý ubehol medzi zverejnením poslednej kapitoly a tejto. Fakt ma to mrzí, ale nemala som odvtedy možnosť ísť na internet. :) I tak však dúfam, že sa stále nájde niekto, kto si poviedku rád prečíta! 

Diel by som rada venovala Hurricane, Smile a Dory. 

Bess

Autor: Bess (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Girl, who moves my world (3):