Gambit bohov - Kapitola 97. • OurStories.cz ~ naše povídky

Vrodená chladnokrvnosť

16.07.2019 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 550×

Kapitola 97.

Femi

Mala očakávať, že sa čoskoro ocitnú v temnote, ale aj tak ju to prekvapilo. Sadikina predstava získavania spojencov sa výrazne nezhodovala so zdravým rozumom. Preto sa vrhli do totálne šialenej a nebezpečnej situácie a robili to s úsmevom na perách. Pričom Sadiki ich ani len neupokojila.

Len povedala, že musia zrušiť kúzlo, ktoré Ọnwụ zoslala na Efụ, vďaka čomu bohyňu prírody oslobodia a ona ich snáď nebude chcieť zabiť. Možno im aj pomôže. Na Femin vkus sa a ž príliš často spoliehali na „snáď“, „možno“ a „asi“. Lenže aj keby niečo zo svojich protestov vyslovila nahlas, nepomohlo by to. Pretože Sadiki bola odhodlaná všetkých ich zabiť len aby dosiahla svoje.

S povzdychom sa rozhliadla okolo seba. Stále len tma. V duchu sa snažila spomenúť si na všetko, čom im povedala Sadiki. A práve veľa toho nebolo. Jej neistota vplývala na ostatných a rozčuľovala ich. Čo nebolo prekvapivé. Popravde len čakala, kedy Kacia vypení.

Lenže nakoniec to neurobila.

„Podstatou tohto kúzla je ilúzia,“ vysvetľovala im vtedy Sadiki. „Stačí, aby sme narušili jej chod a Efụ uvidí pravdu okolo seba.“

„Keď to povieš takto, znie to tak jednoducho,“ odfrkla si Kacia.

Sadiki prikývla. „Teoreticky by to mohlo byť jednoduché, ale skutočnosť sa trochu líši. Aby totiž takéto kúzlo ostalo aj po stáročiach aktívne, musela tu Ọnwụ nechať kus svojej vlastnej moci. Niečo ako svojho zástupcu, ktorý by na všetko dohliadal a opravoval prípadné trhliny. Zničiť to kúzlo nebude náročné, len ho musíme nájsť.“

„Nájsť? Nebodaj vieš, kde by sa mohlo nachádzať,“ vyzvedala už aj Femi.

„Je niekde tam dolu,“ ukázala do ústia jaskyne vedúcej kamsi pod zem, „cítim tam prítomnosť Ọnwụinej moci. Lenže predpokladám, že cesta k srdcu tohto kúzla nebude jednoduchá. Jej moc sa nás bude snažiť prinútiť, aby sme sa otočili. Aby sme utiekli. Aby sme sa vzdali.“

„Takže budeme pretekať a čo? Rýchlejší vyhráva?“

„Nie, skôr odolnejší. Chladnokrvnejší. Pretože len niekto taký dokáže prijať to, čo bude Ọnwụ vyžadovať ako cenu za to, aby nás pustila ďalej“ vysvetlila Sadiki. „A myslím, že bude rozumnejšie vyraziť skôr, ako si Efụ spomenie, že nás chcela zabiť.“

Femi však predpokladala, že tá skúška asi nemala predstavovať pochod temnou jaskyňou. Tmy sa totiž nikdy nebála. Čo jej však robilo starosti, bola rýchlosťou, s akou ostatní jej spoločníci zmizli. V momente, keď zostúpili do jaskyne, sa ešte držali v blízkosti toho druhého. Len ak by sa držali za ruky, boli by si bližší. No s každým ďalším krokom sa ozvena stále stišovala, až napokon ju ohlušujúce ticho zabalilo do prikrývky svojej znepokojivej prítomnosti.

Keď sa obzrela, videla len tiene. Keď kričala, ozvena jej vracala jej vlastný výkrik. Bola tam sama. Čiže Sadiki hovorila pravdu a toto miesto muselo byť nejakým spôsobom magické. Prvotnú paniku sa snažila čo najskôr ovládnuť. To, že nevidela, neznamenalo, že bola bezmocná alebo nepoužiteľná. Len sa musela viac snažiť, aby niečo zistila.

Sadiki predsa tvrdila, že niekde v srdci toho všetkého sa bude ukrývať Ọnwụ so svojim kusom mágie. Čo jej do určitej miery zjednodušovalo život. Nájsť stred jaskyne by nemuselo byť náročné. Pokiaľ si spomínala, zostupovali smerom nadol. Čo znamenalo, že cesta by sa mala zvažovať. Čím hlbšie bude, tým intenzívnejšie bude cítiť prítomnosť vody. A vodnatý zápach čerstvosti sa šíril z jediného smeru.

Čoskoro sa však ukázalo, že jej cesta bude predsa len náročnejšia. Keď po tretíkrát zakopla, pravdepodobne o tú istú skalu, a svoj nos zoznámila so zemou pod svojimi nohami, povedala si, že by mala byť opatrnejšia. Takže nedvíhala nohy, skôr nimi šúchala. Čo jej neuveriteľným spôsobom liezlo na nervy, ale tiež to bolo jediné riešenie ako si nezlomiť nos – alebo inú časť tela.

Hoci sa tak trochu prerátala.

Iste, podobnou technikou síce zamedzila možnosť zakopnutia, ale zabudla, že jaskyňa môže mať aj iné nástrahy – nielen ostré výbežky, ale aj malé priepasti. A svoju chybu si uvedomila až príliš neskoro. Zodvihla nohu a nezacítila žiadny odpor. Tak dopadla na chodidlo, avšak nevedela nájsť pevnú pôdu. Doslova prepadla dopredu.

Niekoľkokrát zamávala rukami, akoby sa snáď snažila odletieť, no nepomohlo jej to.

Za nohou nasledovala druhá, potom zvyšok tela, a keď došlo na ruky, tie sa dokázali sotva na okamih zachytiť o rímsu. Vzápätí už však padala. Vzduch jej svišťal v ušiach. Nakoniec s heknutím dopadla na zem. Vyrazilo jej dych a porátalo všetky kosti. Pričom niektoré pravdepodobne aj polámalo. Tak veľmi ju všetko bolelo.

Kým sa jej konečne podarilo nadýchnuť, oči mala zaliate slzami.

Preto videla rozmazane a najskôr si neuvedomila, že v jej okolí vládne až podozrivé svetlo. Niekoľkokrát zažmurkala. Nebol to prelud. V skutočnosti to bolo niekoľko pochodí. Tie lemovali steny takmer až pravidelne vyhĺbenej siene. Na zemi vrhali dlhé tiene. Ale tie ju až tak nezaujali. Skôr hľadala východ. A našla len jeden.

Čo bolo pozitívne. Avšak nie až tak priaznivé, nakoľko pred otvorom v skale stála vysoká postava s mečom v rukách, čakajúca na rozkazy. Pri nohách tejto bytosti kľačali štyri osoby. A hoci strážcu nepoznala, jeho väzni jej nemohli byť známejší. Zara. Accai. Kacia. Zeki.

Hlasno vydýchla a podvedome k nim vykročila.

Aby sa ich spýtala, čo tam robia. Aby ich upokojila. Aby ich oslobodila...

Aby urobila čokoľvek, čo bude nutné, aby ich odtiaľ dostala.

Lenže cestu jej zastúpil strážca. Vtedy si uvedomila, aký vysoký skutočne je.

„Ak chceš pokračovať, zaplať.“

Zarazila sa. Dokonca ju premkla nepríjemná predtucha.

„A čím by som mala zaplatiť? Nemám pri sebe peniaze.“

Na znak toho, že hovorí pravdu, si ostentatívne prehmatala vrecká.

„V podzemí zlato nemá cenu, len život môže byť dostatočnou platbou.“

„Čí život?“

Strážca rukou pokynul ku kľačiacim postavám.

„Ty si vyber. Môžeš ponúknuť svoj a týchto štyroch ušetriť.“

„Lenže ak ti dám svoj život, ako budem pokračovať v plnení svojej úlohy?“

„Tak v tom prípade vyber jedného zo štyroch. Nech oni zaplatia za tvoj prechod.“

Prudko sa nadýchla, keď jej povedal to, čo predtým len naznačoval. Hovoril tak chladne, s takým odstupom, akoby len komentoval to príšerné počasie. Akoby jej vôbec nenavrhoval, aby obetovala životy tých, na ktorých jej záleží, aby z toho mohla získať nejakú výhodu. Čo však bolo horšie – ona to na chvíľu skutočne zvažovala. Zdvíhal sa jej žalúdok. Ako veľmi môže klesnúť predtým, než sa premení na niekoho, kto nie je hoden života?

Hlasno preglgla. „Nemôžem obetovať niečí život.“

„Vyber si. Inak nebudeš pokračovať,“ trval strážca na svojom.

Vtedy ju doslova prepadla spásonosná myšlienka.

„Čo ak si vyberiem tvoj život? Čo ak ťa zabijem?“

Strážca sa zasmial. „Nemám život, ktorým by som mohol zaplatiť. Zabi ma a nič nezískaš.“

„Nebude strážca, nebude platba,“ vysvetľovala mu s rukou na rukoväti meča.

„Nie som strážca, pretože toto miesto nepotrebuje ochranu. Som len sprievodca. Vysvetľujem, čo je nutné obetovať, aby pútnici prešli.“

„Ako mám vedieť, že neklameš?“

A hoci sa ho to spýtala, bola si istá, bola presvedčená o tom, že skutočne hovorí pravdu.

Alebo aspoň to, čo za pravdu sám považoval.

„Zabi ma a presvedč sa sama,“ vyzval ju.

Jeho pokoj a neschopnosť prejaviť akúkoľvek inú emóciu, jeho istota i neoblomné držanie tela – to všetko ju napokon presvedčilo, že to nebol najatý komediant, ktorý si z nej mal vystreliť. Bol rovnako skutočný ako všetko v tejto prekliatej jaskyni. Rovnako ako jej priatelia. Ktorí boli až prekvapivo ticho. Nemala Zara začať nadávať hneď ako strážca navrhol, aby si Femi vybrala niekoho, koho obetuje?

Niečo sa jej na tejto situácii nepozdávalo.

„Takže cena je život?“ nútila sa do rozhovoru, aby ju nezahubili jej vlastné myšlienky.

„Jeden za každého, kto chce prejsť.“

„Buď môj, alebo jedného z týchto štyroch väzňov,“ pokynula rukou ku kľačiacim osobám.

Strážca prikývol. „Ako som povedal.“

„A ak ťa zabijem, tak čo? Budem musieť jedného z nás zabiť ja sama?“

„Áno.“

To slovo ešte chvíľu zlovestne viselo vo vzduchu. Bolo konečnou slabikou vyslovenou v tomto rozhovore. Viac nebolo potrebné. Pretože bez ohľadu na to, ako dlho sa s ním bude rozprávať, nič sa nezmení. O tejto cene asi Sadiki hovorila. Aby mohla prejsť a zničiť dômyselnú ilúziu jednej bohyne, musí za to zaplatiť. Otázkou ostávalo, ako veľmi zúfalá bola a ako veľmi úspešní boli ostatní. Keby tak vedela, ako sa im vodí. Či pre nich mágia nachystala jednoduchšiu skúšku. Pretože tá jej nebola len ťažká, ale bola takisto náročná.

Kvôli nej musela čeliť najtemnejšiemu strachu – že to neprežijú tí, ktorých má rada.

Už od tej pamätnej bitky na Okwụlských ostrovoch ju to až panickým spôsobom desilo. Pretože si bola viac ako len istá, že túto misiu nemôžu prežiť. Nebolo im to súdené. Majú sa obetovať vo vojne niekoho iného. Stanú sa z nimi mená na listine stratených duší. Tí, ktorí nikdy nežili a nikdy ani nebudú.

Zadívala sa na svojich priateľov. Na svojho druha. Kľačali tam, takí zmierení so svojim vlastným osudom. Nehovorili. Neprotestovali. Dokonca ani nijako nereagovali na rozhovor, ktorý si museli vypočuť. Len Kacia stískala ruky do pästí, akoby sa predsa len nevedel... Femi sa zarazila. Znovu sa pozrela na to, čo vidí. Tak veľmi sa sústredila na krutosť tejto skúšky, až sa zabudla presvedčiť, či je skutočná. Pretože pred ňou kľačala Kacia, ktorá skutočne mala dve ruky – hoci tá živá o jednu prišla a Femi si to stále vyčítala.

Nebola to Kacia. Rovnako ako to neboli ostatní.

Zrazu začala vidieť to, čo si predtým nevšimla. Iný odtieň očí. Chýbajúca jazva. Funkčná jestvujúca ruka. Zjavný nezáujem a krotkosť tých, ktorí vždy reagovali najskôr krikom a až potom otázkami. Boli to verné kópie skutočných ľudí, napriek tomu to však neboli oni. Čo jej rozhodovanie do značnej miery zjednodušovalo. No napriek tomu nedokázala otvoriť ústa a vysloviť tie slová.

Kritizovala Sadiki za jej pragmatickosť, za jej chladnokrvnosť, s ktorou Femi prinútila myslieť si, že zomrela, aby mohla k Efụ priviezť jej druha Ọsisa. Teraz Femi čelila rovnako náročnej voľbe a chystala sa rozhodnúť ešte viac kruto. Dokonca bola ešte taká zbabelá, že musela odvrátiť zrak – pričom Sadiki aspoň s hrdo zodvihnutou bradou čelila tomu, čo si sama zvolila. Pretože vedela, že jej strategické rozhodnutia budú ostatní kritizovať. Vedela to a rozhodla sa, že ich nenávisť a zloba za to svoja.

Femi bola zbabelec, pretože sa tvárila, že sa jej nič z toho netýka.

„Pokojne ich zabi všetkých. Ja len potrebujem prejsť,“ zachripela sotva zrozumiteľne.

Lenže strážca jej rozumel. Pretože vykročil. Zodvihol meč. Femi sa odvracala, nechcela to vidieť, stačí jej počuť. Zrazu však stratila nadvládu nad vlastným telom. S vytreštenými očami sledovala, ako ostrie elegantne pláva vzduchom. Ako sa zakrivuje, jeho pohyb sa rozmazáva. Potom nastalo to nenávidené vlhké seknutie. Nádych sa v nej na chvíľu zasekol. Netušila, čo by bolo horšie. Prizerať sa smrti druha alebo sestier. Strážca si však vybral Accaia. Jej prvého spojenca, priateľa a radcu. Vždy pokojného, ktorý dokonca ani v momente svojej smrti neprejavil emóciu.

Vedela, že by mu mala prejaviť česť. Skloniť sa pred jeho vynútenou obeťou. Vyroniť slzu. Do cesty sa jej stavala vlastná neschopnosť. Pretože si uvedomovala, že to bolo nutné. Ak by nezomrel, nedokázala by pokračovať. A keď bolo po všetkom, odmietala sa nechať strhnúť smútkom a výčitkami svedomia. Pokojne to všetko sledovala. Prizerala sa tomu, ako z neho odchádza život. Premkýnala ju z toho zlá predtucha. Že niečo podobné by sa mohlo stať.

Veď aké jednoduché by bolo zabiť skutočnú osobu.

Keď dvojníkovi k smrti stačil jediný rýchly pohyb.

„Cesta je ti otvorená,“ vyzval ju napokon strážca.

A jej sa zodvihol žalúdok z toho, s akou ľahkosťou vykročila. Ako takmer až bezstarostne pokračovala vpred. V ten moment si so znechutením čosi uvedomila – súdila Sadiki a pritom ona bola o toľko horšia. Pretože Sadiki urobila ťažké rozhodnutie, no neskrývala sa pred následkami. Kacia Femi povedala, ako Sadiki aj po jej domnelej smrti chránila jej telo a odmietala sa vzdať. Pretože v skutočnosti jej nebolo ukradnuté, ak by to Femi naozaj neprežila. Chcela jej pomôcť, chrániť ju.

Lenže Femi nebola schopná ani len toho. Keď sa chladnokrvne vzdávala svojich priateľov, nemala ani len toľko odvahy, aby sama vybrala. Túto voľbu ponechala na strážcovi, pretože to tak bolo jednoduchšie. A potom sa len nečinne prizerala. Neprejavila nijakú ľútosť. Chladnokrvne pokračovala, pretože vedela, že musí. Čo však ani v najmenšom nezmierňovalo zlovestnosť toho, čo urobila.

Keď prechádzala okolo strážcu, mala pocit, akoby jej vlastné telo nepatrilo.

Premkol ju chlad. Pretože hoci Sadiki bola pripravená urobiť tie náročné rozhodnutia, kvôli ktorými by ju ostatní mohli znenávidieť, stále bola odhodlaná obetovať aj samú seba, aby všetci prežili. Lenže Femi nedokázala čeliť vlastným rozhodnutiam. Zodpovednosť vložila do rúk iných a keď jej druhovia zomierali, len sa nemo prizerala. Nechala ich zomrieť.

Čo z nej robilo to najhoršie monštrum.

Najhoršie však na tom bolo, že jej chladnokrvnosť a bezcitnosť neboli niečím, čo do nej vtĺkli okolnosti a to, čo zažili. Boli to vlastnosti, ktoré v nej vždy driemali – a až nedávne udalosti ich prebudili. Vždy bola príšerou, len sa jej až doteraz darilo do pred ostatnými skrývať. A hoci jej tie vlastnosti teraz dovolili pokračovať v ceste, uvedomovala si aj niečo iné.

Podobná bezočivosť ju raz zabije. No keď bude zomierať, bude kvôli nim sama.

Čo bude, koniec koncov, vcelku zaslúžený trest.

Kapitola 96. | Kapitola 98.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování