OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 86.

30.04.2019 (18:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 614×

Kapitola 86.

Zara

„Ak je toto boží trest, rada by som vedela, čo som spáchala,“ zasyčala Zara pomedzi zuby.

Keď za krovím našla skrývať sa skupinu očividne nepriateľských vojakov, myslela si, že jej stačí mávnuť rukou a oni zaspia. Čo sa jej vlastne aj podarilo, ale ich vydarený veliteľ bol poriadne náročným orieškom a nedal sa len tak ľahko prekabátiť. Prebudil sa a odvliekol ju naspäť k jej spolubojovníkom. Až na to, že čoskoro z nich ten zlatý bastard urobil jej nepriateľov. Ako mávnutím ruky im doslova vymyl hlavy. V ďalšom okamihu už na ňu útočili.

Nkity držali na uzde Temujina a Batu. Na zvieratá mágia zlatých šarlatánov asi nepôsobila.

Jej osobný pekelný prenasledovateľ práve hryzením vychovával Feminho operenca.

Ostatní sa sústredili na Zaru.

Opakom ruky si z čela utrela pot. Zaškrípala zubami.

„Accai, nech ti to ani nena...“

Ani to nestihla dopovedať a do brucha ju zasiahol výboj mágie. Spolu s výdychom z nej vyrazilo aj bolestné zakňučanie. Ak by nebola mŕtva, títo by ju určite radi poslali do Ọchiri. Pevnejšie zaťala sánku. Zuby jej od toho násilného pohybu protestovali. Sústredila sa na svoju moc. Nedokázala nikoho z nich uspať. Určite za to mohol zlatý slaboch. Keď ho nájde, napichne ho na...

„Aspoň sa netlačte, nech vás pozabíjam po jednom!“ zavrešťala.

Úžasné by bolo, ak by to myslela vážne. Lenže ona im nechcela ublížiť.

Hoci ak Accai okamžite nezabudne všetky svoje kúzla, možno urobí výnimku.

Schopnosti bojových mágov boli vyslovene zákerné.

Úkosom pozrela na Sadiki. Kňažka nevyzerala, že by sa chcela zapojiť do bojov. Čo bola úľava. Zara netušila, či by dokázala zadržať aj ju. Pravdepodobne by to nedopadlo dobre. Preto bolo úžasné, že aspoň Sadiki mala v hlave aspoň zrnko rozvahy. Lenže tiež Zare nepomáhala tým, ako stála uprostred lúky a sánku zatínala tak silno, že ju z toho musela bolieť polovica hlavy.

Zasyčala, keď jej okolo hlavy presvišťal nôž. Keďže mykla hlavou, úplne náhodne, ostrie ju len škrablo. Ale štípalo to pekelne.

„Femi, to nebolo milé!“ obvinila svoju sestru, ktorej sa čoskoro vzdá.

S ňou to, samozrejme, ani nepohlo a už sa načahovala za nejakou inou zbraňou.

„Oddýchnite si na chvíľu,“ zašomrala a svojou mocou ich zmrazila.

Prudko dýchala. Vyrážala zo seba chrapľavé výdychy, akoby práve utekala cez púšť, naháňala ju horda besných hadov na čele s jọkwami a okrem toho ešte čelila prudkej piesočnej búrke. Popravde, to všetko by teraz privítala oveľa radšej ako svojich priateľov, ktorí následkom podivnej mágie zrazu prisahali vernosť niekomu inému.

A ona pri tom každým ďalším útokom len viac slabla.

Ani zásoby božskej mágie neboli nevyčerpateľné. Čoskoro sa asi dozvie, akú presne veľkú moc má vlastne k dispozícii. A asi skôr, ako očakávala. Pretože ani nestihla poriadne vydýchnuť a počula pukanie. Zodvihla hlavu. Na svojich priateľov zoslala ľadovú stenu. Nedokázala ich zabiť, ale aspoň ich načas zastavila. Doslova im schladila hlavy. Lenže kým mali na svojej strane Accaia, nedokázala uspieť nadlho. Hoci aj jemu to rozmrazovanie trvalo až pridlho.

Vtedy to Zara pocítila. Vlnenie niekde pod svojimi nohami.

Tú plazivú a zákernú prítomnosť vítala s otvorenou náručou.

Rýchlo sa snažila zozbierať čo najviac moci. Tej, ktorá v nej od momentu, keď sa ocitli v Ọchiri, rozhodla spať. Možno nejaká Sachapova obrana pred Ọnwụ. Ktovie. Nemala čas sa nad tým zamýšľať. Len sa teraz radovala, že sa tá moc rozhodla prinavrátiť späť do jej rúk. Kým Accai rozmŕzal pomerne rýchlo, a ostatní o čosi pomalšie, ona k sebe privolala všetkých plazivých spojencov. Takže v čase, keď sa Accai začal hýbať, pri jeho nohách sa zhromaždilo doslova celé hniezdo plazov. A tí ho pokryli ako deka v momente, ako sa pohol.

Zatackal sa a neskôr sa pod váhou tých tiel doslova zložil na zem.

„Ak ho pohryziete, dám si z vašich koží ušiť plášť!“ upozornila ich ešte.

Vtedy sa totiž úplne skončila jej krátka prestávka. Niekto sa na ňu s krikom vyrútil. Kaciina hnevom zvraštená tvár sa dostala do jej zorného poľa. Po boku s Femi pre ňu predstavovali dosť veľkú hrozbu. Nie preto, že by snáď boli silnejšie ako ona. To ani náhodou. Lenže ona im nechcela ublížiť. Takže keď zacítila, ako sa jej smerom pochybuje ostrie, snažila sa uhnúť.

Čo nebol veľmi dobrý nápad. Pretože namiesto do krku ju zasiahol do ramena.

Čudovala sa, či je možné, aby bohyňa krvácala. Ale neuvažovala nad tým dlho.

Vtedy pocítila bolesť.

Zasyčala. „Ja ti urvem aj druhú ruku, ty suka!“ vyhrážala sa.

Nič také síce neplánovala, ale znelo to dobre.

Horko-ťažko sa vyhla ďalšej rane. Odmietala zdvihnúť meč, veď to boli jej sestry. Snažila sa brániť mágiou, ale ani tá nebola až taká úspešná. Nechcela im ublížiť, tým pádom bolo len veľmi málo spôsobov, ako ich aspoň na chvíľu zastaviť.

Snažila sa sústrediť na Kaciu, aby ju uspala, lenže Femi prerušila jej sústredenie. A potom zase Kacia zaútočila na jej zranenú ruku, čím ju vytrhla z Feminej mysle. Okrem toho až príliš ostro vnímala, ako Accai postupne zabíja jej zotročených hadov. A ani chlpáč jej nepomáhal práve najlepšie, keďže sa niekoľkokrát nechal ďobnúť, čo Zara vnímala doslova na vlastnej koži.

Pri každom ďalšom výpade čoraz hlasnejšie vrčala.

Čoskoro ich zabije len preto, aby mala na chvíľku pokoj.

Len keby mohla nájsť toho prekliateho...

„Hej, vy dve, choďte sa hrýzť navzájom!“ navrhla Femi a Kacii.

Samozrejme ju neposlúchli. Ďalej útočili. Čím ju vytáčali a zdržiavali. Ak by našla toho zlatého šialenca a zabila ho, určite by skončilo aj všetko ostatné. Keby len mohla...

„Dávaj pozor! Skoro si ma prepichla!“

Cítila, že hnev v jej tele dosiahol únosnú hranicu. Ak čoskoro niečo neurobí, možno na vlastnej koži zistí, aké jednoduché je zabiť bohyňu. Načrela hlboko do svojich schopností. Zásoby mágie sa jej trochu doplnili, ale nie natoľko, aby sa mohla predviesť niečím naozaj veľkolepým. Ponorila sa do svojich schopností. Možno tak... Niečo jej napadlo. Zúfalá myšlienka, ktorá by znela o to šialenejšie, ak by ju vyslovila nahlas.

V tejto chvíli nič lepšie nemala.

Zodvihla ruky. Femi s Kaciou odhodila kúsok ďalej. Aj ju zabolelo, keď dopadli na zem.

Bleskovo zapátrala vo svojom vnútri. Tento druh mágie ešte nepoužila, takže v nej doslova bublal. Keď sa pokúsila sústrediť na Kaciu alebo Femi, aby ich poslala do ríše snov, nepodarilo sa jej to. Boli príliš nepokojné a ich mysle plné bolesti a útlaku. Nemala čas predierať sa pralesom kliatby, ktorú na nich uvrhol zlatý nepriateľ.

Miesto toho načrela do sféry nočných môr a niečo odtiaľ vytiahla. Predstavovala si, že to bude náročnejšie. Ale akoby len potiahla za ruku niekoho, kto s ňou stál v tej istej miestnosti. Prízraky z temnôt a najhorších obáv sa zhmotnili. Hoci podľa toho, aké rozmazané boli ich kontúry si nebola až taká istá tým, že ich videli aj ostatní. Čo dúfala, že nevideli, lebo len pohľad na tie príšery by niekoho dokázal priviesť do šialenstva.

Zložené z nespočetného množstva rúk i nôh, chápadiel i parohov, s očami na najrôznejších častiach tela a odetí v najtemnejšej nenávisti, strachu a zlých spomienkach tam stáli dve obludy a premeriavali si Femi aj Kaciu, akoby boli ich najobľúbenejšími sladkosťami. A potom sa na ne vrhli. Zara sa snažila nepočuť náhle dvojhlasné výkriky. Tú hrôzu vpísanú do tváre. To, ako obe doslova primrzli na mieste.

To boli výjavy, ktoré si bude naveky pripomínať a nikdy si ich neodpustí.

Potriasla hlavou. Musí využiť svoju príležitosť, nech je akokoľvek malá.

Ale práve, keď očami i mysľou pátrala po strojcovi tohto všetkého, počula, že sa za ňou niekto pohol. A vzápätí sa ozvalo pomerne známym hlasom, ktorého majiteľa tu rozhodne neočakávala:

„Čo sa to tu deje?“ čudoval sa Essien.

Zara sa otočila. V momente, keď mu stála zoči-voči, vypínal sa do vzduchu vedľa nej jeden z väčších hadov a zvedavo si prezradil svoju možnú korisť. Zara odmietla čokoľvek riskovať. Hoci sa v jej tele prebúdzala radosť, keď zrakom spočinula na Wen a Rae, ktoré boli nielen živé, ale dokonca ani neboli zranené. Keď však zbadali, čo sa nachádza vedľa Zary, zamračili sa a podvedome siahli po svojich lukoch. Zara sa rozhodla, že ak s nimi bude musieť bojovať, najskôr odrovná dvojčatá.

„Čo sa to tu deje?!“ rozohnila sa Zara. „To mi povedz ty! Len tak sa prechádzame, blížime sa k miestu, kde by ste vy traja mali byť a zrazu sa tu zjaví tento zlatý idiot, ktorý sa tvári akoby sme ho otravovali. Zadíva sa na nás a prikáže, aby sme zabudli, prečo sme sem prišli a by sme ho chránili. Tak som sa ho spýtala, či mu preskočilo. On reagoval tým, že na mňa poštval ostatných:.“

Trojica pred ňou sa začala obzerať po tom, čo sa dialo. Čo Zare dodávalo nádej, že pred ňou stojí posila a nie ďalší nepriateľ. Ale nemienila nič ponechať na náhodu a pre istotu nepoľavovala v ostražitosti.

„Batu!“ vykríkli dvojčatá a prekvapene sa zadívali na Zaru.

„Zara?“ oslovili ju, akoby žiadali vysvetlenie. To bude musieť počkať.

Vtedy Essien zahuhňal: „Nuru.“

Ak sa chcel zapojiť rozhovoru, zvolil dosť podivný spôsob.

Lenže ako na zavolanie sa vtedy odniekiaľ prihnal obrovský zlatý bojovník, ktorého by Zara najradšej premenila na desať malých parazitov, ktoré by s radosťou zašliapala do zeme a následne ich spálila. No zastavila sa. Pretože dotyčným sa díval na Essiena, akoby bol splnením jeho snov. Čo jej prišlo nanajvýš divné, ale kto je ona, aby súdila ľudské túžby.

„Malo mi napadnúť, že sa nevzdáš,“ zahrmel Essien.

Bojovník si výhražne založil ruky na hrudi. „Mám ťa priviesť ku kráľovi.“

Essien prikývol, akoby s ním snáď súhlasil. „Och, ja idem za kráľom. To určite. Ale nepotrebujem, aby si ma k nemu priviedol ty.“ Zara bola zvedavá, čo presne potrebujú od panovníka tejto krajiny, ale teraz sa na to nechcela veľmi pýtať.

Miesto toho v sebe zbierala moc a medzitým sa snažila ignorovať všetky útoky.

„Nemáš na výber,“ upozornil ho rezolútne bojovník.

Essien sa však jeho odhodlaniu vysmial. „Ja myslím, že veľmi preceňuješ svoje schopnosti.“

Akoby chcel dokázať pravdivosť svojich slov, rozkročil sa. Zara sa nazdávala, že plánuje po dotyčnom skočiť alebo možno očakáva práve jeho útok. Ukázalo sa, že ani jeden predpoklad nebol správny a ani jeden sa skutočnosti ani len nepriblížil. Essien sa nepohol, miesto toho sa rozhýbala krajina v jeho blízkosti. Zara by bola schopná prisahať, že zazrela, ako voda odniekiaľ z ich okolia vytvára postavu. Tá následne zovrela zlatavého nepriateľa do svojich osídiel a kým stihla Zara vôbec žmurknúť, letel dotyčný veľkým oblúkom až do neďalekého jazera.

Tento čin zafungoval ako liek na šialenstvo ostatných.

Telá im ochabli. Zrútili sa k zemi a už sa nepohli.

Výnimkou boli len prekvapené nkity a Sadiki. Tá stále pôsobila, akoby mala bolesti.

Zara niekoľkokrát zažmurkala. „Čo sa to práve stalo?“

Essien rukou pohodil k nepriateľovi, ktorý bol práve odhodený stranou ako nejaká bábika.

„To bol Nuru, pätolizač ȧudobského kráľa.“ Zara zodvihla obočie. Toľko si domyslela aj sama. Essien sa zazubil, akoby dokázal vycítiť jej nespokojnosť. „Stačí jediný pohľad do jeho očí a staneš sa jeho otrokom. Len silou myšlienky ťa môže prinútiť, aby si sa stala jeho najlepším priateľom a napadla svojich spojencov.“ Teraz prišiel rad na Essiena, aby prejavil svoju zmätenosť. „Zdá sa, že na teba túto schopnosť nepoužil.“

Takže Zarin predpoklad, že ostatní boli pod vplyvom nejakej moci, nebol nesprávny.

Pohodila plecom. „Ale áno, použil. Len som sa rozhodla, že jeho rozkazy sú smiešne.“

„Ty si sa vzoprela jeho moci?“ čudoval sa Essien.

Zara si predstavila, čo všetko by tým trom musela povedať, aby vôbec pochopili, čo sa vlastne stalo. V jej hlave slová „som bohyňa a jeho moc na mňa nepôsobí“ zneli len o čosi lepšie, než by zneli vyslovené nahlas. Čiže naozaj zle. Práve teraz sa jej nechcelo zabŕdať do zbytočných podrobností. Na to bude čas aj neskôr.

„Keď to povieš takto, znie to oveľa lepšie než to, čo sa stalo,“ odvetila vyhýbavo. No rýchlo sa zadívala na ostatných, aby ich aj Essien s dvojčatami považovali za prioritu. „Budú ostatní v poriadku?“ uisťovala sa.

Essien sa na ňu zamračil, akoby jej dával najavo, že nabudúce jej to tak ľahko neprejde.

Ale napokon to nechal tak a vysvetlil: „Mali by byť. Z vlastnej skúsenosti viem, že ich prebudene nebude príjemné, ale ich myseľ bude opäť patriť im. A tiež výčitkám, keďže si budú pamätať na to, čo sa stalo.“

„Och, aké úžasné,“ zabrblala.

Zrak otočila k obzoru, akoby dúfala, že niekde nájde toho, čo to spôsobil a zabije ho jediným pohľadom. Najradšej by ho pošteklila náporom svojej moci, ale Accai v nej prebudil až príliš veľké obavy. Teraz pochybovala, či by vôbec svoju moc mala využívať. Ale ako povedala Femi, môže nepriateľov aspoň naveky uspávať. Ako tých smiešnych vojačikov, čo robili spoločnosť zlatému veliteľovi. Práve teraz boli uväznení v snovej ríši, kde ich prenasledovali ich najhoršie obavy. Uspokojovalo ju to však len nebadane.

Zrazu periférne zahliadla, ako sa k nej niekto blíži. No boli to len dvojčatá.

Zvedavo si ju prezerali.

„Zara, čo to máš s očami?“ spýtala sa jedna zo sestier. Predpokladala, že to bola Wen.

„Našli sme Sachapa,“ povedala jednoducho.

Dvojčatá si vymenili prekvapené pohľady. „Sachap žije?“

„To by som netvrdila,“ nesúhlasila, no vzápätí sa to rozhodla vysvetliť. Aj tak nemohli robiť nič iné, len čakať, kým sa ostatní spamätajú. „Ọnwụ ho takmer zničila. Úplne zošalel. Čo sa dalo čakať, keďže mu vyrvala zub, spolu s ním len bohovia vedia akú časť jeho moci i vedomia, a to všetko preto, by mohla postaviť väzenie pre svojho otca.“

„Pre svojho otca?“

Zara niekoľkokrát kývla hlavou. „Zdá sa, že by som vám mala niečo vysvetliť.“

Lenže súhlas a zvedavé otázky neprišli. Miesto toho sa do jej zorného poľa opäť postavil Essien.

Asi nechcel, by sa rozprávali.

„To asi bude musieť počkať. Najskôr musíme dokončiť misiu.“

Zara sa napriek narastajúcemu podráždeniu zasmiala.

„Takže svoju časť kúzla ste ešte nenašli?“

„Ešte sme ho nezískali, ale vieme, kde ho máme hľadať,“ ohradil sa Essien.

Prevrátila očami. „Nechaj ma hádať – má ho miestny kráľ.“

„Ako si na to prišla?“ vyzvedal podozrievavo.

Teatrálne si povzdychla. „Len to bolo dostatočne šialené, aby sme to my museli splniť. Bohovia očividne majú veľmi zvrátený zmysel pre humor a tých, čo im pomáhajú, radi zabíjajú obzvlášť krvavým spôsobom.“

Ihneď si spomenula na Batu a ako ju videla padnúť na rozpálený piesok. Čo na tom, že v skutočnosti nezomrela, ten zážitok bol stále rovnako desivý. Dokonca ju ešte stále zožierali tie isté ťaživé výčitky svedomia. Bola jej chyba, že sa to stalo. Bez ohľadu na to, či sa pre to Batu vedome rozhodla.

Dvojčatá si všimli, kam sa pozerá.

„Ako to, že Batu žije?“

Zara pokrútila hlavou. „To je tiež dlhý príbeh. Ale povedzme, že z jej strany to bol spôsob, ako nám niečo vysvetliť.“

„Ona to plánovala?“ začudovali sa opäť jednohlasne.

„Prekvapenie,“ rozhodila Zara rukami. „Batu očividne celý čas vedľa oveľa viac, než čo nám v skutočnosti hovorila.“

Čo vlastne dokonale vystihovalo jej osobnosť. Batu vždy vedela viac ako ony všetky dokopy. Málokedy im niečo aj skutočne prezradila, ale ak sa to už stalo, nemýlila sa. Nechať sa kvôli pravde zabiť síce bolo trochu extrémne, ale na druhej strane to bolo aj účinné. Čo neznamenalo, že ak sa dožijú konca tejto šialenej misie, nevynadaná jej za to.

Lenže to bude musieť počkať.

„A tie zvery?“

Zara sa strhla a uvedomila si, že dvojčatá pozorne skúmajú chlpáčov.

„To sú nkity,“ odvetila jednoducho. „Zvery, ktoré spájajú svoje životy so svojimi vyvolenými ľudskými polovičkami.“ Tá predstava jej ešte stále pripadala romantická, hoci na vlastnej koži zistila, čo všetko musia pre to puto nielen obetovať, ale aj prežiť. „Tí dvaja tam,“ neurčito ukázala, „patria k Batu a jej druhovi Temujinovi.“

„A ten tretí patrí komu?“

Usmiala sa. „Chlpáč je tu sám za seba, ale najradšej otravuje mňa.“

V reakcii na jej slová sa prikradol až k nej a narazil jej hlavou do hrude. Pohladila ho a chvíľku si vychutnávala ten absolútne pokojný pocit. Ale vzápätí sa vzdialil, aby mohol ísť oňuchať dvojčatá. S očakávaním sa zadíval na Zaru. Kývla mu. Akoby potreboval jej dovolenie, pritom veľmi dobre vedela, že sa na ne plánoval vrhnúť aj keby mala niečo proti. Vzápätí im už oblizoval tváre. Zara sa tomu smiala, hoci mal tento prejav radosti horkú príchuť.

Essien si odkašlal. „Mali by sme vyraziť.“

Prikývla. „To by sme mali a tiež by sme sa mali ponáhľať. Okrem Ọnwụ je nám v pätách aj cisárovná a jej poskokovia a zdá sa, že ani miestny kráľ nás nemá v láske. Jeden by si pomyslel, že je to až príliš nenávisti zameranej na takú malú skupinku.“ Zadívala sa na všetkých, ktorí ležali na zemi a aj na Sadiki stojacu obďaleč. „Ešte šťastie, že nás stále pribúda.“

To jej robilo starosti. Iste, vedela rozkazovať aj väčšej skupinke, hoci jej to nebolo až také prirodzené. Okrem toho však mali k dispozícii aj Accaia, ktorí sa pre veliteľa vojsk bojových mágov vyslovene narodil. Problémom ostávalo, že čím viac ich bude, tým náročnejšie bude splynúť s okolím.

Už sa nemohli len tak jednoducho skrývať. Preto sa rozhodla ich predtým rozdeliť. Nielen preto, aby misiu splnili čo možno najrýchlejšie, ale aj aby boli nenápadní – a takisto aby sa nepozabíjali. Čo bola ešte stále veľmi reálna možnosť. Teraz snáď ešte väčšia, nakoľko dynamika celej skupiny sa odvíjala od nálad a od toho, či sa medzi sebou všetci znášali, tolerovali, alebo sa potichu nenávideli. V duchu uvažovala, ako to vyriešiť, lenže jej nič nenapadlo.

Nemohla jednu polovicu poslať k Nkọche, keďže ešte nemali všetky prísady. Boli by tam v príliš veľkom nebezpečenstve, navyše by ich mohli zajať alebo rovno zabiť. Ọnwụ mala k dispozícii celú armádu. Teoreticky by sa niektorí z nich mohli vrátiť k Edetu, ale prečo by niečo také robili? Eze bol ešte stále uväznený a kým sa im nepodarí zlomiť zakliatie ostatných bohov, nebude na tomto svete dostatok moci, aby ho vyslobodila.

Ak vôbec ešte taká moc jestvuje.

Takže im ostávalo len ostať pokope a snažiť sa čo najrýchlejšie získať posledné dve ingrediencie, aby mohli dať dokopy kúzlo, pustiť bohov a zachrániť svet pred zničením mocnej magickej kliatby. Vyslovene jednoduché. Nie posledný raz si vynadala za to, že sa nechali prehovoriť, aby túto úlohu vôbec prijali. Nehovoriac o podvedených dušiach, ktoré boli obraté o možnosť znovu sa narodiť. Pretože aj oni boli súčasťou veľkolepého plánu samotnej bohyne, ktorého zámer Zare ešte stále unikal.

Chcela sa s ostatnými podeliť o svoje obavy. Snáď sa poradiť. Bohovia, veď ich bolo dosť na to, aby dali dokopy stratégiu schopnú položiť na kolená celé kráľovstvá. Lenže ešte skôr, ako vôbec stihla otvoriť ústa, zacítila, ako sa zem pod jej nohami chveje. Najskôr si pomyslela, že sa k nim blíži nejaká veľká obluda. No nič nezahliadla. A svet sa neustále chvel.

Intenzita sa zvyšovala. Začula lámanie konárov. Búchanie. Trieskanie. Vydesený škrekot. Dokonca výkriky. Čoskoro sa našla schúlená na zemi a rukami si objímala hlavu. Začínala mať pocit, že sa celý ich svet trhá na kusy.

Dych z nej prudko vyrážal. Zuby jej cvakali. Triaslo sa jej celé telo. Bola uväznená v bolestivom kŕči. A všetko len naberalo na intenzite. Keď už prestávala veriť, že to niekedy skončí, všetko zastalo. Ostal v nej len bolestný pocit prázdnoty a ozvena nasrdeného ryku v ušiach. Nech to revalo čokoľvek, muselo to byť obrovské a Zara by sa s tým stvorením rozhodne nechcela stretnúť.

Pomaly sa štverala na nohy. Ich okolie sa nezmenilo.

A predsa sa nedokázala zniesť pocitu, že sa čosi zmenilo.

Podvedome sa začala uisťovať, e sú všetci v poriadku. Dvojčatá si práve navzájom pomáhali na nohy. Essien triasol hlavou a kľačal, no nevyzeral byť zranený. Chlpáč sa váľal v klbku so zvyšnými dvomi nkitami. Tí, čo boli v bezvedomí, ešte stále nehybne ležali na zemi. No Zaru napokon zaujala práve Sadiki. Akoby sa... zmenila. Jej tvár bola krajšia, no zároveň aj krutejšia. No možno to spôsobovalo to hlboké zamračenie, čo jej vraštilo rysy.

V panike sa za dívala na Zaru. Jej oči boli temné a plné desu.

„Je neskoro. Už prišiel.“

A Zara nadobudla pocit, že nechce vedieť, o kom hovorí.

Kapitola 85. ¦ Kapitola 87.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 86.: