Gambit bohov - Kapitola 92. • OurStories.cz ~ naše povídky

Známy, no predsa úplne vzdialený

11.06.2019 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 641×

Kapitola 92.

Zara

Nakoniec sa nechala presvedčiť.

Leteli vzduchom pomerne dlho, ale keď nakoniec bezbolestne dopadli na zem, Zara si uvedomila, že to bol asi najrýchlejší strategický presun, akého sa kedy zúčastnila. Živlové stvorenia ich totiž doniesli až k hradbám hlavného mesta. To ležalo na brehu Osȧȧmirskej zátoky a ako ich Essien poučil, miestni ho volali Odȧd, čiže klenot. Nikto si nepamätal, či ho niekedy niekto aj oficiálne pomenoval, ale komu by dnes záležalo na výskume pravého názvu niektorého mestečka.

Otázkou však bolo, ako sa tam dostanú nepozorovane. Pri veľkej kamennej bráne síce stálo len asi desať stráží, ale všetci boli ozbrojení a Zara mala pocit, že ju niekto sleduje. Čo znamenalo, že niekto sa musel skrývať aj vo vežiach a na hradbe. Neprichádzalo teda do úvahy, že by len tak vošli, potrebovali plán a museli ho vymyslieť rýchlo.

Vtedy urobila tú chybu, že sa zamyslela nad tým, aké by bolo úžasné, keby niekto dokázal preniknúť až za hradby, aby tam zistil, či je možné nepozorovane sa dostať do mesta. Od toho momentu sa strhla občas skutočne zúrivá debata o tom, ako by to mohli vykonať.

Niekto navrhoval, aby sa tam vrátil Essien, avšak bolo to zašepkané príliš jedovatým tónom na to, aby to brali vážne. Ďalšou možnosťou bolo vybrať toho najšikovnejšieho a zatiaľ čo ostatní zabavia stráže, tento vyvolený by sa nepozorovane dostal za hradby. Konečnú možnosť však navrhol Accai, keď len tak mimochodom prehodil:

„Zara, vieš byť ešte neviditeľná?“

Popravde, na svoje prvé dni vo svete živých sa snažila veľmi nemyslieť, pretože ju ešte stále desili. Avšak to, že zabudla na takúto výhodu, ju prinútilo na niekoľko kľúčových okamihov stíchnuť. Sama sebe vyčítala, že si na to nespomenula už skôr. Určite by im to neraz pomohlo.

Takže keď nakoniec prekonala svoju prekvapivú hanbu, súhlasila.

Hoci na ostatných to pôsobilo asi tak, že sa nechávala presvedčiť ich argumentmi. Jediný, kto nesúhlasil s tým, aby sa vybrala do úplne neznámeho mesta, bol jej chlpáč. Ale keďže jeho názor nikto ani len nezobral do úvahy, vlastne sa ani nerátal. Až do momentu, kým sa nepokúsila odísť, a on sa vybral za ňou. Ak by k sebe mala byť absolútne úprimná, rada by ho mala po svojom boku.

V jeho prítomnosti zažívala nielen istotu, ale aj istý druh pokoja. Lenže nebola si istá, či by dokázala zneviditeľniť aj jeho a nechcela riskovať prezradenie alebo nebodaj zranenie. Ona bola mŕtva a navyše bohyňa, chlpáč bol síce mocným magickým stvorením, ale jeho odolnosť nemienila riskovať.

Takže sa mu to rozhodla v mysli vysvetliť.

Ak by sa nad tým zamýšľala, uvedomila by si, že je to absolútna šialenosť, ale miesto toho len pokračovala. Vedel predsa rozpoznať jej emócie, myšlienky sa od toho až tak veľmi nelíšili. A tak čupela pred ním, hladila ho po krku a hlave, a vyrovnaným vnútorným hlasom mu predstierala svoje argumenty.

Mala pocit, že porozumel. Pretože keď sa zodvihla, len si sklamane sadol na zem v znamení toho, že bude čakať. Chcela ho ešte pohladkať, ale vtedy mala pocit, akoby začula akýsi zvuk. Stuhla a začala sa obzerať, ale nič podozrivé nezachytila. Tak len pohodila plecom. Pripísala to na vrub svojej predstavivosti.

Kým vykročila k mestu, na chvíľu sa vystrašila. Obávala sa, že nedokáže prinútiť svoje telo zmiznúť. Ale napokon sa jej to podarilo. Uznala to na základe toho, ako mala zrazu priesvitnú ruku a ako sa ostatní začali obzerať. Akoby netušili, kde presne stojí. S týmto zistením sa napokon vybrala k mestu. Pre istotu však v istom momente začala utekať, aby nakoniec tesne pred bránou takmer úplne zastala.

Jej telo síce vydávalo pomerne málo zvukov, ale nechcela na seba zbytočne upozorňovať. A potom zrazu bola vo vnútri. Cesta pod jej nohami bola stále prašná, ale zvyšok sa úplne zmenil. Žiadne zaprášené hradby, len uhladené učupené domčeky s rovnými strechami a veľkými otvorenými oknami. Viac ako to ju prekvapila farebnosť tohto miesta.

Všade kvitnúce rastliny v rôznych odtieňoch snáď celého spektra. Odtieňmi a rôznorodosťou sa im vyrovnali snáď len závoje visiace z okien. Tie povievali vo vetre a vydávali jediný zvuk, ktorý sa uličkami šíril. Domov tam síce stálo neúrekom, ale akoby v nich nikto nežil. Nepobehovali tam žiadne deti, vonku nesedeli starci a nikto sa nevybral na miestny trh, ani sa nerozprával so susedmi.

Ruch mesta, na ktorý si zvykla pri návštevách Alụrinu, tu akoby vôbec nepoznali. Po krátkom nakuknutí do niektorých domov zistila príčinu. Nikto tu nežil. Domy však boli udržiavané, ale záhradky za niektorými boli zarastené. Takže ktokoľvek tu žil, pravdepodobne odišiel relatívne nedávno.

So zmiešanými pocitmi sa pohla vpred. K palácu, ktorý mestu dominoval, viedla široká hlavná ulica. Ani po nej nikto nebehal a dokonca nepočula a ani nevidela žiadny voz. Obchod, rovnako ako obyvatelia, sa presunul niekam inam. Prešla piatimi sektormi, ktoré predstavovali dve vedľa seba ležiace ulice oddelené od nasledujúcej štvrti bránami. Len tam zazrela nejaký pohyb, určite strážcovia.

Nakoniec predsa len začula nejaký život. Vybrala sa tým mestom a tušila tam menší alebo väčší trh, keď sa zrazu otočil a vykročila iným smerom. Kútikom oka zachytila pohyb. Čo by ju nevyľakalo, dotyčný ju nemohol vidieť. Prekvapila ju tvár, ktorú zazrela.

Ešte ju nevedela zaradiť, ale mohla by odprisahať, že ju videla viac ako len raz. Rozbehla sa za dotyčným. Čoskoro mu bola v pätách. Podľa všetkého to bol muž a mieril do jedného z honosnejších budov vo vnútornom okruhu. Takže to nebol obyčajný občan. Možno nejaký významný generál alebo člen kráľovského dvoru. Mohol to byť prakticky ktokoľvek.

Keď vstúpil do nenápadného domu, nasledovala ho. Vnútri ho čakali ďalší ľudia. Dokopy ich bolo šesť a všetci to boli muži. Zvyšní piati sa s očakávaním dívali na toho, koho sem nasledovala. A ona po prvýkrát priamo videla jeho tvár. Okamžite vedela, na koho sa pozerá, hoci ho predtým videla len raz a aj to pred mnohými rokmi.

Lenže na podobné tváre sa nezabúda.

V tom čase bola len učnicou cechu, takže všetok svoj čas trávila výcvikom. Jej majsterka bola tvrdá a jej tvár zjemnela len vtedy, keď za ňou prišiel jej druh. Ako bojový mág velil strážcom v Alụrine a keďže jeho družka cvičila nové cechovníčky, ich vzťah bol tvorený skôr sporadickými stretnutiami. Jednému takému sa sama prizerala. Prišiel nečakane a nosil sa spôsobom, ako to vedia len veľmi sebaistí ľudia. Takí, ktorí veria, že im patrí celý svet.

Čo bolo prekvapivé, nakoľko s takou tvárou musel strpieť veľa urážok.

Hovorilo sa, že kedysi mal úhlavného nepriateľa, ktorého však porazil a následne aj zabil. Syn nepriateľa však chcel pomstiť otca, uvalil na údajného vraha kliatbu a prinútil ho spať. A vtedy mu na líce priložil rozhorúčený erb ich rodu. Aby zakaždým, keď sa na seba pozrie, videl, že hoci svojho nepriateľa zabil, jeho rod nad ním aj tak z víťazil. Pretože musel na líci nosiť jazvu v tvare ich erbu.

Na toho istého zjazveného muža sa práve teraz pozerala Zara.

Čo považovala za nemožné. Pretože ho zabili pri nepokojoch na jednom z alụrinských trhov. Čiže nebolo možné, aby ešte žil, nieto aby prisluhoval ȧudobskému kráľovi. Nie prvý raz si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Že jej uniká niečo veľmi zásadné. Lenže čím viac nad tým premýšľala, tým skutočnejší bol mŕtvy muž pred ňou. Vedela, že táto situácia musí mať logické vysvetlenie. Len ho zatiaľ nevedela nájsť.

Kde je ten Accai, keď ho najviac potrebuje?

„Ako pokračuje sťahovanie?“ opýtal sa jeden z mužov zjazveného údajne mŕtveho.

„Podľa plánu. Ostali už len vnútorné sektory, ale všetci čoskoro odídu. Matka bude spokojná.“

Matka? zopakovala Zara zarazene.

Muži prikývli. „To určite bude.“

„Keď už o nej hovoríme, poslala nejakú správu? Čokoľvek?“ vyzvedal zjazvenec.

„Vieš, že nie,“ pripomenul mu ďalší. „Ak by poslala správu, vedel by si o tom. Predpokladám, že neuznala za vhodné ukázať sa tu. Kráľ tvrdí, že teraz čelí veľkej pohrome. Preto chce, aby sme sa všetci presunuli. Máme jej pomôcť ako najlepšie vieme. Potrebuje nielen výhodu presily, ale aj naše schopnosti. Akokoľvek nevýznamné niektoré sú.“

„Tebe sa to vysmieva, keď tvoja mágia nie je latentná,“ zabrblal ďalší z nich, ale nikto mu nevenoval pozornosť.

Jeden z nich mu položil ruku na plece, akoby sa snažil upútať jeho pozornosť.

„Kráľovná po teba poslala,“ prezradil mu.

Zjazvenec prekvapene zodvihol obočie. „Takže teraz tu rozkazy rozdáva ona? Ako dlho tu žije? Len niekoľko mesiacov. Neviem, či by jej kráľ mal dovoliť takto nám rozkazovať. Je síce jednou z nás, ale ak to, čo Matka hovorí je pravda, predtým nebola bezvýznamná ako zvyšok z nás. Čo ak nás zradí?“

Zara očakávala, že sa aspoň jeden z nich voči podobným prehláseniam ohraní. Predsa len, otvorene urážať panovníka alebo jeho družku nikdy nebolo dobré rozhodnutie. Síce viacerí vždy protestovali, pretože nikto nemohol byť milovaný všetkými, ale takíto ľudia to aspoň robili potichu. Aby prežili.

Títo niečo také nebrali do úvahy. Skrátka otvorene hovorili o tom, čo si myslia.

„Ak nás zradí, potom bude tvojou úlohou postarať sa o ňu. A môžeš pri tom dokonca vykrikovať ‚ja som vám to hovoril!‘, ak ti to pomôže cítiť sa lepšie,“ pripomenul zjazvencovi ten, ktorý mu hovoril, že po neho kráľovná poslala. Podľa kyslého výrazu na zjazvencovej tvári sa presne toho obával – že kráľovnú bude musieť... potrestať.

Čo znamenalo, že musel mať určite veľmi významné postavenie. Mal v rukách moc. Čo by vysvetľovalo, prečo sa rozhodol zradiť cisárstvo a žiť práve tu. Dokonca to bolo pochopiteľné – do určitej miery určite, nakoľko nie všetci konali čestne. Lenže prečo by potom niekto tvrdil, že zomrel? Zara by nikdy nemala problém ukázať na zradcu, aj keby to bolo len preto, aby si naňho ostatní dávali pozor. Určite by netvrdili, že zomrel, ak by tomu sami neverili.

Prečo ale fingovať vlastnú smrť? Kvôli družke?

Alebo preto, aby mal v tomto kraji bezpečný život?

Príliš veľa otázok potrebovalo odpovede a ona ani na jednu z nich nemala čas. Nebolo to predsa dôležité. Poslali ju sem, aby našla bezpečnú cestu. Nemala by tu zaháľať počúvaním cudzích a k tomu ešte aj mätúcich rozhovorov. Napriek tomu si nevedela pomôcť. Cítila, že tu potrebuje byť. Čo bolo nesmierne frustrujúce. Nebolo tej nevedomosti už dosť?

Jej myseľ s tým očividne nesúhlasila.

„A čo presne odo mňa chce?“ povzdychol si zjazvenec. „Mám plné ruky práce a nie je to tak, akoby jej hrozilo nebezpečenstvo.“

„Ty si veliteľ stráže, ty by si to mal vedieť.“

Veliteľ stráže? Zjazvenec za dramatických okolností opustil Alụrin, v ktorom bol veliteľom stráže, aby zastával presne tú istú pozíciu v hlavnom meste Ȧudobského kráľovstva? Tým pádom sa Zarine predpoklady rozpadli pred jej nedočkavým zrakom. Možno si prilepšil?

„Práve preto, že som veliteľ,“ skonštatoval zjazvenec a stláčal si pri tom koreň nosa akoby v márnej snahe upokojiť sa. „Mám aj iné povinnosti ako behať za ňou kedykoľvek zapíska.“

Jeden z jeho spoločníkov sa zasmial. „Tak to potom nie si veliteľ, ale verný domáci miláčik.“

Na jej počudovanie sa zachechtal aj zjazvenec.

„Aby som ťa neuhryzol, aby som ti pripomenul, že nie som až taký rozkošný.“

Chvíľu sa ešte doberali. To len vypovedalo o tom, že sa veľmi dobre poznali a napriek zjavne zdieľaným povinnostiam si aj dôverovali a jeden druhého považovali za priateľa. Čo bolo vždy náročnejšie, nakoľko sú voči sebe lojálni a ak napadnú jedného, ostatní mu pobežia na pomoc. Zara netušila, či jej tento poznatok bude prospešný, ale pre istotu ho zahrnie do budúcich plánov.

Okrem toho jej pomstychtivá časť ich túžila nejako rozhádať.

Bolo by oveľa menej náročné, ak by začali bojovať proti sebe.

V tom zmätku by pre nich bolo oveľa jednoduchšie preniknúť do Odȧdu.

„Choď za kráľovnou. My sa postaráme o ďalšie prípravy,“ prisľúbil mu jeden.

Zjazvenec to napokon vzdal a len kývol hlavou.

Dlaň pravej ruky si položil na srdce. „Nech je matka spokojná.“

Ostatní mu zborovo odpovedali: „A nech vládne naveky!“

Zare to pripadalo až podivne nábožensky ladené. Ako rituál, ktorý museli všetci opakovať bez ohľadu na to, či sa im to páčilo alebo nie. Čo jej pripomenulo, že Ȧudobčania verili len v jednu bohyňu. Zdalo sa jej, že ju volali Nȧȧmu, ale istá si tým byť nemohla. Accai jej ale hovoril, že miestni obyvatelia verili, že ich bohyňa je ich matkou, že ich všetkých priviedla na svet, vedie ich kroky a keď zomrú, opäť ich privíta s otvorenou náručou. Keďže predtým zjazvenec hovoril o úlohe od matky, predpokladala, že mohol hovoriť práve o bohyni.

Musí sa o tom pozhovárať s Accaiom. Hlavne o možnosti, že by Ọnwụ mohla mať prípadných nepriateľov aj medzi bohmi iných národov. Ak by to totiž bola pravda, mohli by to využiť. Síce Ȧudobčania boli ich nepriatelia, ale mohol by ich spojiť spoločný sok. A získať na svoju stranu ďalšie božstvo by mohlo znamenať práve ten rozdiel medzi porážkou a víťazstvom.

Oveľa spokojnejšia teda zjazveného veliteľa nasledovala spleťou hneď niekoľkých pomerne širokých ulíc. Pochopila to tak, že jednotlivé ulice na seba nadväzovali a vlastne pretínali mesto súbežne, takže nech by sa vybrala akoukoľvek cestou, nakoniec by dorazila až do paláca, ktorý, ako sa zdalo, trónil samotnému stredu mesta. Ako najvzácnejší klenot.

Bol omnoho honosnejší ako okolité domy, ale postavený v rovnakom štýle. Takmer to pôsobilo, akoby niekto kedysi dávno zobral do rúk asi tak päťdesiatku domčekov a silou rúk ich stlačil dokopy, aby z nich vytvoril jediný palác. Malé okienka ostali a rovnako aj farebné závesy a kvetiny.

Nájsť v to množstve miestností tú pravú bude už o niečo náročnejšie. Ale zjednoduší im to aspoň nedostatok personálu. Na chodbách nestretli nikoho, ak teda nechcela rátať aj prikrčenú starenu nesúcu podnos a dvoch malých chlapcov. Tých síce nevidela, ale počula ozvenu ich smiechu a dupot nôh.

Zdalo sa, že nielen obyvatelia mesta sa niekam pobrali. Zaru to nútilo premýšľať, čo sa tu asi dialo. Miestna bohyňa chcela presunúť všetkých ľudí, lebo potrebovala ich pomoc. Pretože čelila katastrofe. Aká je pravdepodobnosť, že ȧudobská katastrofa nemá nič spoločné s mágiou ohrozujúcou ich svet?

Snáď sa vo svojom predpoklade nemýli. Netušila, koľko pohrôm dokážu zniesť.

Napokon vošli do miestnosti. Už chápala, prečo nikto nebol na chodbách – pretože všetci pobehovali tu. Obrovskému priestoru trónil mohutný okrúhly stôl s pätnástimi stoličkami. Až na jednu boli všetky obsadené. Kráľa našla ľahko – dosť tomu napomáhala koruna na jeho hlave.

Zjazvenec sa svojmu panovníkovi uklonil. „Môj pane, dostala sa ku mne správa, že ma zháňa Jej výsosť kráľovná. Kde by som ju mohol zastihnúť?“

„Obávam sa, že zatiaľ nikde. Kráľovná pred malou chvíľou vybehla zo zámku. Tvrdila, že sa k nám blížia hostia, ktorých musí osobne privítať. Predpokladám, že sa čoskoro dozvieme, čo tým myslela.“

Podľa tónu jeho hlasu usudzovala, že kráľovná mala vo zvyku takto sa správať.

Mala asi vlastnú hlavu a nemienila si pýtať povolenia.

„Ale kým budeš čakať, pridaj sa k nám,“ navrhol kráľ.

Vtedy sa spustilo kolo nekonečných rozhovor, ktoré boli všetky nesmierne jednotvárne - zameriavali sa totiž len na postup pri sťahovaní obyvateľov. Nerozprávali sa o tom, prečo niečo také robia, čo Zaru nesmierne frustrovalo. Nechcela ale riskovať, že sa príliš rozčúli a náhodou sa prezradí, tak sa zamerala na svoje okolie. Zrak jej však automaticky padol na kráľa.

Sedel na svojej stoličke, chrbát rovný a brada hrdo zodvihnutá. Prekvapilo ju, ako mladučko na ňu pôsobil. Ako niekto, komu len teraz začali poriadne rásť fúzy. Keďže však nevedela nič o miestnej kráľovskej rodine, mohla sa len domnievať, že to bol asi skôr čerstvý kráľ. Korunu zdedil len nedávno.

Alebo klamal telom a v skutočnosti bol oveľa starší a skúsenejší.

Obe možnosti mohli byť pokojne pravdivé.

Zadívala sa mu do tváre. Opäť sa dostali pocit, že ho odniekiaľ pozná. Bola si však istá, že ho nikdy predtým nevidela. Avšak v línii jeho nosa a hranatosti jeho sánky bolo niečo žalostné známe. Mohol to byť syn niekoho, koho poznala?

Začala uvažovať, že by sa mala vrátiť. Accai bude mať naporúdzi nejakú vhodnú odpoveď. Okrem toho o kráľovskej rodine toho určite vedel viac ako ona. Spoločne mohli dať dokopy plán. No napriek odhodlaniu ostala stáť na mieste. Pretože vtedy kráľ pootočil hlavu a jeho oči sa upreli priamo na ňu. Netušila, či to bola náhoda, alebo ju skutočne videl. Oveľa viac ako možné následku ju totiž zaujali jeho oči.

Tie už určite niekde videla. V tvári niekoho iného.

Kapitola 91. ¦ Kapitola 93.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování